Krása prírody neprestajne oslovuje naše zmysly. Otvorené srdce môže byť zasiahnuté Božou láskou a slávou zjavenou v diele Tvorcových rúk. Pozorné ucho môže počuť a rozumieť posolstvu z divov prírody. V slnečnom lúči i v ostatných javoch stvorenia, ktoré Boh rozprestrel pred náš zrak, máme poučenie. Zelené lúky, mohutné stromy, puky kvetov, let oblakov, tichý dážď, žblnkavý potok, slnko, mesiac a hviezdy – to všetko prebúdza pozornosť a vnímavosť; pozýva nás, aby sme premýšľali a poznávali Boha, ktorý to všetko stvoril. Poučenie z týchto rozličných javov prírodného sveta je toto: všetko poslúcha vôľu svojho Stvoriteľa, nikdy nepopiera Boha, nikdy mu neodoprie poslušnosť v ktoromkoľvek náznaku jeho vôle. Len padlé bytosti odmietajú bezvýhradne poslúchať svojho Stvoriteľa. Ich slová a skutky odporujú Bohu a zásadám jeho vlády... 1PS 240.2
Tí kresťania, ktorí ustavične len nariekajú, a šťastie a radostnú náladu akoby pokladali za hriech, nemajú pravé náboženstvo. Tí, ktorí na krásnu scenériu prírody hľadia len ako na mŕtvy obraz, a radšej obdivujú spadnuté lístie, než aby zbierali nádherné živé kvety, tí, čo nachádzajú radosť len v tienistých stránkach prírodného sveta, čo nevidia nijakú velebu v údoliach živej zelene a mohutných horských výšavách odiatych krásou leta, tí, čo si zmysly zatvárajú pred radostným hlasom prírody, ktorý sa v úchvatných melódiách nesie k naslúchajúcemu uchu – tí nie sú v Kristovi. Nežijú vo svetle, ale hromadia temné mraky, hoci by sa mohli tešiť z jasu a požehnania Slnka spravodlivosti, ktoré vychádza v ich srdciach a má uzdravenie na svojich krídlach. 1PS 240.3