Stopy desiatkového systému nás vedú do predmojžišovského obdobia. Skôr ako Mojžiš dostal pokyny o desiatkoch, ľudia už od čias Adama prinášali Bohu obetné dary na náboženské účely. Súhlasom s obetnými požiadavkami Boha mali prejaviť vďačnosť za jeho milosť a požehnanie, ktoré im preukazoval. Takto to šlo generačne až k Abrahámovi, ktorý odovzdal desiatky Melchisedekovi, kňazovi najvyššieho Boha. Táto zásada platila aj za čias Jóba. Keď bol Jákob v Bételi ako chudobný pútnik bez domova, osamelo si v smútku líha na kameň a sľubuje Pánovi: „Zo všetkého, čo mi dáš, budem ti presne odvádzať desiatky.“ 1. Mojžišova 28,22. Boh nikoho nenúti dávať. Všetko, čo kto dá, má byť dobrovoľné. Nechce mať pokladnicu preplnenú darmi z neochoty. 1PS 261.3
Pán chce byť v úzkom spoločenstve s človekom a praje si, aby aj človek žil s blížnymi súcitne a s láskou. Preto mu prikázal zodpovedne konať skutky, ktoré prekonajú sebectvo a umocnia lásku k Bohu a k ľuďom. Boh určil tento plán poriadku dobrovoľnej podpory pre dobro človeka, ktorý je náchylný na sebectvo a srdce si zatvára pred šľachetnými činmi. Pán požaduje, aby ľudia prinášali dary na určitý čas. Týmto ustanovením sa má dávanie stať dobrým zvykom a štedrosť si má každý pokladať za svoju kresťanskú povinnosť. Srdce otvorené jedným darom nemá čas sebecky vychladnúť a zavrieť sa skôr, než sa naskytne druhá možnosť dobrovoľného daru. Príliv má byť nepretržitý, lebo skutky štedrej obetavosti udržujú voľný prietok. 1PS 261.4