V každej prednáške by mali kazatelia dôrazne vyzývať ľudí, aby opustili svoje hriechy a obrátili sa ku Kristovi. Mali by odsúdiť všeobecne rozšírenú hriešnosť a pôžitkárstvo dneška a zdôrazniť praktickú zbožnosť. Kazateľ by mal s celou vážnosťou dbať o seba, a to, čo zvestuje, by malo vychádzať z precíteného srdca. Mal by roznecovať svoj záujem o záchranu ľudí, za ktorých Kristus zomrel. O Majstrovi čítame: „Horlenie za tvoj dom ma strávilo.“ Žalm 69,10. Podobná opravdivosť by mala oduševňovať i jeho služobníkov. 1PS 369.4
Záchrana človeka stála nesmiernu obeť, no bola prinesená márne pre každého, kto spásu neprijme. Ako je teda dôležité, aby ten, kto šíri pravdu, zvestoval ju v plnom vedomí zodpovednosti, aká na ňom spočíva! Kazateľ by sa mal pri každej príležitosti správať k ľuďom súcitne a zdvorilo, pretože sám Vykupiteľ sveta ukázal, že si človeka tak vysoko cení. Kristus sa pýta: „Kto je teda verný a múdry sluha, ktorého ustanovil Pán nad svojou čeľaďou?“ Matúš 24,45. Jeho otázka znie: Kto? – a každý kazateľ evanjelia by mal túto otázku položiť sám sebe. Keď mu pri úvahách o tých slávnych pravdách vyniká v mysli obraz verného a múdreho hospodára, malo by mu to rozochvieť tie najskrytejšie záhyby duše. 1PS 369.5