Jákob dal svoj sľub, keď ho občerstvila rosa milosti a posilnila istota Božej prítomnosti. Len čo Božia sláva poodstúpila, bol v pokušení, v akom bývajú aj dnešní ľudia. On však zostal svojmu sľubu verný a nepomýšľal, že by nemusel splniť, čo sľúbil. Mohol uvažovať, ako sa robieva aj dnes, že toto zjavenie bolo predsa len snom, že svoj sľub vyjadril v návale nadšenia a že ho teda nemusí splniť. Jákob zmýšľal inak. 1PS 382.5
Prešli dlhé roky, kým sa Jákob odvážil vrátiť sa do svojej krajiny. Keď sa však na to odhodlal, verne splnil Pánovi svoj sľub. Zbohatol a veľké množstvo jeho majetku prešlo do Božej pokladnice. 1PS 383.1
Mnohí dnes troskotajú tam, kde Jákob víťazil. Ľudia, ktorým Boh dal najväčšie majetky, mávajú aj najväčší sklon zadržať si, čo vlastnia, ak majú odovzdať primeraný obnos. Jákob dal desatinu zo všetkého, čo mal, a potom spočítal použité desiatky a Pánovi dal aj z toho, čo používal sám, kým bol v krajine pohanov a svoj sľub nemohol plniť. Bolo toho mnoho, ale on nezaváhal. To, čo sľúbil Bohu, nepokladal za svoje, ale za Pánovo. 1PS 383.2