Povolaním Abraháma z modlárskeho prostredia a príkazom, aby sa usadil v Kanaáne, chcel dať Boh všetkým národom zeme tie najlepšie dary neba. Hospodin vtedy Abrahámovi povedal: „Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním“ 1. Mojžišova 12,2. Pre Abraháma to bola neslýchaná pocta. Mal sa stať otcom národa, ktorý mal na svete po celé veky strážiť a obhajovať Božiu pravdu. Vernou službou tohto ľudu mali byť v príchode zasľúbeného Mesiáša požehnané všetky národy zeme. PK 9.1
Poznanie Boha sa spomedzi ľudí takmer vytratilo; modloslužba im zatemnila myseľ. Božie „sväté, spravodlivé a dobré“ (Rimanom 7,12) ustanovenia nahrádzali príkazmi, ktoré boli výrazom krutých a sebeckých sŕdc. Milosrdný Boh však ani napriek tomu ľudí nezavrhol. Chcel sa im dať poznať prostredníctvom svojej cirkvi. Zásady zjavené jeho ľudu sa mali stať prostriedkom obnovy Božieho mravného obrazu v človekovi. PK 9.2
Boží zákon mal byť vyvýšený a Božia autorita zachovaná. Toto veľké a ušľachtilé dielo bolo zverené Izraelovi. Boh oddelil Izraelcov od sveta, aby im mohol zveriť posvätné poslanie. Prostredníctvom nich ako strážcov zákona chcel zachovať medzi ľuďmi poznanie o sebe. Tak malo nebeské svetlo osvietiť svet pohrúžený do tmy, tak mal zaznievať hlas vyzývajúci všetky národy, aby sa odvrátili od modloslužby a slúžili živému Bohu. PK 9.3
„Veľkou silou a mocnou rukou“ (2. Mojžišova 32,11) vyviedol Boh svoj vyvolený národ z Egypta. „Poslal Mojžiša, svojho služobníka, aj Árona, ktorého si vyvolil. Tí predvádzali medzi nimi jeho znamenia a divy v Chámovej krajine.“ „Pohrozil Červenému moru a ono vyschlo, hlbinami ich previedol ako púšťou“ Žalm 105,26.27; 106,9. Vyslobodil ich z ich otroctva, aby ich mohol uviesť do dobrej krajiny – do krajiny, ktorú im prozreteľne pripravil ako útočisko pred ich nepriateľmi. Chcel ich priviesť k sebe a objať ich svojím večným ramenom. Oni mali za toľkú dobrotu a milosrdenstvo vyvyšovať jeho meno a velebiť ho na zemi. PK 9.4
„Hospodinovým podielom je jeho národ. Jákob je jeho údelným vlastníctvom. Našiel ho v pustej krajine, kde nevzhľadná divočina vyje, ujal sa ho, staral sa oň, chránil si ho ako zrenicu oka. Ako orol bdie nad svojím hniezdom a krúži nad svojimi orlíčatmi, tak rozostiera si krídla a berie ho, nesie ho na svojej peruti; Hospodin sám ho vodil, nebolo pri ňom cudzieho boha“ 5. Mojžišova 32,9-12. Takto priviedol Boh Izraelcov k sebe, aby mohli bývať ako v tieni Najvyššieho. Zázračne chránení pred nebezpečenstvom pri putovaní púšťou sa nakoniec usadili v zasľúbenej krajine ako národ, ktorý sprevádzala Božia priazeň. PK 10.1
Izaiáš formou podobenstva dojímavo a vzletne rozpráva o tom, ako bol Izrael povolaný a vychovávaný, aby bol na svete Hospodinovým predstaviteľom, plodným v každom dobrom skutku: PK 10.2
„Zaspievam pieseň o svojom milom, pieseň môjho milého o jeho vinici. Vinicu mal môj milý na žírnom kopci. Prekopal ju, zbavil kamenia; vysadil ju ušľachtilým viničom; vystaval vežu uprostred nej, aj lis vytesal v nej; potom čakal, že donesie hrozno“ Izaiáš 5,1.2. PK 10.3
Boh prostredníctvom vyvoleného národa hodlal žehnať celé ľudstvo. Prorok povedal: „Vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a muži júdski sú jeho pôvabnou výsadbou“ Izaiáš 5,7. PK 10.4
Tento národ dostal Božie proroctvá. Ohradil ho prikázaniami svojho zákona, večnými zásadami pravdy, spravodlivosti a čistoty. Vernosť týmto zásadám mala Izraelcov chrániť pred sebazničujúcim hriešnym životom. Ako vežu na vinici postavil Boh uprostred krajiny svoj svätý chrám. PK 10.5
Ich učiteľom bol sám Boží Syn – Kristus. Ako ich sprevádzal na púšti, tak im mal byť aj ďalej učiteľom a vodcom. Jeho sláva bývala v svätostánku a v chráme v posvätnom oblaku nad zľutovnicou, čím im stále zjavoval bohatstvo svojej lásky a zhovievavosti. PK 10.6
Prostredníctvom Mojžiša im objasňoval svoje zámery a upozorňoval ich na podmienky ich blaha. Mojžiš povedal: „Ty si Hospodinovi, svojmu Bohu, svätým ľudom. Teba si vyvolil Hospodin, tvoj Boh, aby si mu bol vlastným ľudom medzi všetkými národmi, ktoré sú na zemi.“ PK 10.7
„Dnes si vyhlásil o Hospodinovi, že ti bude Bohom, že budeš kráčať po jeho cestách a zachovávať jeho ustanovenia, jeho príkazy a jeho právne predpisy a že budeš poslúchať jeho hlas. Hospodin ťa priviedol dnes k vyhláseniu, že mu budeš vlastným národom, ako ti zasľúbil, a že budeš zachovávať všetky jeho príkazy, aby ťa v chvále, cti a sláve vyvýšil nad všetky národy, ktoré utvoril, a aby si bol svätým ľudom Hospodinovi, svojmu Bohu, ako povedal“ 5. Mojžišova 7,6; 26,17-19. PK 10.8
Izraelci mali obsadiť celé územie, ktoré im určil Boh. Z týchto miest mali byť vyhnané národy, ktoré odmietli uctievať pravého Boha a slúžiť mu. Boh však chcel, aby zjavením jeho povahy prostredníctvom Izraela prišlo k nemu celé ľudstvo. Celý svet mal počuť pozvanie evanjelia. Obetná služba mala pred národmi vyvýšiť Krista, aby všetci, ktorí naň pohliadnu, zostali nažive. Tí, ktorí ako Kanaánčanka Raáb a Moábčanka Rút opustili modloslužbu a začali uctievať pravého Boha, mali sa pripojiť k Božiemu vyvolenému ľudu. Čím viac bude Izraelcov, tým väčšie bude aj ich územie a nakoniec ich kráľovstvo zahrnie celý svet. PK 11.1
Starý Izrael však nesplnil Boží zámer. Hospodin oznámil: „Zasadil som ťa sťa šľachetný vinič, samé pravé semä, ako si sa však zvrhol na cudzí divý vinič!“ „Izrael je bujný vinič, nasadil ovocie.“ „Teraz, obyvatelia Jeruzalema a muži júdski, rozsúďte, prosím, medzi mnou a mojou vinicou! Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: odstránim jej ohradu a spasú ju; zborím jej múr a pošliapu ju. Pripravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom... On čakal na právo, a tu, prelievanie krvi; na spravodlivosť, a tu volanie o pomoc“ Jeremiáš 2,21; Hozeáš 10,1; Izaiáš 5,3-7. PK 11.2
Hospodin prostredníctvom Mojžiša upozornil ľud na následky nevery. Ak nebudú zachovávať jeho zmluvu, prestanú žiť Božím životom a pripravia sa o Božie požehnanie. Keď sa občas podľa týchto výstrah správali, židovský národ bol svedkom hojnosti požehnania a jeho prostredníctvom to pocítili aj okolité národy. Tento ľud však častejšie strácal zo zreteľa, že je prednostne povolaný zastupovať na zemi Hospodina. Izraelci nesplnili to, čo od nich žiadal Boh, a svojich blížnych olupovali o náboženské poznanie a príklad zbožnosti. Povolanie za strážcov vinice chápali ako príležitosť privlastniť si jej plody. Pre ich žiadostivosť a lakomstvo začali nimi pohŕdať i pohania. V dôsledku toho si pohanský svet mohol nesprávne vykladať Božiu povahu a zákony Božieho kráľovstva. PK 11.3
Boh bol k Izraelcom otcovsky zhovievavý. Vychovával ich tým, že im udeľoval, ale aj odnímal svoju milosť. Zhovievavo ich upozorňoval na hriechy a trpezlivo očakával, že to pochopia. K nájomníkom vinice posielal prorokov a poslov, ktorí ich mali upozorniť na Božie požiadavky, no namiesto toho, aby týchto múdrych a duchovne verných mužov uvítali, zaobchádzali s nimi ako s nepriateľmi. Prenasledovali ich a zabíjali. Boh im znova poslal svojich verných; tí však obišli rovnako ako prví, azda len s tým rozdielom, že nájomníci ich ešte viac nenávideli. PK 11.4
Strata Božej priazne počas vyhnanstva viedla mnohých k pokániu. Židovský národ sa však aj po návrate do zasľúbenej krajiny dopúšťal chýb predošlých pokolení, čím sa dostal do politického sporu s okolitými národmi. Prorokov, ktorých Boh poslal karhať a naprávať zlo, prijímali tak podozrievavo a pohŕdavo, ako poslov v predošlých časoch. Vina nájomníkov vinice sa teda každým ďalším storočím len zväčšovala. PK 12.1
Dobrým viničom, ktorý nebeský vinár zasadil na kopcoch Palestíny, Izraelci pohrdli a nakoniec ho cez ohradu vyhádzali, a takto vyvrhnutý rozšliapali v nádeji, že ho navždy zničili. Nebeský vinár však vinič predsa len zachránil a skryl. Znova ho zasadil, no na druhej strane ohrady, takže kmeň nebolo vidieť. Vetvy presahujúce ohradu možno zaštepiť, no kmeň je zasadený mimo dosahu človeka. Ľudia mu už nemôžu škodiť, nemajú k nemu prístup. PK 12.2
V dnešnej Božej cirkvi na zemi – strážkyni Pánovej vinice – sú obzvlášť vzácne posolstvá, ktoré obsahujú prorocké rady a napomenutia a osvecujú Boží zjavný zámer s ľudstvom. V učení týchto prorokov sa jasne prejavuje Božia láska voči stratenému ľudskému pokoleniu a Boží plán jeho spásy. Dejiny povolania Izraela, dejiny jeho úspechov a pádov, príklon Božej priazne k tomuto ľudu i jeho zavrhnutie, dejiny uskutočňovania večného plánu prostredníctvom zbožných ľudí, ktorým sa splnia všetky zmluvné zasľúbenia – to je námet posolstva hlásaného v priebehu stáročí poslami Božej cirkvi. Ani dnes sa Božie posolstvo v Božej cirkvi – teda medzi tými, ktorí spravujú Božiu vinicu ako verní vinári – nelíši od posolstva, ktoré priniesol starodávny prorok: PK 12.3
„V ten deň povedia: Rozkošná vinica, ospevujte ju! Ja, Hospodin, som jej strážcom, každú chvíľu ju zalievam, aby jej nechýbalo lístie; dňom i nocou ju strážim“ Izaiáš 27,2.3. PK 12.4
Izrael, dúfaj v Boha! Pán vinice aj dnes zhromažďuje svojich spomedzi všetkých národov ako vzácne ovocie, na ktoré tak dlho čakal. Pán čoskoro príde do svojho vlastníctva a v tento šťastný deň sa konečne splní večný Boží zámer s domom izraelským. On pôsobí, že „v budúcnosti Jákob zapustí korene, Izrael vypučí a rozkvitne a celý svet bude plný ich ovocia“ Izaiáš 27,6. PK 12.5