Len čo sa Daniel a jeho priatelia ocitli v službe babylonského kráľa, stala sa zvláštna udalosť, ktorá modloslužobnému národu vyjavila moc a vernosť izraelského Boha. Nebúkadnecar mal sen, „jeho duch bol tým znepokojený a spánok sa mu pretrhol“ Daniel 2,1. Hoci ho sen hlboko zaujal, vládca sa po zobudení už nevedel rozpamätať na jeho podrobnosti. PK 260.1
Bezradný kráľ dal zvolať učencov – „čarodejníkov, veštcov, zaklínačov“ – a žiadal ich o pomoc. Povedal im: „Mal som sen a môj duch sa znepokojil túžbou poznať sen“ Daniel 2,2.3. Zveril sa im so svojou bezradnosťou a žiadal od nich taký výklad sna, ktorý by ho uspokojil. PK 260.2
Kráľovskí veštci odpovedali: „Kráľ, ži naveky! Rozpovedz svojim sluhom svoj sen a my ti podáme jeho výklad“ Daniel 2,4. PK 260.3
Keďže ich vyhýbavá odpoveď kráľa neuspokojila, podozrieval ich z neochoty pomôcť mu, hoci tvrdia, že vedia odhaliť ľudské tajomstvá. Kráľ im teda rozkázal, aby mu oznámili sen i jeho výklad. Ak mu prianie splnia, budú bohato odmenení a oslávení. V opačnom prípade ich stihne smrť. Kráľ povedal: „Moje rozhodnutie je pevné. Ak mi neoznámite sen a jeho výklad, rozsekajú vás na kusy a vaše domy obrátia na hnojisko. Ale ak mi oznámite sen a jeho výklad, dostanete odo mňa dary, odmeny a veľkú slávu“ Daniel 2,5.6. PK 260.4
Dvorní učenci znova odpovedali: „Nech kráľ rozpovie svoj sen svojim služobníkom a my oznámime jeho výklad“ Daniel 2,7. PK 260.5
Zdanlivá úskočnosť tých, ktorým dôveroval, vyvolala v kráľovi prudký hnev. „Bezpečne badám, že chcete získať čas, lebo vidíte, že moje rozhodnutie je pevné. Ak mi sen nemôžete oznámiť, stihne vás len jeden výrok: Uzhodli ste sa predo mnou konať lož a klam, kým sa nezmenia časy. Povedzte mi teda sen, aby som vedel, že mi môžete podať aj jeho výklad“ Daniel 2,8.9. PK 260.6
Vyľakaní z možných následkov svojho nezdaru snažili sa veštci kráľovi dokázať, že jeho žiadosť je nerozvážna a ich úloha nesplniteľná. Chaldejci povedali: „Niet na zemi človeka, ktorý by mohol oznámiť, čo kráľ chce. Pretože nijaký veľký a mocný kráľ nežiadal niečo podobného od nijakého čarodejníka, veštca a Chaldejca. Vec, ktorú kráľ žiada, je ťažká a nikto iný by to nevedel oznámiť iba bohovia, ktorí nebývajú medzi telesnými bytosťami. Kráľ sa preto veľmi rozhneval, ba rozzúril a rozkázal zahubiť všetkých babylonských mudrcov“ Daniel 2,10-12. PK 260.7
Dvorní úradníci boli pripravení hneď uskutočniť rozsudok nad hľadanými, medzi ktorými bol aj Daniel a jeho priatelia. Keď sa Daniel dozvedel, že spolu s veštcami musí zomrieť aj on, „múdro a opatrne“ povedal veliteľovi kráľovskej telesnej stráže Arjókovi: „Prečo vyšiel taký prísny výrok od kráľa?“ Daniel 2,14.15. Arjók mu odvetil, že neobyčajný sen kráľa znepokojuje a v tom mu nepomohli ani tí, ktorým tak dôveroval. Keď to Daniel počul, začal bojovať o svoj život a odvážil sa prísť ku kráľovi s prosbou o pozhovenie, aby mohol Boha prosiť o pochopenie sna i jeho významu. PK 261.1
Kráľ tejto žiadosti vyhovel. Daniel potom odišiel „domov a oznámil vec svojim druhom – Chananjovi, Mišaélovi a Azarjovi“ Daniel 2,17. Spoločne hľadali riešenie u Boha – v Zdroji svetla a múdrosti. Neochvejne verili, že Boh je s nimi a uvedomovali si svoju zodpovednosť v jeho diele. Kedykoľvek boli bezradní či ohrození, vždy sa utiekali k Bohu s prosbou o múdrosť a ochranu a on, večne živý Zdroj moci, ich vypočul. Aj teraz sa teda obrátili k Sudcovi zeme s prosbou o vyslobodenie v tejto obzvlášť tiesnivej chvíli. A neprosili márne. Boh, ktorého ctili, teraz poctil ich. Duch Hospodinov ich osvietil a Danielovi „v nočnom videní“ objasnil tajomstvo a význam kráľovho sna. PK 261.2
Daniel za toto Božie zjavenie vyjadril chválorečivú vďaku: „Nech je požehnané Božie meno od vekov až na veky, lebo jemu patrí múdrosť a sila! On mení časy i doby, zosadzuje a nastoľuje kráľov, múdrosť dáva múdrym a rozumnosť rozumným. Odhaľuje, čo je hlboké a skryté, pozná, čo je v temnote, a svetlo prebýva pri ňom. Teba, Bože mojich otcov, chválim a oslavujem, lebo dal si mi múdrosť a silu. Teraz si mi dal poznať, o čo sme ťa prosili; lebo dal si nám poznať kráľovu záležitosť“ Daniel 2,20-23. PK 261.3
Daniel šiel potom k Arjókovi, ktorému kráľ prikázal pozabíjať mudrcov, a povedal: „Nevyhub babylonských mudrcov, ale predveď ma pred kráľa a ja poviem kráľovi výklad.“ Veliteľ pohotovo uviedol Daniela pred kráľa týmito slovami: „Medzi zajatými Júdejcami našiel som muža, ktorý oznámi kráľovi výklad“ Daniel 2,24.25. PK 261.4
Pred panovníka najmocnejšej svetovej ríše predstúpil pokojný a duševne vyrovnaný židovský zajatec. Hneď v úvode svojho prejavu vyzdvihol Boha ako zdroj všetkej múdrosti a vyznal, že sám od seba nijakú zvláštnu múdrosť nemá. Na kráľovu nedočkavú otázku: „Naozaj mi môžeš oznámiť sen, ktorý som videl, i jeho výklad?“ odpovedal: „Tajomstvo, na ktoré sa kráľ dopytuje, nemôžu kráľovi oznámiť mudrci, veštci, čarodejníci a astrológovia. Ale na nebi jestvuje Boh, ktorý vyjavuje tajomstvá a oznamuje kráľovi Nebúkadnecarovi, čo sa bude diať v budúcich dňoch.“ PK 261.5
Daniel pokračuje: „Tvoj sen a čo si videl na svojom lôžku, znamená toto: Kráľ, tebe prichádzali na tvojom lôžku myšlienky, čo sa má diať v budúcnosti. Ten, ktorý zjavuje tajomstvá, dal ti vedieť, čo sa stane. Mne bolo vyjavené toto tajomstvo nie pre múdrosť, ktorej by som mal viac ako ostatné živé tvory, ale preto, aby sa kráľovi dostalo vysvetlenia a ty aby si pochopil myšlienky svojho srdca. PK 262.1
Kráľ, videl si veľkú sochu. Táto socha bola mohutná a mimoriadne jagavá; stála pred tebou a jej výzor bol hrozný. Hlava tej sochy bola z jemného zlata, jej prsia a ramená boli zo striebra, jej brucho a bedrá z bronzu; jej stehná boli zo železa, jej nohy boli čiastočne zo železa, čiastočne z hliny. PK 262.2
Keď si sa díval, zrazu bez zásahu rúk odlomil sa kameň, zasiahol sochu do železných a hlinených nôh a rozdrvil ich. Tak sa naraz rozdrvilo železo, hlina, bronz, striebro i zlato a boli ako pleva na holohumnici v lete; vietor ich odvial, takže nebolo možné nájsť po nich ani stopy. Kameň však, ktorý zasiahol sochu, premenil sa na veľký vrch a naplnil celú zem“ Daniel 2,26-35. PK 262.3
„Toto je sen,“ uistil Daniel kráľa, ktorý pozorne počúval, aby mu neunikla nijaká podrobnosť, a poznal, že je to naozaj tento sen, ktorý ho tak vyľakal. Kráľ bol teraz pripravený vypočuť aj výklad sna. Boh a Kráľ kráľov chcel babylonskému panovníkovi zjaviť pravdu, že nad kráľovstvami sveta vládne on – Hospodin – ktorý nastoľuje a zosadzuje kráľov. Nebúkadnecar si mal uvedomiť z toho vyplývajúcu zodpovednosť pred Všemohúcim. Spozná budúce udalosti, ktoré siahajú do konca vekov. PK 262.4
Daniel pokračoval: „Ty si, kráľ, kráľom kráľov, ktorému Boh nebies dal kráľovstvo, moc, silu i slávu, ktorému do rúk dal všetky miesta, na ktorých žijú ľudia, poľné zvieratá i nebeské vtáctvo a ktorého urobil pánom nad všetkým – ty si tá zlatá hlava. PK 262.5
Po tebe vznikne nové kráľovstvo, chatrnejšie ako tvoje, a ďalšie, tretie kráľovstvo, bronzové, ktoré bude panovať nad celou zemou. Štvrté kráľovstvo bude mocné ako železo, lebo ako železo drví a rozomieľa všetko, ako železo všetko láme, tak aj ono všetko rozdrví a poláme. PK 262.6
A že si videl nohy a prsty čiastočne z hrnčiarskej hliny a čiastočne zo železa, to znamená, že kráľovstvo bude rozdelené; bude v ňom niečo z tvrdosti železa, tak ako si videl železo zmiešané s ílovitou hlinou. A že prsty na nohách boli čiastočne zo železa a čiastočne z hliny, to znamená, že kráľovstvo bude čiastočne mocné a čiastočne krehké. A keďže si videl železo zmiešané s ílovitou hlinou, to znamená, že sa manželským zväzkom pomiešajú jeden s druhým, ale nebudú dovedna držať, ako sa železo nezmieša s hlinou. PK 262.7
Ale za čias oných kráľov Boh nebies nastolí večné kráľovstvo, ktoré nezahynie, a to kráľovstvo neprejde na iný národ. Ono rozdrví a zničí všetky tie kráľovstvá a bude trvať naveky; ako si videl, že kameň sa bez zásahu ruky odlomil z vrchu a rozdrvil železo, bronz, hlinu, striebro aj zlato. Veľký Boh dal vedieť kráľovi, čo sa má v budúcnosti stať. Sen je spoľahlivý a jeho výklad je správny“ Daniel 2,36-45. PK 263.1
Kráľ uznal, že výklad je pravdivý a v bázni pokorne „padol na tvár a poklonil sa“ so slovami: „Vskutku, váš Boh je Boh bohov a Pán kráľov, ktorý zjavuje tajomstvá, preto si vládal odhaliť tajomstvo“ Daniel 2,46.47. PK 263.2
Nebúkadnecar potom odvolal svoj rozkaz o vyhubení mudrcov. Mudrci zostali nažive, pretože Daniel bol spojený s tým, ktorý zjavuje tajomstvá. „Kráľ povýšil Daniela a dal mu mnoho cenných darov. Urobil ho vládcom nad celou babylonskou krajinou a predstaveným všetkých babylonských mudrcov. A Daniel prosil kráľa, aby Sadracha, Méšacha a Abéd-Nega poveril spravovaním babylonskej krajiny. Daniel však ostal na kráľovskom dvore“ Daniel 2.48.49. PK 263.3
Podľa historických záznamov sa zdá, akoby rozmach národov, vzostup a pád svetových ríš závisel od vôle a odvahy človeka a že vývoj udalostí veľkou mierou určuje ľudská moc, ctibažnosť či vrtošivosť človeka. Božie slovo však odhŕňa závoj, aby sme vo všetkom dianí a prúdení protichodných ľudských záujmov mohli postihnúť pôsobenie Všemohúceho, ktorý ticho a trpezlivo uskutočňuje zámery svojej vôle. PK 263.4
Výstižne a láskyplne vyložil apoštol Pavol Aténčanom Boží zámer pri stvorení a rozmachu ľudských rás a národov: „Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom,... z jedného stvoril celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme, vymedzil ľuďom čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, či by ho dajako nenahmatali a nenašli“ Skutky apoštolov 17,24-27. PK 263.5
Boh jasne hovorí, že kto chce, môže vojsť „do zväzku zmluvy“ Ezechiel 20,37. Božím zámerom pri stvorení bolo, aby zem obývali bytosti, ktoré budú navzájom požehnaním a ktoré budú ctiť svojho Tvorcu. Tento Boží zámer môže splniť každý, kto chce. Prorok hovorí: „Ľud, ktorý som si utvoril, zvestovať bude moju chválu“ Izaiáš 43,21. PK 263.6
Boh vo svojom zákone oznámil podmienky pravého blaha národov i jednotlivcov. Mojžiš o zákone povedal Izraelcom: „To bude vašou múdrosťou a rozumnosťou.“ „Lebo nie je to prázdne slovo, ktoré sa vás netýka, ale je to váš život“ 5. Mojžišova 4,6; 32,47. Požehnania prisľúbené Izraelcom za určitých podmienok platia rovnako pre každý národ i jednotlivcov na zemi. PK 264.1
Stáročia skôr, než určité národy prišli na javisko svetových dejín, Všemohúci hľadel do budúcnosti a predpovedal vzostup i pád najväčších mocnárstiev. Boh povedal Nebúkadnecarovi, že babylonská ríša padne a príde ďalšia, ktorú podrobí skúške. Ak neuzná pravého Boha, jej sláva pohasne a na jej miesto príde tretia ríša. Aj tá zanikne a národy sveta si podmaní kráľovstvo štvrté, mocné ako železo. PK 264.2
Keby boli mali vládcovia najbohatšieho kráľovstva sveta – Babylona – bázeň pred Hospodinom, bol by ich obdaril múdrosťou a silou, ktorá ich mohla pripútať k nemu a udržať ako silný národ. K Bohu sa však utiekali len v krajnej tiesni a v zmätku. Vtedy, keď márne čakali pomoc od svojich mudrcov, vyhľadávali mužov, ako bol Daniel. Vedeli totiž, že vzývajú pravého Boha, ktorý vypočúva a spĺňa ich prosby. Týchto mužov žiadali, aby im odhaľovali Božie tajomstvá. Vládcovia pyšného Babylona boli síce obdarení múdrosťou, no hriech ich natoľko vzdialil od Boha, že reči Božích zjavení a výstrah o budúcnosti nemohli vôbec rozumieť. PK 264.3
Kto uvažuje o Božom slove, spozná, že Božie proroctvá sa v dejinách národov doslova splnili. Oslabený a nakoniec porazený Babylon zanikol, lebo jeho vládcovia v dobách slávy nepochopili, že vo všetkom závisia od Boha. Rozmach a slávu svojho kráľovstva pripisovali len svojim ľudským zásluhám. Médsko-perzskú ríšu stihol Boží hnev za prestupovanie Božieho zákona. Prevažná väčšina národa v Boha nebies neverila, a teda ho ani nectila. Rozmohla sa bezbožnosť, rúhanie a všeobecný mravný úpadok. Nasledujúce kráľovstvá boli mravne ešte zvrhlejšie a skazenejšie. Moc každého pozemského vládcu pochádza od Boha a úspech panovníka závisí od toho, ako s touto mocou zaobchádza. O každom z nich platia slová nebeského Strážcu: „Opasoval som ťa, hoci si ma neznal“ (Izaiáš 45,5) a pre každého z nich sú životne dôležité slová adresované Nebúkadnecarovi: „Zameň svoje hriechy za spravodlivosť a svoje neprávosti za milosrdenstvo voči biednym. Azda sa predĺži tvoje blaho“ Daniel 4,24. PK 264.4
Pochopiť tieto slová a porozumieť, že „spravodlivosť dvíha národ“, že vláda „sa upevňuje spravodlivosťou“, že „dobrotou podopiera svoj trón“ a vedieť, že sa v týchto zásadách prejavuje Božia moc, ktorá „zosadzuje a nastoľuje kráľov“, znamená pochopiť filozofiu dejín (Príslovia 14,34; 16,12; 20,28; Daniel 2,21. PK 264.5
Toto všetko nám môže objasniť len Božie slovo, ktoré nás presviedča, že moc národov i jednotlivcov nezávisí od priaznivých okolností či náhod, ktoré akoby ich robili nepremožiteľnými, a nezávisí ani od ich veľkosti, ktorou sa radi vystatujú. Ich sila závisí od toho, ako verne spĺňajú Boží zámer. PK 265.1