„Keď Šalamún usnul so svojimi otcami, pochovali ho v meste jeho otca Dávida. Po ňom sa stal kráľom jeho syn Rechabeám“ 1. Kráľov 11,43. PK 48.1
Zakrátko po nástupe na trón sa Rechabeám odobral do Síchemu, kde ho mali formálne potvrdiť za kráľa všetky kmene. „Do Síchemu sa dostavil celý Izrael, aby ho ustanovil za kráľa“ 2. Paralipomenon 10,1. PK 48.2
Zhromaždenia sa zúčastnil aj Járobeám, syn Nebatov. Bol to ten istý Járobeám, ktorý si počas Šalamúnovej vlády získal povesť „silného hrdinského muža“, a ktorému šílonský prorok Achíja oznámil toto prekvapujúce posolstvo od Hospodina: „Odtrhnem kráľovstvo od Šalamúna a tebe dám desať kmeňov“ 1. Kráľov 11,28.31. PK 48.3
Hospodin prostredníctvom svojho posla oznámil Járobeámovi otvorene a jasne, že kráľovstvo treba rozdeliť. Podľa Božieho slova sa rozdelenie musí uskutočniť, „pretože ma opustili a klaňajú sa sidónskej bohyni Aštarte, moábskemu bohu Kamóšovi a Milkómovi, bohu Ammóncov. Nechodili po mojich cestách a nekonali, čo je správne v mojich očiach, totiž moje ustanovenia, moje právo, ako robil jeho otec Dávid“ 1. Kráľov 11,33. PK 48.4
Járobeám bol však upozornený aj na to, že kráľovstvo sa nerozdelí ukončením Šalamúnovej vlády. Hospodin povedal: „Nevezmem mu celé jeho kráľovstvo, lebo som ho urobil doživotným kniežaťom kvôli môjmu služobníkovi Dávidovi, ktorého som si vyvolil a ktorý zachoval moje príkazy a ustanovenia. Jeho synovi vezmem kráľovstvo a dám ho tebe, to jest, desať kmeňov“ 1. Kráľov 11,34.35. PK 48.5
Šalamún hodlal poučiť Rechabeáma, svojho vyvoleného následníka, aby si v rozhodujúcej chvíli, ktorú predpovedal Boží prorok, správne počínal, no myseľ svojho syna ovplyvniť nevedel. Jeho výchova bola totiž už v ranom veku veľmi zanedbaná. Rechabeám zdedil po svojej matke Ammonitke nestálu povahu. Spočiatku sa aj snažil slúžiť Hospodinovi a viedlo sa mu dobre, no nevytrval a nakoniec podľahol zhubným vplyvom, ktoré naňho pôsobili od detstva. V chybách, ktorých sa Rechabeám za svojho života dopustil, ako aj v odpadnutí sa prejavil neodvratne strašný dôsledok Šalamúnovho spoločenstva s modlárskymi ženami. PK 48.6
Potupný útlak a bezprávie pod vládou predchádzajúceho panovníka dlhý čas tiesnili kmene. Následkom výstredností, v ktorých Šalamún v období svojho odpadnutia od Boha nachádzal záľubu, bolo nielen tvrdé vymáhanie daní, ale aj otrocká služba ľudu. Skôr ako bude nový panovník korunovaný, poprední muži chceli vedieť, či Šalamúnov syn hodlá tieto bremená zmierniť, alebo nie. „Járobeám i celý Izrael prišli a povedali Rechabeámovi: Tvoj otec nám priťažil jarmo. Odľahči nám teraz ťažkú službu svojho otca a jeho tvrdé jarmo, ktoré na nás uvalil, a budeme ti slúžiť“ 2. Paralipomenon 10,3.4. PK 49.1
Rechabeám sa chcel najprv poradiť so svojimi radcami a len potom oznámiť svoje zámery; preto odvetil: „Vráťte sa ku mne o tri dni“ 2. Paralipomenon 10,5. Ľud teda odišiel. PK 49.2
„Kráľ Rechabeám sa radil so staršími, ktorí stáli v službách jeho otca Šalamúna, kým bol nažive, a povedal: Akú odpoveď mi odporúčate dať tomuto ľudu? Oni mu odvetili: Ak budeš dobrotivý k tomuto ľudu, prijmeš ho prívetivo a prihovoríš sa mu dobrotivými slovami, bude ti poddaný po všetky dni“ 2. Paralipomenon 10,6.7. PK 49.3
S touto odpoveďou Rechabeám spokojný nebol, preto sa obrátil k mladým mužom, rovesníkom z detstva a mladosti, a spýtal sa ich: „Čo vy radíte odpovedať tomuto ľudu, ktorý mi hovoril: Uľahči nám jarmo, ktoré vložil na nás tvoj otec?“ 1. Kráľov 12,9. Mladí muži mu navrhli, aby k poddaným svojho kráľovstva bol prísny a aby im dal jasne najavo, že do vlastných zámerov nestrpí nijaké zasahovanie hneď od samého začiatku. PK 49.4
Výhľad uplatnenia zvrchovanej moci sa Rechabeámovi zapáčil, preto sa rozhodol, že radu starších svojho kráľovstva neprijme a za poradcov povolá mladých. Tak sa stalo, že v stanovený deň, „keď Járobeám a všetok ľud prišiel k Rechabeámovi“, aby sa dozvedel, čo hodlá urobiť, Rechabeám „dal ľudu tvrdú odpoveď... Môj otec urobil vaše jarmo tvrdým, ale ja k vášmu jarmu ešte pridám. Môj otec vás trestal bičmi, ale ja vás budem trestať škorpiónmi“ 1. Kráľov 12,12-14. PK 49.5
Keby Rechabeám a jeho neskúsení radcovia boli pochopili Boží zámer s Izraelom, boli by vyhoveli žiadosti ľudu, aby sa v správe kráľovstva uskutočnili podstatné reformy. Pri zhromaždení v Sícheme neuvážili následky svojho rozhodnutia, čím sa zbavili vplyvu nad väčšinou ľudu. Ich rozhodnutie nielen naďalej udržiavať útlak z čias Šalamúnovej vlády, ale ešte ho stupňovať, odporovalo Božím zámerom s Izraelom a bolo príčinou pochybností ľudu o úprimnosti ich pohnútok. Kráľ a jeho vybraní poradcovia týmto nerozvážnym pokusom uchvátiť moc prejavili bohorovné sebavedomie a pýchu na svoje postavenie a moc. PK 49.6
Pán nedovolil Rechabeámovi uskutočniť jeho rozhodnutia. Medzi príslušníkmi kmeňov boli tisíce tých, ktorí boli vrcholne nespokojní s útlakom za Šalamúnovej vlády a teraz im bolo zrejmé, že sa proti Dávidovmu domu musia vzbúriť. „Keď všetok Izrael videl, že ho kráľ nechce vypočuť, ľud odpovedal kráľovi: Aký podiel máme v Dávidovi? Nemáme dedičstvo v synovi Izajovom! K svojim stanom, Izrael! Teraz staraj sa o svoj dom, Dávid! Nato Izrael odišiel do svojich stanov“ 1. Kráľov 12,16. PK 50.1
Rozkol, ktorý Rechabeám svojím nerozvážnym prejavom spôsobil, sa už nedal preklenúť. Dvanásť izraelských kmeňov sa rozdelilo. Z Júdovho a Benjaminovho kmeňa vzniklo na juhu Júdsko pod vládou Rechabeáma. Desať severných kmeňov utvorilo samostatný štát, známy ako kráľovstvo Izrael, kde vládol Járobeám. Tak sa naplnila prorokova predpoveď o rozdelení kráľovstva. „Bolo to riadením Hospodinovým“ 1. Kráľov 12,15. PK 50.2
Keď Rechabeám videl, že desať kmeňov mu odoprelo vernosť, začal vyjednávať. Prostredníctvom jedného z najvplyvnejších mužov kráľovstva, Adoráma, „ktorý bol nad nútenými robotami“, sa pokúsil dosiahnuť zmierenie. Svoj vzťah k Rechabeámovi prejavil ľud tým, že vyslanca zmierenia neprijal. „Ale celý Izrael ho ukameňoval, takže zomrel.“ Vystrašený týmto dôkazom o rozsahu vzbury, „kráľ Rechabeám len s vypätím síl vyskočil na voz, aby mohol ujsť do Jeruzalema“ 1. Kráľov 12,18. PK 50.3
„Keď Rechabeám došiel do Jeruzalema, zhromaždil celý dom Júdov a kmeň Benjamina, stoosemdesiattisíc vybraných bojaschopných mužov do boja proti domu Izraela, aby sa tak navrátilo kráľovstvo Šalamúnovo synovi Rechabeámovi. Vtedy zaznelo Božie slovo Božiemu mužovi Šemajáhovi: Povedz Rechabeámovi, Šalamúnovmu synovi, kráľovi to júdskemu, ako aj celému domu Júdovmu a Benjaminovmu aj ostatnému ľudu: Takto vraví Hospodin: Netiahnite, nebojujte proti svojim bratom Izraelcom; vráťte sa každý do svojho domu, lebo toto pochádza odo mňa. Títo poslúchli slovo Hospodinovo, obrátili sa a odišli podľa slova Hospodinovho“ 1. Kráľov 12,21-24. PK 50.4
Rechabeám sa snažil tri roky čerpať poučenie z tejto smutnej udalosti, ktorú zažil na začiatku svojho panovania, a jeho úsilie nebolo márne. „Prebudoval júdske mestá na pevnosti“ a „urobil ich mocnými pevnosťami a umiestnil v nich veliteľov a zásoby potravín, oleja a vína“. Tieto opevnené mestá „osobite veľmi spevnil“ 2. Paralipomenon 11,5.11.12. Tajomstvo úspechu, ktoré sprevádzalo prvé roky Rechabeámovho panovania, nespočívalo v týchto opatreniach, ale v tom, že kmene Júda a Benjamin za svojho zvrchovaného vládcu uznali Boha. To priaznivo ovplyvnilo mnohých bohabojných mužov zo severných kmeňov, takže sa rozhodli pridať k nim. „Za nimi prišli do Jeruzalema z rôznych izraelských kmeňov tí, ktorí sa zo srdca rozhodli hľadať Hospodina, Boha Izraela, aby obetovali Hospodinovi, Bohu svojich otcov. Tak posilnili júdske kráľovstvo a podporili Rechabeáma, syna Šalamúnovho na tri roky, lebo tri roky chodil po ceste Dávidovej a Šalamúnovej“ 2. Paralipomenon 11,16.17. PK 50.5
Keby bol Rechabeám takto pokračoval, mohol ponaprávať mnohé chyby minulosti a obnoviť dôveru, že vie vládnuť rozvážne a prezieravo. V Písme však čítame zarmucujúcu správu o tom, že Šalamúnov nástupca sa spreneveril Hospodinovi. Aj keď bol od narodenia svojvoľný, sebavedomý a neústupný, mohol si vypestovať pevnú povahu, stálu vieru a poslušnosť voči Božím požiadavkám, keby sa bol vierou bezvýhradne primkol k Bohu. Kráľ sa však namiesto toho pozvoľna začal spoliehať na silu svojho postavenia a na pevnosti, ktoré dal postaviť. Postupne podliehal zdedeným slabostiam a nakoniec úplne prepadol modlárstvu. „Keď si však Rechabeám upevnil kráľovstvo a zmocnel, opustil zákon Hospodinov; a celý Izrael s ním“ 2. Paralipomenon 12,1. PK 51.1
Aké smutné a významné sú slová: „...a celý Izrael s ním“! Ľud povolaný Bohom za svetlo okolitým národom sa odvrátil od Zdroja svojej sily a chcel sa podobať susedným krajinám. Zlý príklad oboch kráľov – Šalamúna i Rechabeáma – strhol mnohých do záhuby. V menšej či väčšej miere to platí aj dnes o každom, kto povoľuje zlým vplyvom. Neblahý príklad nepôsobí totiž len na zdroj, z ktorého vychádza. Nikto nežije sám sebe. (Pozri Rimanom 14,7.) Nikto nehynie vo svojej neprávosti len sám. Každý život je určitým svetlom, ktoré iným ľuďom cestu života osvecuje a vyjasňuje, alebo má neblahý a ničivý vplyv, ktorý vedie do zúfalstva a do záhuby. Svojich blížnych buď povznášame k šťastiu a večnému životu, alebo ich strhávame do zármutku a večnej smrti. Ak svojimi skutkami nabádame ľudí k zlu, potom sme spolupáchateľmi ich hriešnych činov. PK 51.2
Odpadnutie vládcu Júdovho kmeňa nenechal Boh bez trestu. „V piatom roku kráľa Rechabeáma vytiahol Šíšak, egyptský kráľ, proti Jeruzalemu – lebo sa spreneveril Hospodinovi, s tisícdvesto vozmi so šesťdesiattisíc jazdcami a s nespočetným ľudom, ktorý s ním prišiel z Egypta... zaujal opevnené mestá, ktoré sú v Júdsku, a prenikol až k Jeruzalemu. PK 51.3
Vtedy prišiel prorok Šemaja k Rechabeámovi a k júdskym hodnostárom, ktorí sa uchýlili pred Šíšakom do Jeruzalema a povedal im: Takto vraví Hospodin: Vy ste opustili mňa, preto i ja vás prepustím do ruky Šíšakovej“ 2. Paralipomenon 12,2-5. PK 52.1
Ľud sa dosiaľ neodvážil pohrdnúť Božími súdmi. V prehre, ktorú im zapríčinil Šíšakov vpád, poznali Božiu ruku a na čas sa pokorili. Uznali, že „Hospodin je spravodlivý“. PK 52.2
„Keď Hospodin videl, že sa pokorili, oslovil Šemaju: Pokorili sa, nevyhubím ich, ale im poskytnem trochu záchrany, takže sa môj hnev nevyleje prostredníctvom Šíšaka na Jeruzalem. Budú mu však poddaní, aby poznali, čo je to slúžiť mne a slúžiť pozemským kráľom. PK 52.3
Tak vytiahol Šíšak, egyptský kráľ, proti Jeruzalemu a pobral poklady domu Hospodinovho i poklady kráľovského paláca; pobral všetko. Vzal i zlaté štíty, ktoré urobil Šalamún. Namiesto nich urobil kráľ Rechabeám bronzové štíty a zveril ich do úschovy veliteľovi drabantov, ktorí strážili vchod do kráľovského paláca... Keď sa však pokoril, odvrátil sa od neho hnev Hospodinov a nepriviedol ho celkom na skazu. Aj v Júdsku bolo niečo dobré“ 2. Paralipomenon 12,6-12. PK 52.4
Len čo pohroma pominula a národu sa začalo znova dariť, mnohí zabudli na svoj strach a vrátili sa zase k modlárstvu. Medzi nimi bol aj sám kráľ Rechabeám. Hoci ho pohroma pokorila, nestal sa tento zážitok rozhodujúcim obratom v jeho živote. Zabudol na poučenie, na ktoré mal pamätať, a znova páchal hriechy, ktoré privolali na ľud Božie súdy. Po niekoľkých neslávnych rokoch, v ktorých „páchal však zlo, lebo nebol pevne odhodlaný hľadať Hospodina“, „Rechabeám usnul so svojimi otcami, pochovaný bol v meste Dávidovom. Miesto neho kráľom sa stal jeho syn Abija“ 2. Paralipomenon 12,14.16. PK 52.5
Po rozdelení kráľovstva na začiatku Rechabeámovho panovania sláva Izraela začala upadať. Izrael sa odvtedy už nikdy nezaskvel vo svojej bývalej sláve. Boli síce obdobia, že na Dávidov trón nastúpili muži vzácnej mravnej sily a prenikavého úsudku; za vlády týchto panovníkov sa požehnanie, ktorému sa tešili júdski synovia, rozšírilo aj na okolité národy. Boli časy, keď Hospodinovo meno bolo vyvyšované nad všetkých falošných bohov a Boží zákon bol v úcte. Občas povstávali silní proroci, aby panovníkom pomohli, aby povzbudili ľud k vernosti. Semeno zla, ktoré Rechabeámovým nástupom na trón vyklíčilo, sa nedalo už nikdy celkom vykoreniť. V určitých obdobiach sa ľud obdarený Božou priazňou zvrhol natoľko, že sa tým stal všeobecne známym medzi pohanmi. PK 52.6
Napriek zvrátenosti tých, ktorí mali sklon k modlárskym zvykom, urobil Boh vo svojom milosrdenstve všetko, čo mohol, aby zachránil rozdelené kráľovstvo pred úplnou záhubou. Postupom rokov sa zdalo, že Boží zámer s Izraelom maria skutky tých, ktorých ovládol satanský duch. Boh však neprestal uskutočňovať svoj blahodarný zámer s vyvoleným národom, ktorý sa z Božej vôle dostal síce do poroby, no vždy znova bol z nej vyvádzaný. PK 53.1
Rozdelenie kráľovstva bolo iba začiatkom obdivuhodných dejín, v ktorých sa výrazne prejavila Božia zhovievavosť, láska a milosrdenstvo. Skúškou utrpenia mali prejsť tí, ktorých chcel Boh očistiť pre seba ako zvláštny ľud horliaci za dobré skutky. Tým sa mali zbaviť zdedených i získaných náklonností k zlu a nakoniec mali potvrdiť: „Niet tebe podobného, Hospodine; veľký si a veľké je tvoje meno. Kto by sa nebál teba, Kráľ národov?... Veď medzi mudrcami pohanov ani v ich všetkých kráľovstvách niet tebe podobného.“ „Ale Hospodin je pravý Boh, on je živý Boh a večný Kráľ“ Jeremiáš 10,6.7.10. PK 53.2
Ctitelia modiel si mali konečne uvedomiť, že falošní bohovia nemajú moc, aby ich mohli povzniesť a spasiť. „Bohovia, ktorí neutvorili nebo ani zem, stratia sa zo zeme a spod neba“ Jeremiáš 10,11. Len vo vernosti živému Bohu, Stvoriteľovi všetkého a Vládcovi nad všetkým, môže človek nájsť odpočinok a pokoj. PK 53.3
Trestané a kajúcne kráľovstvá – Izrael a Júda – nakoniec obnovia svoju zmluvu s Hospodinom zástupov, Bohom svojich otcov, a vyhlásia o ňom: PK 53.4
„On stvoril svojou silou zem,
múdrosťou svojou postavil svet
a svojou dômyselnosťou rozopäl nebesá. PK 53.5
Na rachot jeho hromu zahučia vody na nebi.
On zdvihne oblaky od končín zeme.
K dažďu tvorí blesky a vietor vypúšťa zo svojich komôr.
Teraz je každý človek hlúpy a nechápavý,
každý zlievač vyšiel na hanbu pre modlu,
lebo odliatky jeho sú len klamom a dychu v nich nieto. PK 53.6
Ničotou sú a dielom na posmech,
zhynú, keď príde čas ich trestu.
Jákobov podiel nie im je podobný; PK 53.7
lebo on je tvorcom všetkého
a Izrael je jeho vlastným kmeňom,
Hospodin mocností je jeho meno.“ Jeremiáš 10,12-16. PK 53.8