Božia priazeň k Izraelcom súvisela s ich poslušnosťou. Na úpätí Sínaja Boh urobil s nimi zmluvu, že mu majú byť „vlastníctvom medzi všetkými národmi“. Izraelci slávnostne sľúbili poslušnosť: „Chceme vykonať všetko, čo povedal Hospodin“ 2. Mojžišova 19,5.8. O niekoľko dní Hospodin oznámil svoj zákon z vrchu Sínaj a okrem neho prostredníctvom Mojžiša aj ďalšie ustanovenia a súdy. Izraelci znova jednohlasne sľubovali: „Budeme plniť všetky slová, ktoré vyslovil Hospodin.“ Ľud potom pri potvrdení zmluvy opäť vyhlásil: „Všetko, čo povedal Hospodin, budeme plniť a poslúchať“ 2. Mojžišova 24,3.7. Boh si vyvolil Izraelcov za svoj ľud a oni si vyvolili Boha za svojho kráľa. PK 158.1
Na sklonku putovania púšťou boli zmluvné podmienky znova zopakované. Na samých hraniciach zasľúbenej krajiny však mnohí z ľudu podľahli zákernému pokušeniu Baal-Peóra, ale verní prísahu vernosti Bohu obnovili. Mojžiš ich varoval pred pokušeniami, ktoré ich budú v budúcnosti zvádzať, a vážne ich napomenul, aby sa s okolitými národmi nespolčovali a aby uctievali len Hospodina. PK 158.2
Mojžiš poúčal Izraelcov: „Teraz, Izrael, počúvaj ustanovenia a právne predpisy, ktoré vás učím plniť, aby ste ostali nažive a aby ste tam vstúpili a zaujali krajinu, ktorú vám dáva Hospodin, Boh vašich otcov. Nesmiete pridať nič k tomu, čo vám dnes prikazujem, ani z toho ubrať, ale budete zachovávať príkazy Hospodina, vášho Boha, ktoré vám dávam... Zachovávajte ich a plňte, lebo to bude vašou múdrosťou a rozumnosťou v očiach národov, ktoré počujú všetky tieto ustanovenia a povedia: Naozaj múdry a rozumný ľud je tento veľký národ“ 5. Mojžišova 4,1.2.6. PK 158.3
Izraelci boli zvlášť upozornení, aby nezabúdali na Božie prikázania, lebo len z poslušnosti môžu čerpať silu a požehnanie. Hospodin tomuto ľudu ústami Mojžiša povedal: „Len sa maj na pozore a dobre sa chráň, aby si nezabúdal na veci, ktoré si videl na vlastné oči, a aby nevymizli z tvojho srdca po celý čas tvojho života; oboznám s nimi svojich synov i vnukov“ 5. Mojžišova 4,9. Izraelci nemali nikdy zabúdať na udalosti, keď v posvätnej bázni prijímali na Sínaji zákon. Hospodin jasne a dôrazne varoval Izraelcov pred modlárskymi zvykmi okolitých národov. Radil: „Dávajte dobrý pozor na seba..., aby ste sa nezvrhli a neurobili si rezbu na spôsob nejakej modly... Nedvíhaj oči k nebu a nepozeraj na slnko, mesiac a hviezdy, na všetky nebeské voje, nedaj sa zviesť, neklaňaj sa im a neslúž im, lebo tieto veci pridelil Hospodin, tvoj Boh, všetkým národom pod celým nebom... Chráňte sa, aby ste nezabudli na zmluvu Hospodina, svojho Boha, ktorú uzavrel s vami, aby ste si neurobili tesanú modlu akejkoľvek podoby, čo ti zakázal Hospodin, tvoj Boh“ 5. Mojžišova 4,15.16.19.23. PK 158.4
Mojžiš im pripomenul pohromy, ktoré prídu ako následok ich odvrátenia sa od Božích ustanovení. Za svedkov volal nebesá i zem, keď oznamoval, že ľud bude dlho žiť v zasľúbenej krajine, no neskôr zavedie zvrátené spôsoby bohoslužby, bude sa klaňať rytinám a obrazom a bude sa zdráhať vrátiť sa k uctievaniu pravého Boha. Vtedy sa Hospodin rozhnevá a dovolí, aby sa ľud dostal do zajatia a bol rozptýlený medzi pohanov. Mojžiš varoval ľud: „Určite rýchlo vymiznete z krajiny, ktorú sa chystáte zaujať, keď prejdete cez Jordán. Nezostanete v nej dlho, lebo budete úplne vyhubení. Hospodin vás rozptýli medzi národy a zostane z vás iba malý počet medzi národmi, medzi ktoré vás Hospodin zavedie. Tam budete slúžiť bohom, dielu ľudských rúk z dreva a kameňa, ktorí nevidia, nepočujú, nejedia ani nečuchajú“ 5. Mojžišova 4,26-28. PK 159.1
Toto proroctvo sa čiastočne splnilo v období sudcov, ale odvlečením Izraelcov do asýrskeho zajatia a Júdejcov do Babylona sa splnilo celkom. PK 159.2
Izrael odpadával od Boha postupne. Účelom satanových útokov na každé pokolenie bolo, aby vyvolený národ zabudol na „prikázania, ustanovenia a právne predpisy“ (5. Mojžišova 6,1), ktoré sľúbil zachovávať naveky. Pokušiteľ dobre vedel, že ak Izraelcov zvedie, aby zabudli na Boha a šli „za inými bohmi, budú im slúžiť a klaňať sa im“ (5. Mojžišova 8,19), isto zahynú. PK 159.3
Nepriateľ Božej cirkvi na zemi však nepočítal s tým, že aj keď Boh vinníka „nenecháva bez trestu“, predsa je „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ 2. Mojžišova 34,6.7. Hospodin však, napriek satanovej snahe zmariť spásny zámer s Izraelcami, bol milostivý aj v tých najtemnejších chvíľach ich dejín, keď sa už zdalo, že sily zla zvíťazia. Všetkým tým, čo im pripomínal, mal na zreteli ich dobro. Prostredníctvom Hozeáša Hospodin povedal: „Ak im predpíšem množstvo príkazov, pokladajú ich len za cudzie.“ „Hoci ja som učil chodiť Efrajima, ja som ich brával za ruky, ale nepoznali, že ja som ich uzdravoval“ Hozeáš 8,12; 11,3. Boh s nimi zaobchádzal láskyplne, prívetivo a prostredníctvom svojich prorokov ich učil riadok za riadkom, naučenie za naučením. PK 159.4
Keby boli Izraelci dbali na prorocké posolstvá, nemuseli prežívať následné poníženia. Odchod do zajatia bol Hospodinovým opatrením proti ich stálemu prestupovaniu jeho zákona. Hozeášovo posolstvo znelo: „Môj národ zhynie pre nevedomosť. Keďže ty si zavrhol poznanie, zavrhnem aj ja teba... Zabudol si na učenie svojho Boha“ Hozeáš 4,6. PK 160.1
Prestupovanie Božieho zákona vedie v každej dobe k rovnakému koncu. Za čias Nóacha boli prekrúcané všetky zásady práva a pravdy. Keď sa potom neprávosť rozšírila do tej miery, že ju Boh už ďalej trpieť nemohol, vyniesol rozsudok: „Zotriem z povrchu zeme človeka, ktorého som stvoril“ 1. Mojžišova 6,7. Keď sa v dobe Abrahámovej Sodomčania otvorene vzbúrili proti Bohu a jeho zákonu, na svete zavládla predpotopná bezbožnosť, skazenosť a bezuzdná zhýralosť. Obyvatelia Sodomy prekročili hranice Božej zhovievavosti a stihol ich oheň Božej pomsty. PK 160.2
Podobnou neposlušnosťou a bezbožnosťou sa vyznačovala aj doba pred zajatím desiatich kmeňov Izraela. Znevažovanie Božieho zákona otvorilo hrádzu a Izrael sa topil v neprávosti. Hozeáš napísal: „Hospodin má spor s obyvateľmi krajiny; lebo niet vernosti, ani lásky, ani poznania Boha v krajine. Preklínanie a lož, vraždy a krádeže, cudzoložstvo, násilie a krvná vina stíha krvnú vinu“ Hozeáš 4,1.2. PK 160.3
Ámos i Hozeáš predpovedali nielen súdy, ale aj budúcu slávu. Desať kmeňov, ktoré dlho tvrdošijne odporovali a vo svojej zatvrdnutosti aj zotrvali, nedostalo nijaké zasľúbenie, že ich predošlá moc v Palestíne bude obnovená. „Rozptýlení medzi národmi“ zostanú do konca času. Hozeášovo proroctvo však hovorí, že v závere dejín sveta sa prednostne smú zúčastniť konečnej obnovy Božieho ľudu. Bude to pri príchode Krista ako Kráľa kráľov a Pána pánov. Čítame totiž: „Mnoho dní zostanú Izraelci bez kráľa a bez kniežaťa, bez obetí a bez posvätných stĺpov, bez efódu a bez domácich bôžikov. Potom sa Izraelci navrátia, budú hľadať Hospodina, svojho Boha, i svojho kráľa Dávida; pribehnú s bázňou k Hospodinovi a k jeho dobrote v posledných dňoch“ Hozeáš 3,4.5. PK 160.4
Obraznou rečou potom Hozeáš vysvetlil desiatim kmeňom Boží plán, podľa ktorého každý kajúcnik, ktorý sa pripojí k Božej pozemskej cirkvi, bude zahrnutý do obnoveného požehnania, aké oblažovalo Izraelcov v čase jeho vernosti v zasľúbenej krajine. Keď Hospodin hovoril o Izraelovi ako o žene, ktorej chce prejaviť milosť, povedal: „Preto ju vyvábim a zavediem na púšť; budem sa o ňu uchádzať. Tam jej dám jej vinice a údolie Áchor spravím bránou nádeje. Tam potom bude povoľná ako v dňoch svojej mladosti, ako keď vychádzala z Egypta. V ten deň – znie výrok Hospodinov – budeš ma volať: Muž môj, a nebudeš ma už volať: Baal môj. Odstránim z jej úst mená baalov a na ich mená si už nespomenú“ Hozeáš 2,14-17 (ROH); Hozeáš 2,16-19 (ECAV). PK 160.5
Hospodin v závere dejín obnoví zmluvu s ľudom zachovávajúcim jeho prikázania. „V ten deň uzavriem pre nich zmluvu s poľnou zverinou, s nebeským vtáctvom a so zemeplazmi; zničím luk, meč i vojnu v krajine a dám im líhať v bezpečí. Zasnúbim si ťa na večnosť, zasnúbim si ťa spravodlivosťou a právom, láskou a milosrdenstvom; zasnúbim si ťa vernosťou a ty budeš znať Hospodina. PK 161.1
V ten deň vypočujem – znie výrok Hospodinov – nebesá vypočujem a ony vypočujú zem. A zem vypočuje obilie, mušt a olej a ony vypočujú Jezreela. Zasejem si ho v krajine, omilostím Lóruchámu; Lóammímu poviem: Ľud môj si ty, a on povie: Bože môj“ Hozeáš 2,18-23 (ROH); Hozeáš 2,20-25 (ECAV). PK 161.2
„V ten deň nebude sa už zvyšok Izraela ani zachránení z domu Jákobovho spoliehať na toho, kto ho bije, ale spoliehať sa bude naozaj na Hospodina, Svätého v Izraeli“ Izaiáš 10,20. V každom národe, kmeni, jazyku a v ľude sa nájdu tí, ktorí radostne odpovedia na posolstvo: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu.“ Títo sa odvrátia od všetkých modiel, ktoré ich pútali k zemi a budú sa klaňať tomu, ktorý „stvoril nebo i zem, more i pramene vôd“. Zrieknu sa všetkého, čo im prekáža, a pre svet budú pamätníkmi Božej milosti. Anjeli i ľudia v nich poznávajú tých, „ktorí zachovávajú Božie prikázania a vieru v Ježiša“ Zjavenie Jána 14,7.12. PK 161.3
„Prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď oráč dohoní ženca a lisovač hrozna rozsievača, vrchy budú vlhnúť muštom a všetky kopce roztekať sa. Zmením údel môjho ľudu, Izraela: oni vystavajú spustošené mestá a v nich budú bývať, vysadia vinice a v nich budú piť víno, spravia si záhrady a jesť budú ovocie z nich. Zasadím ich do ich pôdy, a nebudú už vytrhnutí z pôdy, ktorú som im dal, vraví tvoj Boh, Hospodin“ Ámos 9,13-15. PK 161.4