(Matúš 18,21-35)
Jedného dňa prišiel Peter k Ježišovi s otázkou: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“ Matúš 18,21. Rabíni obmedzili odpustenie na tri previnenia. Peter zvýšil tento počet na sedem, teda na číslo predstavujúce dokonalosť v domnení, že to bude v súlade s učením Spasiteľa. Kristus nás však učí, že v odpúšťaní nemáme určovať mieru. Povedal: „Nehovorím ti, že sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem ráz“ Matúš 18,22. KP 187.1
Ježiš potom objasnil skutočný dôvod odpúšťania a pripomenul, aké nebezpečenstvo sa skrýva v neochote odpustiť. V jednom z podobenstiev povedal, ako kráľ naložil s úradníkmi, ktorých poveril správou nad svojím kráľovstvom. Niektorým z nich zveril značnú čiastku štátnych peňazí. Keď jedného dňa skúmal, ako jeho úradníci spravujú krajinu, priviedli k nemu muža, ktorý pri účtovaní zistil, že svojmu pánovi dlhuje veľký obnos – desaťtisíc talentov. Keďže úradník to nemal čím zaplatiť, kráľ ho prikázal podľa vtedajšieho zvyku predať so všetkým, čo mal a takto nahradiť dlžobu. Vyľakaný dlžník sa však hodil pánovi k nohám a úpenlivo ho prosil: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim. Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a dlh mu odpustil. Len čo však ten sluha odišiel, stretol jedného so svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Tu si ho pán predvolal a povedal mu: Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu“ Matúš 18,27-34. KP 187.2
V tomto podobenstve sú uvedené niektoré podrobnosti potrebné na dokreslenie obrazu, ale pri výklade jeho zmyslu sú zanedbateľné. Nevyžadujú si teda nijakú mimoriadnu pozornosť. V podobenstve sú významné pravdy, o ktorých máme sústredene uvažovať. KP 189.1
Odpustenie udelené kráľom znázorňuje Božie odpustenie všetkých hriechov. Súcitný pán, ktorý svojmu sluhovi veľkoryso odpustil dlh, predstavuje Krista. Keďže človek sa vlastnou silou nemohol nijako vyslobodiť spod zlorečenstva prestúpeného zákona, prišiel na svet Kristus, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a svoj život obetoval „spravodlivý za nespravodlivých“. Sám zaplatil za naše hriechy a každému človekovi ponúka zadarmo odpustenie, ktoré vykúpil svojou krvou. „Od Hospodina je milosť a od neho je plné výkupné“ Žalm 130,7. KP 189.2
To je dôvod na súcit s blížnymi, ktorí sú hriešni ako my. „Keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať“ 1. Jána 4,11. Kristus povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ Matúš 10,8. KP 189.3
Pretože dlžník v podobenstve žiadal o zľutovanie s prísľubom: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim,“ pán zrušil svoje rozhodnutie a celý dlh mu odpustil. Čoskoro mal aj tento dlžník príležitosť nasledovať príklad svojho láskavého pána. Keď vyšiel von, stretol spolusluhu, ktorý mu dlhoval malú čiastku. Jemu kráľ odpustil desaťtisíc talentov, priateľ mu však dlhoval len sto denárov. Kráľ sa k nemu zachoval veľkoryso, ale on voči svojmu spolusluhovi celkom inak. Dlžník ho prosil o odpustenie tak úpenlivo, ako on sám prosil kráľa, ale márne. Ten, ktorému bolo pred chvíľou odpustené, nepoznal súcit, nebol láskavý. Voči svojmu spolupracovníkovi neprejavil milosrdenstvo, aké sám dostal a nevyhovel prosbe o pozhovenie. Nevďačný sluha myslel len na malý dlh, ktorý mu mal priateľ vrátiť, žiadal všetko, čo pokladal za svoje a nad spolusluhom vyniesol rozsudok, akého bol sám tak milostivo ušetrený. KP 189.4
Koľko ľudí sa aj dnes takto správa! Keď dlžník žiadal svojho pána o pozhovenie, nechápal skutočnú veľkosť svojho dlhu. Vôbec si neuvedomoval svoju bezmocnosť a z dlhu sa chcel vymaniť sám. Svojmu pánovi povedal: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim.“ Takto sa mnohí spoliehajú, že si vlastnými skutkami zaslúžia Božiu priazeň a nechápu svoju bezmocnosť. Božiu milosť neprijímajú ako dar, ale chcú ju dosiahnuť vlastnou spravodlivosťou. Ich srdce sa nezachvelo a nepokorilo poznaním vlastných vín, a preto sú neúprosní a nezmieriteľní voči iným. Ich hriechy proti Bohu sú v porovnaní s previneniami ich bratov či sestier voči nim ako desaťtisíc talentov proti stu denárov, teda asi milión k milióntine, a predsa nechcú odpustiť svojim blížnym. KP 190.1
V podobenstve dal pán nemilosrdného dlžníka predvolať a povedal mu: „Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu“ Matúš 18,32-34. Ježiš dodal: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte každý zo srdca svojmu bratovi“ Matúš 18,35. Kto odmieta odpúšťať, pripravuje sa o nádej, že dosiahne odpustenie. KP 190.2
Poučenie z tohto podobenstva však nesmieme uplatňovať nesprávne. Odpustenie, ktoré prijímame, nás nijako nezbavuje povinnosti poslúchať Boha. Práve tak ani svojou ochotou odpustiť nezbavujeme blížneho povinnosti plniť jeho záväzky. Kristus v modlitbe, ktorú učil svojich učeníkov, povedal: „Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ Matúš 6,12. Kristus nepovedal, že ak chceme získať odpustenie hriechov, nesmieme od dlžníkov vyžadovať, čo nám právom patrí. Ak nám svoj dlh splatiť nemôžu, hoci aj následkom ich nerozvážneho hospodárenia, nemajú za to byť uvrhnutí do väzenia, utláčaní alebo vystavení bezohľadnému zaobchádzaniu. Podobenstvo nás však nenabáda ani na to, aby sme podporovali lenivosť. Božie slovo hovorí jasne: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje“ 2. Tesaloničanom 3,10. Pán nežiada, aby ťažko pracujúci ľudia podporovali iných v záhaľke. Mnohí sa ocitli v chudobe len preto, že sa nijako nesnažili správne využiť drahocenný čas. Ak sa títo ľudia nezbavia svojich nedostatkov, všetko úsilie pomôcť im bude zbieraním pokladu do deravého vreca. Mnohí však žijú v biede nie z vlastnej viny a takým máme účinne prejaviť lásku a súcit. K svojim blížnym sa máme vždy správať tak, ako by sme si sami priali, aby sa v podobných situáciách oni správali k nám. KP 190.3
Duch Svätý nám prostredníctvom apoštola Pavla odkazuje: „Ak teda jestvuje nejaké napomenutie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, ak jestvuje nejaké spoločenstvo Ducha, ak jestvuje nejaký súcit a milosrdenstvo, dovŕšte moju radosť: Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nič nerobte z hašterivosti ani pre márnu slávu, ale radšej v pokore pokladajte iných za vyšších od seba a nehľadajte iba svoje záujmy, ale aj záujmy iných. Tak zmýšľajte medzi sebou ako Kristus Ježiš“ Filipským 2,1-5. KP 191.1
Hriech však nesmieme zľahčovať. Pán prikazuje, aby sme nemlčali, ak sa niekto z členov cirkvi správa nepatrične. „Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho“ Lukáš 17,3. Hriech treba pomenovať a toho, kto ho spáchal, máme naň jasne upozorniť. KP 191.2
Vo svojom napomenutí Timotejovi apoštol Pavel z podnetu Ducha Svätého napísal: „Zvestuj Slovo, buď pohotový v priaznivý i nepriaznivý čas, presviedčaj, karhaj, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a poúčaním“ 2. Timoteovi 4,2. Títovi napísal: „Je totiž mnoho neposlušných, táravých, zvodcov... Preto ich zavracaj, aby ozdraveli vo viere“ Títovi 1,10-13. KP 192.1
Kristus povedal: „Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá výpoveď bola založená na svedectve dvoch alebo troch svedkov. Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo colník“ Matúš 18,15-17. KP 192.2
Náš Pán učí, že nedorozumenia medzi kresťanmi treba riešiť v rámci cirkvi, nie pred ľuďmi, ktorí sa Boha neboja. Ak sa proti kresťanovi prehreší jeho spolubrat, ukrivdený by nemal hľadať pomoc u neveriacich pri súde. Mal by postupovať podľa Kristovej rady: namiesto toho, aby sa dožadoval práva, mal by sa snažiť svojho brata zachrániť. Boh ochraňuje záujmy tých, čo ho milujú a boja sa ho, a preto sa smieme s dôverou so všetkým zveriť nášmu Pánovi, ktorý súdi spravodlivo. KP 192.3
Veľmi často sa stáva, že previnilec síce vyzná svoju chybu, ale urobí ju znova, takže postihnutý usúdi, že odpúšťania bolo už dosť. Spasiteľova rada, ako sa máme správať k blúdiacim, je však jasná: „Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho. Ak učiní pokánie, odpusť mu“ Lukáš 17,3. Neodmietni ho bezcitne ako nehodného tvojej dôvery. „Daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia“ Galaťanom 6,1. KP 192.4
Ak sa tvoji bratia alebo sestry mýlia, máš im odpustiť. Keď prídu k tebe a vyznajú svoje chyby, nepovedz: „Neverím, že sú dosť pokorní, aby som im mohol odpustiť; myslím si, že necítia hlbokú ľútosť.“ Akým právom ich súdiš, akoby si vedel čítať ich myšlienky? Božie slovo hovorí: „Ak urobí pokánie, odpusť mu. A čoby sa aj sedem ráz za deň proti tebe prehrešil a sedem ráz sa k tebe vrátil a povedal by: „Kajám sa – odpusť mu!“ Nie však len sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedemkrát“ – práve toľkokrát, koľkokrát Boh odpúšťa tebe. KP 192.5
Za všetko, čo máme, ďakujeme Božej milosti. Božími deťmi sa stávame na základe milosti podľa zmluvy medzi Bohom a človekom. Milosť nám prostredníctvom Spasiteľa priniesla vykúpenie, znovuzrodenie a umožnila nám stať sa spoludedičmi Ježiša Krista. Túto milosť sme povinní zvestovať svojim blížnym. KP 193.1
Dbajte o to, aby ste blúdiaceho nepripravili o odvahu. Neprejavte ani náznak farizejskej tvrdosti, ktorá by mohla vášho brata zraniť. Nedovoľte, aby vo vašom srdci alebo v mysli vyklíčil pocit opovrhnutia. Nech sa vo vašom hlase neprejaví ani náznak výsmechu. Človeka možno sotiť do záhuby slovom, ľahostajným postojom, prejavom nedôvery alebo podozrievaním. Náš blížny potrebuje niekoho so srdcom plným lásky nášho staršieho Brata, Ježiša Krista. Len tak sa možno dotknúť jeho srdca. Podaním ruky mu vyjadrite svoj súcit a povedzte: „Pomodlime sa!“ Boh vám obom dá prežiť požehnanú skúsenosť. Modlitba vás spojí s Bohom i medzi sebou navzájom. Keď sa modlíme, Kristus stojí pri nás a dáva nám slabým a chybujúcim novú silu, aby sme mohli zvíťaziť nad svetom, žiadosťami tela a nepriateľmi spasenia. Modlitba odvracia útoky satana. KP 193.2
Kto hľadí na Krista, nie na ľudské nedokonalosti, toho povaha sa mení podľa Božieho vzoru. Kristov Duch stvárňuje v ňom svoj obraz. Všemožne sa snažte vyvýšiť Ježiša. Zahľaďte sa zrakom viery na Baránka Božieho, „ktorý sníma hriech sveta“ Ján 1,29. Nezabudnite, že „ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov“ Jakoba 5,20. KP 193.3
„Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky“ Matúš 6,15. Neochotu zmieriť sa nemôže nič ospravedlniť. Kto nie je milosrdný k iným, dáva najavo, že neprijal Božiu odpúšťajúcu milosť. Božie odpustenie priťahuje srdce blúdiaceho k veľkému srdcu večnej Lásky. Boží súcit preniká hriešnika a prenáša sa na iných ľudí. Súcit a milosrdenstvo, ktoré prejavil Kristus vo svojom živote, budú zjavné aj v živote tých, čo prijali jeho milosť. No „ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho“ Rimanom 8,9. Taký človek sa odcudzil Bohu a navždy sa od neho odlúčil. KP 194.1
Boh mu kedysi skutočne odpustil, on však svojou nezmierlivosťou prezrádza, že teraz zavrhuje Božiu odpúšťajúcu lásku. Odlúčil sa od Boha a znova je taký, aký bol predtým. Zrušil svoje predošlé pokánie a má na sebe hriechy, ako keby sa nikdy nebol kajal. KP 194.2
Hlavné poučenie z tohto podobenstva spočíva v protiklade medzi Božím milosrdenstvom a tvrdosťou človeka. Meradlom nášho odpúšťania má byť Božia odpúšťajúca milosť. „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ Matúš 18,33. KP 194.3
Odpúšťa sa nám nie preto, že odpúšťame, ale preto, ako odpúšťame. Dôvod každého odpustenia je v nezaslúženej Božej láske. Zo spôsobu, akým zaobchádzame s inými, je zrejmé, či sme túto lásku prijali. Preto Ježiš hovorí: „Akým súdom súdite, takým budete súdení. Akou mierou meriate, takou sa nameria vám“ Matúš 7,2. KP 194.4