Izraelci boli pripravení na odchod podľa Pánovho pokynu – mali opásané bedrá, na nohách sandále a v rukách palicu. Pokojne a v posvätnej úcte očakávali faraónov výnos, že môžu z krajiny odísť. Skôr ako sa rozvidnelo, Izraelci boli na ceste. Tento zotročený ľud sa počas egyptských rán postupne zhromažďoval v góšenskom kraji. Prejavy Božej moci im posilňovali vieru v srdci napriek tomu, že utláčatelia ich neprestali tiesniť. Aj keď ich útek bol náhly, predsa len stihli urobiť určité opatrenia, aby odchod takého množstva ľudí bol usporiadaný. Rozdelili sa do skupín, z ktorých každá mala svojho vodcu. PP 204.1
Na cestu sa vydalo „asi šesťstotisíc peších mužov, okrem detí. I mnoho iného ľudu šlo s nimi.“ 2. Mojžišova 12,37.38. V tomto veľkom zástupe boli nielen tí, ktorých pudila viera v izraelského Boha, ale oveľa viac bolo tých, čo chceli uniknúť ranám, alebo podľahli všeobecnému vzrušeniu a pridali sa z čírej zvedavosti. Tí potom Izraelcom len prekážali a zvádzali ich k neprávostiam. PP 204.2
Ľud vzal so sebou „obrovské stádo drobného dobytka a rožného statku“. 2. Mojžišova 12,38. Šlo o vlastníctvo Izraelcov, ktorí nikdy nijaký majetok nepredali kráľovi, ako to urobili Egypťania. Jákob a jeho synovia priviedli do Egypta svoje stáda, kde sa veľmi rozmnožili. Skôr ako opustili Egypt, na Mojžišov pokyn si žiadali odmenu za svoju prácu, za ktorú nedostali mzdu. Egypťania im vyhoveli, len aby čím skôr odišli. Otroci odchádzali obťažkaní korisťou, ktorú získali od svojich utláčateľov. PP 204.3
V ten deň sa naplnilo to, čo pred stáročiami smel v prorockom videní pozorovať Abrahám: „Tvoji potomci budú prišelci v krajine, ktorá im nepatrí, zotročia ich a za štyristo rokov ich budú utláčať; ale súdiť budem aj národ, ktorému oni budú slúžiť; lež potom vyjdú s veľkým imaním.“ 1. Mojžišova 15,13.14. PP 204.4
Štyristoročná lehota sa skončila. „Práve v ten deň vyšli všetky voje Hospodinove z egyptskej krajiny.“ 2. Mojžišova 12,41. Pri svojom odchode z Egypta vzali Izraelci so sebou vzácny odkaz – Jozefove kosti, ktoré až do naplnenia Božieho zasľúbenia odpočívali a v temnom období poroby Izraelcom pripomínali ich vyslobenie. PP 204.5
Izraelci nešli priamou cestou do Kanaánu, ktorá viedla cez krajinu Filištíncov; Hospodin ich viedol južným smerom k brehom Červeného mora, lebo povedal: „Keby ľud videl vojnu, mohol by to oľutovať a vrátiť sa do Egypta.“ 2. Mojžišova 13,17. Keby sa boli pokúsili prejsť územím Filištíncov, boli by pri odchode narazili na odpor, pretože Filištínci by ich boli pokladali za otrokov, ktorí ušli svojim pánom, a neboli by zaváhali napadnúť ich. Izraelci neboli patrične pripravení stretnúť sa s tak veľkým a bojovným národom. O Bohu nevedeli mnoho a ich viera bola ešte slabá; boli by sa vyľakali a zmalomyseľneli. Neboli ozbrojení, neboli zvyknutí bojovať a dlhodobé otroctvo im podlomilo ducha. Okrem toho sa museli starať o ženy, deti a stáda. Božie rozhodnutie viesť Izraelcov k Červenému moru sa osvedčilo; Hospodin sa prejavil ako milosrdný a prozreteľný Boh. PP 204.6
„Potom sa pohli zo Sukkóta a utáborili sa v Étame na okraji púšte. Hospodin kráčal pred nimi vo dne v oblakovom stĺpe, aby ich viedol cestou, a v noci v ohnivom stĺpe, aby im svietil, takže mohli ísť dňom i nocou. Oblakový stĺp vo dne ani ohnivý stĺp v noci nevzdiali sa spred ľudu.“ 2. Mojžišova 13,20-22. Žalmista hovorí: „Rozprestrel oblak ako prikrývadlo a oheň, aby osvecoval noc.“ Žalm 105,39. (Pozri tiež 1. Korinťanom 10,1.2). Zástava neviditeľného Vodcu ich stále sprevádzala. Cez deň im oblak ukazoval cestu, alebo sa nad nimi vznášal ako baldachýn. Chránil ich pred páľavou slnka a svojím chladivým a vlhkým tieňom ich osviežoval na smädnej, vyschnutej púšti. V noci sa stával ohnivým stĺpom, ktorý im osvecoval tábor a bol stálym svedectvom Božej prítomnosti. PP 205.1
V jednom zo svojich najkrajších a najútešnejších častí svojho proroctva sa Izaiáš zmieňuje o oblačnom a ohnivom stĺpe, keď chce vystihnúť Božiu starostlivosť o vyvolený ľud v poslednom boji s mocnosťami zla: „Hospodin stvorí nad celým príbytkom vrchu Sion a nad každým jeho zhromaždením vo dne oblak a v noci dym a žiaru plápolajúceho ohňa, lebo sláva Hospodinova bude prístreším nad všetkým a stan na zatienenie pred horúčavou vo dne ako útočisko a skrýša pred lejakom a dažďom.“ Izaiáš 4,5.6. PP 205.2
Izraelci putovali bezútešnou, pustou končinou. V únave z namáhavej cesty si kládli otázku, kam vlastne smeruje ich cesta, a niektorí prejavili obavu, že ich môžu prenasledovať Egypťania. Oblak však postupoval a oni šli za ním. Vtedy Hospodin prikázal Mojžišovi, aby odbočili ku skalnému prielomu a utáborili sa pri mori. Zjavil mu, že faraón ich bude prenasledovať, ale Boh bude pri ich vyslobodení oslávený. PP 205.3
V Egypte sa medzitým rozšírila správa, že Izraelci nešli na púšť uctievať svojho Boha, ale že idú k Červenému moru. Poradcovia oznámili faraónovi, že ich otroci ušli a už sa nevrátia. Egypťania začali ľutovať, že boli tak naivní, že smrť svojich prvorodených pokladali za prejav Božej moci. Egyptskí mudrci sa spamätali z úľaku a začali vykladať, že pohromy možno vysvetliť prírodnými príčinami. Trpko si vyčítali: „Čo sme to urobili, že sme prepustili Izrael zo svojich služieb.“ 2. Mojžišova 14,5. PP 205.4
„Faraón zhromaždil svoje vojenské sily, šesťsto vybraných vozov a všetky egyptské vozy“ (2. Mojžišova 14,7), jazdu, veliteľov i pešiakov. Na čelo útočného vojska sa v sprievode veľmožov svojej ríše postavil sám faraón. Vojsko sprevádzali aj kňazi, aby výprave naklonili priazeň bohov a zaručili jej aj úspech. Kráľ sa rozhodol, že Izraelcom ukáže všetku svoju moc, a tým ich zastraší. Egypťania sa obávali, aby ich Boh Izraela nepokoril a aby sa ostatným národom nemuseli stať terčom posmechu. Ak teraz použijú všetku svoju moc a utečencov dovedú späť, obnovia svoju slávu a znova získajú svojich otrokov. PP 206.1
Izraelci sa utáborili pri mori, ktoré im pripadalo ako neprekonateľná prekážka v ceste, zatiaľ čo im z južnej strany v ďalšom postupe bránila vidlicovito zbrázdená vrchovina. V diaľke náhle zahliadli lesklé zbrane a vojnové vozy ako predvoj veľkého vojska. Z menšej vzdialenosti potom Izraelci poznali, že sú to plne vyzbrojené egyptské vojská, ktoré ich prenasledujú. Ovládol ich strach. Mnohí začali volať k Hospodinovi, ostatní sa ponáhľali k Mojžišovi a nariekali: „Či nebolo hrobov v Egypte, že si nás priviedol zomrieť na púšť? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti.“ 2. Mojžišova 14,11.12. PP 206.2
Táto malovernosť ľudu veľmi znepokojila Mojžiša, pretože o záchranných prejavoch Božej moci sa mohli ustavične presviedčať. Prečo ho obviňujú z nebezpečenstva a z tiesnivej situácie, keď poslúchal len výslovný príkaz Boží? Okrem Božieho zásahu inú možnosť záchrany nevidel. Mojžiš sa neobával následkov, pretože do tejto tiesnivej situácie sa dostali na Boží príkaz. Mojžiš odpovedal ľudu pokojne a presvedčivo: „Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho.“ 2. Mojžišova 14,13.14. PP 206.3
Upokojiť Izraelcov, aby trpezlivo čakali na Boží zásah, nebolo ľahké. Trpeli nedostatkom disciplíny a sebaovládania, preto boli prchkí a nerozvážni. Počítali s tým, že čoskoro sa ocitnú v rukách utláčateľov, a preto nariekali. Cestou ich viedol pozoruhodný oblačný stĺp ako Božie znamenie, no teraz si pochybovačne kládli otázku, či nešlo o predzvesť nejakého veľkého nešťastia a či ich oblak nezaviedol na nesprávnu stranu pohoria a na neschodnú cestu. Boží anjel sa im v zaslepenosti javil ako posol nešťastia. PP 206.4
No len čo sa k nim priblížilo egyptské vojsko a chcelo sa ich ľahko zmocniť, oblačný stĺp sa majestátne vzniesol k nebu, preniesol sa ponad Izraelcov a zostúpil medzi nich a egyptské vojsko. Prenasledovaných delila teraz od prenasledovateľov nepriehľadná stena. Egypťania stratili z dohľadu Izraelcov a boli nútení zastaviť sa. Len čo nočná tma zhustla, oblačný múr sa z izraelskej strany rozžiaril a celý tábor zaplavil denným svetlom. PP 207.1
To Izraelcom vrátilo nádej a Mojžiš prosil Pána. „Hospodin povedal Mojžišovi: Čo voláš ku mne? Povedz Izraelcom, aby sa pohli. Ty však zdvihni svoju palicu, vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraelci mohli prejsť stredom mora po suchu.“ 2. Mojžišova 14,15.16. PP 207.2
Žalmista o prechode Izraelcov Červeným morom napísal toto: „Cez more viedla tvoja cesta, cez veľké vody chodník tvoj, lež nebolo znať tvoje šľapaje. Viedol si svoj ľud ako ovce Mojžišovou a Áronovou rukou“ Žalm 77,20.21. Keď Mojžiš vystrel svoju palicu, vody sa rozdelili, Izraelci vykročili a prešli cez more po suchu a voda stála po oboch stranách ako múr. Svetlo ohnivého stĺpa osvecovalo vrcholy spenených vĺn i cestu, ktorá prerážala vody mora ako veľká brázda a strácala sa v temnej diaľke na druhom brehu. PP 207.3
„Egypťania ich prenasledovali; všetky faraónove kone, jeho vozy i jazdci vošli za nimi doprostred mora. Za rannej stráže Hospodin v ohnivom a oblakovom stĺpe pozrel na tábor Egypťanov a spôsobil zmätok v egyptskom tábore.“ 2. Mojžišova 14,23.24). Tajomný oblak sa pred ich užasnutým zrakom zmenil na ohnivý stÍp. Zaburácali hromy a vyšľahli blesky. „Oblaky liali vodu, mračná vydali hrmenie a tvoje strely mihali sa sem i tam. Tvoj hrom zarachotil v povíchrici, svet osvietili blesky, triasla a chvela sa zem.“ Žalm 77,18.19. PP 207.4
Egypťanov sa zmocnila hrôza a zmätok. Uprostred rozbúrených živlov nepočuli hlas rozhnevaného Boha. Chceli sa vrátiť na breh. Mojžiš však vystrel ruku nad more a zastavené vody zasiahli obete, s hukotom sa zrazili a pochovali egyptské vojsko v temných hlbinách. PP 207.5
Po rozvidnení mohli Izraelci vidieť, čo zostalo z ich mocného nepriateľa – na brehu videli vyvrhnuté telá egyptských ozbrojencov. Stačila jediná noc a Izrael bol vyslobodený z najstrašnejšieho nebezpečenstva. Tento obrovský bezmocný zástup ľudí – otroci nevycvičení na boj, ženy, deti a dobytok s morom pred sebou a s mohutným egyptským vojskom za chrbtom – bol svedkom toho, ako sa pred ním otvorila cesta morom a ako jeho nepriatelia boli porazení vo chvíli, keď už chceli sláviť víťazstvo. Zachránil ich len Hospodin a k nemu sa teraz utiekali ich srdcia s vďačnosťou a vierou. Svoje city vyjadrili chválospevmi. Mojžiš, plný Božieho ducha, zaspieval s ľudom víťazný ďakovný chválospev, ktorý možno označiť za prvú a jednu z najvznešenejších piesní, akú ľudstvo pozná: PP 207.6
„Ja spievať budem Hospodinovi, lebo sa veľmi preslávil;
kone i jazdcov vrhol do mora.
Silou a chválospevom je mi Hospodin;
stal sa mi záchranou.
On je môj Boh, budem ho oslavovať;
Boh môjho otca, budem ho zvelebovať.
Hospodin je bojovník;
Hospodin jeho meno.
Vozy faraónove a jeho vojsko vrhol do mora;
jeho najlepší bojovníci utonuli v Červenom mori.
Prúdy vôd ich zakryli;
zapadli do hlbín ako kameň.
Tvoja pravica, Hospodine, sa preslávila.
Tvoja pravica, Hospodine, rozdrvila nepriateľa...
Hospodine, kto je medzi bohmi rovný tebe?
Kto je tak ako ty velebný v svätosti,
hrozný v slávnych činoch a robiaci divy?...
Milosťou si viedol ľud, ktorý si vykúpil,
a mocne sprevádzal k svätému príbytku.
Počuli to národy, triasli sa...
Padol na nich strach a hrôza;
pre veľkosť tvojho ramena zamĺkli sťa kameň;
kým tvoj ľud neprejde, Hospodine,
pokiaľ neprejde ľud, ktorý si vykúpil.
Dovedieš ho a zasadíš na svojom vlastnom vrchu,
na mieste, ktoré si urobil svojím príbytkom, Hospodine.“. 2. Mojžišova 15,1-6.11.13.14.16.17. PP 208.1
Ako hlas z hlbiny vznášal sa k nebu veľkolepý chválospev mohutného zástupu Izraelcov. Pokračovali v ňom izraelské ženy pod vedením Márie, ktorá vzala do rúk bubon a začala od radosti poskakovať. Ostatné ženy ju nasledovali. Nad púšťou a nad morom sa doďaleka rozozvučala jasavá pieseň a z okolitých vrchov sa vracala ozvena slov ich chválospevu: „Spievajte Hospodinovi, lebo sa veľmi preslávil.“ 2. Mojžišova 15,21. PP 208.2
Táto pieseň a slávne vyslobodenie, ktoré pripomínala, zanechali v Izraelcoch tak hlboký dojem, že z pamäti židovského ľudu nikdy nevymizli. Po celé stáročia to pripomínali proroci a izraelskí básnici ako svedectvo, že Hospodin má moc vyslobodiť tých, čo mu dôverujú. Táto pieseň nepatrí len Izraelcom. Hovorí o záhube všetkých nepriateľov spravodlivosti a o konečnom víťazstve Božieho ľudu. Prorok z ostrova Patmos videl „čosi ako sklené more, zmiešané s ohňom,“ a na ňom zástupy ľudí v bielom rúchu, „tých, čo zvíťazili“ a „mali Božie citary a spievali pieseň Mojžiša, Božieho služobníka, a Baránkovu pieseň.“ Zjavenie Jána 15,2.3. PP 209.1
„Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť.“ Žalm 115,1. Týmto duchom bol preniknutý spev Izraelcov na oslavu oslobodenia a tento duch by mal ovládať srdcia tých, čo milujú Boha a v bázni ho uctievajú. Boh nás vyslobodil z otroctva hriechu, a to je ešte dôležitejším vyslobodením, než aké sa udialo s Izraelcami pri Červenom mori. Aj my by sme mali ako Izraelci chváliť Hospodina srdcom, dušou i hlasom za všetko, čo pre nás koná. Tí, čo si uvedomujú veľké Božie milosrdenstvo a sú vďační aj za tie najmenšie dary, budú stále šťastní a v srdci im bude znieť chválospev Hospodinovi. Témou našej ustavičnej vďačnosti by mala byť predovšetkým Ježišova obeť na kríži, ktorá nám zabezpečila šťastie a večný život, pričom by sme nemali zabúdať ani na požehnania, ktoré z Božích rúk každodenne prijímame. Koľko súcitu a čistej lásky nám strateným hriešnikom preukázal Boh, keď si nás obľúbil a pripútal k sebe! Akú obeť priniesol náš Vykupiteľ, aby sme sa smeli volať Božími deťmi! Mali by sme vďačne chváliť Hospodina za blahoslavenú nádej, ktorú nám ponúkol v pláne vykúpenia; mali by sme ho velebiť za večné dedičstvo, za jeho mnohé zasľúbenia i za to, že Ježiš žije a prihovára sa za nás. PP 209.2
Stvoriteľ hovorí: „Kto vďaku obetuje, ten ma ctí.“ Žalm 50,23. Všetci nebešťania svorne chvália Boha. Mali by sme sa už teraz naučiť anjelské piesne, aby sme ich mohli spievať, keď sa pridáme k ich oslňujúcemu zástupu. Opakujme so žalmistom: „Chváliť budem Hospodina, dokiaľ žijem; spievať budem svojmu Bohu, dokiaľ tu budem.“ „Bože, nech ťa zvelebujú národy, nech ťa velebia všetky národy!“ Žalm 146,2; 67,4. PP 209.3
Boh vo svojej prozreteľnosti priviedol Izraelcov k prímorskému skalnému prielomu, aby mohol prejaviť svoju moc pri ich vyslobodzovaní a zjavne pokoriť pýchu ich utláčateľov. Isteže ich mohol zachrániť aj inak, zvolil však tento spôsob, aby sa prejavila ich viera a upevnila dôvera v neho. Ľud bol už unavený a prestrašený, keby sa však bol zastavil, keď ho Mojžiš vyzýval ísť vpred, Boh by mu nebol otvoril cestu. „Vierou prešli Červeným morom ako po suchej zemi.“ Židom 11,29. Vstúpom do vody dokázali, že uverili Božiemu slovu, ktoré im oznámil Mojžiš. Urobili všetko, čo mohli, a vtedy Všemocný rozdelil more, aby im pripravil cestu. PP 209.4
Toto dôležité ponaučenie má trvalú platnosť. Kresťana neraz ohrozujú mnohé nebezpečenstvá a častokrát sa zdá, že povinnosť sa nedá splniť. Predstavivosť kreslí okamžitú záhubu pred nami a otroctvo či smrť za nami. Boží hlas však jasne hovorí: „Choď vpred!“ Tento príkaz by sme mali uposlúchnuť aj vtedy, ak za clonu prekážok nemožno dovidieť a v nohách by sme už cítili chlad stúpajúcich vôd. Prekážky, ktoré nám zahatávajú cestu vpred, nikdy neustúpia pred ľuďmi váhavými a pochybujúcimi. Tí, čo sú rozhodnutí poslúchať Boha až vtedy, keď zmizne každý tieň a neistota a keď už nebude nijaké nebezpečenstvo pádu a porážky, nebudú nikdy poslušní. Zatiaľ, čo nevera našepkáva „vyčkajme, kým prekážky nepominú a kým sa cesta nevyjasní,“ viera odvážne pobáda vykročiť, napriek beznádeji dúfať a všetkému veriť. PP 210.1
Oblak, ktorý bol pre Egypťanov temnou clonou, pre Izraelcov bol mocným zdrojom svetla, ktoré osvecovalo celý tábor i ďalšiu cestu vpred. Prozreteľnostné smerovanie je pre neveriacich nepochopiteľné a privádza ich do zúfalstva, zatiaľ čo pre veriacich je celkom jasné a prináša im pokoj a mier. Cesta, ktorou nás vedie Boh, môže viesť púšťou alebo morom, vždy je to však cesta bezpečná. PP 210.2