Izraelci táborili v Kádeši neďaleko hraníc Edómu. Mojžiš i ľud chceli čím skôr prejsť edómskym územím do zasľúbenej krajiny. Preto na Boží rozkaz vyslali k edómskemu kráľovi poslov s odkazom: PP 314.1
„Ty vieš o všetkých protivenstvách, ktoré nás zastihli. Naši otcovia zostúpili do Egypta a my sme bývali v Egypte mnoho dní. Avšak Egypťania zle robili nám i našim otcom. Keď sme volali k Hospodinovi, vypočul náš hlas, poslal posla a vyviedol nás z Egypta. Sme v Kádeši, v meste na konci tvojho územia. Dovoľ nám prejsť tvojou krajinou. Nebudeme prechádzať cez polia, ani cez vinice, ani nebudeme piť vodu zo studní; pôjdeme kráľovskou cestou, neodchýlime sa napravo ani naľavo, kým neprejdeme tvojím územím.“ 4. Mojžišova 20,14-17. PP 314.2
Na túto zdvorilú žiadosť dostal Izrael odmietavú, ba výhražnú odpoveď: „Nesmieš prejsť cez moju krajinu, ináč ti vyjdem v ústrety s mečom.“ 4. Mojžišova 20,18. PP 314.3
Izraelských vodcov táto záporná odpoveď prekvapila, preto kráľovi poslali druhú žiadosť s prísľubom: „Budeme vystupovať hore po hradskej a keď sa napijeme tejto vody, my i náš dobytok, zaplatíme za ňu. Nič iného – len mi dovoľ pešo prejsť“. 4. Mojžišova 20,19. PP 314.4
Odpoveď znela: „Nesmieš prejsť!“ Ozbrojené oddiely Edómcov obsadili ťažko prístupné horské priesmyky, čo Izraelcom pochod tadiaľ znemožnilo a sami sa k násiliu nesmeli uchýliť. Museli teda veľkou okľukou Edóm obísť. PP 314.5
Keby boli dôverovali Bohu v časoch skúšok, Knieža Hospodinovho vojska by ich bolo edómskou krajinou previedlo. Jej obyvateľov by sa bola totiž zmocnila hrôza, neboli by voči Izraelcom nepriateľskí, ale poskytli by im pohostinstvo. Izraelci sa však pohotovo nesprávali podľa Božieho slova; sťažovali sa a reptali, čím premárnili vhodnú príležitosť. Keď sa nakoniec rozhodli vládcu o prechod krajinou požiadať, boli odmietnutí. Satan sa im odvtedy, čo odišli z Egypta, snažil ustavične prekážať a pokúšať ich, aby nemohli vojsť do Kanaánu. Svojou vlastnou nedôverou mu však len pomáhali mariť Božie zámery. PP 314.6
Je dôležité Božiemu slovu uveriť a jeho pokyny bezodkladne splniť, kým nám Boží poslovia chcú ochotne pomôcť. Satanovi spojenci sú vždy pripravení prekážať nám na každom kroku. Keď Boh prozreteľne nabáda svoj ľud ísť vpred a chce mu v tom pomôcť, satan sa vždy snaží, aby sa svojou rozhodnosťou a otáľaním Bohu sprotivil. Roznecuje sváry, vyvoláva reptanie, prebúdza nedôveru, aby veriacich pripravil o Božie požehnanie. Boží služobníci by mali svedomito a starostlivo plniť Pánove príkazy a vždy pohotovo vykročiť cestou podľa pokynov Božej prozreteľnosti. Svojím otáľaním poskytujú satanovi príležitosť, aby ich mohol poraziť. PP 314.7
Hospodin poučil Mojžiša o možnom prechode edómskou krajinou. Oznámil mu, že Edómci sa budú báť Izraelcov, a preto svojmu ľudu zakázal túto príležitosť zneužiť. Keďže Boh pomáhal Izraelcom a hrôza mala Edómcov natoľko ochromiť, že by im ľahko podľahli, Izraelci nesmeli ich zem plieniť. Dostali príkaz: „Majte sa veľmi na pozore! Nepúšťajte sa do vojny s nimi, lebo vám nedám z ich krajiny ani stopu, lebo pohorie Seír som dal Ézavovi do vlastníctva.“ 5. Mojžišova 2,4.5. Edómci boli Abrahámovými a Izákovými potomkami a kvôli týmto dvom svojim služobníkom preukazoval Boh milosť Ézavovmu potomstvu. Za domovskú krajinu im vymedzil pohorie Seír, kde mali žiť v pokoji, kým by sa svojimi prípadnými hriechmi nepripravili o Božiu milosť. Izraelci sa mali zmocniť pôdy obyvateľov Kanaánu, ktorých mali celkom vyhubiť, pretože miera ich neprávostí sa naplnila. Keďže Edómcov stále sprevádzala Božia milosť, malo sa s nimi zaobchádzať milosrdne. Boh prejavuje svoje milosrdenstvo skôr, než zasiahne súdom. Izraelci mali najprv Edómcov ušetriť a len potom vyhubiť Kanaáncov. PP 315.1
Predkovia Edómcov a Izraelcov boli bratia, preto sa tieto dva národy mali aj ďalej bratsky znášať a vzájomne si vychádzať v ústrety. Izraelci dostali príkaz, aby ich ani nenapadlo pomstiť sa Edómcom za urážku, že im nedovolili prejsť cez ich územie. Nesmeli si privlastniť ani len šľapaj edómskej pôdy. Aj keď Izraelci boli Božou milosťou vyvoleným národom, museli dbať na Božie obmedzujúce pokyny. Boh sľúbil Izraelcom skvelé dedičstvo; no nesmeli sa nazdávať, že len oni majú na zemi právo a že všetkých ostatných môžu vyhnať. Dostali príkaz, aby sa voči Edómcom nedopustili nijakej nespravodlivosti. Mohli s nimi obchodovať, u nich nakupovať potraviny, za ktoré však mali bezodkladne zaplatiť. Keďže Izraelci mali viac dôverovať Bohu a lepšie plniť jeho príkazy, dostali napomenutie: „Hospodin, tvoj Boh, ťa požehnal pri každom diele tvojich rúk.“ 5. Mojžišova 2,7. Neboli závislí od Edómcov, lebo mali Boha, ktorý im všestranne pomáhal. Nesmeli sa teda ani pokúšať niečo od Edómcov získať násilím či podvodom. Pri styku s nimi sa mali zachovať podľa zásady Božieho zákona: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ PP 315.2
Keby boli Izraelci prešli edómskou krajinou podľa Božieho zámeru a Božích pokynov, ich prechod mohol byť pre túto krajinu požehnaním. Mohol im totiž poskytnúť možnosť zoznámiť sa s Božím národom, s jeho bohoslužbou a ozrejmiť, ako sa Boh Jákobov stará o tých, čo ho milujú a boja sa ho; no nedôvera Izraelcov to všetko zmarila. Boh im v tiesni dal vodu, ale svojou nedôverou sa sami potrestali. Znova budú musieť putovať púšťou a smäd uhášať vodou zo zázračného prameňa. Ten by už neboli potrebovali, keby boli Bohu bezvýhradne dôverovali. PP 316.1
Izraelci sa znova pustili na juh a šli ďalšími neúrodnými a neobývanými pustatinami. Tie im teraz pripadali ešte pustejšie, lebo predtým smeli z diaľky zahliadnuť zelené miesta medzi edómskymi kopcami a nížinami. V horskom pásme ponad touto pochmúrnou púšťou bol vrch Hór, kde zomrel a je pochovaný Áron. Keď Izraelci prišli k tomuto vrchu, Mojžiš dostal od Boha príkaz: „Vezmi Árona i jeho syna Eleázara a vyveď ich na vrch Hór. Vyzleč Áronovi jeho rúcho a obleč doňho jeho syna Eleázara; Áron bude pripojený k svojmu ľudu a zomrie tam.“ 4. Mojžišova 20,25.26. PP 316.2
Mojžiš spolu s Áronom a jeho synom vystúpili na vrch. Obaja bratia už boli bielovlasí, stodvadsaťroční starci. Ich dlhý a rušný život poznamenali tie najtvrdšie skúšky no i najväčšie pocty, aké len ľudia mohli získať. Spoločenstvom so Všemohúcim sa ich vrodené schopnosti rozvinuli, znásobili a zušľachtili. Ich život sa vyznačoval nesebeckou láskou k Bohu a k blížnym; ich zjav svedčil o veľkých rozumových schopnostiach, o zásadovosti a šľachetnosti, ako aj o silnom citovom živote. PP 316.3
Mojžiš a Áron dlhé roky spoločne znášali bremeno starostí a strastí. Spoločne odrážali mnohé nebezpečenstvá a spoločne sa delili aj o zjavné Božie požehnania. Nadišiel však čas rozlúčky. Pozvoľna kráčali na vrch, lebo každá spoločne strávená chvíľa im bola vzácnym okamžikom. Pri chvíľkach oddychu spomínali na minulosť a hovorili aj o budúcnosti. Kam len dohliadli, bola šíra púšť, krajina, ktorou prešli. Pod nimi na rovine táborili Izraelci, ktorým títo muži venovali najlepšie roky svojho života, o ktorých sa tak svedomito starali a pre ktorých priniesli tak veľké obete. Kdesi za edómskym pohorím bola cesta do zasľúbenej krajiny. Požehnanie tejto zeme už Mojžiš a Áron neokúsia. V srdci však necítili nijaký vzdor a z úst im nevyšlo nijaké reptajúce slovo. Len pri spomienke na to, čo im zabránilo tešiť sa z dedičstva otcov, objavil sa im na tvári výraz smútku. PP 316.4
Áronovo dielo pre Izraelcov sa skončilo. Pred štyridsiatimi rokmi vo veku osemdesiatich troch rokoch ho Boh povolal, aby ho spolu s Mojžišom poveril dôležitým a vznešeným poslaním. Áron pomáhal svojmu bratovi vyviesť Izraelcov z Egypta. Podopieral Mojžišove vystreté ruky, keď izraelské vojsko bojovalo s Amálekovcami. Smel vystúpiť na vrch Sínaj, priblížiť sa k miestu Božej prítomnosti a byť svedkom Božej slávy. Hospodin zveril Áronovej rodine kňazský úrad a Árona dal vysvätiť za veľkňaza. Výrazne pomohol Áronovi v jeho svätom úrade, keď strašným súdom odstránil Chóreho a jeho stúpencov. Vtedy na Áronov príhovor Hospodin zastavil ranu, ktorá stihla Izraelcov. Áron sa nebúril, ba ani nereptal, keď mu Hospodin smrťou potrestal dvoch synov, pretože nedbali výslovný Boží príkaz. Jeho inak šľachetný život nebol predsa len bez poškvrny. Áron sa dopustil ohavného hriechu, keď pod Sínajom slabošsky vyhovel žiadosti ľudu a dal zhotoviť zlaté teľa, a keď neskôr spolu s Máriou závidel Mojžišovi a reptal proti nemu. Podobne sa aj s Mojžišom dopustil urážky Hospodina pri Kádeši, keď na Boží príkaz neoslovil skalu, aby vydala vodu. PP 317.1
Títo významní vodcovia vyvoleného národa boli z Božej vôle symbolickým predobrazom Krista. Áron nosil mená Izraelcov na svojej hrudi. Oznamoval ľudu Božiu vôľu. V Deň zmierenia vstupoval do veľsvätyne „nie bez krvi“ ako prostredník celého ľudu. Po dokončení obradu vyšiel a požehnal zhromaždený ľud. Podobne aj Kristus po zavŕšení služby zmierenia príde požehnať tých, čo ho očakávali. Áronov hriech pri Kádeši bol preto tak závažný, že svojou vznešenou veľkňazskou službou predstavoval nášho nebeského Veľkňaza. PP 317.2
Tam hlboko skormútený Mojžiš vyzliekol Árona z jeho posvätného rúcha a obliekol doň Eleázara, ktorý sa podľa Božieho ustanovenia stal Áronovým nástupcom. Pre hriech, ktorý spáchal v Kádeši, Áron stratil prednosť byť Božím veľkňazom v Kanaáne, priniesť prvú obeť v zasľúbenej zemi, a tým posvätiť dedičstvo Izraela. Mojžiš mal ďalej niesť bremeno a priviesť ľud k samým hraniciam Kanaánu. Zasľúbenú krajinu však uvidí len zďaleka, no nebude smieť do nej vstúpiť. Keby boli títo Boží služobníci bez reptania obstáli v skúške pred skalou v Kádeši, ich budúcnosť mohla byť celkom iná. Neraz ani celoživotná snaha nenapraví to, čo sa prihodilo vo chvíli pokušenia alebo z nepozornosti. PP 317.3
Neprítomnosť oboch budúcich osobností a okolnosť, že ich sprevádzal Eleázar, o ktorom sa vedelo, že v posvätnej službe má byť Áronovým nástupcom, vzbudila všeobecné obavy. Preto sa ich návrat úzkostlivo očakával. Keď sa ľudia v tomto veľkom zhromaždení dívali okolo seba, videli, že takmer všetci dospelí, ktorí vyšli z Egypta, pomreli na púšti. Všetkých zachvátila zlá predtucha pri spomienke na rozsudok vynesený nad Mojžišom a Áronom. Mnohí poznali účel tejto tajomnej cesty na vrchol Hóra a obavu o osud ich vodcov prehĺbili aj výčitky svedomia i trpké spomienky na minulosť. Nakoniec zahliadli Mojžiša a Eleázara, ako pomaly zostupujú po svahu; Áron však s nimi už nebol. Veľkňazské rúcho mal oblečené Eleázar na znamenie, že po otcovi nastupuje do svätého úradu on. Keď sa ľud s ťažkým srdcom zišiel okolo svojho vodcu, Mojžiš im oznámil, že Áron mu na vrchu Hór skonal v náručí a že ho tam pochovali. Celé zhromaždenie sa rozplakalo a nariekalo, lebo Árona všetci milovali, aj keď mu tak často spôsobili bolesť. „Celý dom Izraela oplakával Árona tridsať dní.“ 4. Mojžišova 20,29. PP 318.1
O pohrebe izraelského veľkňaza sa Písmo zmieňuje len veľmi stručne: „Tam zomrel Áron, tam ho pochovali.“ 5. Mojžišova 10,6. Ako nápadne sa líši tento pohreb, vykonaný na výslovný Boží rozkaz, od dnešných pohrebných zvyklostí. Dnes je pohreb niektorého vysokopostaveného človeka príležitosťou okázalého, prepychového obradu. Keď zomrel Áron, jeden z najslávnejších mužov, aký kedy na zemi žil, svedkami jeho smrti a pohrebu boli len dvaja z jeho najbližších príbuzných. A jeho opustený hrob na vrchu Hór zostal Izraelcom navždy utajený. Boha netreba uctievať okázalou pohrebnou prehliadkou prepychu či nadmernými nákladmi, vynaloženými na to, aby sa mŕtve telo obrátilo na prach. PP 318.2
Celé zhromaždenie Izraelcov smútilo nad Áronom. Jeho strata sa ich však nedotkla tak bolestne ako Mojžiša. Áronova smrť naňho mocne zapôsobila a pripomenula mu blízkosť aj jeho vlastného skonu. Aj keď si uvedomoval, že na svete bude už len krátky čas, ťažko znášal stratu svojho stáleho spoločníka, jediného, s kým sa mohol dlhé roky deliť o radosti i strasti, nádeje a obavy. Mojžiš musí teraz pokračovať v diele sám. Mal však istotu, že Boh bude s ním a že sa naňho môže spoľahnúť. PP 318.3
Krátko nato, čo Izraelci odišli z vrchu Hór, boli v boji s Arádom, jedným s kanaánskych kráľov, porazení. Vrúcna modlitba k Bohu o pomoc však viedla k porážke nepriateľa. No namiesto toho, aby za toto víťazstvo boli Bohu vďační a cítili závislosť od neho, začali sa sebavedome vychvaľovať. Onedlho znova upadli do starého zlozvyku reptania. Prejavili nespokojnosť nad tým, že izraelské voje nesmeli vojsť do Kanaánu už pred štyridsiatimi rokmi pri vzbure po správach vyzvedačov. Nazdávali sa, že dlhoročným pobytom na púšti sa len zbytočne zdržali; mysleli si, že už vtedy mohli svojich nepriateľov rovnako ľahko poraziť ako teraz. PP 318.4
Pri svojej ďalšej ceste južným smerom šli horúcim piesočným údolím bez akéhokoľvek porastu a tieňa. Na tejto zdĺhavej a namáhavej ceste ich tiesnila únava a smäd. V skúške viery a trpezlivosti opäť neobstáli. Stále si pripomínali neblahé zážitky a stále viac sa vzďaľovali od Boha; zabudli na to, že cestu okolo Edómu si vlastne vynútili sami svojím reptaním nad nedostatkom vody v Kádeši. Boh mal s nimi lepšie zámery. Izraelci mali vďačiť Bohu za to, že ich za ten hriech len tak mierne potrestal. Namiesto toho sa však nazdávali, že bez Božieho a Mojžišovho zásahu teraz už mohli byť v zasľúbenej krajine. Hoci si svoje ťažkosti zapríčinili sami, a tým svoj údel zbytočne sťažili, vinu za svoje nešťastie predsa len zvaľovali na Boha. Na Boží postup spomínali so zatrpknutím; nakoniec neboli spokojní s ničím. Opäť sa im Egypt javil príjemnejší a žiaducejší než sloboda a krajina, do ktorej ich viedol Boh. PP 319.1
Izraelci boli nespokojní. Neuspokojili ich ani zjavné Božie požehnania. Cestou ľud zmalomyseľnel „a hovoril proti Bohu a proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti? Veď niet ani chleba, ani vody a tento biedny pokrm sa nám oškliví.“ 4. Mojžišova 21,5. PP 319.2
Mojžiš svedomito objasnil ľudu jeho hriech. Len Božia moc ich zachránila, keď šli „veľkou a strašnou púšťou, kde sú ohnivé hady a škorpióny, vyprahlým krajom, ktorý je bez vody.“ 5. Mojžišova 8,15. Cestou ich každodenne zachraňoval len div Božej milosti. Kadiaľ ich viedol Boh, tam všade našli vodu na uhasenie smädu, dostávali nebeský chlieb na ukojenie hladu. Cez deň ich pred páľavou zatieňoval oblak a v noci ich bezpečne chránil a upokojoval ohnivý stĺp. Cez skalnaté vrchy a vyprahnutú púšť ich svojou ochranou sprevádzali Boží anjeli. Napriek všetkým útrapám, ktoré museli znášať, nikto z nich nezoslabol. Na dlhých cestách im neopúchali nohy a ani odev sa im nezodral. Boh ich chránil, aby im neublížila divá zver, jedovaté plazy v lesoch či na púšti. Ak si ľud bude napriek všetkým týmto prejavom Božej lásky sťažovať, Hospodin ho prestane chrániť, kým sa nenaučí ceniť si jeho láskyplnú starostlivosť a kým sa k nemu v kajúcnej pokore nevráti. PP 319.3
Keďže ich až doteraz chránila Božia moc, vôbec si neuvedomovali nesčíselné a stále prítomné nebezpečenstvá. Boli nevďační, nedôverovali a ustavične sa báli smrti; teraz na nich Hospodin smrť zoslal. Na púšti sa premnožili jedovaté hady, nazývané „ohnivé“ pre strašný účinok ich uštipnutia, po ktorom nasledoval prudký zápal a náhla smrť. Tieto hady uštipli mnohých, pretože Božia ruka prestala Izraelcov chrániť. PP 319.4
V celom tábore teraz vládol strach a zmätok. V každom stane boli mŕtvi a zomierajúci. Nikto si nebol istý, či prežije. Nočné ticho prerušovali prenikavé výkriky ďalších obetí. Zdraví pomáhali trpiacim a všemožne sa usilovali zachrániť tých, čo dosiaľ neboli uštipnutí. No napriek tomu nereptali. Všetky doterajšie ťažkosti a skúšky sa im v porovnaní s týmto utrpením zdali byť malicherné. PP 320.1
Teraz sa ľud konečne pokoril pred Bohom. Izraelci prichádzali k Mojžišovi, vyznávali svoje hriechy a vraveli: „Zhrešili sme, lebo sme hovorili proti Hospodinovi a proti tebe.“ 4. Mojžišova 21,7. Ešte krátko predtým ho obviňovali, že je ich najväčším nepriateľom, že je príčinou všetkého ich nedostatku a utrpenia. Dobre si uvedomovali, že ich obvinenia sú falošné, a keď ich postihlo skutočné trápenie, utiekali sa k nemu ako k jedinému príhovorcovi u Boha. Nariekali: „Pomodli sa k Hospodinovi, aby vzdialil od nás hady.“ 4. Mojžišova 21,7. PP 320.2
Hospodin kázal Mojžišovi zhotoviť medeného hada, ktorý by sa podobal živým hadom. Mal ho umiestniť tak, aby ho videl celý tábor. Všetci uštipnutí mali naň pohliadnuť a uzdraviť sa. Mojžiš tento príkaz splnil a zakrátko sa v celom tábore rozniesla radostná správa, že všetci, ktorých had uštipol, môžu žiť pod podmienkou, že sa podívajú na medeného hada. Mnohí už zomreli a mnohí pochybovali, žeby ich obyčajný pohľad na kovového hada, ktorého Mojžiš pripevnil na koniec žrde, mohol uzdraviť. Mnohí pre svoju nedôveru zahynuli. Mnohí však tomuto Božiemu opatreniu uverili. Otcovia, matky, bratia a sestry sa všemožne snažili, aby ich trpiaci a zomierajúci priatelia upreli svoj pohľad na hada. Stačil jediný pohľad naň a zomierajúci človek sa uzdravil. PP 320.3
Ľudia si uvedomovali, že medený had ich nemôže uzdraviť. Liečivá moc pochádzala od Boha. Boh však vo svojej prozreteľnosti zvolil tento spôsob. Mal ľuďom pomôcť uvedomiť si, že príčinou ich trápenia sú ich hriechy; no mal ich aj ubezpečiť, že sa nemusia obávať. Ak poslúchnu Boha, on ich ochráni. PP 320.4
Vyvýšenie medeného hada bolo pre Izraelcov veľmi poučné. Pred zhubným účinkom jedu v ranách sami nemali nijakú záchranu. Uzdraviť ich mohol len Boh. Mali prejaviť len vieru v toto Božie opatrenie. Ak chceli ďalej žiť, museli na hada pohliadnuť. Svojím pohľadom prejavili vieru, ktorú si Boh cenil. Nemali pochýb, že had sám osebe nijakú moc nemá, ale že je symbolom Božieho Syna. Tento spôsob ich názorne upozorňoval na potrebu viery v Kristove zásluhy. Mnohí žili v predstave, že obete, ktoré prinášali Bohu, ich môžu dostatočne zmieriť s Bohom za spáchané hriechy. Na prisľúbeného Vykupiteľa predstaveného v obetiach sa nespoliehali. Teraz ich Pán poučil, že ich obete nemajú o nič väčšiu moc a účinok než medený had, ale že ich myseľ majú obrátiť ku Kristovi, tej jedinej obeti za hriech. PP 320.5
„Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada,“ tak bude vyzdvihnutý Syn človeka: „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“. Ján 3,14.15. Každý, kto na zemi žil, pocítil uštipnutie tohto „starého hada, ktorý sa volá diabol a satan“. Zjavenie Jána 12,9. Len Boží liek môže zastaviť smrteľné účinky hriechu. Pohľadom na vyzdvihnutého hada si Izraelci zachránili život. Ich pohľad bol pohľadom viery. Keďže uverili Božiemu slovu a dôverovali Božiemu uzdravujúcemu prostriedku, boli uzdravení. Podobne môže hriešnik pohliadnuť na Krista a byť spasený. Na základe viery v zmiernu obeť má odpustené hriechy. Na rozdiel od bezduchého, mŕtveho symbolu Kristus má moc uzdraviť kajúcneho hriešnika. PP 321.1
Aj keď sa hriešnik sám spasiť nemôže, niečo pre to urobiť musí. Kristus hovorí: „Toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem.“ Ján 6,37. Musíme však k nemu prísť, ľutovať svoje hriechy a veriť, že nás prijme a odpustí nám. Viera je Boží dar, my však máme možnosť uplatniť ju. Viera je ruka, ktorou človek prijíma Božiu ponuku milosti a milosrdenstva. PP 321.2
Požehnanie zmluvnej milosti nám môže zabezpečiť len Kristova spravodlivosť. Nielen túžbu, ale aj snahu mnohých získať Božie požehnanie marí stála predstava, že sami musia niečo urobiť, aby si ho zaslúžili. Nesmieme si myslieť, že naše zásluhy nás môžu spasiť. Našou jedinou nádejou na spásu je Kristus. „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení.“ Skutky apoštolov 4,12. PP 321.3
Ak plne dôverujeme Bohu, ak sa skutočne spoliehame na zásluhy Ježiša Krista ako hriechy odpúšťajúceho Spasiteľa, dostaneme všetku potrebnú pomoc, po ktorej túžime. Nech si nikto nemyslí, že má dostatok sily spasiť sa sám. Keďže takú moc nemáme, zomrel za nás Ježiš. Vedomie vlastnej hriešnosti nás nesmie viesť k zúfalstvu ani k obavám, že nemáme Spasiteľa, alebo že sa nad nami nezmiluje. Práve vtedy nás Kristus pozýva, aby sme vo svojej bezmocnosti prišli k nemu a boli zachránení. PP 321.4
Mnohí Izraelci nevideli v nebeskom lieku nijakú pomoc. Všade okolo nich boli mŕtvi a zomierajúci a oni vedeli, že bez Božej pomoci je spečatený aj ich vlastný údel, no ďalej nariekali nad ranami, utrpením a nad neodvratnou smrťou, kým nezoslabli a kým sa im nezatmelo v očiach, hoci mohli byť okamžite uzdravení. Ak si uvedomujeme svoje nedostatky, nemali by sme zbytočným nárekom nad nimi strácať sily. Ak si uvedomíme, že bez Krista sme celkom bezmocní, nesmieme zmalomyseľnieť, ale spoľahnúť sa na zásluhy ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa. Podívaj sa a ži! Ježiš sa zaručil svojím slovom, že spasí všetkých, ktorí prídu k nemu. Aj keď milióny ľudí odmieta ponúknutú uzdravujúcu milosť, ani jediný nezahynie z tých, ktorí veria v jeho zásluhy. PP 322.1
Mnohí nechcú prijať Krista, kým sa im neobjasní celé tajomstvo plánu spasenia. Nechcú sa podívať okom viery, hoci môžu vidieť, ako tisíce ľudí hľadelo na kríž a pocítilo moc a účinnosť tohto pohľadu. Mnohí tápu v bludisku filozofických názorov, hľadajú pravdu a dôkazy, ktoré nikdy nenájdu, a pritom odmietajú tie, ktoré Boh vo svojej milosti ľuďom poskytuje. Nechcú žiť vo svetle Slnka spravodlivosti, kým sa im nevysvetlí príčina jeho jasu. Kto pri tomto zvyku zotrvá, nikdy nedôjde k poznaniu pravdy. Boh neodstránil možnosti pochybovať. Dáva však dosť dôkazov, o ktoré sa viera môže oprieť. Ak ich človek odmietne, zostane duchovne slepý. Keby na púšti uštipnutí Izraelci namiesto pohľadu na medeného hada začali váhať, pochybovať a klásť otázky, určite by boli zahynuli. Najprv sa musíme podívať, lebo pohľad viery znamená život. PP 322.2