Izraelci úprimne oplakávali svojho zosnulého vodcu a na jeho pamiatku sa tridsať dní konali zvláštne bohoslužby. Len teraz, po jeho odchode, začali oceňovať jeho múdre rady, otcovskú láskavosť a neochvejnú vieru. PP 359.1
Mojžiš bol mŕtvy, ale jeho vplyv nezanikol. V srdci ľudu mal ďalej žiť a pôsobiť. Spomienka na tohto posväteného, nezištného muža zostala dlho živá a svojou tichou a presvedčivou silou pôsobil aj na tých, čo na vodcove slová za jeho života nedbali. Ako posledné lúče zapadajúceho slnka osvecujú štíty vrchov ešte dlho po tom, čo slnko samo už zapadlo, tak dielo čistých, svätých a sľachetných ľudí osvecuje svet ešte dlho po ich odchode. Ich dielo, slová a príklady budú žiť stále. „V pamäti večnej bude spravodlivý.“ Žalm 112,6. PP 359.2
Aj keď Izraelci nad veľkou stratou smútili, vedeli, že nie sú opustení, pretože vo dne sa nad svätostánkom vznášal oblak a v noci ohnivý stĺp ako znamenie, že Boh ich ešte stále vedie a bude im pomáhať, ak budú žiť podľa jeho prikázaní. PP 359.3
Uznávaným vodcom Izraela bol teraz Józua. Schopnosti a cnosti tohto známeho bojovníka boli práve v tomto období izraelských dejín obzvlášť cenné. Bol to muž odvážny, rozhodný a vytrvalý, pohotový, nepodkupný, nezištne zohľadňujúci blaho svojich chránencov, muž živej viery v Boha. Tohto muža si Boh vyhliadol za vodcu Izraelcov pri ich vstupe do zasľúbenej krajiny. Józua bol za pobytu Izraelcov na púšti prvým Mojžišovým poradcom. Skôr ako ho Boží hlas určil za vodcu Izraelcov, Józua svojím pokojom, skromnosťou, vernosťou a vytrvalosťou vtedy, keď iní váhali, a svojou rozhodnosťou obhajovať pravdu aj v nebezpečenstve osvedčil, že bude schopným Mojžišovým nástupcom. PP 359.4
Józua hľadel na svoje poslanie s veľkou obavou a s veľmi malou sebadôverou. Hospodin ho však zbavil obáv uistením: „Budem s tebou, ako som bol s Mojžišom. Nenechám a neopustím ťa... ty do dedičstva pridelíš tomuto ľudu krajinu, ktorú som prísahou zasľúbil dať ich otcom.“ „Vám som dal každé miesto, na ktoré vkročí vaša noha, ako som povedal Mojžišovi.“ Józua 1,5.6.3. Ich územie bude siahať od vzdialeného Libanonu až k pobrežiu Veľkého mora na západe a k brehom Eufratu na východe. PP 359.5
K tomuto zasľúbeniu patril Hospodinov príkaz: „Len buď silný a veľmi odvážny, aby si konal celkom podľa zákona, ktorý ti prikázal môj služobník Mojžiš.“ Príkaz ďalej znel: „Nech sa táto kniha zákona nevzdiali od tvojich úst, ale rozjímaj o nej vo dne i v noci;“ „neuchýľ sa od neho ani napravo ani naľavo, aby si mal úspech, kamkoľvek vkročíš“. Józua 1,7.8. PP 360.1
Izraelci ešte stále táborili na východnom pobreží Jordána, čo bolo prvou prekážkou pri dobýjaní Kanaánu. Prvý Boží príkaz Józuovi znel: „Vstaň, prejdi cez tento Jordán, ty i všetok tento ľud, do krajiny, ktorú dávam Izraelcom.“ Józua 1,2. Aj keď Józua nedostal nijaký zvláštny pokyn o tom, ako majú cez rieku prejsť, vodca vedel, že Boh svojmu ľudu vždy umožní splniť každý príkaz, ktorý dá. V tejto istote viery sa smelý Józua s istotou pustil do príprav na ďalší pochod. PP 360.2
Oproti táboru, niekoľko míľ od západného pobrežia rieky, stálo veľké a silne opevnené mesto Jericho. Toto mesto malo vlastne kľúčový význam pri dobýjaní krajiny a súčasne bolo hrozivou prekážkou v úspešnom postupe Izraelcov. Preto Józua poslal do mesta dvoch vyzvedačov, ktorí mali doniesť správu o jeho obyvateľoch, bohatstve a o opevnení. Keďže obyvatelia mesta boli ľudia ustrašení, nedôverčiví, a preto aj krajne ostražití, vyzvedači sa ocitli vo veľkom nebezpečenstve. S nasadením vlastného života ich však zachránila jerišská žena Rachab, ktorej za túto odvahu sľúbili ochranu po dobytí mesta. Vyzvedači sa bezpečne vrátili so správou: „Hospodin nám dal celú krajinu do rúk a všetci obyvatelia krajiny stratili odvahu pred nami.“ Józua 2,24. V Jerichu im povedali: „Lebo sme počuli, ako Hospodin vysušil vody Červeného mora pred vami, keď ste vychádzali z Egypta, a čo ste urobili dvom amorejským kráľom za Jordánom, Síchonovi a Ógovi, na ktorých ste vykonali kliatbu. Keď sme to počuli, zmalomyseľnelo nám srdce a nikto nemal odvahu pred vami; lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.“ Józua 2,10.11. PP 360.3
Ďalší rozkaz oznamoval prípravu na pochod. Izraelci sa mali zásobiť potravou na tri dni a vojsko sa malo prichystať na boj. Príkazy svojho vodcu všetci ochotne poslúchli, ubezpečili ho svojou dôverou a sľúbili mu podporu: „Urobíme všetko, čo si nám prikázal a pôjdeme, kamkoľvek nás pošleš. Tak ako sme poslúchali Mojžiša, budeme poslúchať aj teba; len nech je Hospodin, tvoj Boh, s tebou, ako bol s Mojžišom.“ Józua 1,16.17. PP 360.4
Keď Izraelci vyšli z tábora v akáciovom háji Šittíme a zišli k Jordánu, všetkým bolo zrejmé, že bez Božej pomoci Jordán neprekročia. Hladina rieky sa totiž každoročne na jar prílivom vody z roztopeného snehu z okolitých vrchov dvíha a voda sa vylieva z brehov, takže na obvyklých miestach Jordán nemožno prebrodiť. Podľa Božej vôle mali Izraelci prejsť cez Jordán zázračne. Józua dostal od Boha pokyn, aby ľudu oznámil, že sa zhromaždenie musí posvätiť. Izraelci mali kajúcne vyznať svoje hriechy a zbaviť sa akejkoľvek vonkajšej nečistoty, „lebo zajtra“ – povedal Józua – „Hospodin vykoná divné skutky medzi vami“. Józua 3,5. V čele zástupu Izraelcov majú kňazi niesť „truhlu zmluvy“. Keď ľud zazrie, že kňazi toto znamenie Božej prítomnosti z jeho miesta v tábore zodvihli a nesú ho smerom k rieke, potom sa má aj ľud pohnúť zo svojho miesta a nasledovať ho. Ďalšie podrobnosti o prechode im boli patrične oznámené. Józua povedal: „Podľa toho poznáte, že živý Boh je uprostred vás a že istotne vyženie spred vás Kanaáncov... Pozrite, truhla zmluvy Pána celej zeme predchádza pred vami cez Jordán.“ Józua 3,10.11. PP 360.5
Pochod sa začal v stanovený čas. Zástup Izraelcov viedla truhla zmluvy, ktorú na pleciach niesli kňazi. Ľud šiel podľa príkazu približne v kilometrovej vzdialenosti za truhlou. Všetok ľud v napätí sledoval kňazov, ako zídu dolu na pobrežie Jordánu. Izraelci videli, ako sa kňazi s posvätnou truhlou zmluvy blížia k prudkému toku rieky a ako zostupujú do jej vôd. Vtedy sa horný tok Jordána náhle zastavil, dolný tok odtiekol a koryto rieky zostalo prázdne. PP 361.1
Kňazi s truhlou zmluvy vstúpili na Boží príkaz doprostred rieky a zostali tam dovtedy, kým prázdnym riečiskom neprešli všetci Izraelci na druhý breh. Všetok ľud mal v pamäti, že moc, ktorá zadržala vody Jordána, je tá istá moc, ktorá pred štyridsiatimi rokmi ich otcom rozdelila Červené more. Keď bol všetok ľud už za riekou, aj truhlu zmluvy preniesli kňazi na západný breh Jordána. Len čo sa truhla dostala na bezpečné miesto a kňazi „vytiahli nohy na súš“ (Józua 4,18), prirodzeným korytom Jordána sa spustil príval zadržanej vody. PP 361.2
Keďže na tento zázračný prechod mal budúcim pokoleniam zostať určitý pamätník, dvanásť určených mužov malo z prostriedku jordánskeho riečiska, kde sa kňazi s truhlou zmluvy zastavili, vybrať po jednom kameni a preniesť ho na druhý breh rieky. Z týchto kameňov potom postavili pamätník v prvom táborisku za riekou. Józua prikázal Izraelcom, aby svojim deťom a vnúčatám rozprávali, ako ich Hospodin vyslobodil, a aby, podľa Józuových slov, „poznali všetky národy zeme, že ruka Hospodinova je mocná, aby ste sa v každý čas všetci báli Hospodina, vášho Boha“. Józua 4,24. PP 361.3
Obdivuhodný prechod cez Jordán mocne zapôsobil nielen na Izraelcov, ale aj na ich nepriateľov. Izraelci nadobudli novú istotu, že Hospodin je stále s nimi a že ich bezpečne chráni. Mali dôkaz, že im prostredníctvom Józuu bude takisto pomáhať, ako im pomáhal prostredníctvom Mojžiša. Túto istotu potrebovali ako posilu pred závažným poslaním – obsadiť Kanaán, na čom pred štyridsiatimi rokmi stroskotala viera ich otcov. Hospodin pred prechodom cez Jordán povedal Józuovi: „Dnes ťa začnem vyvyšovať v očiach celého Izraela, aby poznal, že budem s tebou, ako som bol s Mojžišom.“ Józua 3,7. Zasľúbenie sa splnilo. „Toho dňa vyvýšil Hospodin Józuu v očiach celého Izraela; a oni sa ho báli, ako sa báli Mojžiša po celý jeho život.“ Józua 4,14. PP 362.1
Týmto prejavom svojej moci chcel Hospodin výstražne upozorniť okolité národy a svojmu ľudu urýchliť a uľahčiť víťazstvo. Keď sa králi Amorejcov a Kanaáncov dopočuli, že Boh kvôli svojmu ľudu zadržal vody Jordána, vyľakali sa. Izraelci už dosiaľ porazili piatich midjánskych kráľov a okrem nich mocného Síchona, kráľa Amorejcov, a Óga z Bášanu. Ich terajší prechod cez prudký, rozvodnený Jordán prestrašil všetky okolité národy. Nielen Kanaánci, ale aj Izraelci s Józuom mali nezvratný dôkaz, že živý Boh, mocný Kráľ neba i zeme, sprevádza svoj ľud, že ho „nenechá a neopustí.“ Józua 1,5. PP 362.2
Izraelci si neďaleko Jordána postavili svoj prvý tábor. Józua tu „obrezal Izraelcov“. „Keď Izraelci táborili v Gilgále, svätili sviatok paschy.“ Józua 5,3.10. Trvalým znamením zrušenia zmluvy s Bohom pre vzburu v Kádeši bolo zrušenie obriezky. Podobne bolo aj zrušenie paschy, pamiatky vyslobodenia z Egypta, znamením Božieho nesúhlasu s ich ustavičnou túžbou vrátiť sa do krajiny ich poroby. Roky zrušenia obriezky a slávenia paschy sa teraz skončili. Boh znova prijal Izrael za svoj národ a znamenie zmluvy sa obnovilo. Každý, kto sa narodil na púšti, dal sa obrezať. Hospodin oznámil Józuovi: „Dnes som z vás odstránil egyptskú pohanu“ (Józua 5,9); preto nazvali toto miesto Gilgál (Odvalenie). PP 362.3
Pohanské národy tupili Hospodina i jeho ľud preto, že Izraelci nevedeli obsadiť Kanaán podľa očakávania hneď po odchode z Egypta. Ich nepriatelia jasali nad tým, že tento ľud musel tak dlho blúdiť púšťou a posmešne tvrdili, že izraelský Boh nevie doviesť svoj ľud do zasľúbenej krajiny. Hospodin teraz zjavne ukázal svoju moc a milosť tým, že svojmu ľudu umožnil prechod cez Jordán a nepriatelia sa im už nemohli urážlivo vysmievať. PP 362.4
„Keď Izraelci táborili v Gilgále, svätili sviatok paschy večer, štrnásteho dňa toho mesiaca na stráňach jerišských. A na druhý deň po pasche jedli z úrod zeme nekvasený chlieb a pražené zrno. V ten istý deň prestala manna, keďže jedli z úrod zeme, a Izraelci viac nemali mannu, ale v tom roku jedli z úrod kanaánskej krajiny.“ Józua 5,10-12. Dlhé roky ich putovania púšťou sa skončili. Nohy Izraelcov konečne vstúpili na pôdu zasľúbenej krajiny. PP 363.1