Trikrát v roku sa celý Izrael schádzal k slávnostnej bohoslužbe, ktorá sa konala vo svätostánku. (Pozri 2. Mojžišova 23,14-16.) Miestom týchto zhromaždení bolo za istý čas Šílo, neskôr sa však celonárodným bohoslužobným strediskom stal Jeruzalem, kde sa jednotlivé kmene schádzali na výročné slávnosti. PP 403.1
Okolo Izraela bývali divoké bojové kmene, ktoré sa všemožne chceli zmocniť jeho územia. Napriek tomu však zdatní muži, ako aj ostatní Izraelci schopní podniknúť takúto cestu, museli opustiť svoje príbytky a odísť do zhromaždenia, ktoré sa konalo takmer uprostred krajiny. Čo mohlo zabrániť, aby nepriatelia ich nechránené príbytky neprepadli a nespustošili ohňom a mečom? Čo mohlo zabrániť vpádu do krajiny, ktorý by Izraelcov vrhol do područia nepriateľa? Boh sľúbil, že svoj ľud ochráni. „Anjel Hospodinov táborí vôkol tých, čo sa ho boja, a zachraňuje ich.“ Žalm 34,8. Keď Izraelci odišli na bohoslužby, ich nepriateľov zadržala Božia moc. Božie zasľúbenie znelo: „Lebo vyženiem národy spred teba, rozšírim tvoje územie a nikto nezatúži po tvojej krajine, keď pôjdeš tri razy do roka ukázať sa pred Hospodinom, svojím Bohom.“ 2. Mojžišova 34,24. PP 403.2
Prvá z týchto slávností, veľkonočná, slávnosť nekvasených chlebov, sa konala v mesiaci abib, v prvom mesiaci židovského roku, teda koncom marca a začiatkom apríla. Bol to koniec zimy, keď sa končilo obdobie dažďov a celá príroda ožila zaodiata krásou jari. Na kopcoch i v údoliach sa rozzelenala tráva plná lúčnych kvetov. Večery opeknievali blížiacim sa úplnkom. PP 403.3
Toto ročné obdobie krásne ospevuje zbožný pevec: PP 403.4
„Veď, hľa, zima sa pominula,
dážď prestal, odtiahol.
Kvety sa zjavujú na zemi,
priblížil sa čas spevu
a hlas hrdličky počuť v našom kraji.
Figovník už sfarbil svoje mladé plody
a kvitnúci vinič rozdáva vôňu.“ Pieseň Šalamúnova 2,11-13. PP 403.5
Z celej krajiny putujú hlúčky Izraelcov do Jeruzalema. Ovčiari od stád, pastieri z vrchov, rybári od Galilejského jazera, roľníci zo svojich polí a synovia prorokov z posvätných škôl – všetci smerujú k miestu Božej prítomnosti. Cesta pešky je zdĺhavá. Cestou pribúda karaván a kým sa dostanú do svätého mesta, bude ich neprehľadne veľa. PP 403.6
Krása prírody prebúdza radosť i vďačnosť v srdciach Izraelcov voči Darcovi všetkého dobrého. Spievajú sa veľkolepé hebrejské žalmy, velebiace Hospodinovu slávu a jeho majestát. Len čo zaznie zvuk trúby, stovky hlasov za sprievodu cimbalov začína spievať ďakovnú pieseň: PP 404.1
„Radoval som sa, keď mi hovorili:
Poďme do domu Hospodinovho!
Zastavili sa naše nohy
v tvojich bránach, Jeruzalem...
Tam vystupujú kmene, kmene Hospodinove,
oslavovať meno Hospodinovo...
Proste o pokoj pre Jeruzalem:
Nech žijú bezpečne tí, čo ťa milujú!.“ Žalm 122,1-6. PP 404.2
Pri pohľade na okolité kopce, na ktorých pohania zapaľovali svoje obetné ohne, Izraelci spievali pieseň: PP 404.3
„Pozdvihujem oči k vrchom:
Odkiaľ mi príde pomoc?
Od Hospodina moja pomoc,
ktorý utvoril nebo i zem.“ Žalm 121,1.2. PP 404.4
„Tí, ktorí dôverujú Hospodinovi,
sú ako vrch Sion, čo sa nepohne,
ale trvá naveky.
Jeruzalem je obklopený vrchmi:
tak je Hospodin vôkol svojho ľudu
odteraz až naveky.“ Žalm 125,1.2. PP 404.5
Keď pútnici zahliadli z vrchu sväté mesto, s úctou a bázňou pozerali na zástupy vyznávačov, smerujúcich k chrámu. Videli vystupovať dym kadidla a pri zvuku levítskych trúb, oznamujúcich bohoslužbu, uchvátení nadšením okamžiku zaspievali: PP 404.6
„Veľký je Hospodin a hoden chvály
v meste nášho Boha!
Jeho svätý vrch,
čnejúci tak krásne je celej zeme rozkošou.
Vrch Sion, severný to výbežok,
je mestom veľkého Kráľa.“ Žalm 48,1-3.
„Nech je pokoj v tvojich hradbách,
bezpečnosť v tvojich palácoch!“
„Otvorte mi brány spravodlivosti,
nech vojdem nimi vďaku vzdávať Hospodinovi.“
„Splním svoje sľuby Hospodinovi
pred všetkým jeho ľudom
v nádvoriach domu Hospodinovho
i v tvojom strede, Jeruzalem.
Haleluja!.“ Žalm 122,7; 118,19; 116,18.19. PP 404.7
Pútnikom boli otvorené všetky jeruzalemské domy; v nich sa mohli ubytovať. Pre toľké zástupy to však nemohlo stačiť. Preto boli na každom voľnom mieste aj na okolitých pahorkoch postavené stany. PP 405.1
Štrnásteho dňa v mesiaci sa k večeru začala veľkonočná slávnosť dojímavým obradom, ktorý mal všetkým pripomenúť nielen vyslobodenie z egyptskej poroby, ale naznačiť aj budúcu obeť, ktorá bude znamenať vyslobodenie z poroby hriechu. Keď sa Spasiteľ obetoval na Golgote, Veľká noc stratila svoj zmysel a namiesto nej sa slávila Večera Pánova ako spomienka na udalosť, ktorú zobrazovala Veľká noc. PP 405.2
Po Veľkej noci sa slávili sedemdňové sviatky nekvasených chlebov. V prvý a siedmy deň boli dni svätého zhromaždenia, keď sa nesmela konať nijaká ťažká práca. Na druhý deň slávnosti boli Bohu obetované prvé plody ročnej úrody. V Palestíne najskôr dozrieval jačmeň, a to pripadalo na začiatok slávnosti. Keď kňaz položil snop tohto obilia na Boží oltár, vyjadril tým uznanie, že všetko patrí Bohu. Kým sa tento obrad nevykonal, žatva sa nesmela začať. PP 405.3
Päťdesiat dní po obetovaní prvých plodov boli Turíce, nazývané aj slávnosťou žatvy alebo slávnosťou týždňov. Ako prejav vďačnosti za obilný pokrm boli Hospodinovi ako obeť prinesené dva bochníky chleba upečené s kváskom. Turíce trvali len jeden deň, ktorý bol venovaný bohoslužbe. PP 405.4
V siedmom mesiaci sa slávil sviatok stánkov, sviatok zberu úrody. Týmto sviatkom sa uznávala Božia veľkorysosť prejavená v bohatej úrode v sadoch, v olivových hájoch a vo viniciach. Vtedy sa konalo najväčšie slávnostné zhromaždenie v roku. Zem vydala svoje plody, úroda bola poznášaná do stodôl a uskladnené bolo aj ovocie, olej a víno. Izraelci vtedy prichádzali so svojimi darmi, aby Bohu vyjadrili vďaku za hojné požehnanie. PP 405.5
Tento sviatok bol predovšetkým sviatkom radosti. Nasledoval po veľkom Dni zmierenia, keď ľud dostal ubezpečenie, že sa mu už neprávosti nebudú pripomínať. Zmierení s Bohom prichádzali Izraelci ďakovať Bohu za jeho dobrotivosť a velebiť ho za jeho milosrdenstvo. Keďže bolo po žatve, namáhavé poľné práce sa ešte nezačali a ľudí teda netiesnili nijaké väčšie starosti, mohli sa oddať posvätnej a radostnej nálade slávnostných chvíľ. Aj keď sa príkaz o účasti na slávnostiach týkal len otcov a synov, podľa možnosti sa ich zúčastňovala celá rodina a pohostinsky na nich vítali aj služobníkov, levítov, cudzincov i chudobných. PP 406.1
Ako Veľká noc, aj slávnosť stánkov bola spomienkovým sviatkom. Na pamiatku svojho pútnického života na púšti odchádzali Izraelci zo svojich domovov, a bývali v stanoch alebo v búdkach so zelených vetiev „z ušľachtilých stromov, palmových ratolestí, vetiev listnatých stromov a potočných vŕb“. 3. Mojžišova 23,40. PP 406.2
Prvého dňa sa konalo sväté zhromaždenie a k siedmim sviatočným dňom sa pridával rovnako oslavný ešte deň ôsmy, ktorý sa slávil podobným spôsobom. PP 406.3
Zmyslom týchto výročných bohoslužobných zhromaždení bolo nielen povzbudiť srdcia starých a mladých, ale aj vzájomným spoločenstvom ľudí z rôznych častí krajiny utužovať zväzky, ktoré ich pútali k Bohu i k sebe navzájom. Ako blahodarne by pôsobilo na Boží ľud, keby sa aj v dnešnej dobe konal sviatok stánkov – radostná pripomienka na mnohé Božie požehnania! Ako Izraelci slávili vyslobodenie, ktoré ich otcom vybojoval Boh, ako ich zázračné zachovanie pri živote, keď po odchode z Egypta žili na púšti, tak by sme mali aj my vďačne spomínať rôzne cesty, ktorými nás Boh prozreteľne vyviedol z temného bludiska sveta do nádherného svetla svojej milosti a pravdy. PP 406.4
Tí, čo bývali ďaleko od svätostánku, museli každoročne obetovať celý mesiac, aby sa mohli trikrát do roka zúčastniť výročnej slávnosti. Tento príklad oddanosti mal zvýrazniť význam bohoslužieb a nutnosť podriadiť vlastné sebecké a svetské záležitosti záujmom duchovným a večným. Ak zanedbávame možnosť schádzať sa s inými ľuďmi a navzájom sa utvrdzovať a povzbudzovať v službe Bohu, pripravujeme sa o mnohé požehnanie. Z mysle sa nám vytráca živý význam biblických právd. Keď na srdce prestáva pôsobiť nebeské svetlo a keď ho neoblažuje posväcujúci vplyv, duchovne chradneme. Ak v styku s ľuďmi nevieme prejaviť patričný súcit s druhými, potom ako kresťania veľa strácame. Kto sa uzatvára do seba, neplní poslanie, ktoré mu zveril Boh. Všetci sme deťmi jedného Otca a šťastie každého z nás závisí aj od iných. Musíme sledovať Božie požiadavky, ale aj potreby našich blížnych. Správnym pestovaním družnosti sa cvičíme k súcitu so spoluveriacimi a snaha obšťastňovať iných nám poskytne šťastie a spokojnosť. PP 406.5
Slávnosť stánkov mala nielen spomienkový, ale aj predobrazný zmysel. Pripomínala nielen pobyt na púšti, ale podobne ako slávnosť zberu úrody slávila zber zemských plodín, pričom upozorňovala na veľký deň konečnej žatvy, keď Pán úrody vyšle svojich žencov, aby zviazali kúkoľ do snopov, spálili ho a pšenicu zviezli do Božej stodoly. Vtedy zahynú všetci páchatelia neprávostí. Budú „akoby ich nikdy nebolo“ (Obadiáš 1,16), a všetky hlasy celého vesmíru svorne a radostne zvelebia Boha. V Zjavení čítame: „Všetko tvorstvo na nebi, na zemi, pod zemou, na mori, a všetko, čo je v nich, počul som volať: Sediacemu na tróne a Baránkovi dobrorečenie a česť, sláva a moc na veky vekov!“ Zjavenie Jána 5,13. PP 407.1
Na sviatok stánkov Izraelci velebili Boha tým, že si pripomínali jeho milosrdenstvo pri vyslobodení z egyptského otroctva i jeho otcovskú starostlivosť počas ich putovania púšťou. Radovali sa aj preto, lebo si uvedomovali, že práve skončenou bohoslužbou v Deň zmierenia im Boh odpustil a znova ich prijal. Keď raz Boží vykúpení budú zhromaždení v nebeskom Kanaáne a navždy budú vyslobodení z otroctva zlorečenstva, pod ktorým „celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz“ (Rimanom 8,22), budú sa tešiť v nevýslovne plnej sláve. Potom bude Kristovo slávne dielo zmierenia pre ľudí zavŕšené a ich hriechy budú navždy vymazané. PP 407.2
„Radovať sa bude púšť i suchý kraj,
jasať bude step a kvitnúť,
ako narcis bude prekvitať
a jasať bude, hej, jasať a plesať.
Dostane slávu Libanonu,
nádheru Karmela a Šárona.
Oni uvidia slávu Hospodinovu,
velebu nášho Boha...
Vtedy sa otvoria oči slepých
a uvoľnia sa uši hluchých.
Vtedy chromý bude skákať ako jeleň
a jazyk nemého zvučne zaplesá.
Lebo na púšti vytrysknú vody
a potoky na stepi. Horúci piesok sa zmení na jazero,
prahnúca zem na vodné žriedla...
Bude tam hradská a cesta;
tá sa bude volať svätou cestou.
Nečistý po nej neprejde
– len ľud jeho pôjde po nej –
na nej ani blázni nezablúdia.
Nebude tam leva,
ani dravá zver nevstúpi na ňu;
nijakú tam nebude možno nájsť,
ale vykúpení pôjdu po nej.
Vyslobodení Hospodinovi sa vrátia,
prídu na Sion s plesaním
a večná radosť bude na ich tvárach.
Dosiahnu rozkoš a radosť
a zmizne žiaľ i vzdychanie.“ Izaiáš 35,1.2.5-10. PP 407.3