Saul neobstál v skúške viery, keď sa ocitol v tiesnivej situácii v Gilgále a keď znevážil Božiu službu. Hospodin však tieto chyby nepokladal za nenapraviteľné a dal mu ešte príležitosť, aby sa naučil bezpodmienečne veriť Božiemu slovu a aby sa naučil poslúchať Božie príkazy. PP 474.1
Keď ho prorok v Gilgále pokarhal, Saul v čine, ktorého sa dopustil, nevidel nijaké veľké previnenie. Nazdával sa, že sa mu krivdí, a svoje správanie chcel obhájiť a svoju chybu ospravedlniť. Odvtedy sa s prorokom stretával len zriedkavo. Samuel miloval Saula ako vlastného syna a odvážny, prchký Saul si proroka tiež vysoko vážil. Samuelova výčitka ho však trápila a preto sa mu vyhýbal, ako len mohol. PP 474.2
Hospodin však poslal svojho služobníka s ďalším posolstvom Saulovi. Kráľ mal osvedčiť svoju vernosť Bohu a dokázať, že je hoden viesť Izrael. Samuel navštívil kráľa a oznámil mu Pánovo slovo. Panovník si mal uvedomiť, ako dôležité je plniť príkaz, a preto Samuel výslovne oznámil, že hovorí na Boží rozkaz a z poverenia tej moci, ktorá Saula povolala na trón. Prorok povedal: „Takto hovorí Hospodin mocností: Všímal som si, čo učinil Amálek Izraelovi, ako sa mu postavil do cesty, keď vychádzal z Egypta. Preto teraz tiahni a poraz Amáleka a vykonaj kliatbu nad všetkým, čo je jeho. Nešetrite nikoho, ale usmrť všetkých: mužov i ženy, deti i dojčence, voly i ovce, ťavy i osly.“ 1. Samuelova 15,2.3. Amálekovci boli prví, čo napadli Izraelcov na púšti. Za tento hriech odporu voči Bohu a za ich zvrhlé uctievanie modiel Hospodin prostredníctvom Mojžiša vyslovil nad nimi ortieľ. Na Boží príkaz bola ich krutosť voči Izraelcom zaznamenaná s príkazom: „Vyhlaď pamiatku Amáleka spod neba. Nezabudni na to!“ 5. Mojžišova 25,19. Vykonanie tohto rozsudku bolo odložené o štyristo rokov. Amálekovci sa však od svojich hriechov neodvrátili. Hospodin vedel, že keby tento svojvoľnícky národ mohol, vyhubil by Izraelcov a s nimi aj uctievanie Boha. Teraz nadišiel čas na vykonanie dlho odkladaného rozsudku. PP 474.3
Božia zhovievavosť voči svojvoľníkom umožňuje odvážnym ľuďom páchať hriechy; trest za ne však príde isto a bude strašný, aj keď to niekedy trvá dlho. „Lebo Hospodin povstane ako na vrchu Peracím, vzruší sa ako v gibeonskom údolí, aby uskutočnil svoje dielo; zvláštne je jeho dielo.“ Izaiáš 28,21. Trestanie je u nášho milosrdného Boha neobvyklé. „Ako že žijem – znie výrok Hospodina Pána – nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť“. Ezechiel 33,11. Hospodin je „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti... odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“. Nikdy však „nenecháva bez trestu“. 2. Mojžišova 34,6.7. Boh nemá záľubu v pomste, ale prestúpenia svojho zákona trestá svojím súdom. Ak chce obyvateľov zeme ochrániť od úplnej záhuby a zmaru, potom je to nútený robiť. V snahe zachrániť mnohých musí odstrániť tých, čo sa v hriechu zatvrdili. „Hospodin je zhovievavý a veľký v moci, ale nenecháva nikoho bez trestu.“ Náhum 1,3. Ťažkými trestami spravodlivosti chráni autoritu svojho pošliapaného zákona. Už to, že Bohu sa protiví takéto vykonávanie spravodlivosti, svedčí o tom, aký strašný je hriech, keď privoláva Boží súd, a aká prísna odplata očakáva hriešnika aj pri konaní spravodlivého súdu. PP 474.4
Amálekovci mali byť vyhubení, ale Kinejci, ktorí bývali medzi nimi, mali zostať nažive. Aj tento národ slúžil modlám, ale uctieval Boha a bol Izraelcom priaznivo naklonený. Z tohto kmeňa pochádzal Mojžišov švagor Chobáb, ktorý sprevádzal Izraelcov za ich putovania púšťou a ako znalec krajiny im preukázal cennú službu. PP 475.1
Po porážke Filištíncov pri Michmáse viedol Saul vojny s Moábcami, Ammóncami a Edómcami a bojoval aj s Amálekovcami a Filištíncami. Kamkoľvek namieril svoje zbrane, všade víťazil. Len čo dostal príkaz vyraziť proti Amálekovcom, hneď vyhlásil vojnu. Vtedy ho ešte podporovala vážnosť v národe obľúbeného proroka Samuela a na jeho výzvu k boju sa zhromaždili pod jeho zástavou izraelskí muži v hojnom počte. Izraelcom pritom nešlo o rozšírenie svojej moci. Vojnovým ťažením sa Izraelci nemali obohacovať z koristi nepriateľa a nemalo im ísť ani o ich slávu. Do vojny mali ísť len na dôkaz poslušnosti voči Bohu, aby vykonali Boží rozsudok nad Amálekovcami. Boh chcel, aby taký trest stihol tých, čo sa stavajú proti Božej vláde. Mali pochopiť, že záhubu im priniesol práve ten národ, ktorým pohŕdali. PP 475.2
„I bil Saul Amálekovcov od Chavíly, až ako sa ide do Šúru, ktorý je východne od Egypta. A amálekovského kráľa Agaga chytil živého, a na celom ľude vykonal kliatbu ostrím meča. Ale Saul a ľud ušetrili Agaga i najlepšie stádo oviec, dobytka, krmného dobytka a baranov; a nič, čo bolo dobré, nechceli vyhubiť. Ale kliatbu vykonali na všetkom, čo bolo ničomné a bezcenné.“ 1. Samuelova 15,7-9. PP 475.3
Toto víťazstvo nad Amálekovcami bolo jedným z najskvelejších Saulových víťazstiev a značne prispelo k tomu, že opäť spyšnel, čo bolo preňho najväčším nebezpečenstvom. Boží rozsudok, podľa ktorého mali byť Boží nepriatelia celkom vyhubení, vykonali Izraelci len čiastočne. V snahe zvýšiť slávu svojho víťazného návratu prítomnosťou zajatého kráľa sa Saul odvážil napodobniť spôsoby okolitých národov a ušetril Agaga, zúrivého a bojovného kráľa Amálekovcov. Ľud si ponechal najlepšie stáda dobytka, oviec a ťažných zvierat, a svoju neprávosť obhajoval tým, že dobytok zachraňuje preto, aby ho obetoval Hospodinovi. Ich zámerom však bolo obetovať tento dobytok a ušetriť vlastný. PP 476.1
Saul teraz stál pred konečnou skúškou. Jeho bezohľadná nedbalosť voči Božej vôli prezrádzala jeho zámer vládnuť ako nezávislý panovník, čím sa ozrejmilo, že mu nemôže byť zverená kráľovská moc a že nemôže byť splnomocneným zástupcom Božej vlády. Keď sa Saul so svojím vojskom vracal domov opojený víťazstvom, prorok Samuel prežíval chvíle veľkej úzkosti. V posolstve od Hospodina bolo odsúdené kráľovo správanie: „Ľutujem, že som Saula urobil kráľom, lebo sa odvrátil odo mňa a moje slová nevyplnil.“ 1. Samuelova 15,11. Vzdorovitý kráľ svojím správaním proroka veľmi zarmútil. Samuel sa modlil celú noc, aby Boh milostivo zmenil strašný rozsudok. PP 476.2
Božia ľútosť nie je ľútosť ľudská. „Sláva Izraela nebude klamať ani želieť, lebo nie je človekom, aby niečo musel oželieť.“ 1. Samuelova 15,29. Ľudskú ľútosť vyvoláva zmena zmýšľania. Božiu ľútosť vyvoláva zmena okolností alebo vzťahov. Človek môže zmeniť svoj vzťah k Bohu: Buď plní podmienky, za ktorých sa môže tešiť z Božej priazne, alebo sa svojím správaním vylúči z možnosti tešiť sa z Božej priazne. Hospodin je však stále ten istý, „včera, dnes a naveky“. Židom 13,8. Saul svojou neposlušnosťou zmenil svoj vzťah k Bohu, ale podmienky, ktoré stanovil Boh, sa nezmenili. Božie požiadavky sú nezmeniteľné, pretože u Boha „niet premeny ani zatmenia z obratu“. Jakoba 1,17. PP 476.3
Prorok šiel nasledujúceho rána s uboleným srdcom navštíviť poblúdilého kráľa. Utešoval sa nádejou, že Saul si po zrelom uvážení uvedomí svoj hriech a že svojou kajúcnosťou a pokorou získa znova Božiu priazeň. Kto však urobí prvý krok na ceste hriechu, ďalej sa mu už po nej ide ľahko. Neposlušnosťou skazený Saul vyšiel Samuelovi v ústrety so lžou na perách: „Ty si požehnaný Hospodinov; splnil som príkaz Hospodinov.“ 1. Samuelova 15,13. PP 476.4
Zvuky, ktoré zachytilo prorokovo ucho, vyvrátili tvrdenie neposlušného kráľa. Na otázku: „Čo je to za bľakot oviec, ktorý mi dolieha do uší, a ručanie dobytka, ktoré počujem?“ Saul odpovedal: „Od Amálekovcov ich prihnali, lebo ľud ušetril, čo bolo lepšie z oviec a dobytka, aby to obetoval Hospodinovi, tvojmu Bohu; ale na ostatku sme vykonali kliatbu“ (1. Samuelova 15,14.15). Ľud však plnil len Saulove rozkazy. Saul však v snahe obhájiť sa chcel vinu za svoju neposlušnosť zvrhnúť na ľud. PP 477.1
Posolstvo o zavrhnutí Saula spôsobilo Samuelovi nevýslovnú bolesť. Bolo ho treba predniesť pred celým izraelským vojskom, ktoré ovládla pýcha a radosť nad víťazstvom, ktoré pripisovali udatnosti a vojvodcovským schopnostiam svojho kráľa, lebo Saul nič nepovedal o tom, že úspechy Izraela v tomto boji súvisia s Bohom. Keď však prorok videl dôkazy o Saulovej vzbure, bol roztrpčený, že ten, ktorý dostal od Boha toľkú milosť, prestúpil Božie prikázanie a Izrael zviedol k hriechu. Samuel sa nedal oklamať kráľovými výhovorkami. So zármutkom a v hneve povedal: „Dovoľ mi, aby som ti oznámil, čo mi Hospodin v noci hovoril... Hoci si bol malým vo vlastných očiach, si hlavou kmeňov izraelských. Hospodin ťa pomazal za kráľa nad Izraelom.“ 1. Samuelova 15,16.17. Potom opakoval Hospodinov rozkaz o vyhubení Amálekovcov a žiadal, aby kráľ oznámil príčinu svojej neposlušnosti. PP 477.2
Saul zotrvával na svojej obhajobe: „Veď som poslúchol hlas Hospodinov a šiel som cestou, ktorou ma poslal Hospodin; priviedol som Agaga, kráľa Amálekovcov, ale na Amálekovi som vykonal kliatbu. Ľud však vzal z koristi výber z oviec a dobytka, určeného na kliatbu, aby ich obetoval Hospodinovi, tvojmu Bohu, v Gilgále.“ 1. Samuelova 15,20.21. PP 477.3
Prorok prísne a dôstojne odmietol lživé vykrúcačky a vyriekol neodvolateľný rozsudok: „Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Veď poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov. Veď vzbura je hriechom ako čarodejstvo a kúzlo teráfov sa rovná odbojnosti. Lebo si zavrhol slovo Hospodina, on zavrhol teba, aby si nebol kráľom“ (1. Samuelova 15,22.23). PP 477.4
Keď kráľ vypočul tento hrozný výrok, zvolal: „Zhrešil som, lebo som prestúpil rozkaz Hospodinov i tvoje slová, keď som sa bál ľudu a poslúchol som jeho hlas.“ 1. Samuelova 15,24. Saul, ktorý sa zhrozil obvinenia, ktoré proti nemu prorok uviedol, uznal svoju vinu, ktorú dosiaľ tak tvrdohlavo popieral. Vinu však stále zvaľoval na ľud a vyhlasoval, že zhrešil zo strachu pred ním. PP 477.5
Nebola to pravá ľútosť nad spáchaným hriechom, ale obava z trestu, ktorá kráľa viedla k tomu, že Samuela požiadal: „Odpusť, prosím, odpusť môj hriech a vráť sa so mnou a budem sa klaňať Hospodinovi.“ 1. Samuelova 15,25. Keby bol Saul svoj hriech úprimne ľutoval, bol by ho vyznal verejne. Šlo mu predovšetkým o to, aby si udržal moc a zachoval si oddanosť ľudu. Samuel mal svojou prítomnosťou prispieť k tomu, aby sa kráľov vplyv medzi ľudom upevnil. PP 478.1
Prorok však odpovedal: „Nevrátim sa s tebou, lebo si zavrhol slovo Hospodinovo a teba zavrhol Hospodin, takže nemôžeš byť kráľom v Izraeli.“ Keď sa Samuel obrátil a chcel odísť, kráľ ho v návale náhleho strachu chytil za plášť, aby ho zadržal, ale plášť sa roztrhol a zostal mu v ruke. Prorok nato povedal: „Dnes odtrhol Hospodin od teba kráľovstvo Izraela a dal ho tvojmu blížnemu, lepšiemu než si ty.“ 1. Samuelova 15,26.28. PP 478.2
Samuelovo odcudzenie znepokojilo Saula viac ako Božia nepriazeň. Vedel totiž, že ľud viac dôveruje prorokovi než kráľovi. Uvedomil si, že ak bude teraz na Boží pokyn za kráľa pomazaný niekto iný, potom už moc navždy stratí. Obával sa, že ak ho Samuel celkom opustí, môže dôjsť k okamžitej vzbure. Preto žiadal proroka, aby mu preukázal tú česť a verejne sa s ním pred staršími i pred celým ľudom zúčastnil bohoslužby. Samuel na Boží príkaz vyhovel kráľovej prosbe; nechcel totiž dať dôvod k vzbure. Kráľ bol však len nemým svedkom bohoslužobného obradu. PP 478.3
Spravodlivosť však vyžadovala vykonať prísny a strašný skutok. Samuel musel verejne obhájiť Božiu česť a verejne poukázať aj na Saulovo nesprávne počínanie. Prorok kázal, aby mu doviedli kráľa Amálekovcov. Spomedzi všetkých, ktorých zasiahol izraelský meč, bol Agag mužom najkrutejším a najodbojnejším. Zo všetkých sa previnil najviac. Nenávidel Boží ľud a snažil sa ho vyhladiť zo zeme. Najviac sa zaslúžil o šírenie modlárstva. Na rozkaz proroka Agag prišiel zrejme v nádeji, že nebezpečenstvo smrti mu už nehrozí. Samuel mu však oznámil: „Ako tvoj meč pozbavil ženy ich detí, tak bude i tvoja matka medzi ženami bez detí. I rozsekal Samuel Agaga v Gilgále pred Hospodinom“ 1. Samuelova 15,33. Po tomto čine sa Samuel vrátil domov do Rámy a Saul do svojho sídla v Gibei. Odvtedy sa prorok a kráľ stretli už len raz. PP 478.4
Saul pri nástupe na trón mal skromnú predstavu o svojich schopnostiach a bol ochotný dať sa poučiť. Nemal veľké znalosti ani skúsenosti, a okrem toho mal vážne povahové nedostatky. Hospodin ho však sprevádzal a pomáhal mu prostredníctvom Ducha Svätého. Uviedol ho do takého postavenia, kde mohol rozvinúť vlastnosti, aké panovník Izraela potreboval. Keby bol zostal skromný, mohla ho Božia múdrosť viesť tak, že by bol úspešne zvládal všetky povinnosti svojho zodpovedného povolania. Pod vplyvom Božej milosti sa mohli všetky jeho dobré vlastnosti plne rozvinúť a zlé sklony mohli ustúpiť. To praje Hospodin všetkým, čo sa mu bezvýhradne odovzdajú. Je mnoho tých, ktorých Boh povolal k svojmu dielu, pretože boli skromní a učenliví. Prozreteľne im pripravuje miesto, kde sa môžu od neho učiť. Ak poukáže na povahové nedostatky, potom preto, aby všetci, čo uňho hľadajú pomoc a silu, mohli svoje chyby napraviť. PP 478.5
Keďže Saul sa príliš spoliehal na svoje vysoké postavenie, zneuctil Boha nedôverou a neposlušnosťou. Hoci pri nástupe na trón bol skromný a chýbala mu zdravá sebaistota, úspechom spyšnel. Už totiž jeho prvé panovnícke víťazstvo podnietilo v ňom nadmernú sebadôveru, ktorá mu mohla najviac uškodiť. Jeho vojenskú odvahu a obozretnosť, vlastnosti, ktoré v Gileáde prejavil pri oslobodzovaní mesta Jábeša, nadchli celý národ. Ľud si ctil kráľa, no pozabudol, že on je len nástrojom, prostredníctvom ktorého Boh koná svoje dielo. Saul síce spočiatku vzdával slávu Bohu, no neskôr si na ňu robil nárok sám. Stratil pocit úplnej závislosti od Boha a srdcom sa začal od Hospodina odkláňať. Tým sa vlastne pripravil na svoj opovážlivý a bohorúhavý hriech v Gilgále. Pod vplyvom tej istej slepej sebadôvery odmietol Samuelovo pokarhanie. Saul uznával Samuela za Božieho proroka, preto mal výčitku prijať, aj keby bol hriech spáchal nevedomky. Keby bol poznal a uznal svoju chybu, táto trpká skúsenosť ho mohla v budúcnosti zachrániť. PP 479.1
Keby sa bol Hospodin od Saula celkom odvrátil, nebol by sa s ním znova zhováral prostredníctvom svojho proroka a nebol by mu zveril určité dielo v záujme nápravy chýb v minulosti. Ak veriaci človek, ako Božie dieťa, prestane plniť Božiu vôľu, a tým ovplyvňuje aj iných, ktorí strácajú úctu k Božím prikázaniam a prestupujú ich, môže svoje previnenia zmeniť na víťazstvá, ak úprimne a skrúšene prijme výčitku a s pokorou viery sa vráti k Bohu. Pokorenie z porážky môže sa nám neraz stať pravým požehnaním. Ukazuje nám totiž, že bez Božej pomoci nie sme schopní konať Božiu vôľu. PP 479.2
Keďže Saul odmietol výčitku, ktorú mu poslal Boh prostredníctvom Ducha Svätého, a neprestal sa obhajovať, vzdal sa poslednej príležitosti, ktorú mu poskytol Boh ako záchranu pred modloslužbou k sebe samému. Saul sa však svojvoľne odvrátil od Boha. Preto mu Boh nemohol pomôcť, ani ho viesť, kým sa nevráti k nemu a úprimne nevyzná svoje hriechy. PP 479.3
Saul v Gilgále budil dojem veľmi svedomitého a zbožného človeka, keď pred celým izraelským vojskom obetoval Bohu. Pravá zbožnosť to však vôbec nebola. Bohoslužba vykonaná priamo proti Božiemu príkazu, Saulovi len škodila, lebo ho pripravila o pomoc, ktorú by mu Boh bol ochotne poskytol. PP 480.1
Saul sa nazdával, že v príprave na boj s Amálekovcami urobil na Boží príkaz všetko podstatné. Hospodin sa však nemôže uspokojiť s čiastočnou poslušnosťou a neprehliada, čo bolo zanedbané. Človek nesmie svojvoľne meniť Božie požiadavky. Hospodin povedal Izraelcom: „Nerobte tak... každý, čo sa mu pozdáva“ (5. Mojžišova 12,8), ale „zachovávaj a poslúchaj všetky tieto slová, ktoré ti prikazujem“. 5. Mojžišova 12,28. Pri rozhodovaní o nejakom skutku si nesmieme klásť otázku o možnom rozsahu škody, skôr sa musíme pýtať, či sa zamýšľaný skutok zhoduje s Božou vôľou. „Nejedna cesta vidí sa človekovi správnou, ale jej koniec môže byť cestou k smrti.“ Príslovia 14,12. PP 480.2
„Poslušnosť je lepšia ako obeť.“ Obete samy osebe nemajú pred Bohom nijakú cenu. Tie mali byť vyjadrením ľútosti veriaceho človeka nad spáchanými hriechmi, výrazom viery v Krista a prísľubom ďalšej poslušnosti voči Božiemu zákonu. Bez pokánia, viery a bez poslušného srdca obete nemali zmysel. Keď Saul v zjavnom rozpore s Božím príkazom ponúkol ako obeť to, čo Boh určil na záhubu, prejavil tým zrejmé pohŕdanie Božou mocou. Taká bohoslužba musela byť nebesám len urážkou. Koľkí sa však správajú podobne napriek tomu, že poznajú Saulov hriech i jeho následky! Nechcú veriť niektorým Božím požiadavkám a poslušne ich plniť, pritom však opätovne ponúkajú Bohu svoju formálnu bohoslužbu. Taká bohoslužba však u Boha nenachádza nijakú ozvenu. Nezáleží, ako horlivo dodržiavajú náboženské obrady a zvyky, Hospodin ich nemôže prijať, ak stále prestupujú čo i jediné z jeho prikázaní. PP 480.3
„Vzbura je hriech ako čarodejstvo, a kúzlo domácich bôžikov sa rovná odbojnosti.“ Vzburu začal satan a každý odboj proti Bohu je priamym dôsledkom satanovho vplyvu. Tí, čo sa stavajú proti Božej vláde, spájajú sa s týmto arciodpadlíkom a on chce potom všemožným podvodom upútať ich zmysly a oklamať ich rozum. Pod jeho zvodným vplyvom sa všetko začne javiť inak. Kto sa pod jeho zhubný vplyv dostane, v hriechu bude vidieť len prospech a blaho, tak ako to bolo v prípade našich prvých rodičov. PP 480.4
Niet mocnejšieho dôkazu o pôvodnej moci satana, než sú práve tí, ktorých zviedol a ktorí sa klamne nazdávajú, že slúžia Bohu. Keď sa Kórach, Dátan a Abirón vzbúrili proti Mojžišovej autorite, nazdávali sa, že sa protivia len svojmu pozemskému vodcovi, človekovi, ako boli sami. Nakoniec však uverili, že naozaj slúžia Bohu. Odmietnutím Bohom vyvoleného nástroja odmietali vlastne Krista a urazili Božieho ducha. Rovnako veľkú horlivosť za Božie dielo prejavili za čias Kristových židovskí zákonníci a starší, a predsa ukrižovali Božieho Syna. Rovnaký duch ovláda aj tých, čo sa riadia vlastnou vôľou proti vôli Božej. PP 481.1
Saul dobre vedel, že Samuel je obdarený Božím duchom. Kráľova opovážlivosť nedbať rozkaz, ktorý prostredníctvom proroka dostal od Boha, sa prieči rozumu a odporuje zdravému úsudku. Jeho osudnú trúfalosť musel podnietiť sám satan. Saul prejavil veľkú horlivosť pri potláčaní modlárstva a čarodejníctva; no neposlušnosť, ktorú prejavil pri plnení Božieho príkazu, podnietila v ňom tá istá odbojnosť voči Bohu, ktorú satan prebúdza v tých, čo čarujú. Keď však bol za to pokarhaný, vo svojej vzbure sa len zatvrdil. Božieho ducha nemohol viac uraziť ani keby sa bol verejne pripojil k modloslužobníkom. PP 481.2
Je nebezpečné nevšímať si napomenutia a výstrahy Božieho slova či Božieho ducha. Mnohí podobne ako Saul podliehajú pokušeniu do tej miery, že v zaslepenosti nepoznajú pravú povahu hriechu. Navrávajú si, že sledujú nejaký prospešný cieľ a nerobia teda nič zlého, ak dôsledne nedodržiavajú Božie požiadavky. Práve tým však odmietajú hlas Božieho ducha, ktorý ich nakoniec opustí a zostanú v klame, ktorý si zvolili. PP 481.3
Izraelci dostali v Saulovi kráľa, akého si priali. Tak to povedal Samuel, keď v Gilgále potvrdil Saula za kráľa: „Tu je kráľ, ktorého ste si vyvolili, ktorého ste si žiadali.“ 1. Samuelova 12,13. Bol to muž pekného vzhľadu, vznešenej postavy s kráľovským vystupovaním. Celý jeho zjav zodpovedal ich predstave o kráľovskej dôstojnosti. Jeho chrabrosť a vojnové umenie boli vlastnosti, ktoré si Izraelci cenili najviac; tie im totiž mali zabezpečiť úctu a vážnosť medzi ostatnými národmi. Málo však dbali o to, či ich kráľ má aj ušľachtilejšie vlastnosti, bez ktorých nemôže vládnuť spravodlivo a nestranne. Nežiadali si takého kráľa, ktorý by mal naozaj šľachetnú povahu, ktorý by miloval Boha a bál by sa ho. Neradili sa s Bohom, aké vlastnosti má mať kráľ, ak má zachovať zvláštny, posvätný charakter Božieho vyvoleného národa. Nešli Božou cestou, ale cestou vlastnou. Preto im Boh dal takého kráľa, akého si priali; v jeho povahe mohli však poznať svoju vlastnú povahu. Svoje srdcia nepodriaďovali Bohu a ich kráľ sa tiež nepodriadil Božej milosti. Pod vládou tohto kráľa mohli však nadobudnúť skúsenosti, ktoré im mali pomôcť spoznať svoj omyl a vrátiť sa k Bohu. PP 481.4
Hospodin nenechal Saula bez pomoci, keď mu zveril zodpovednosť za kráľovstvo. Obdaril ho Duchom Svätým, ktorý mu mal odhaliť povahové nedostatky a slabosti a dokázať mu naliehavú potrebu Božej milosti. Keby sa bol Saul bezvýhradne spoliehal na Boha, Boh by bol zostal s ním. Pokiaľ by bol plnil Božiu vôľu a poslušne sa podriaďoval Božiemu duchu, dotiaľ by Boh mohol korunovať jeho snahy úspechom. Keď sa však rozhodol konať nezávisle od Boha, potom už Hospodin nemohol byť jeho vodcom a musel sa odvrátiť od neho. Boh potom povolal na trón „muža podľa svojho srdca“ (1. Samuelova 13,14), muža, ktorý tiež nebol bez povahových nedostatkov, no predsa muža, ktorý bude dôverovať Bohu a dá sa viesť Božím duchom; muža, ktorý, keď zhreší, bude sa kajať a urobí nápravu. PP 482.1