Keď si kráľ Saul uvedomil, že Boh ho zavrhol, a keď pocítil ťažké následky tohto odsúdenia, ktoré mu prorok oznámil, zmocnilo sa ho rozhorčenie a zúfalstvo. Kráľa však k pokore neviedla úprimná ľútosť. Pri svojej tvrdošijnosti nemohol mať jasnú predstavu o tom, aký odporný je jeho hriech. Nemal dosť sily, aby začal žiť iným životom; a nevedel sa zmieriť s predstavou, že by ho Boh mohol zbaviť trónu a pripraviť oň aj jeho potomkov. Z Božej strany to pokladal za nespravodlivosť. Ustavične ho prenasledovala myšlienka, že jeho rodinu čaká záhuba. Nazdával sa, že svoj hriech neposlušnosti dostatočne vyvážil svojou chrabrosťou v bojoch s nepriateľmi Izraela. Boží trest neprijal s pokorou; jeho pýcha ho natoľko strhávala do beznádeje, že sa ocitol na pokraji ťažkomyseľnosti. Jeho radcovia ho nabádali, aby prijal do služby nadaného hudobníka; mysleli si, že upokojujúce tóny lahodného hudobného nástroja zbavia kráľa zlých myšlienok. Božia prozreteľnosť poslala kráľovi nadaného harfistu Dávida. Jeho nadšené piesne, ktoré mu vnuklo samo nebo, mali žiaduci účinok. Ťažkomyseľnosť, ktorá tiesnila Saulovu dušu ako temný mrak, sa pozvoľna vytrácala. PP 487.1
Keď Saul už Dávidovu službu nepotreboval, pastiersky hudobník sa vrátil na stráne pahorkov k svojim stádam a k obvyklému každodennému životu. Kedykoľvek však bolo treba kráľovu myseľ upokojiť, znova prišiel na kráľovský dvor a hral, kým vládcu zlá nálada neopustila. PP 487.2
No aj keď Saul dal najavo, že Dávida si obľúbil a jeho hudobný prednes rád počúva, mladý pastier sa z kráľovského domu vracal do polí a na pahorkaté pastviská s pocitom úľavy a radosti. PP 487.3
Dávid bol čím ďalej, tým obľúbenejší u Boha i u ľudí. Učil sa poznávať Božie cesty a zaumienil si, že Božiu vôľu bude plniť ešte oddanejšie než dosiaľ. Získal nové podnety na premýšľanie. Na kráľovskom dvore poznával panovnícku zodpovednosť. Postrehol niektoré z pokušení, ktoré tiesnili Saulovu dušu, a vnikal do niektorých záhybov povahy a správania prvého izraelského kráľa. Poznal, že slávu a lesk kráľovského majestátu zatieňuje temné mračno smútku a že Saulov rodinný kruh nie je vnútorne ani zďaleka šťastný. To všetko znepokojovalo toho, ktorý bol pomazaný, aby sa stal budúcim izraelským kráľom. V únave z rozjímania a z tiesnivých myšlienok brával do rúk harfu a hra tónov mu povznášala myseľ k Tvorcovi všetkého dobra. Temné mraky, ktoré mu hrozivo zacláňali obzor, sa znova rozplynuli. PP 487.4
Boh učil Dávida dôverovať. Hospodin, ktorý vychovával Mojžiša pre vznešené poslanie, pripravoval aj Izajovho syna na vladárske poslanie v Izraeli. Starostlivosťou o stádo sa Dávid učil oceňovať ustavične bdelú starostlivosť nebeského pastiera o ovce jeho pastvy. PP 488.1
Osamelé kopce a hlboké výmole, ktorými musel Dávid prechádzať so svojím stádom, boli loviskom dravej zveri. Neraz sa stávalo, že z pobrežnej húštiny pri Jordáne sa zo svojej skrýše vyrútil hladný lev alebo medveď a napadol stádo. Dávid podľa vtedajšej obyčaje mával pri sebe len prak a pastiersku palicu, no on už predtým prejavil svoju silu a odvahu pri obrane zvereného majetku. Neskôr o takýchto stretnutiach rozprával: „Keď prišiel lev alebo medveď a odvliekol ovcu zo stáda, pustil som sa za ním, zrazil som ho a vytrhol som mu ju z tlamy. Ak sa však oboril na mňa, chytil som ho za bradu a bil som ho, kým som ho nezabil.“ 1. Samuelova 17,34.35. Podobné skúsenosti preverili Dávidovu statočnosť a rozvinuli v ňom odvahu, silu a vieru. PP 488.2
Dávid sa vyznamenal odvážnymi činmi skôr, než bol povolaný na Saulov dvor. Úradník, ktorý naňho upozornil kráľa, označil ho za „udatného hrdinu, bojovníka“ a dodal, že „Hospodin je s ním“. 1. Samuelova 16,18. PP 488.3
Keď Izraelci vyhlásili Filištíncom vojnu, traja z Izajových synov sa pridali k Saulovmu vojsku; Dávid však zostal doma. Po nejakom čase šiel navštíviť kráľovský tábor. Na otcov príkaz sa mal dozvedieť, či jeho starší bratia sú živí a zdraví, mal im doniesť odkaz a odovzdať dary. Otec Izaj nemal ani potuchy, že mladý pastier je poverený vyšším poslaním. Izraelské vojsko bolo v nebezpečenstve a Dávida viedol anjel, aby zachránil svoj národ. PP 488.4
Keď sa Dávid blížil k táboru, zďaleka začul hluk, akoby sa schyľovalo k boju. „Vojsko, ktoré sa zoraďovalo do šíku, prepuklo v bojový krik.“ 1. Samuelova 17,20. Izraelské a filištínske vojská sa zoraďovali do šíkov a chystali sa na boj. Dávid zastihol vojsko Izraelcov, vyhľadal svojich bratov a pozdravil sa s nimi. Pri rozhovore s nimi videl, ako vystúpil filištínsky hrdina Goliáš a urážlivo tupil Izraelcov, pričom ich vyzýval, aby spomedzi seba vyslali muža, ktorý by sa odvážil s ním bojovať. Goliáš túto výzvu často opakoval. Dávid videl, že Izraelcov tiesni strach. Keď sa dozvedel, že hrdina ich k súboju vyzýva už celé dni a že chvastoša sa nikto neodvažuje umlčať, obhajoba cti živého Boha a dobrej povesti Božieho národa ho krajne rozhorlili. PP 488.5
Skľúčené izraelské vojsko akoby stratilo všetku odvahu. Jeden druhému vraveli: „Či ste videli toho muža, ktorý vystupoval? Vystupoval na to, aby hanil Izrael.“ Zahanbený a roztrpčený Dávid zvolal: „Kto je ten neobrezaný Filištínec, čo potupoval šíky živého Boha?“ 1. Samuelova 17,25.26. PP 489.1
Keď najstarší Dávidov brat Eliáb počul tieto slová, chápal pocity, ktoré rozochvievali dušu jeho mladšieho brata. Dávid už ako pastier prejavoval neobvyklú odvahu, smelosť a silu. Bratia si spomenuli na Samuelovu tajuplnú návštevu v dome svojho otca a jeho tichý odchod prebudil v bratoch podozrenie o skutočnom zámere jeho návštevy. Keď videli, že Dávid dostáva viac pôct než oni, prestali si ho vážiť a prejavovať mu úctu a lásku, akú si za svoju úprimnosť a bratskú prívetivosť zaslúžil a začali naňho žiarliť. Stále v ňom videli len obyčajného pastiera. Otázku, ktorú Dávid vyslovil, Eliáb pokladal za výčitku, že sám je zbabelý, pretože sa nijako nesnažil umlčať filištínskeho obra. Preto Eliáb nahnevane povedal: „Načo si sem prišiel? Na koho si nechal tých niekoľko oviec na púšti? Poznám tvoju pýchu i zlobu tvojho srdca. Nato si prišiel, aby si videl bitku.“ Dávid odpovedal slušne, ale rázne: „Čože som urobil? Veď som sa len pýtal?“ 1. Samuelova 17,28.29. PP 489.2
O Dávidovom výroku sa dopočul kráľ a mladíka si dal zavolať. S údivom vypočul pastierove slová: „Nech z neho nikto nemá strach; tvoj služobník pôjde a bude bojovať s tým Filištíncom.“ Saul sa snažil odradiť Dávida od jeho rozhodnutia, ale ten na ňom trval. Vo svojej odpovedi jednoducho a skromne vyrozprával, čo sa mu prihodilo, keď strážil stáda svojho otca a potom povedal: „Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z pazúrov medveďa, vytrhne ma aj z ruky toho Filištínca. Vtedy povedal Saul Dávidovi: Choď a Hospodin bude s tebou!“ 1. Samuelova 17,32.37. PP 489.3
Štyridsať dní strašila Izraelcov nadutosť filištínskeho obra. Srdce sa im zvieralo, keď hľadeli na jeho zavalitú postavu, vysokú šesť lakťov a jednu dlaň. Na hlave mal kovovú prilbu; zvierala ho drôtená košeľa a na nej pancier z kovových pásov, ktoré boli na sebe naskladané ako šupiny na rybe a vedľa seba boli tak husto, že nimi nemohol preniknúť nijaký šíp ani oštep. Vážilo to päťtisíc šekelov bronzu. Na nohách mal kovové holene a na pleciach niesol veľký bronzový oštep „rukoväť jeho kopije bola ako tkáčsky návoj a hrot jeho kopije vážil šesťsto šekelov železa. Nosič jeho štítu kráčal pred ním.“ 1. Samuelova 17,5-7. PP 489.4
Keď každodenne ráno i večer prichádzal Goliáš až k táboru Izraelcov a vykrikoval; „Načo ste vyšli a zriaďujete sa do boja? Či som ja nie Filištínec a vy služobníci Saulovi? Vyberte si muža, ktorý by zostúpil ku mne. Ak bude vládať bojovať so mnou a zabije ma, tak budeme vašimi sluhami, ale ak ja premôžem jeho a zabijem ho, vy nám budete poddaní a budete nám slúžiť. A Filištínec pokračoval: Dnes som tupil izraelské šíky. Dajte mi muža, aby sme spolu zápasili.“ 1. Samuelova 17,8-10. PP 490.1
Aj keď Saul Dávidovi dovolil, aby Goliášovu výzvu prijal, nedúfal, že sa mu podarí v odvážnom podujatí zvíťaziť. Dávidovi dal vlastné brnenie a kráľovu výzbroj. Na hlavu mu nasadili ťažkú kovovú prilbu, obliekli ho do drôtenej košele a k boku pripäli kráľovský meč. Takto vystrojený vydal sa do boja. Hneď nato sa však vrátil. Diváci sa sprvu nazdávali, že Dávid si to rozmyslel a v nerovnom boji s protivníkom nechce obetovať život. Na to však odvážny mladík ani nepomyslel. Vrátil sa k Saulovi a požiadal ho, aby ťažký vojenský výstroj smel odložiť, a dodal: „Nevládzem v tom chodiť, lebo nie som na to zvyknutý.“ 1. Samuelova 17,39. Zložil zo seba kráľovský výstroj a namiesto neho si vzal palicu, pastiersku kapsu a obyčajný prak. Z potoka vybral pár okružliakov, dal si ich do kapsy a s prakom v ruke šiel proti Filištíncovi. Obor smelo vykročil v očakávaní, že sa stretne s najsilnejším bojovníkom Izraela. Jeho zbrojnoš kráčal pred ním a Goliáš vyzeral tak sebavedome, akoby mu nikto nemohol odolať. Keď sa priblížil k Dávidovi, videl mládenca či skôr chlapca. Dávidova tvár žiarila zdravím a jeho súmerná neobrnená postava pôsobila príjemným dojmom. Medzi jeho mladíckymi rysmi a mohutnými rozmermi Filištínca bol nápadný rozdiel. PP 490.2
Goliáš pri pohľade na Dávida bol krajne udivený. Nahnevane volal: „Či som ja pes, že ideš proti mne s palicou?“ pričom Dávida zasypal tými najhoršími kliatbami, aké poznal. Posmešne kričal: „Len poď ku mne, nech dám tvoje telo nebeskému vtáctvu a poľnej zveri.“ 1. Samuelova 17,43.44. PP 490.3
Dávid sa filištínskeho obra nezľakol. Vykročil a svojmu protivníkovi povedal: „Ty prichádzaš ku mne s mečom, kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina mocností, Boha izraelských šíkov, ktorého si ty potupoval. Dnes ťa Hospodin vydá do mojich rúk, zrazím ťa a zotnem ti hlavu. Dnes vydám mŕtvoly filištínskeho vojska nebeskému vtáctvu a zemským šelmám, aby celá zem poznala, že je Boh v Izraeli a aby sa celé toto zhromaždenie dozvedelo, že Hospodin nevyslobodzuje mečom a kopijou, lebo toto je Hospodinov boj; on vás vydá do našich rúk.“ 1. Samuelova 17,45-47. PP 490.4
Dávidov hlas neprezrádzal nijaký strach, jeho tvár žiarila pocitom víťazstva a radosti. Jeho slová zneli zvučne, jasne a niesli sa doširoka, takže ich mohli zreteľne počuť tisíce vojakov pripravených na boj. Goliášov hnev vrcholil. V návale zlosti zodvihol prilbu, ktorá mu chránila čelo a pomstivo sa vrhol na svojho protivníka. Izajov syn však bol na nepriateľa pripravený. „Keď Filištínec vstal a blížil sa k Dávidovi, Dávid sa poponáhľal a vybehol zo šíku proti Filištíncovi. Vtom David siahol rukou do kapsy, vybral kameň, hodil ním z praku a udrel Filištínca do čela; kameň sa obrovi vrazil do čela, takže padol tvárou na zem.“ 1. Samuelova 17,48.49. PP 491.1
Obe nepriateľské vojská užasli. Všetci boli presvedčení, že padne Dávid. Keď však kameň vzduchom zasvišťal a priamo zasiahol cieľ, všetci videli, ako sa udatný bojovník zachvel a vystrel ruky, akoby bol náhle ranený slepotou. Potom sa zaklátil a ako podťatý dub padol na zem. Dávid ani na chvíľu nemeškal. Priskočil k rozvalenému telu Filištínca a oboma rukami uchopil ťažký Goliášov meč. Ešte pred chvíľou sa obor vystatoval, že ním mladíkovi zrazí hlavu a jeho telo hodí nebeskému vtáctvu. Meč švihol vzduchom a chvastúňovo telo zostalo bez hlavy. V tábore Izraelcov sa ozývali jasavé výkriky víťazstva. PP 491.2
Nepriateľov prepadla hrôza. V nastalom zmätku sa Filištínci dali na zúfalý útek. Víťazný pokrik Izraelcov sa odrážal od skalných stien, keď sa pustili za utekajúcim nepriateľom, a „prenasledovali Filištíncov až po Gat, ba až k bránam Ekrónu. Smrteľne ranený Filištínci padali po ceste od Saarajimu až po Gat a Ekrón. Keď sa Izraelci vracali z prenasledovania Filištíncov, vyrabovali ich tábor. Potom vzal Dávid hlavu Filištínca, doniesol ju do Jeruzalema, jeho zbrane však uložil vo svojom stane.“ 1. Samuelova 17,52-54. PP 491.3