Saulova smrť ukončila aj nepriateľstvo, ktoré z Dávida urobilo vyhnanca. Umožnila mu návrat do vlasti. Pominuli sa aj dni smútku za Saula a Jonatána. „Potom sa Dávid dopytoval Hospodina: Mám ísť do niektorého júdského mesta? A Hospodin mu odpovedal: Choď! A Dávid sa pýtal: Kam mám ísť? A odpovedal mu: Do Chebrónu.“ 2. Samuelova 2,1. PP 529.1
Chebrón ležal asi dvadsať míl na sever od Beršabé, približne v polceste medzi týmto mesto a miestom, kde bude stáť Jeruzalem. Chebrón sa pôvodne nazýval Kirjat-Arbe, mesto Arbe otca Enaka. Mesto neskôr premenovali na Amre. Bolo v ňom pohrebisko patriarchov, „jaskyňa Makpela“. Chebrón sa stal dedičstvom Kálebovým a teraz je hlavným mestom Judska. Leží v údolí s úrodnou pahorkatinou a bohato rodiacimi poľami. V jeho okolí sú tie najkrajšie vinice Palestíny, početné olivové háje a ovocné záhrady. PP 529.2
Dávid a jeho druhovia nijako neotáľali splniť Boží príkaz. Šesťsto ozbrojených mužov so svojimi ženami a s deťmi, so stádami dobytka a s drobným zvieratstvom sa bezodkladne vydali na cestu do Chebrónu. Príchod karavány do mesta očakávali muži Júdovho kmeňa, aby pozdravili Dávida ako budúceho izraelského kráľa. Hneď sa začali prípravy na jeho korunováciu a „pomazali tam Dávida za kráľa nad domom Júdovým.“ 2. Samuelova 2,4. Nič však nepodnikli, aby sa jeho právomoc rozšírila aj na ostatné kmene Izraela. PP 529.3
Jedným z prvých činov korunovaného vládcu bolo uctenie Saulovej a Jonatánovej pamiatky. Keďže Dávid vedel o statočnom čine mužov z Jábeš-Gileádu, ktorí zachránili telá padlých vodcov a z poctami ich pochovali, vyslal do tohto mesta poslov s oznamom: „Buďte požehnaní od Hospodina, že ste svojmu pánovi Saulovi preukázali toto milosrdenstvo a pochovali ste ho. Preto teraz nech Hospodin preukáže milosrdenstvo a vernosť vám; aj ja vám dobre urobím, pretože ste urobili tento skutok.“ 2. Samuelova 2,5.6. Ďalej im oznámil, že nastúpil na júdsky trón a vyzval všetkých, čo takto osvedčili svoju vernosť, aby sa pridali k nemu. PP 529.4
Filištínci nemali nijakých námietok proti tomu, že Júdov kmeň si zvolil Dávida za kráľa. Keď bol u nich vo vyhnanstve, správali sa k nemu priateľsky, aby tým znepokojili a oslabili kráľovstvo Saulovo. Preto teraz dúfali, že vzhľadom na túto ich bývalú láskavosť nebude rozširovať svoju moc na ich úkor. Dávidovo panovanie však nebolo bez ťažkostí. Krátko po jeho korunovácii začali vznikať sprisahania a šíriť sa vzbury. Dávidov trón nebol trónom zradcu. Keďže si ho za izraelského kráľa vyvolil Boh, nedôvera či vzbura proti nemu nemali vážny dôvod. Len čo však muži Júdovho kmeňa uznali Dávidovu moc, Abnérovým vplyvom bol za kráľa vyhlásený Saulov syn Išbóšet a uvedený na trón Izraela ako vzdorokráľ. PP 529.5
Išbóšet bol úbohý, málo významný člen Saulovej rodiny, zatiaľ čo Dávid mal skvelé schopnosti na to, aby uniesol bremeno zodpovednosti za celé kráľovstvo. Abnér, ktorý sa predovšetkým zaslúžil o to, že kráľovská moc prešla na Išbóšeta, bol vrchným veliteľom Saulovho vojska a bol najváženejším mužom v Izraeli. Vedel, že Hospodin povolá na izraelský trón Dávida, no keďže ho tak dlho stíhal a prenasledoval, nijako nevítal, aby sa teraz Izajov syn stal kráľom krajiny, nad ktorou vládol Saul. PP 530.1
Prostredie, v ktorom Abnér pôsobil, utváralo jeho povahu, roznecovalo v ňom ctibažnosť a svojvoľnosť. Dôverne sa stýkal so Saulom a kráľovo zmýšľanie ho ovplyvnilo natoľko, že začal pohŕdať mužom, ktorého si za vládcu nad Izraelom vybral Boh. V nenávisti ho ešte viac utvrdila Dávidova výčitka, že pripustil, aby spiacemu kráľovi vzali džbán s vodou a kopiju, keď vo vojenskom tábore odpočíval. Nemohol zabudnúť, ako Dávid volal, aby to počul kráľ i ľud Izraela: „Či nie si mužom, ktorému nieto rovného v Izraeli? Prečo si teda nechránil kráľa, svojho pána?... Nie je dobré, čo si spravil. Ako žije Hospodin, ste synmi smrti, pretože ste si nestrážili pána, pomazaného Hospodinovho.“ 1. Samuelova 26,15.16. Táto výčitka ho znepokojovala, a preto sa z pomsty rozhodol rozdeliť Izrael, aby získal moc. Na presadenie svojich sebeckých zámerov použil člena kráľovského rodu. Abnér vedel, že Dávid miloval Jonatána a stále si ctí jeho pamiatku a že vojsko nezabudlo na Saulovu prvú úspešnú výpravu. S nadšením hodným lepších cieľov začal tento vzdorovládca uskutočňovať svoje plány. Za kráľovské sídlo si zvolil mesto Machanajim, ležiace na opačnej strane Jordána. Keďže šlo o najlepšie chránené mesto pred útokom zo strany Dávida, ako aj zo strany Filištíncov, tam bol korunovaný Išbóšet. Jeho vládu uznali najprv kmene sídliace východne od Jordána, no nakoniec ju okrem Júdu prijal celý Izrael. Saulov syn sa vo svojom meste tešil kráľovským poctám iba dva roky. Keďže Abnér hodlal rozšíriť svoju moc na celý Izrael, začal preto pripravovať útočnú vojnu. „Vojna medzi domom Saulovým a domom Dávidovým trvala dlho a Dávid čím ďalej, tým viac mocnel, ale dom Saulov upadal.“ 2. Samuelova 3,1. PP 530.2
Trón, ktorý spočíval na zlobe a ctibažnosti, zmietla nakoniec zrada. Abnér sa rozhneval na slabého a neschopného Išbóšeta, prebehol k Dávidovi a ponúkol mu, že pod jeho moc prevedie všetky izraelské kmene. Kráľ prijal jeho návrhy a s poctami ho prepustil, aby mohol uskutočniť svoj zámer. Blahosklonné prijatie tak odvážneho a slávneho vojvodcu však vyvolalo žiarlivosť Joába, vrchného veliteľa Dávidovho vojska. Medzi Abnérom a Joábom vznikla krvná pomsta, pretože za vojny medzi Izraelom a obyvateľmi Júdska Abnér zabil Joábovho brata Azaela. Joáb, ktorý túžil po pomste za bratovu smrť a chcel sa zbaviť možného rivala, podlo využil situáciu, vystriehol Abnéra a zavraždil ho. PP 531.1
Keď sa Dávid o zradnom prepadnutí dopočul, zvolal: „Nemám vôbec viny ani ja, ani moje kráľovstvo pred Hospodinom na vyliatí krvi Nérovho syna Abnéra. Nech to padne na hlavu Joábovu a na celý dom jeho otca.“ 2. Samuelova 3,28.29. S ohľadom na neurovnaný stav kráľovstva a na moc a postavenie vrahov – na vražde sa totiž podieľal aj Joábov brat Ab – nemohol Dávid zločin spravodlivo potrestať; verejne však prejavil svoje roztrpčenie nad týmto odporným činom. Abnérovi dal vystrojiť pohreb s verejnými poctami. Smútočných obradov sa museli v roztrhnutých rúchach a prepásaní vrecovinou zúčastniť aj vojaci na čele s Joábom. Kráľ prejavil svoj zármutok tým, že sa v deň pohrebu postil. V zástupe smútiacich šiel ako prvý a nad hrobom predniesol smútočný prejav, v ktorom vrahov ostro odsúdil. „Potom kráľ zakvílil nad Abnérom týmto žalospevom: PP 531.2
Či musel zomrieť Abnér
ako zomiera blázon?
Tvoje ruky neboli poviazané,
tvoje nohy neboli v okovách,
padol si, ako keď niekto padne od zákerných ľudí.“ 2. Samuelova 3,33.34. PP 531.3
Dávidovo veľkorysé ocenenie toho, ktorý bol jeho úhlavným nepriateľom, uznal a obdivoval celý Izrael. „Keď sa o tom dozvedel všetok ľud, ľúbilo sa mu to a ľúbilo sa mu všetko, čo robil kráľ. A tak v ten deň poznal všetok ľud i celý Izrael, že popud na usmrtenie Abnéra, syna Nérovho, nevyšiel od kráľa.“ 2. Samuelova 3,36.37. Keď Dávid v úzkom kruhu svojich radcov a pobočníkov rozprával o tomto zločine, priznával, že vrahov nemôže potrestať, ako by chcel, a prenechal ich Božej spravodlivosti: „Neviete, že dnes padlo knieža, veľký to muž v Izraeli. Ja som dnes slabý, i keď som pomazaným kráľom, títo však mužovia, synovia Cerúje, sú tvrdší ako ja. Nech Hospodin každému, kto robí zle, odplatí podľa jeho zloby.“ 2. Samuelova 3,38.39. PP 531.4
V ponukách predložených Dávidovi bol Abnér úprimný, no jeho pohnútky boli nízke a sebecké. Vytrvalo sa protivil kráľovi, ktorého si vyvolil Boh, a očakával, že si tým získa zásluhy a zabezpečí pocty. Urážlivosť, pýcha a žiadostivosť ho dohnali k tomu, že opustil všetko, čomu tak dlho slúžil. Očakával, že príklonom k Dávidovi a v jeho službách získa najvyššie čestné postavenie. Keby sa mu bol jeho zámer zdaril, bol by svojimi vlohami, ctibažnosťou, veľkým vplyvom a nedostatkom zbožnosti ohrozil Dávidov trón, a tým aj pokoj a blaho národa. PP 532.1
„Keď Saulov syn počul, že Abnér zomrel v Chebróne, ochabli mu ruky a celý Izrael sa predesil.“ 2. Samuelova 4,1. Bolo zrejmé, že ich kráľovstvo nemá dlhú trvácnosť. Onedlho však ďalšia zrada dovŕšila pád upadajúcej krajiny. Išbóšeta podlo zavraždili dvaja z jeho veliteľov, ktorí mu uťali hlavu a náhlili s ňou k júdskemu kráľovi v nádeji, že sa mu tým zavďačia a získajú jeho priazeň. PP 532.2
S krvavým dôkazom svojho zločinu predstúpili pred Dávida a vraveli: „Tu máš hlavu Saulovho syna Išbóšeta, tvojho nepriateľa, ktorý ti siahal na život. Dnes pomstil Hospodin môjho pána, kráľa, nad Saulom a jeho potomstvom.“ Dávid, ktorého na trón povolal sám Boh, a ktorého Boh vyslobodil z úkladov jeho odporcov, nechcel, aby sa k moci dostávala zrada. Zoznámil vrahov s tým, aký osud stihol muža, ktorý sa vystatoval, že zabil Saula. Dodal: „Ak nešľachetníci zavraždili spravodlivého muža v jeho dome na lôžku, či nemám vyhľadávať jeho krv z vašich rúk a vyhubiť vás zo zeme? Nato dal Dávid rozkaz mládencom, a tí ich zabili..., ale Išbóšetovu hlavu vzali a pochovali v Abnérovom hrobe v Chebróne.“ 2. Samuelova 4,8.11.12. PP 532.3
Po Išbóšetovej smrti poprední muži Izraela jednomyseľne vyslovili prianie, aby sa Dávid stal kráľom všetkých kmeňov. „Všetky kmene Izraela prišli k Dávidovi do Chebrónu a povedali: Pozri, sme tvoja kosť a tvoje telo. Už predtým, keď bol Saul kráľom nad nami, ty si viedol Izrael do boja a z boja a Hospodin ti riekol: Ty budeš pásť môj ľud izraelský, ty budeš vodcom nad Izraelom. Tak prišli všetci starší Izraela ku kráľovi do Chebrónu, a kráľ Dávid uzavrel s nimi zmluvu v Chebróne pred Hospodinom.“ 2. Samuelova 5,1-3. Božia prozreteľnosť upravila Dávidovi cestu na trón. Na jej začiatku nebola teda Dávidova osobná ctibažnosť, pretože nevyhľadával pocty, ktorých sa mu dostalo. PP 532.4
Dávida očakávalo viac ako osemtisíc Lévijcov a Áronových potomkov. Zmýšľanie ľudu sa výrazne a prenikavo zmenilo. Prevrat prebehol pokojne a dôstojne, v súlade s významom tejto veľkej udalosti. Do Chebrónu a jeho okolia prišlo takmer pol milióna bývalých Saulových stúpencov. Množstvo ľudí zaplnilo aj pahorky a údolia. Bola stanovená hodina korunovácie; muž, ktorého Saul vyhnal od svojho dvora a ktorý si musel zachraňovať život útekom medzi vrchy a skalné rokliny, čoskoro prijme najvyššiu poctu, akú mu môžu ponúknuť jeho súkmeňovci. Slávnosti sa zúčastnili kňazi a starší oblečení v rúchu, ktoré si vyžadoval ich posvätný úrad, dôstojníci a vojaci vo vyleštených prilbách s ligotavými oštepmi, i cudzinci, čo sa zďaleka prišli podívať na korunováciu vyvoleného kráľa. Dávid mal na sebe kráľovské rúcho. Veľkňaz mu posvätným olejom pomazal čelo, lebo Samuelovo pomazanie Dávida bolo len prorockým náznakom toho, čo treba vykonať pri uvedení kráľa do úradu. Táto chvíľa nadišla a Dávid bol slávnostne vysvätený a uvedený do svojho úradu ako Boží služobník na tróne. Do rúk prijal žezlo, spísala sa zmluva o jeho právoplatnej vláde a ľud zložil prísahu vernosti. Na hlavu dostal diadém a korunovačný obrad sa skončil. Izrael mal teda Bohom ustanoveného kráľa. Ten, ktorý trpezlivo čakal na Hospodina, dočkal sa splnenia Božieho zasľúbenia. „Takto sa Dávid ustavične vzmáhal a Hospodin, Boh mocností, bol s ním.“ 2. Samuelova 5,10. PP 533.1