Voda počas potopy vystúpila pätnásť lakťov ponad najvyššie vrchy. Nóachovej rodine sa chvíľami zdalo, že neprežije, lebo záplava ohrozovala koráb celých päť mesiacov. Nóach však v tejto neľahkej skúške nezakolísal. Bol si istý, že Božia ruka ich chráni. PP 71.1
Len čo voda začala opadávať, Hospodin doviedol koráb na miesto zaštítené horstvom, ktoré Božia moc ušetrila. Keďže jednotlivé vrcholce neboli od seba príliš ďaleko, koráb bol medzi nimi akoby v prístave a nie na vodách bezbrehého oceána. Aj unavení obyvatelia korábu po dlhej búrke pocítili značnú úľavu. PP 71.2
Nóach a jeho rodina sa nevedeli dočkať, keď začne vody výraznejšie ubúdať; dychtivo túžili vystúpiť na pevnú zem. Štyridsať dní po tom, čo sa opäť objavili štíty vrchov, Nóach vypustil krkavca, aby zistil, či zem už obschla. Krkavec však okrem vody nič nenašiel a po návrate do korábu znova vyletúval a vracal sa späť. Keď Nóach po siedmich dňoch vypustil holubicu, aj tá sa vrátila do korábu, lebo ani ona nenašla pevnú zem. Nóach počkal ďalších sedem dní a opäť vypustil holubicu. Keď sa k večeru vrátila s olivovým lístkom v zobáku, obyvatelia korábu sa veľmi potešili. Keď potom „Nóach odstránil z korábu pokrov, videl, že povrch zeme už obschol“ (1. Mojžišova 8,13), ale ešte trpezlivo vyčkával. Na Boží rozkaz do korábu vošiel, preto aj teraz čakal na zvláštny Boží pokyn, aby smel z neho vyjsť. PP 71.3
Napokon z neba zostúpil anjel, otvoril ťažké dvere a patriarchovi s rodinou a so všetkým tvorstvom kázal z korábu vyjsť na suchú zem. Nóach ani pri veľkej radosti nad svojou záchranou nezabudol na toho, ktorý ho svojou milosťou starostlivo ochránil. Keď patriarcha vyšiel z korábu, postavil oltár a priniesol veľkú obeť po jednom z čistých zvierat a vtákov, ako prejav svojej vďačnosti Bohu za záchranu, čím súčasne vyjadril svoju vieru v budúceho obetného Baránka – Krista. Hospodin túto obeť prijal a požehnal nielen patriarchu a jeho rodinu, ale všetkých, čo budú žiť na zemi. „Keď Hospodin zacítil príjemnú vôňu, povedal si: Nebudem už pre človeka preklínať zem, lebo zmýšľanie ľudské je zlé od jeho mladosti, a nebudem už biť všetko živé, ako som to urobil. Dokiaľ však bude trvať zem, sejba ani žatva, chlad ani horúčosť, leto ani zima, deň ani noc nikdy neprestanú.“ 1. Mojžišova 8,21.22. V tom je poučenie pre všetky ďalšie pokolenia. Nóach vstúpil na spustnutú zem a skôr než by si pripravil príbytok, postavil Bohu oltár. Dobytka mal pomerne málo a udržal ho s vynaložením veľkého úsilia. Pánovi však ochotne obetoval, lebo vedel, že všetko patrí jemu. Aj našou prvou starosťou by mala byť dobrovoľná obeť Bohu. Každý prejav Božieho milosrdenstva a lásky k nám by sme mali vďačne uznať a vyjadriť to skutkom vďačnosti a darmi na Božie dielo. PP 71.4
Aby v budúcnosti temné mraky a dažde ľudí nedesili možnosťou novej potopy, Hospodin uistil Nóachovu rodinu povzbudením: „Ustanovím s vami svoju zmluvu, že vody potopy už nezničia všetko telo a nebude už potopy, aby zničila zem... Svoju dúhu kladiem na oblaky, i bude znamením zmluvy medzi mnou a medzi zemou. Keď nakopím oblaky nad zemou a ukáže sa dúha na oblakoch, rozpomeniem sa na svoju zmluvu medzi mnou a medzi vami i medzi všetkými živými tvormi zo všetkého tela.“ 1. Mojžišova 9,11-15. PP 72.1
Veľká Božia blahosklonnosť a Boží súcit s blúdiacimi tvormi sa teda prejavili tým, že Boh na mračnách utvoril nádhernú dúhu ako znamenie svojej zmluvy s ľuďmi. Dúha mu teda vždy pripomenie jeho zmluvu. To neznamená, že by na zmluvu mohol zabudnúť. Povedal to tak kvôli nám, aby sme mu lepšie rozumeli. Boh dal tým vlastne rodičom príležitosť, aby pri otázke detí, čo dúha na oblohe znamená, mohli im vyrozprávať dejiny sveta a pritom povedať, že dúhu dal ľuďom Najvyšší na znak istoty, že potopa už zem nikdy nezničí. Dúha mala byť z pokolenia na pokolenie svedectvom o Božej láske k ľuďom a mala posilňovať ich vieru v Boha. PP 72.2
Dúhová žiara v nebi obklopuje Boží trón a klenie sa nad Kristovou hlavou. Prorok hovorí: „Vyzeralo to ako dúha, ktorá býva na oblaku za daždivého dňa. Tak vyzerala podoba slávy Hospodinovej.“ Ezechiel 1,28. Ján v Zjavení napísal: „Na nebi stál trón a na tróne bol Sediaci... dúha bola vôkol trónu na pohľad podobná smaragdu.“ Zjavenie Jána 4,2.3. Keď ľudská hriešnosť privoláva Boží súd, vtedy sa za ľudí prihovára Spasiteľ. Pripomína dúhu na oblakoch, dúhu okolo Božieho trónu i dúhu okolo vlastnej hlavy ako znamenie Božieho milosrdenstva nad kajúcim hriešnikom. PP 72.3
S ubezpečením, ktoré dostal Nóach, že potopa svet už nezničí, Hospodin spojil jedno z najvzácnejších zasľúbení svojej milosti: „Ako som prisahal, že vody Nóachove nezaplavia už zem, tak teraz prisahám, že sa nebudem hnevať na teba ani ťa nebudem karhať. Lebo keby sa aj vrchy pohli a pahorky sa klátili, moja milosť sa nepohne od teba, ani moja zmluva pokoja sa neskláti, hovorí Hospodin, ktorý sa zmilúva nad tebou.“ Izaiáš 54,9.10. PP 72.4
Keď Nóach videl mohutnú dravú zver, ktorá s ním vychádzala z korábu, preľakol sa; veď osem členov jeho rodiny by sa ľahko mohlo stať korisťou týchto tvorov. Hospodin však poslal svojim verným anjela s ubezpečením: „Strach a hrôza z vás nech padne na všetky zvieratá zeme, na všetko nebeské vtáctvo, na všetko, čo sa plazí po zemi, na všetky morské ryby; sú vám dané do rúk. Nech vám slúži za potravu všetko, čo sa hýbe, čo je živé; ako kedysi zelené byliny, teraz vám dávam všetko.“ 1. Mojžišova 9,2.3. Boh predtým nedovolil ľuďom jesť mäsitú stravu; mali sa živiť len plodinami zeme. Keď však potopa zničila všetky rastliny, Boh dovolil ľuďom jesť mäso čistých zvierat, ktoré zachránil v korábe. PP 73.1
Potopa zmenila celý zemský povrch. Pre ľudskú skazenosť stihla svet tretia strašná kliatba. Keď voda začala ustupovať, kopce a vrchy boli zanesené množstvom usadeného blata. Naokolo boli ľudské i zvieracie mŕtvoly. Hospodin nechcel, aby sa telá rozkladali a zamorili ovzdušie, preto urobil zem veľkým pohrebiskom. Silný vietor, ktorý mal vysušiť vody, strhol aj niektoré končiare vrchov a na telá zahynutých ľudí i zvierat navŕšil drevo, kamenie a zem. Podobne skryl pred ľudským zrakom aj zlato, striebro, vzácne drevo i drahokamy, ktoré patrili k bohatstvu predpotopného sveta a ktoré ľudia priam zbožňovali. Prudkým pôsobením vôd sa toto bohatstvo dostalo pod navŕšené nánosy skál a zeme. Boh predsa vie, že hriešnych ľudí bohatstvo len kazí a čím sa majú lepšie, tým viac sa odvracajú od neho. Božie dary uctievajú, no Darcu hanobia a znevažujú. PP 73.2
Zem bola obrazom zmätku a neopísateľnej skazy. Kedysi tak krásne a súmerné vrchy, boli teraz znetvorené. Zemský povrch pokrýval nános skál, piesku a bahna. Na mnohých miestach zmizli pohoria i vrchy a na ich mieste vznikli údolia. Rozsah zmien bol niekde zjavnejší než inde. Akoby na miesta najbohatších nálezísk zlata, striebra a drahých kameňov dopadla kliatba najťažšie. PP 73.3
Hlboko pod nános hornín sa dostali aj rozsiahle lesy. Dnes ich nachádzame v podobe ložísk uhlia a zásob zemného oleja. Tieto zápalné zdroje bývajú neraz príčinou podzemných požiarov. Pritom sa topia horniny a spôsobujú erupčnú činnosť. Pod vplyvom vody, ohňa a rudných ložísk vznikajú veľké podzemné výbuchy pripomínajúce vzdialené hromobitie. Vzduch sa prehrieva a nasycuje jedovatými plynmi. Dochádza k vulkanickej činnosti, ktorá však často neposkytuje dostatočný prietok žeravým živlom. Zem sa potom vzdúva a pôda ohýba ako morské vlny. Objavujú sa veľké trhliny, ktoré niekedy pohltia aj celé mestá a dediny i rozpálené vrchy. Pred Kristovým druhým príchodom a skonaním sveta bude týchto podivuhodných úkazov stále viac a v ešte hroznejšej podobe. Budú to signály jeho náhlej záhuby. PP 73.4
Zemské hlbiny sú Božou zbrojnicou; Všemohúci odtiaľ povolal živly na zničenie starého sveta. Vody zemských zásob spolu s vodami nebeských zdrojov zavŕšili dielo záhuby. Od potopy sveta je voda a oheň Božím prostriedkom na zničenie bezbožných miest. Takto Boh navštívil tých, čo zľahčovali jeho zákon a znevažovali jeho moc, aby sa zachveli a uznávali jeho spravodlivú vládu. Keď ľudia videli, ako z dymiacich vrchov šľahal oheň a valili sa prúdy horiacej lávy, ktorá vysušila rieky, zaplavila mestá a všade šírila záhubu a spúšť, srdcia aj tých najsmelších ľudí schvátila hrôza a posmievači museli uznať Božiu nekonečnú moc. PP 74.1
Takýchto udalostí sa týkajú výroky dávnych prorokov: „Kiežby si pretrhol nebesá a zostúpil, aby sa zatriasli vrchy pred tebou. Ako oheň zapaľuje raždie, ako oheň privádza do varu vodu, tak príď, aby si dal svojim protivníkom poznať svoje meno, aby sa tvojej prítomnosti báli národy. Keď si nečakane robil hrozné veci, zostúpil si a vrchy sa triasli pred tebou“. Izaiáš 64,1-3 (ROH); Izaiáš 64,1-2 (ECAV). „Vo víchre a v búrke je jeho cesta a oblak je prachom jeho nôh. Pohrozí moru a vysuší ho i všetky rieky vysuší.“ Náhum 1,3.4. PP 74.2
Pri Kristovom druhom príchode budú ľudia svedkami desivejších udalostí, než aké svet kedy zažil. „Vrchy sa trasú pred ním a pahorky sú v pohybe. Zem sa dvíha pred ním, i svet a všetko, čo ho obýva. Kto obstojí pred jeho zúrivosťou a kto ostane pred páľavou jeho hnevu?“ Náhum 1,5.6. „Hospodine, nakloň svoje nebesá a zostúp, dotkni sa vrchov, aby sa dymili! Srš blýskavicou a rozptýľ ich; zošli svoje šípy a zaplaš ich!“ Žalm 144,5.6. PP 74.3
„Budem robiť divy hore na nebi a znamenia dolu na zemi, krv, oheň a oblaky dymu.“ Skutky apoštolov 2,19. „A nastali blesky, burácanie, hrmenie aj veľké zemetrasenie, aké nebolo odvtedy, čo je človek na zemi, také veľké bolo zemetrasenie.“ „Všetky ostrovy zmizli a ani vrchov už nebolo. Z neba padali na ľudí krúpy ťažké ako talenty a ľudia sa rúhali Bohu pre ranu krupobitia, lebo táto jeho rana bola veľmi veľká.“ Zjavenie Jána 16,18.20.21. PP 74.4
Keď sa blesky z neba spoja s ohňom v zemi, rozpália sa vrchy ako vyhňa a vychrlia strašné prúdy lávy, ktorá zaplaví záhrady, polia, dediny a mestá. Žeravá hmota spôsobí v riekach vrenie, skaly sa budú trieštiť a ich úlomky pokryjú zem. Rieky vyschnú. Zem zachvátia kŕče, všade bude strašné zemetrasenie a sopečné výbuchy. PP 74.5
Tak Boh odstráni bezbožníkov. V tomto strašnom dianí budú však spravodliví ušetrení práve tak, ako bol v korábe zachránený Nóach. Ich útočiskom bude Boh; pod jeho ochranou budú bezpeční. Žalmista napísal: „Keďže Hospodin je tvoje útočisko, postavil si si Najvyššieho za útulok, nič zlého sa ti neprihodí.“ Žalm 91,9.10. „Lebo ma skryje v svojom stane v deň pohromy, schová ma v skrýši svojho šiatra.“ Žalm 27,5. Boží prísľub znie: „Vyslobodím ho, lebo sa ma pridŕža, a ochránim ho, lebo pozná moje meno.“ Žalm 91,14. PP 75.1