Katolícka cirkev, ktorú predstavuje „pontifex maximus“, určuje, čo je pravda, rozhoduje, v čo sa má veriť a privlastňuje si pritom nielen neomylnosť, ale aj nemožnosť mýliť sa! Tradícia je prvoradým zdrojom pravdy. Oproti reformátorskej zásade „sola scriptura“ – jedine Písmo – postavil tridentský koncil (1545-1563) zásadu „Písmo sväté a apoštolská tradícia“, ku ktorým sa počíta aj tradícia cirkvi. V článkoch tohto koncilu čítame: „Uznávam apoštolskú a cirkevnú tradíciu i ostatné zvyky a články tejto cirkvi.“ „Rovnako uznávam Písmo sväté v tom zmysle, v akom ho uznáva svätá matka cirkev, ktorej prináleží rozhodnúť o správnom zmysle a výklade Písma svätého; nikdy ich nebudem chápať a vykladať inak len podľa jednomyseľného chápania otcov.“ VSV 512.4
Podľa tohto znenia je cirkevná tradícia vykladačom Písma svätého. Čomu treba veriť a ako treba jednotlivé texty vykladať, o tom rozhoduje katolícka cirkev. Osobné chápanie jednotlivých katolíkov sa má prispôsobiť tomuto rozhodnutiu, aj keby sa vyznačovalo lepším poznaním. Pri rozpore medzi Bibliou a tradíciou sa podľa situácie vždy dáva prednosť tradícii. VSV 513.1
Privlastňovaním si práva rozhodovať čo je pravda a čo nie, sa katolícka cirkev absolutizovala. Už nestojí pod evanjeliom, ale vládne nad evanjeliom a usmerňuje ho. Tým sa, zrejme, táto cirkev vzdialila od základov evanjelia a sama sa postavila namiesto pravdy. Všetky výroky ukazujú, že katolícka cirkev nie je ochotná vzdať sa v otázkach pravdy svojho domnelého nároku na výlučnosť. VSV 513.2