Boh ustanovil cirkev, aby prostredníctvom nej viedol ľudí k spáse. Zmyslom jej existencie je služba; jej poslaním je zvestovať svetu evanjelium. Cirkev mala podľa pôvodného zámeru od samého začiatku odzrkadľovať Božiu dokonalosť a moc. Jej členovia, ktorých Boh „povolal z tmy do svojho obdivuhodného svetla“ (1. Petra 2,9), majú zjavovať jeho slávu. Cirkev je klenotnica plná bohatstva Kristovej milosti; skrze cirkev bude nakoniec dokonalá vznešenosť Božej lásky zjavná aj „kniežatstvám a mocnostiam v nebesiach“ Efezským 3,10. SA 9.1
V Písme je mnoho obdivuhodných zasľúbení o cirkvi: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy“ Izaiáš 56,7. „Udelím požehnanie im i okoliu svojho pahorku a zošlem dážď v primeraný čas. Budú to požehnané dažde!... Zriadim pre nich slávny sad a nebudú už zachvátení hladom v krajine, nebudú znášať potupovanie od pohanov. Potom poznajú, že ja, Hospodin, ich Boh, som s nimi a že oni, dom Izraela, sú mojím ľudom – znie výrok Hospodina Pána. A vy, moje stádo, ste ovcami mojej pastvy a ja som váš Boh – znie výrok Hospodina Pána“ Ezechiel 34,26.29-31. SA 9.2
„Vy ste moji svedkovia – znie výrok Hospodinov – a moji sluhovia, ktorých som vyvolil, aby ste poznali a verili mi, aby ste pochopili, že som to ja. Predo mnou nebol utvorený Boh a ani po mne nebude. Ja, ja som Hospodin a okrem mňa nieto Spasiteľa. Ja som to predpovedal, zachránil som a rozhlásil som to; a nebolo u vás cudzieho boha. Vy ste moji svedkovia – znie výrok Hospodinov – a ja som Boh.“ „Ja, Hospodin, povolal som ťa k spáse, uchopil som ťa za ruku a stvárnil, určil som ťa ľudu za sprostredkovateľa zmluvy a za svetlo národom, aby si otváral oči slepým a vyvádzal väzňov zo žalára a z väzenia tých, čo sedia vo tme“ Izaiáš 43,10-12; 42,6-7. SA 9.3
„V príhodnom čase som ťa vyslyšal, v deň spásy som ti pomohol, utvoril som ťa a dal som ťa za sprostredkovateľa zmluvy národom: aby si obnovil krajinu a do vlastníctva odovzdal spustošené dedičstvá; aby si povedal sputnaným: Vyjdite! a tým, čo sú v tme: Zjavte sa! Budú pásť popri cestách a ich pastvy budú na všetkých holinách. Nebudú lačnieť ani žízniť, neraní ich horúčava ani slnce, lebo ich poženie ten, čo sa zľutúva nad nimi; povedie ich popri prameňoch vôd. A všetky svoje vrchy zmením na cesty a moje hradské budú vysoké... SA 9.4
Jasajte nebesá; zaplesaj zem! Dajte sa do jasotu, vrchy, lebo Hospodin potešil svoj ľud a zmiloval sa nad svojimi biednymi. Ale Sion povedal: Opustil ma Hospodin a Pán zabudol na mňa! Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom, ktorého zrodila? Keby ony aj pozabudli, ja na teba nezabudnem. Ajhľa, do dlaní som si ťa vyryl, tvoje hradby sú ustavične predo mnou“ Izaiáš 49,8-16. SA 10.1
Cirkev je Božia pevnosť, Božie útočištné mesto, ktoré Boh udržuje v odbojnom svete. Každá zrada spáchaná na cirkvi je spáchaná na tom, ktorý vykúpil ľudstvo krvou svojho jednorodeného Syna. Veriaci ľudia od začiatku tvorili Božiu cirkev na zemi. Pán mal v každej dobe svojich strážcov, ktorí svojim súčasníkom prinášali spoľahlivé svedectvo o svojej viere. Títo strážcovia oznamovali varovné posolstvo a keď na Boží pokyn mali svoju výzbroj odložiť, službu prevzali iní. Boh uzavrel s týmito svedkami zmluvu, čím pozemskú cirkev spojil s nebeskou. Poslal svojich anjelov, aby slúžili jeho cirkvi, a jeho ľud nemohli premôcť ani brány pekla. SA 10.2
Boh zachoval svoju cirkev v stáročiach prenasledovania, bojov a temnoty. Bez jeho vedomia nespadol na ňu ani mrak. Proti jeho dielu nepovstal jediný odporca, o ktorom by vopred nebol vedel. Všetko sa udialo tak, ako predpovedal. Boh svoju cirkev neopustil, ale všetko, čo sa malo stať, oznámil v prorockom slove, a čokoľvek mali proroci z vnuknutia jeho Ducha predpovedať, sa aj stalo. Všetky Božie zámery sa splnia. Jeho zákon súvisí s jeho trónom a nijaká moc zla ho nezničí. Pravda pochádza od Boha a on nad ňou strážne bdie; ona zvíťazí napriek všetkým protivenstvám. SA 10.3
V dobách duchovnej temnoty sa Božia cirkev podobala mestu na vrchu. V priebehu stáročí sa v nej z pokolenia na pokolenie rozvíjalo čisté nebeské učenie. Nech by sa cirkev javila akokoľvek slabá a chybujúca, Boh predsa práve jej zvláštnym spôsobom venuje svoju zvrchovanú pozornosť. Ona je javiskom jeho milosti, kde s radosťou zjavuje svoju moc, ktorá pretvára srdcia. SA 10.4
Kristus sa spýtal: „Čomu pripodobníme kráľovstvo Božie, alebo v akom podobenstve ho predstavíme?“ Marek 4,30. Svetské kráľovstvá nemohol použiť za podobenstvo. V spoločnosti nenašiel nič, k čomu by Božie kráľovstvo prirovnal. Pozemské kráľovstvá vládnu prevahou svojich ozbrojených síl; z Kristovho kráľovstva je však vylúčená každá svetská zbraň a každý donucovací prostriedok. Toto kráľovstvo chce ľudí povzniesť a zušľachtiť. Božia cirkev je miestom svätého života, má rozmanité dary a obdarená je Duchom Svätým. Jej členovia majú nachádzať svoje šťastie v obšťastňovaní tých, ktorým pomáhajú a ktorým prinášajú požehnanie. SA 10.5
Obdivuhodné je dielo, ktoré Pán chce vykonať skrze svoju cirkev, aby jeho meno bolo oslávené. Názorne to vystihuje Ezechielovo videnie liečivej rieky: „Táto voda tečie do východnej oblasti a steká k Arábe. Keď sa vleje do mora so slanou vodou, jeho vody sa uzdravia. Každá živá bytosť, ktorá sa hýbe tam, kam príde rieka, bude žiť... Na oboch brehoch rieky vyrastú rozličné ovocné stromy; ich lístie nezvädne, ani ich ovocie sa nepominie. Každý mesiac budú rodiť nové, lebo voda rieky vyteká zo svätyne. Ovocie stromov bude slúžiť za pokrm a ich lístie na lieky“ Ezechiel 47,8-l2. SA 11.1
Boh od začiatku koná skrze svoj ľud to, čo malo byť svetu na požehnanie. V Jozefovi dal starým Egypťanom zdroj života. Jozefova čestnosť zachránila život celého národa. Boh prostredníctvom Daniela zachránil život všetkým babylonským mudrcom. Tieto prípady záchrany sú nám názorným poučením; zobrazujú duchovné požehnania ponúknuté svetu v spojení s Bohom, ktorého Jozef a Daniel vzývali. Každý, v koho srdci býva Kristus, každý, kto chce svetu predstaviť Božiu lásku, je Božím spolupracovníkom v diele, ktoré je ľudstvu požehnaním. Z každého, kto Spasiteľovu milosť sprístupňuje iným, vychádza prúd duchovného života. SA 11.2
Boh si vyvolil Izraelcov, aby skrze nich zjavil ľuďom svoju povahu. Chcel, aby každý z nich bol na svete ako studňa spásy. Im boli zverené nebeské posolstvá, zjavenie Božej vôle. V raných dejinách Izraela sa národy sveta svojím hriešnym životom pripravili o poznanie Boha. Kedysi ho síce poznali, no „neoslavovali ho ako Boha, a neďakovali mu, ale mudrovaním upadli do prevrátenosti a ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ Rimanom 1,21. Boh ich však vo svojom milosrdenstve nevyhubil. Prostredníctvom svojho vyvoleného národa im chcel poskytnúť príležitosť, aby ho mohli znova poznať. Učením o obetnej službe mal byť Kristus vyvýšený pred všetkými národmi, aby všetci, čo naňho pohliadnu, nezahynuli. Kristus bol základom židovského poriadku. Celý súbor predobrazov a symbolov bol vlastne zhusteným proroctvom o evanjeliu, predstavením celého reťazca prísľubov vykúpenia. SA 11.3
Izraelci však pozabudli na vznešené povolanie byť Božími zástupcami. Zabudli na Boha a nesplnili svoje sväté poslanie. Požehnanie, ktoré prijali, neprinášalo svetu nijaký úžitok. Všetky prednosti využívali na vlastnú slávu. Uzavreli sa pred svetom, aby unikli pokušeniu. Príkazy, ktorými Boh Izraelcom obmedzil styk s modloslužobníkmi, aby neboli v pokušení prijímať zvyklosti pohanov, stali sa im zámienkou na to, aby medzi seba a všetky ostatné národy postavili deliaci múr. Voči Bohu sa previnili tým, že nesplnili poslanie, ktoré od nich požadoval, a voči blížnym zhrešili tým, že ich nepoučili o duchovnej ceste, ani im nedali svätý príklad. SA 12.1
Kňazi a predstavení zotrvali pri svojom zaužívanom obradníctve. Boli spokojní so svojím zákonníckym náboženstvom, a preto nevedeli zvestovať iným ľuďom nebeské životodarné pravdy. Nazdávali sa, že si vo všetkom vystačia vlastnou spravodlivosťou, a nechceli, aby do ich náboženstva prenikol nejaký nový prvok. Božiu blahosklonnosť voči ľuďom nechápali ako nezaslúžený dar, ktorý nie je od ľudí nijako závislý, ale ako zaslúženú odmenu za vykonané dobré skutky. Viera, ktorá sa prejavuje láskou a zušľachťuje dušu, sa nezlučovala s kultovým a zákonníckym náboženstvom farizejov. SA 12.2
Boh povedal o Izraelovi: „Zasadil som ťa ako šľachetnú révu, samé pravé semä, ako si sa však zvrhla na cudzí divý vinič!“ Jeremiáš 2,21. „Izrael je bujný vinič, nesie ovocie rovné sebe“ Hozeáš 10,1. „A teraz obyvatelia Jeruzalema a mužovia judskí rozsúďte, prosím, medzi mnou a mojou vinicou! Čo ešte bolo treba spraviť na mojej vinici, čo by som nebol na nej urobil? Prečo doniesla trpčiaky, keď som čakal, že donesie hrozno? Teraz však chcem vám oznámiť, čo urobím svojej vinici: odstránim jej ohradu a spasú ju; zborím jej múr a pošliapu ju. Pripravím jej rýchly koniec: nebude zrezaná ani okopaná, prerastie bodľačím a tŕním. Oblakom však prikážem, aby ju neskrápali dažďom. Lebo vinicou Hospodina mocností je dom Izraela a mužovia judskí sú jeho pôvabnou výsadbou. On čakal na právo a tu, hľa, prelievanie krvi, na spravodlivosť, a tu, hľa, volanie o pomoc“ Izaiáš 5,3-7. „Slabé ste neposilňovali a choré neliečili, poranené neobväzovali a porozháňané nezavracali, ani stratené nevyhľadávali, ale ovládali ste ich mocou a násilím“ Ezechiel 34,4. SA 12.3
Židovskí vodcovia sa pokladali za dostatočne múdrych, než aby potrebovali poučenie od Krista. Mysleli si, že sú celkom spravodliví, než aby boli odkázaní na spásu od neho. Nazdávali sa, že sú dosť vznešení, než aby stáli o česť, ktorú im ponúkal on. Spasiteľ sa od nich odvrátil a výsady, ktoré znevážili, ako aj dielo, ktorým opovrhli, zveril iným. Božia sláva sa musí zjaviť, Božie slovo sa musí presadiť. Na svete sa musí vybudovať Kristovo kráľovstvo. Božiu spásu treba zvestovať po celom svete. Učeníci boli povolaní konať práve to, čo židovskí vodcovia nevykonali. SA 13.1