Apoštol Ján sa od ostatných učeníkov líšil tým, že bol „učeníkom, ktorého Ježiš miloval“ Ján 21,20. Podľa všetkého sa vo zvláštnej miere tešil z priateľstva s Kristom a mal mnohé dôkazy Spasiteľovej dôvery a lásky. Bol jedným z troch, čo smeli byť svedkami Kristovej slávy na Vrchu premenenia i Spasiteľovho smrteľného zápasu v Getsemane. Do jeho opatery zveril Pán svoju matku v posledných chvíľach úzkosti na kríži. SA 324.1
Spasiteľova láska voči milovanému učeníkovi našla ozvenu v Jánovej vrúcnej oddanosti. Ján lipol na Kristovi ako vinič na pevnej opore. Pre Majstra sa nezľakol ani súdnej siene a verne zotrval pod krížom. Keď sa dopočul, že Kristus vstal z mŕtvych, tak sa ponáhľal k hrobu, že predstihol aj inak vždy pohotového Petra. SA 324.2
Jánova vrúcna láska a nezištná oddanosť sú pre kresťanskú cirkev vzácnym poučením. Ján vo svojej prirodzej povahovej výbave nebol tak láskavý, ako sa prejavil v neskoršom živote. Mal vrodené vážne povahové nedostatky. Bol to človek nielen pyšný, samoľúby a ctibažný, ale aj prudký a nedotklivý. On a jeho brat si vyslúžili prezývku „synovia hromu“. Milovaný účeník bol spočiatku výbušný, pomstychtivý a kritický. Nebeský Učiteľ však pod týmto povrchom rozpoznal vrúcne, úprimné a milujúce srdce. Ježiš karhal jeho sebectvo, sklamal jeho ctibažnosť a vyskúšal jeho vieru. Zjavil mu však to, po čom túžilo jeho srdce: Krásu svätosti, premieňajúcu moc lásky. SA 324.3
Nedostatky Jánovej povahy sa výrazne prejavili za rôznych okolností, keď chodieval so Spasiteľom. Kristus pri istej príležitosti poslal do samaritánskeho mesta poslov s prosbou, aby miestni ľudia pripravili občerstvenie jemu i jeho učeníkom. Keď sa však Spasiteľ blížil k mestu, ľudia sa nazdávali, že pôjde ďalej do Jeruzalema. To v Samaritánoch podnietilo žiarlivosť, a miesto toho, aby ho pozvali a požiadali, aby u nich zostal, odmietli mu pohostinstvo, ktoré zvyčajne pútnikom preukazovali. Keďže Ježiš sa nikomu nevnucuje, Samaritáni prišli o požehnanie, ktoré mohli získať, keby ho boli pohostinne prijali. SA 324.4
Učeníci vedeli že Ježiš chcel svojou prítomnosťou Samaritánov duchovne obohatiť, no prekvapil a pobúril ich chlad, žiarlivosť a neúcta týchto ľudí voči Majstrovi. Obzvlášť to znepokojilo Jakuba a Jána. Odmietavý postoj voči ich milovanému Majstrovi sa im javil ako priveľký zločin, než aby nebol okamžite potrestaný. Vo svojej unáhlenej horlivosti sa spýtali: „Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš?“ Mienili tým záhubu samaritánskych veliteľov i s vojakmi, ktorí mali zajať proroka Eliáša. Prekvapilo ich, že ich slová Ježiša zarmútili, a ešte viac ich udivilo, keď počuli jeho karhajúce slová: „Neviete čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť“ Lukáš 9,54-56. SA 325.1
Nepatrilo ku Kristovmu poslaniu nútiť ľudí k tomu, aby ho prijali. Svedomie znásilňuje len satan a tí, ktorých ovláda svojím duchom. Ľudia pod vplyvom padlých anjelov vedia niekedy falošným horlením za spravodlivosť pripraviť svojim spolublížnym veľké utrpenie, len aby ich získali pre svoje náboženské presvedčenie. Kristus však vždy prejavoval súcit a vždy sa snažil získavať ľudské srdcia prejavom svojej lásky. Kristus prebývajúci v srdci človeka nemôže strpieť nijakého soka a neuspokojí sa s nijakou polovičatou službou. Žiada len dobrovoľnú službu, z lásky ochotne odovzdané srdce. SA 325.2
Jakub a Ján pri inej príležitosti žiadali prostredníctvom svojej matky, aby v Kristovom kráľovstve smeli zastávať tie najčestnejšie miesta. Napriek tomu, že Kristus im povahu svojho kráľovstva už neraz objasnil, títo mladí učeníci stále dúfali, že Mesiáš sa podľa predstáv a priania ľudu zmocní trónu a uchopí kráľovskú moc. Matka, ktorá pre svojich synov chcela v tomto kráľovstve získať čestné miesta, žiadala: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici“ Matúš 20,21. SA 325.3
Spasiteľ však odpovedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja pokrstený?“ Rozpamätali sa na jeho tajuplné slová, ktoré upozorňovali na skúšky a utrpenie, no napriek tomu sebaisto odpovedali: „Môžeme“ Marek 10,38.39. Nazdávali sa, že by to pre nich bola tá najvyššia česť, ak by mohli svoju oddanosť preukázať tým, že budú mať podiel so svojím Pánom vo všetkom, čo ho postihne. SA 325.4
„Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení“ (Matúš 10,39), povedal Kristus, keď mal pred sebou kríž miesto trónu a za spoločníkov z oboch strán po jednom zločincovi. Jakuba a Jána mal však stihnúť podobný údel ako ich Majstra: jedného čaká rýchla smrť mečom, druhý bude najdlhšie zo všetkých učeníkov nasledovať svojho Pána a znášať pohanu a prenasledovanie. Kristus dodal: „Dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec“ Matúš 20,23. SA 325.5
Ježiš chápal pohnútky, ktoré podnietili túto žiadosť, a preto pokarhal pýchu a ctibažnosť oboch učeníkov: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude vaším sluhom. Ako ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ Matúš 20,25-28. SA 326.1
V Božom kráľovstve sa postavenie nezískava protekčne, ani záslužne, ba neudeľuje sa ani svojvoľným rozhodnutím niekoho. Je skôr výsledkom povahy. Koruna a trón sú znamením dosiahnutia určitého stavu – znamením víťazstva nad sebou, ktoré umožňuje milosť nášho Pána Ježiša Krista. SA 326.2
Len neskôr po tom, čo sa Ján stal spoluúčastníkom Kristovho utrpenia, Pán mu zjavil, za akých podmienok sa priblíži k jeho kráľovstvu. Povedal: „Toho, kto zvíťazí, posadím vedľa seba na mojom tróne, ako som aj ja zvíťazil a zasadol som s mojím Otcom na jeho tróne“ Zjavenie Jána 3,23. Kristovi bude najbližšie ten, kto najviac načerpal z jeho obetavej lásky. Táto láska sa „nevypína, nevystatuje..., nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé“ 1. Korinťanom 13,4.5. Táto láska pudí učeníka, ako pudila nášho Pána, aby sa všetkého vzdal a aby žil, pracoval a pre záchranu ľudstva bol ochotný obetovať aj svoj život. SA 326.3
Jakub a Ján ešte na začiatku svojho pôsobenia stretli muža, ktorý v Kristovom mene vyháňal diablov, hoci nepatril k uznaným Kristovým nasledovníkom. Učeníci to tomuto mužovi zakázali robiť v presvedčení, že konajú správne. Keď to však povedali Kristovi, pokarhal ich slovami: „Nebráňte mu, lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne“ Marek 9,39. Nikto nemal byť odmietnutý, kto sa nejakým spôsobom priateľsky zachoval ku Kristovi. Učeníci nemali byť malicherní, ale ani odlúčení od ostatných ľudí; mali byť podobne hlboko súcitní ako ich Majster. Jakub a Ján sa nazdávali, že obhajujú Pánovu česť, keď mužovi kázali, aby prestal robiť divy; teraz však poznali, že ich k tomu viedla vlastná žiarlivosť. Uznali svoj omyl a výčitku prijali. SA 326.4
Ján si najviac cenil Kristovo poučenie, že pre vzrast v milosti a na prípravu do Božej služby človek predovšetkým potrebuje miernosť, pokoru a lásku. Vážil si každé poučenie a snažil sa žiť podľa božského Vzoru. Ján začal poznávať, že Kristova sláva nespočíva vo svetskej okázalosti a moci, ako si predtým myslieval, ale že ide o „slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ Ján 1,14. SA 327.1
HÍbka a vrúcnosť Jánovej príchyľnosti k Majstrovi neboli dôvodom, že ho Kristus miloval, ale boli ovocím Spasiteľovej lásky. Ján sa chcel podobať Ježišovi a pod znovuzrodzujúcim vplyvom Kristovej lásky sa stal miernym a pokojným človekom. Bol skrytý v Ježišovi. Ján sa zo všetkých učeníkov najviac poddal moci onoho obdivuhodného života. Napísal: „Lebo zjavil sa život a my sme ho videli.“ „Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosť“ 1. Jána 1,2; Ján 1,16. Ján poznal Spasiteľa z vlastnej skúsenosti. Majstrovo učenie sa mu vrylo do srdca. Keď svedčil o Spasiteľovej milosti, jeho slová umocňovala láska, ktorá prenikala celú jeho bytosť. SA 327.2
Práve táto hlboká láska ku Kristovi viedla Jána k tomu, že chcel byť stále pri ňom. Spasiteľ miloval všetkých dvanásť učeníkov, no Ján bol spomedzi nich najvnímavejší. Bol z nich najmladší a svoje srdce otváral Ježišovi s detinskou úprimnosťou a dôverou. Tak sa dostával do stále užšieho spoločenstva s Kristom a sprostredkoval Spasiteľov najhlbší duchovný odkaz. SA 327.3
Ježiš miluje tých, čo správne predstavujú Otca a Ján vedel o Otcovej láske hovoriť tak, ako nikto iný z učeníkov. Svojim spolublížnym svedčil o tom, čo v sebe cítil, a svojou povahou zjavoval Božie vlastnosti. Na jeho tvári sa zračila Pánova sláva. Krása svätosti, ktorá ho zmenila, mu zdobila obličaj, akoby z neho vyžarovala Kristova tvár. S obdivom a láskou hľadieval na Spasiteľa, takže mu zostalo jediné prianie: Podobať sa Kristovi a bývať s ním, aby sa v jeho živote odzrkadľovala Majstrova povaha. SA 327.4
Napísal: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi... Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo čím budeme. Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme vidieť takého, aký je“ 1. Jána 3,1.2. SA 327.5