Keď Pavol a Barnabáš prišli znova do Antiochie v Sýrii, odkiaľ ich cirkev vyslala na misijnú cestu, hneď pri prvej príležitosti zvolali zhromaždenie a veriacim rozpovedali, „aké veľké veci s nimi urobil Boh a že pohanom otvoril dvere viery“ Skutky apoštolov 14,27. SA 115.1
V Antiochii bol veľký a stále rastúci cirkevný zbor. Ako stredisko misijnej činnosti patril k najvýznamnejším kresťanským zborom. Jeho členovia pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev, zo Židov i pohanov. SA 115.2
Zatiaľ čo sa apoštolovia spolu so staršími i laickými členmi v Antiochii všemožne snažili získať ľudí pre Krista, niektorí židovskí veriaci z Judey „zo sekty farizejov“ prišli s otázkou, ktorá v cirkvi čoskoro vyvolala veľký spor a ohromila veriacich z pohanstva. Títo židovskí učitelia veľmi presvedčivo tvrdili, že ak niekto chce byť spasený, musí sa dať obrezať a zachovávať celý obradný zákon. SA 115.3
Pavol a Barnabáš pohotovo vystúpili proti tomuto falošnému učeniu a odmietli od pohanov vyžadovať obriezku. Naproti tomu mnohí veriaci Židia v Antiochii súhlasili so stanoviskom bratov, čo prednedávnom prišli z Judey. SA 115.4
Veriaci zo židovstva všeobecne nechceli robiť taký rýchly pokrok, aký im umožňovala Božia prozreteľnosť. Výsledky práce apoštolov medzi pohanmi jasne naznačovali, že obrátených z pohanstva bude nepomerne viac než obrátených Židov. Židia sa obávali, že ich národné zvláštnosti, ktoré ich dosiaľ odlišujú od ostatných národov, môžu zaniknúť u tých, čo prijímajú evanjelium, ak sa od pohanov ako podmienka prijatia do cirkvi nebude vyžadovať zachovávanie predpisov a obradov podľa ich zákona. SA 115.5
Židia boli vždy pyšní na to, že svoju bohoslužbu dostali od Boha, a mnohí veriaci v Krista sa ešte stále nazdávali, že nie je pravdepodobné, žeby Boh, ktorý židovský spôsob bohoslužby raz jasne stanovil, mohol niekedy súhlasiť so zmenou ktoréhokoľvek zo svojich nariadení. Trvali na tom, aby v systéme kresťanského náboženstva našli svoje miesto aj židovské zákony a obrady. Len pomaly chápali, že zmierujúce obete symbolizovali smrť Božieho Syna, v ktorom sa predobraz stretol so skutočnosťou a odvtedy nie sú zvyky a obrady mojžišovskej bohoslužby záväzné. SA 115.6
Pavol sa pred svojím obrátením cítil „bez úhony čo do spravodlivosti podľa zákona“ Filipským 3,6. Po zmene srdca však jasne pochopil poslanie Spasiteľa ako Vykupiteľa celého ľudstva, pohanov i Židov, a naučil sa robiť rozdiel medzi živou vierou a mŕtvym formalizmom. Staré izraelské zvyklosti a obrady dostali vo svetle evanjelia nový a hlbší význam. Ich náznaky sa stali skutočnosťou a tí, čo žili podľa evanjelia, nemuseli ich zachovávať. Nezmeniteľný Boží zákon, Desatoro, Pavol naďalej zachovával v duchu i v litere. SA 116.1
V antiochijskom cirkevnom zbore sa o otázke obriezky viedli mnohé dišputy a spory. Keďže sa členovia cirkvi obávali, že ustavičné debaty môžu viesť k rozdeleniu členov, rozhodli sa Pavla a Barnabáša s niekoľkými zodpovednými predstaviteľmi zboru vyslať do Jeruzalema, aby celú záležitosť predniesli apoštolom a starším. Tam sa mali stretnúť so zástupcami viacerých zborov, ako aj s návštevníkmi Jeruzalema pri príležitosti nadchádzajúcich sviatkov. Kým všeobecná rada s konečnou platnosťou nerozhodne, dotiaľ sa mali zastaviť všetky spory. Rozhodnutie rady mali potom prijať všetky zbory v celej krajine. SA 116.2
Cestou do Jeruzalema apoštolovia ponavštevovali veriacich v mestách, ktorými prechádzali a povzbudzovali ich svojimi skúsenosťami v Božom diele pri získavaní pohanov pre Krista. SA 116.3
V Jeruzaleme sa vyslanci antiochijského zboru stretli s bratmi z rôznych zborov, čo sa zišli na zasadnutie všeobecnej rady, a rozprávali im o úspechu, ktorý sprevádzal ich službu medzi pohanmi. Potom podali jasné svedectvo o tom, aký zmätok nastal po príchode niektorých obrátených farizejov do Antiochie, ktorí tvrdili, že ak kresťania z pohanov majú byť spasení, musia prijať obriezku a zachovávať Mojžišov zákon. SA 116.4
O tejto otázke sa v zhromaždení horlivo diskutovalo. S témou obriezky úzko súviseli viaceré ďalšie problémy, ktoré bolo treba tiež rozvážne posúdiť. V jednom z nich šlo o spôsob zaobchádzania s mäsom, ktoré bolo obetované modlám. Mnohí veriaci obrátení z pohanstva žili medzi nevedomým a poverčivým ľudom, ktorý prinášal časté obete a dary modlám. Pohanskí kňazi mali z prinesených obetí výnosný obchod a Židia sa obávali, že obrátení pohania znevážia kresťanstvo, ak budú kupovať pokrmy obetované modlám, čím by do určitej miery schvaľovali modlárske zvyklosti. SA 116.5
Pohania boli okrem toho zvyknutí jesť mäso zadusených zvierat, zatiaľ čo Židia dbali na základe Božieho pokynu o to, aby telo zvieraťa zabitého pre pokrm dôkladne vykrvácalo, inak by ho nebolo možno pokladať za bezchybné. Boh dal tieto pokyny Židom kvôli ich zdraviu. Jedenie krvi pokladali Židia za hriech. Krv pre nich znamenala život a preliatie krvi bol dôsledok hriechu. SA 117.1
Naproti tomu pohania krv z obetného zvieraťa chytali do nádoby a používali ju na prípravu jedál. Židia nemohli veriť, že by mali meniť zvyklosti, ktoré dostali priamo od Boha. Keby teda za týchto okolností mal za jedným stolom jesť Žid i pohan, správanie pohana by Žida pohoršovalo a urážalo. SA 117.2
Pohania, obzvlášť Gréci, boli krajne pôžitkárski a bola obava, že podaktorí, srdcom neobrátení, budú vieru vyznávať bez toho, aby sa zriekli svojich zlozvykov. Kresťania zo Židov nemohli hľadieť na nemravnosť, ktorú pohania za takú ani nepovažovali. Židia teda pokladali za celkom samozrejmé, aby sa obriezka a zachovávanie obradného zákona vyžadovalo od obrátených pohanov ako dôkaz ich úprimnosti a zbožnosti. Verili, že tým sa zabráni tomu, aby k cirkvi pristupovali tí, čo chcú vieru prijať bez skutočného obrátenia srdca a neskôr môžu svojou nemravnosťou a výstrednosťou cirkev priviesť do hanby. SA 117.3
Zdalo sa, že rada pri riešení hlavnej otázky musí brať do úvahy toľko rôznych názorov, že sa dostáva pred neprekonateľné ťažkosti. Duch Svätý však otázku, od ktorej závisel zdar, ak nie sama existencia cirkvi, vlastne už vyriešil. SA 117.4
„Keď nastala veľká hádka, vstal Peter a povedal: Bratia, vy viete, že Boh si ma od prvých dní vyvolil spomedzi vás, aby pohania z mojich úst počuli slovo evanjelia a uverili“ Skutky apoštolov 15,7. Usúdil, že Duch Svätý už prediskutovávanú záležitosť rozriešil vtedy, keď rovnakou mierou zostúpil na neobrezaných pohanov ako na obrezaných Židov. Pripomenul videnie, v ktorom mu Boh predstavil akýsi obrus a v ňom rôzne štvornohé zvieratá a kázal mu, aby ich zabíjal a jedol. Keď sa zdráhal a tvrdil, že nikdy nič poškvrnené či nečisté nejedol, dostal odpoveď: „Čo Boh očistil, ty nenazývaj poškvrneným“ Skutky apoštolov 10,15. SA 117.5
Peter potom uviedol aj jasný výklad týchto slov, ktoré dostal takmer bezprostredne po výzve, aby šiel k stotníkovi a poučil ho o viere v Krista. Z tohto posolstva vyplývalo, že Boh nehľadí na osobu, ale prijíma a uznáva všetkých, čo sa ho boja. Peter potom rozprával o vlastnom údive, keď prítomným v Kornéliovom dome vydával svedectvo o pravde a bol svedkom, ako Duch Svätý uchvátil jeho poslucháčov, pohanov i Židov. To isté svetlo a tá istá sláva žiarili z tváre obrezaných Židov ako z tváre neobrezaných pohanov. To bolo varovanie pre Petra, aby niekoho nepokladal za podradnejšieho než druhého, pretože Kristova krv môže človeka zbaviť každej nečistoty. SA 118.1
Peter už raz rozprával svojim bratom o obrátení Kornélia a jeho priateľov, ako aj o svojom spoločenstve s nimi. Keď im pri tej príležitosti vravel, ako Duch Svätý zostúpil na pohanov, vyhlásil: „Keď im teda Boh dal taký istý dar ako nám, čo sme uverili v Pána Ježiša Krista, ktože som ja, aby som mohol prekážať Bohu?“ Skutky apoštolov 11,17. Teraz rovnako vrúcne a dôrazne povedal: „Boh, ktorý pozná srdcia, vydal im svedectvo, keď im dal Ducha Svätého tak ako nám; a neurobil nijaký rozdiel medzi nami a nimi, keď vierou očistil ich srdcia. Prečo teraz pokúšate Boha a chcete položiť na šiju učeníkov jarmo, ktoré nevládali niesť ani naši otcovia, ani my?!“ Skutky apoštolov 15,8-10. Týmto jarmom nebol zákon Desatora, ako to tvrdia tí, čo neuznávajú záväznosť jeho prikázaní. Peter tu hovoril o obradnom zákone, ktorý Kristovou smrťou stratil význam. SA 118.2
Petrove slová pripravili zhromaždenie na to, že prítomní trpezlivo vypočuli Pavla a Barnabáša, ktorí podali správu o svojich skúsenostiach z práce medzi pohanmi. „Celé zhromaždenie stíchlo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí rozprávali, aké veľké znamenia a divy urobil Boh prostredníctvom nich medzi pohanmi“ Skutky apoštolov 15,12. Aj Jakub podal svoje presvedčivé svedectvo, keď povedal, že to bol Boží zámer udeliť pohanom tie isté výsady a požehnania, ktoré dostali Židia. SA 118.3
Duch Svätý uznal za dobré, aby sa od pohanov nežiadalo zachovávanie ceremoniálneho zákona, a apoštolovia sa v tejto otázke zhodovali s rozhodnutím Božieho Ducha. Tomuto zhromaždeniu predsedal Jakub a jeho záverečné rozhodnutie znelo: „Preto si myslím, že neslobodno znepokojovať tých, čo sa z pohanov obracajú k Bohu“ Skutky apoštolov 15,19. SA 118.4
Tým sa rozprava skončila. Táto príhoda vyvracia zaužívané tvrdenie niektorých predstaviteľov, že Peter bol hlavou cirkvi. Tí, čo sa pokladajú za jeho nástupcov, nemajú v Písme svätom pre svoj domnelý nárok nijakú oporu. Nič z Petrovho života neoprávňuje tvrdiť, že bol nad svojich bratov povýšený ako zástupca Najvyššieho. Keby tí, čo sa pokladajú za Petrových nástupcov, nasledovali jeho príklad, mohli spokojne zostať rovní svojim bratom. SA 119.1
V tomto zvláštnom prípade bol zrejme vybraný Jakub, kto mal oznámiť rozhodnutie, ku ktorému rada dospela. On povedal, že obradný zákon, a obzvlášť príkaz o obriezke, netreba od obrátených pohanov vyžadovať, ani im ho odporúčať. Jakub sa snažil presvedčiť svojich bratov poukazom na skutočnosť, že pohania už svojím obratom k Bohu urobili vo svojom živote veľkú zmenu a treba k nim pristupovať krajne obozretne a neznepokojovať ich mätúcimi, spornými a podradnými nárokmi, aby ich to neodrádzalo od nasledovania Krista. SA 119.2
Obrátení pohania sa však mali vzdať zvyklostí, ktoré sa nezlučovali so zásadami kresťanstva. Preto sa apoštolovia a starší zhodli na tom, že pohanov písomne poučia, aby neužívali mäso obetované modlám, krv, mäso udusených zvierat a aby sa nedopúšťali smilstva. Mali byť napomenutí, aby zachovávali prikázania a žili svätým životom. Okrem toho mali byť ubezpečení, že tí, čo od nich žiadali obriezku, nedostali na to od apoštolov nijaké poverenie. SA 119.3
Pavol a Barnabáš im boli odporučení ako muži, čo pre Pána vystavovali nebezpečenstvu svoj život. Okrem týchto apoštolov mal aj Júda a Sílas pohanom oznámiť toto rozhodnutie rady: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili, že nebudeme na vás klásť nijaké iné bremeno okrem toho nevyhnutného: Zdŕžať sa mäsa obetovaného modlám, krvi, udusených zvierat a smilstva. Ak sa budete tohto chrániť, budete konať správne“ Skutky apoštolov 15,28.29. Títo štyria Boží služobníci boli poslaní do Antiochie s listom a s posolstvom, čím sa mali ukončiť všetky spory, pretože to bol hlas najvyššej pozemskej autority. SA 119.4
Radu, ktorá o tomto prípade rozhodovala, tvorili apoštolovia, učitelia, ktorí sa zaslúžili o založenie kresťanských zborov zo Židov i z pohanov. K rade patrili aj zástupcovia cirkevných zborov z rôznych miest. Jednania sa zúčastnili aj starší z Jeruzalema, zástupcovia z Antiochie, ako aj predstavitelia najvplyvnejších cirkevných zborov. Koncil rokoval podľa úsudku osvieteného svedomia a s dôstojnosťou cirkvi založenej podľa Božej vôle. Záverom ich rozhodovania bolo všeobecné uznanie, že Boh sám rozriešil spornú otázku tým, že na pohanov zoslal Ducha Svätého. Všetkým bolo zrejmé, že sú povinní dať sa viesť Duchom. SA 119.5
Všetci kresťania neboli prizvaní k hlasovaniu o nastolenej otázke. „Apoštolovia a starší“, vplyvní a rozvážni muži zostavili a vydali vyhlásenie, ktoré potom prijali všetky kresťanské zbory. Nie všetci boli však s rozhodnutím spokojní; istá skupina ctibažných a sebavedomých bratov s ním nesúhlasila. Títo muži sa rozhodli ísť do diela na vlastnú zodpovednosť. Reptali, kritizovali, navrhovali nové plány a snažili sa búrať dielo tých, ktorých Boh povolal zvestovať evanjelium. Cirkev od samého začiatku narážala na takéto prekážky a bude sa s nimi stretávať do konca času. SA 120.1
Jeruzalem bol hlavným mestom Židov, a práve v ňom pretrvávala krajná výlučnosť a náboženský fanatizmus. Kresťania zo Židov, čo mali na dohľad jeruzalemský chrám, celkom prirodzene mysleli na zvláštne výsady Židov ako národa. Keď videli, ako kresťanská cirkev opúšťa židovské obrady a tradície, a pochopili, že zvláštna posvätnosť, tak príznačná pre židovské zvyky, sa vo svetle novej viery čoskoro vytratí, mnohí sa hnevali na Pavla, lebo predovšetkým jeho pokladali za pôvodcu tejto veľkej zmeny, a tým za hlavného vinníka. Ba ani učeníci neboli všetci pripravení ochotne prijať toto rozhodnutie koncilu. Podaktorí horlili za obradný zákon a nepriaznivo hľadeli na Pavla, pretože sa nazdávali, že jeho zásady ohľadne záväznosti židovského zákona sú príliš povrchné. SA 120.2
Veľkorysé a ďalekosiahle rozhodnutia všeobecného koncilu vzbudzovali dôveru v radoch veriacich z pohanstva, čo Božiemu dielu prospelo. Cirkevný zbor v Antiochii potešila aj návšteva Júdu a Sílasa, zvláštnych poslov, ktorí prišli s apoštolmi z jeruzalemského zhromaždenia. „Júda a Sílas mnohými slovami potešovali a posilňovali bratov, lebo aj oni boli prorokmi.“ Títo zbožní muži zostali načas v Antiochii. „Pavol a Barnabáš sa zdržali v Antiochii a s mnohými inými učili a hlásali Pánovo Slovo“ Skutky apoštolov 15,32-35. SA 120.3
Keď Peter neskôr navštívil Antiochiu, získal si dôveru mnohých svojím rozvážnym postojom k veriacim z pohanstva. Za istý čas sa aj on správal podľa svetla, ktoré dostal z neba. Svoju prirodzenú predpojatosť prekonal do tej miery, že s obrátenými pohanmi si sadal za jeden stôl. Keď však prišlo z Jeruzalema niekoľko Židov horliacich za obradný zákon, Peter svoje správanie voči veriacim z pohanstva nerozvážne pozmenil. Mnohí Židia „sa spolu s ním pretvarovali...,takže ich pokrytectvo zachvátilo aj Barnabáša“ Galaťanom 2,13. Tento prejav slabosti u tých, ktorých si veriaci vážili a milovali ako vodcov, zanechal v mysli obrátených pohanov krajne bolestný dojem. Cirkevnému zboru hrozil rozkol. Avšak Pavol, ktorý pozoroval, ako zhubne zapôsobilo na cirkev dvojtvárne správanie Petrovo, verejne ho pokarhal za jeho neúprimné zmýšľanie. Pred členmi zboru sa Pavol Petra spýtal: „Keď ty, Žid, žiješ pohansky, a nie po židovsky, ako to, že nútiš pohanov žiť po židovsky?!“ Galaťanom 2,14. SA 120.4
Peter si uvedomil, že konal nesprávne, a bezodkladne sa snažil spáchané zlo napraviť. Boh, ktorý pozná koniec od začiatku, dovolil, aby sa táto Petrova povahová slabosť vyjavila, aby takto skúšaný apoštol videl, že nemá v sebe nič, čím by sa mohol chváliť. Aj tí najlepší ľudia, ponechaní sami na seba, sa v úsudku zmýlia. Boh videl aj to, že v budúcnosti niektorí ľudia budú tak oklamaní, že Petrovi a jeho nasledovníkom budú prisudzovať prednostné práva, ktoré prislúchajú len Bohu. Táto správa o apoštolovej slabej stránke by teda mala zostať trvalým dôkazom jeho omylnosti, ako aj dôkazom, že nijako neprevyšoval úroveň ostatných apoštolov. SA 121.1
Príbeh tohto odchýlenia sa od správnych zásad je vážnym varovaním ľuďom na zodpovedných miestach v Božom diele, aby sa neodchyľovali od poctivosti, ale pevne sa pridŕžali zásad. Čím väčšia zodpovednosť spočíva na človekovi a čím väčšiu moc má prikazovať a vládnuť, tým viac škody môže napáchať, ak obozretne nejde cestou Pánovou a nekoná v súlade s rozhodnutiami spoločnej rady veriacich. SA 121.2
Po všetkých nezdaroch, po svojom páde a povstaní, po svojej celoživotnej službe v úzkom spoločenstve s Kristom, po svojom poznaní Spasiteľovej vernosti správnym zásadám, po všetkom tom poučení, ktoré dostal, pri všetkých daroch, poznaní a vplyve, čo kázaním a učením Slova získal – či po tom všetkom nie je divné, že sa Peter mohol pretvarovať a obchádzať zásady evanjelia, či už zo strachu pred človekom, alebo v snahe získať vážnosť? Nie je divné, že vo svojom predsavzatí konať správne, zakolísal? Kiež Pán dá, aby si každý uvedomil svoju bezmocnosť a neschopnosť viesť loď svojho života priamo a bezpečne do prístavu. SA 121.3
Vo svojej zvestnej službe musel Pavol často zostať sám. Boh ho zvláštnym spôsobom poúčal a on sa neodvažoval poľaviť v zásadách. Bremeno bolo občas priťažké, ale Pavol stál rozhodne na strane práva. Uvedomoval si, že cirkev sa nesmie nikdy podriadiť nadvláde človeka. Tradícia a zásady ľudí nesmú nahradiť zjavenú pravdu. Rozmachu evanjelijného posolstva nesmú stáť v ceste nijaké predsudky či výsady ľudí, nech by už ich postavenie v cirkvi bolo akékoľvek. SA 121.4
Pavol zasvätil seba i všetky svoje sily Božej službe. Pravdy evanjelia dostal bezprostredne z neba, s ktorým až do konca svojej kazateľskej služby udržoval živé spojenie. Sám Boh ho poučil, aby na obrátených z pohanstva nekládol nijaké zbytočné bremená. Keď teda judaizujúci veriaci v antiochijskom zbore prišli s otázkou obriezky, Pavol vedel, ako o tom zmýšľa Boží Duch, a zaujal rozhodný a neúchylný postoj, ktorý zbavil cirkevné zbory židovských zvyklostí a obradov. SA 122.1
Aj keď Pavol dostal poučenie priamo od Boha, nepreceňoval vlastnú zodpovednosť. Zatiaľ čo od neho očakával bezprostredné usmernenie, stále bol ochotný uznávať autoritu celého spoločenstva veriacich. Bol si vedomý, že potrebuje radu. Keď sa vyskytli závažné otázky, predkladal ich cirkvi a modlitebne sa spojil s bratmi, aby si od Boha vyprosil múdrosť a mohol sa správne rozhodnúť. Vyhlásil, že aj „prorocký Duch je podriadený prorokom, veď Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja“ 1. Korinťanom 14,32.33. A rovnako ako Peter učil, že všetci, čo patria do cirkvi, majú sa „podriaďovať“ jedni druhým (1. Petra 1,5). SA 122.2