O tých, čo pohŕdajú napomenutím
Apoštol Pavel píše jasne, že skúsenosť putovania Izraelcov bola zaznamenaná na úžitok tých, čo žijú v tomto veku, ktorých zastihuje koniec sveta. Nemyslime si, že naše nebezpečenstvá sú azda menšie, než aké doliehali na vtedajší Boží ľud, práve naopak. Ako nás poúčajú dejiny Izraela, aj my budeme v pokušení podozrievania, reptania, ba aj odbojného postoja. Vždy sa vyskytne duch, ktorý bude odporovať potrebe karhať hriechy a neprávosti. Má však azda preto zmĺknuť varovný hlas? Ak áno, potom nebudeme o nič v lepšej situácii, ako sú rozličné denominácie okolo nás, ktoré sa hrozia dotknúť sa chýb a existujúcich hriechov.1PS 241.1
Na tých, ktorých Boh oddelil za kazateľov spravodlivosti, spočíva vážna zodpovednosť za karhanie hriechov ľudu. Pavel kázal Títovi: „To hovor a napomínaj a karhaj s celým právom rozkazovať. Nech nikto tebou nepohŕda.“ Títovi 2,15. Vždy sa nájdu tí, čo budú nenávidieť toho, kto sa odvažuje poukázať na hriech. Je však čas, keď treba karhať. Pavel napomína Títa, aby ostro karhal určitú skupinu, aby ozdravela vo viere. Muži a ženy, ktorí sa pri svojom rozličnom povahovom založení spoločne schádzajú v cirkvi, majú rôzne chyby a svojské spôsoby. Ich rozvoj si časom vyžiada napomenutie. Keby zodpovední predstavitelia v cirkvi nikdy nič nekarhali a nikoho nenapomínali, čoskoro by nastal všeobecný úpadok mravov, čo by veľmi zneuctilo Boha. Ako však karhať? Apoštol odpovedá: „So všetkou trpezlivosťou a poúčaním.“ 2. Timoteovi 4,2. Táto zásada by sa mala uplatniť pri každom, kto pokarhanie potrebuje. Nikdy by však neprávosti Božieho ľudu nemali zostať nepovšimnuté. Vždy sa nájdu tí, čo budú opovrhovať napomenutím a ich vnútro sa vždy bude proti nemu búriť. Nie je to nič príjemné, keď sa hovorí o našich neprávostiach. Takmer v každom prípade nutného pokarhania sa nájdu tí, čo úplne prehliadnu to, že Boží Duch bol zarmútený a jeho dielo bolo potupené. Takí budú ľutovať tých, čo boli zaslúžene pokarhaní. Pokarhanie sa ich osobne dotklo. Všetok tento neposvätený súcit vytvára zo sympatizujúcich vlastne spoluvinníkov pokarhaného. V deviatich prípadoch z desiatich by sa dalo priestupníkom pomôcť, aby kajúcne poznali vlastné neprávosti a dali sa usmerniť k náprave. Všeteční, neposvätení ľudia hodnotia pohnútky pokarhaného celkom inak. Skresľujú ráz napomenutia a svojím súcitom s pokarhaným jednotlivcom prebúdzajú v ňom pocit, že sa mu naozaj krivdilo. On sa vo svojich pocitoch búri proti tomu, kto si plní iba svoju povinnosť. Tých, čo verne spĺňajú svoje nepríjemné povinnosti vo vedomí zodpovednosti pred Bohom, Pán požehná. Boh od svojich služobníkov žiada, aby jeho vôľu konali vždy s celou vážnosťou. Pavel napomína Timoteja, aby „kázal slovo Božie, bol pohotový vhod-nevhod presviedčať, karhať, napomínať so všetkou trpezlivosťou a poučením“. 2. Timoteovi 4,2.1PS 241.2
Židia neboli ochotní prijať Pánove rady a obmedzenia. Chceli ísť svojou cestou, podľa vlastného rozumu a úsudku. Keby ich bol Mojžiš nechal ísť podľa ich predstáv, neboli by sa naňho sťažovali: bol to však ľud reptajúci a bezuzdný.1PS 242.1