Ochotní podporovatelia diela

Každý veriaci by mal k cirkvi prilipnúť celým srdcom. Predovšetkým by mal mať na zreteli jej úspech. Ak necíti svätú povinnosť svojím prístupom k nej blahodarne pôsobiť na prospech celku, bez ohľadu na vlastný záujem, potom bude oveľa lepšie, keď sa cirkev zaobíde bez neho. Každý sám rozhoduje o tom, čo vykoná pre Božie dielo. Sú takí, čo utrácajú veľké sumy na zbytočný prepych, na uspokojovanie svojej pôžitkárskej chuti, ale príspevok na podporu cirkvi sa im vidí príliš veľký. Ochotne prijímajú úžitok z jej predností, účty však ochotne nechávajú platiť iným.1PS 311.4

Tí, čo majú hlboký záujem o pokrok diela, nebudú váhať svojimi prostriedkami pomôcť cirkvi investovať kedykoľvek a kdekoľvek to potrebuje. Za svoju vznešenú povinnosť by si mali pokladať snahu predstaviť Kristovo učenie vzájomným spokojným nažívaním členov cirkvi a jej harmonickým pôsobením ako nerozdielneho celku. Vlastný názor by mali podriadiť spoločnému úsudku cirkvi. Mnohí žijú v cirkvi len pre seba. So svojím životom sú spokojní v predstave, že sú bez chyby. Pre Pána však nerobia nič a ich život odporuje jeho Slovu. Zachovávanie vonkajších foriem nikdy neuspokojí potrebu ľudskej duše. Ústne vyznanie Krista nikomu nepostačí, aby obstál v deň súdu. Dokonale by sme mali dôverovať Bohu, detinsky by sme mali závisieť od jeho sľubov a úplne sa posvätiť jeho vôli.1PS 312.1

Boh vždy skúšal svoj ľud v peci súženia, aby sa prejavila jeho vernosť a stálosť a aby ho zbavil každej neprávosti. Keď Abrahám a jeho syn obstáli v najprísnejšej skúške, akou len mohli prejsť, Boh prostredníctvom svojho anjela Abrahámovi povedal: „Teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného syna.“ 1. Mojžišova 22,12. Tento veľký skutok viery dodáva svetlému Abrahámovmu charakteru mimoriadny lesk. Presvedčivo ilustruje jeho dokonalú dôveru v Pána, ktorému nič neodoprel, ani svojho zasľúbeného syna.1PS 312.2

Nič nám nemá byť také vzácne, aby sme to nemohli dať Ježišovi. Ak mu vrátime hrivnu hmotných prostriedkov, s ktorou nám prikázal šafáriť, sám ju v našich rukách rozhojní. Každé úsilie, ktoré pre Krista vynaložíme, odplatí on sám, a každá povinnosť, ktorú v jeho mene spĺňame, nás obšťastní. Boh dovolil, aby jeho milovaný Syn prešiel smrteľným zápasom ukrižovania, aby všetci, čo veria v neho, boli v Kristovom mene zjednotení. Keď Kristus priniesol takú veľkú obeť na spásu ľudí a navzájom ich zjednotil, ako on bol jedno s Otcom, aká obeť v záujme zachovania tejto jednoty by mohla byť zo strany jeho učeníkov príliš veľká?1PS 312.3