Ochotná poslušnosť
Abrahám bol už starec, keď dostal nečakaný príkaz od Boha, aby obetoval svojho syna Izáka. Abraháma pokladali aj jeho súkmeňovci za starého muža. Zápal jeho mladosti pohasol. Už tak ľahko neznášal ťažkosti a neodvažoval sa púšťať do rôznych nebezpečenstiev. V sile mladosti človek môže vzdorovať víchrici v spoľahnutí sa na vlastné sily a povzniesť sa nad ťažkosti, ktoré by mu určite podlomili srdce v neskoršom veku, keď už kroky smerujú k hrobu.1PS 339.1
Boh však vo svojej prozreteľnosti rezervoval poslednú, tú najťažšiu skúšku pre Abraháma, keď už naň značne doliehala tiaž rokov a túžil po odpočinku od útrap a ťažkých bremien života. Hospodin ho oslovil: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, ... a obetuj ho tam.“ 1. Mojžišova 22,2. Starcove srdce sa zachvelo hrôzou. Keby mu syna mala vyrvať choroba, od žiaľu by pukalo jeho otcovské srdce a zármutok by bol naklonil jeho bielu hlavu. Teraz však dostal rozkaz, aby vlastnou rukou vylial drahú krv svojho syna. Pripadalo mu to celkom nemožné.1PS 339.2
Boh však prehovoril a jeho slovo treba poslúchnuť. Abrahám zostarol. Toto ho však nijako nemohlo zbaviť povinnosti. Vzal pochodeň viery a v tichu duševných múk chytil ruku svojho krásneho dieťaťa, prekypujúceho mladíckym zdravím, a poslušne vyšiel na Boží rozkaz. Tento starý patriarcha bol tiež len človek, mal podobné sklony a city, aké formujú nás, miloval svojho syna, ktorý bol útechou jeho staroby a ktorý dostal Boží prísľub.1PS 339.3
Abrahám sa však nezačal pochybovačne vyzvedať, ako sa splnia Božie sľuby, keď bude Izák zabitý. Nezačal sa vyhovárať na svoje rozžialené srdce, ale doslova splnil príkaz, až potiaľ, ako sa zdvihnutý nôž mal vnoriť do chvejúceho sa tela dieťaťa, až kým nepočul: „Nevystieraj ruku na chlapca..., lebo teraz som spoznal, že sa bojíš Boha, a neodoprel si mi ani svojho syna, svojho jediného.“ 1. Mojžišova 22,12.1PS 339.4
Tento veľký skutok viery zaznamenávajú stránky posvätných dejín, aby na svete až do konca času žiaril ako skvelý príklad poslušnej viery. Abrahám nevyjednával, aby pre starobu nemusel poslúchnuť Boha. Nepovedal: „Som šedivý, mužná sila ma opustila, kto poteší môj hasnúci život, keď už nebude Izáka? Ako môže zostarnutý otec preliať krv svojho jediného syna?“ Nie, Boh povedal a človek má poslúchať bez otázok, bez reptania a bez úľav.1PS 339.5
V našich dnešných zboroch potrebujeme abrahámovskú vieru, aby do tmy, ktorá ich obkľučuje a brzdí duchovný vzrast, prenikli milostivé lúče svetla Božej lásky. Vek nikdy neospravedlní našu nechuť poslúchať Boha. Naša viera by mala prinášať dobré skutky, pretože viera bez skutkov je mŕtva. Každá povinnosť a každá obeť splnená v Ježišovom mene prináša hojnú odmenu. Boh už v samom skutku povinnosti vyslovuje a dáva svoje požehnanie. On však od nás žiada, aby sme mu úplne a bezvýhradne podriadili svoje schopnosti. Musíme mu odovzdať myseľ i srdce, celú svoju bytosť, inak nebudeme pravými kresťanmi.1PS 340.1
Boh nič neodoprel človekovi z toho, čím by mohol zbohatnúť z hľadiska večnosti. Zem odial krásou a pripravil ju na úžitok i pohodu ľudského pozemského života. Svojho Syna vydal na smrť, aby vykúpil svet, ktorý padol pre hriech a nerozvážnosť. Taká čistá láska, taká nekonečná obeť žiadajú našu najochotnejšiu poslušnosť, našu najsvätejšiu lásku, našu neobmedzenú vieru. A predsa, ani najplnšia miera prejavu všetkých týchto cností sa nikdy nemôže porovnávať s tou veľkou obeťou, ktorá bola prinesená pre nás.1PS 340.2