Jákobova skúsenosť

„Vtedy sľúbil Jákob sľub a povedal: Ak bude Boh so mnou a bude ma chrániť na tejto ceste, ktorou idem, a dá mi chleba jesť a rúcho odiať sa, a navrátim sa v pokoji do domu svojho otca, bude mi Hospodin Bohom. A tento kameň, ktorý som postavil na pamiatku, bude domom Božím. A zo všetkého čo mi dáš, ó Bože, dám ti istotne desatinu.“ 1. Mojžišova 28,20-22.1PS 381.3

Okolnosti, ktoré priviedli Jákoba k sľubu, sa podobajú tým, za akých sa aj dnes ľudia rozhodujú Bohu niečo sľúbiť. Jákob sa svojím hriešnym skutkom dostal k požehnaniu, o ktorom vedel, že mu ho Boh vo svojom vernom Slove sľúbil. Svojím nerozvážnym správaním prejavil veľký nedostatok dôvery, že Boh môže svoj zámer uskutočniť, nech sa prítomnosť javí akokoľvek znepokojujúca. Namiesto toho, aby zaujal miesto, ktoré závidel, bol nútený zachraňovať si život útekom pred Ézavovým hnevom. Musel putovať tisíce kilometrov pustatinou len s palicou v ruke. Stratil odvahu a srdce mu naplnili výčitky a obavy. Vyhýbal sa ľuďom, aby ho nedostihol rozhnevaný brat. Boží pokoj mu nebol útočiskom, pretože ho prenasledovala myšlienka, že sa pripravil o Božiu ochranu.1PS 381.4

Končí sa druhý deň jeho cesty. Jákob je unavený, hladný, bez prístrešia a cíti, že Boh na neho zabudol. Vie, že všetko toto nešťastie si na seba privolal sám svojím nesprávnym konaním. Tiesnia ho temné mraky zúfalstva a cíti sa ako vyvrheľ. Srdce mu plní neznáma hrôza, takže sa sotva odvažuje modliť. Jákob je však natoľko osamelý, že si uvedomuje potrebu Božej ochrany, ako ju predtým nikdy nepocítil. V plači vyznáva svoj hriech Bohu a žiada nejaký dôkaz, že ho Boh celkom neopustil. Jeho obťažené srdce však nenachádza úľavu. Stratil všetku dôveru v seba a bojí sa, že ho Boh jeho otcov zavrhol. Hospodin, Boh milostivý, sa však zľutováva nad opusteným, zarmúteným človekom, ktorý zbiera kamene, robí si z nich podhlavník a prikrývkou mu je len nebeský baldachýn.1PS 382.1

V nočnom videní pozoruje tajomný rebrík, ktorý sa jedným koncom opiera o zem a druhým sa dotýka hviezdnych zástupov najvyšších nebies. Anjeli vystupujú a zostupujú po žiarivom rebríku a ukazujú mu cestu, spojenie medzi nebom a zemou. Počuje hlas, ktorý obnovuje sľub milosti, ochrany a budúcich požehnaní. Keď sa Jákob zo sna prebudil, povedal: „Naozaj Hospodin je na tomto mieste, a ja som o tom nevedel!“ 1. Mojžišova 28,16. Podíval sa naokolo, akoby čakal, že uvidí nebeských poslov. Jeho udivene upretý pohľad vnímal už len nejasné obrysy pozemských predmetov a nad sebou nebesá, ožiarené svetelnými klenotmi. Zmizol rebrík, stratili sa jasní poslovia a slávny majestát nad sebou mohol už vidieť len v predstave.1PS 382.2

Jákoba sa zmocňoval strach nad hlbokým tichom noci a živým vedomím, že je v Božej prítomnosti. Srdce mal plné vďačnosti, že nezahynul. V tú noc už nezaspal. Myseľ mal plnú hlbokej a vrúcnej vďačnosti, ktorá sa snúbila s posvätnou radosťou.1PS 382.3

„Včasráno vzal Jákob kameň, ktorý si položil pod hlavu, vztýčil ho ako posvätný stĺp a zvrchu ho polial olejom.“ 1. Mojžišova 28,18. Na tomto mieste dal Bohu slávnostný sľub.1PS 382.4