Šafárenie starých ľudí

Naše ústavy nedostali ako iné podobné inštitúcie dotácie a dedičstvá. Boh im však pomáhal, žehnal ich a vykonal cez ne mnoho dobrého. Máme medzi sebou starých ľudí, ktorí sa blížia ku koncu svojej životnej púte, ich majetok však prechádza do rúk satanových služobníkov pre nedostatok ostražitých ľudí, ktorí by vedeli tieto prostriedky zabezpečiť pre Božie dielo. Boh im prostriedky zveril nato, aby mu ich vrátili. Keď však títo ľudia odchádzajú z javiska života, v deviatich prípadoch z desiatich naložia s Božím vlastníctvom tak, že ním nemôžu osláviť jeho, pretože ani halier sa z toho nedostane do Pánovej pokladnice. V niektorých prípadoch títo zdanlivo dobrí bratia mali neposvätených poradcov, ktorí im radili zo svojho hľadiska, nie podľa Božieho úmyslu. Majetok často odkázaný deťom a vnukom je dedičom len na škodu. Nemajú nijakú lásku k Bohu ani k pravde, a tak idú všetky tieto Pánove prostriedky satanovým služobníkom a pod jeho kontrolu. Satan je oveľa bdelejší, prezieravejší a obratný pri nachádzaní spôsobov, ako si opatriť prostriedky, než sú naši bratia pri obstarávaní prostriedkov Pánovho vlastníctva pre jeho dielo. Niektoré testamenty sú vyhotovené tak, že neobstoja pred zákonom, čím dielo stráca tisíce dolárov. Naši bratia by si mali uvedomiť, že na nich, ako na verných služobníkoch v Božom diele, spočíva zodpovednosť za to, ako uplatnia svoje schopnosti v týchto záležitostiach a postarajú sa o Pánovo vlastníctvo.1PS 390.3

V tomto ohľade mnohí prejavujú zbytočnú precitlivenosť. Zdá sa im, že vstupujú na zakázanú pôdu, keď si so starými alebo chorými majú pohovoriť o ich majetkových záležitostiach, aby sa dozvedeli, ako s nimi hodlajú naložiť. Táto povinnosť je však práve taká posvätná, ako kázanie Slova na záchranu hynúcich. Veď ide o človeka s Božími peniazmi alebo majetkom, ktorý zakrátko zloží svoje správcovstvo. Odovzdá teraz prostriedky, ktoré mu Boh zveril, aby sa použili v jeho diele, do rúk bezbožných ľudí, len zato, že sú mu príbuzní? Či by kresťania nemali dbať o to – z obavy o budúce blaho tohto človeka, ako aj zo záujmu o Božie dielo – aby správne rozhodol o prostriedkoch svojho Pána ako o hrivnách, ktoré mu boli zverené, aby ich múdro použil? Budú azda jeho bratia stáť a prizerať sa, ako stráca svoj pozemský život a súčasne olupuje Božiu pokladnicu? Bola by to veľká strata pre neho i pre dielo, pretože, keby sa tieto prostriedky dostali do rúk tých, čo o Božiu pravdu nijako nedbajú, konal by prakticky tak, akoby ich zaviazal do šatky a zakopal.1PS 391.1

Pán chce, aby jeho nasledovníci rozhodli o svojich prostriedkoch, kým to môžu vykonať ešte sami. Poniektorí sa azda spýtajú: „Máme sa už teraz vzdať toho, čo máme?“ Nemusí sa to od nás požadovať už teraz, ale musíme byť ochotní urobiť to pre Krista. Musíme uznať, že všetko, čo máme, úplne patrí jemu. Uznáme to tak, že z toho slobodne použijeme, kedykoľvek sú potrebné prostriedky na pokrok jeho diela.1PS 391.2

Niektorí si zapchávajú uši pred výzvami obetovať prostriedky, ktoré by mali zaslať do cudzích krajín a použiť na vydávanie literatúry o pravde, ktorej má byť na svete ako lístia na jeseň. Takí ľudia ospravedlňujú svoje lakomstvo poukazom, že urobili opatrenia, aby ich dobročinnosť vynikla pri smrti. Pamätali na Božie dielo vo svojom testamente. Žijú teda skúpo, okrádajú Boha na desiatkoch a obetiach a vo svojich testamentoch vracajú Bohu len nepatrnú časť toho, čo im zveril, kým väčšinu si privlastňujú príbuzní, ktorí nemajú nijaký záujem o pravdu. Toto je najhorší druh okrádania. Olupujú Boha o to, čo mu patrí nielen po celý život, ale aj pri smrti.1PS 391.3