Božsko-ľudská podstata Spasiteľa

V Kristovi bola spätá ľudská prirodzenosť s božskou. Jeho poslaním bolo zmieriť Boha s človekom, spojiť konečné s nekonečným. Toto bol jediný spôsob, ako sa pre zásluhy Kristovej krvi mohli padlí ľudia stať účastníkmi božskej prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť umožnila Kristovi pochopiť ľudskú biedu, zármutok a všetky pokušenia, ktoré dorážajú na človeka. Anjeli, ktorí nepoznali hriech, nemohli plne spolucítiť s človekom v jeho zvláštnych ťažkostiach. Kristus zostúpil, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a bol pokúšaný vo všetkom ako my, aby mohol pomôcť všetkým pokúšaným.1PS 157.3

Kristus v ľudskom tele cítil, že potrebuje posilu od svojho Otca. Mal na to svoje modlitebné miesto. Miloval spoločenstvo so svojím Otcom v horskej samote. V modlitebných zápasoch dostávala jeho svätá, ľudská prirodzenosť silu na spĺňanie každodenných povinností a zdolávanie prekážok. Spasiteľ chápal naše potreby a slabosti; stal sa pokorným, bdelým modlitebníkom hľadajúcim u Otca novú moc, ktorá by ho posilnila, osviežila a pripravila na povinnosti i pokušenia. Vo všetkom je nám príkladom. Poznal naše slabosti, no bez hriešnych vášní. Jeho bezhriešna prirodzenosť sa desila zla. Vo svete hriechu pretrpel boje a duševné úzkosti. Ako človek pokladal modlitbu za nutnosť a prednosť. Úpenlivo prosil o Božiu pomoc a útechu, ktorú Otec bol pripravený dať tomu, ktorý pre blaho človeka opustil nebeskú radosť a za príbytok si zvolil studený, nevďačný svet. Kristus nachádzal útechu a radosť v spoločenstve so svojím Otcom. Pri ňom mohol zložiť všetok zármutok svojho srdca, ktorý naňho doliehal. Bol mužom bolestí a poznal útrapy.1PS 158.1