3. kapitola — Blahobyt vedie k pýche

Keď Šalamún vyvyšoval nebeský zákon, Boh bol s ním a obdarúval ho múdrosťou, aby mohol nad Izraelom vládnuť spravodlivo a zhovievavo. Hoci získal bohatstvo a svetskú slávu, spočiatku zostal skromný a jeho vplyv bol ďalekosiahly. „Šalamún panoval nad všetkými kráľovstvami od Eufratu po krajinu Filištíncov, ba až po hranicu Egypta.“ „Mal pokoj zo všetkých strán. Júda aj Izrael bývali v bezpečí, každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom... po všetky dni Šalamúnove“ 1. Kráľov 4,21.24.25 (ROH); 1. Kráľov 5,1.4.5 (ECAV).PK 27.1

Odpadnutím od Boha sa mu však po veľmi sľubnom začiatku život zatemnil. Dejiny zaznamenávajú smutnú skutočnosť, že ten, ktorý dostal meno Jedídja, teda „Hospodinov miláčik“ (2. Samuelova 12,25), a ktorého Boh poctil významnými znameniami svojej priazne, takže sa svojou múdrosťou a spravodlivosťou vo vtedajšom svete preslávil; ten, ktorý iných poúčal, že všetka sláva patrí Bohu Izraela, sám prestal uctievať Hospodina a začal sa klaňať pohanským modlám.PK 27.2

Hospodin už stáročia pred nástupom Šalamúna na trón predvídal nebezpečenstvo, ktoré bude ohrozovať kráľov Izraela. Preto poučil Mojžiša, ako sa mu majú vyhýbať. Ten, kto nastúpi na trón Izraela, „nech si napíše do knihy odpis tohto zákona, ktorý sa nachádza u lévijských kňazov“. Hospodin povedal: „Nech je uňho a nech ho číta po celý svoj život, aby sa naučil báť Hospodina, svojho Boha, a zachovávať všetky slová tohto zákona aj tieto ustanovenia a plniť ich, aby sa jeho srdce nevyvyšovalo nad jeho bratov a aby neodbočil od príkazu ani napravo, ani naľavo, aby dlho kraľoval vo svojom kráľovstve, v Izraeli, on i jeho synovia“ 5. Mojžišova 17,18-20.PK 27.3

Okrem týchto pokynov dal Hospodin pomazanému kráľovi aj zvláštnu výstrahu – nemal mať „mnoho žien, aby sa jeho srdce neodchýlilo; nech si ani striebra, ani zlata príliš mnoho nenahromadí!“ 5. Mojžišova 17,17.PK 27.4

Šalamún veľmi dobre poznal tieto výstrahy a spočiatku sa podľa nich aj správal. Jeho najväčším prianím bolo žiť a vládnuť podľa príkazov zo Sínaja. Jeho spôsob vlády sa výrazne líšil od zvyklostí vtedajších národov, ktoré na Boha nebrali nijaký ohľad a ktorých vládcovia znevažovali svätý Boží zákon.PK 27.5

V snahe upevniť svoje vzťahy k mocnému kráľovstvu južne od Izraela, vstúpil Šalamún na zakázanú pôdu. Satan vedel, aké sú výsledky poslušnosti, a preto už na začiatku Šalamúnovej vlády – v rokoch, v ktorých kráľ vynikol múdrosťou, dobročinnosťou a spravodlivosťou – pôsobil tak, aby zákerne ochromil Šalamúnovu vernosť zásadám a odvrátil ho od Boha. Z Písma vieme, že nepriateľ mal úspech: „Šalamún sa stal zaťom egyptského kráľa faraóna, vzal si faraónovu dcéru a... priviedol ju do mesta Dávidovho“ 1. Kráľov 3,1.PK 28.1

Aj keď toto manželstvo nebolo v súlade s Božím zákonom, zdalo sa požehnané, lebo Šalamúnova pohanská žena sa odvrátila od modlárstva a uctievala pravého Boha. Aj sám faraón významne pomohol Izraelcom tým, že po dobytí Gézera, „Kanaáncov, ktorí bývali v meste, pobil a mesto dal do vena svojej dcére, Šalamúnovej manželke“ 1. Kráľov 9,16. Šalamún dal toto mesto znova postaviť, čím, podľa všetkého, posilnil svoje kráľovstvo pozdĺž stredozemného pobrežia. Spojenectvom s pohanským národom spečateným sobášom s pohanskou princeznou Šalamún nerozvážne porušil múdre opatrenie, ktoré malo zachovať čistotu vyvoleného ľudu. Tešiť sa nádejou, že sa jeho pohanská manželka obráti, bolo len úbohým ospravedlňovaním hriechu.PK 28.2

Boh vo svojej láske a milosrdenstve na určitý čas uzdil následky tohto strašného omylu. Kráľ tiež mohol svojím múdrym správaním aspoň čiastočne mariť škodlivý vplyv svojej nerozvážnosti. Začal však zabúdať na Zdroj svojej sily a slávy. Čím viac totiž jeho osobné záľuby víťazili nad rozumom, tým rástlo jeho sebavedomie, viera vo vlastné schopnosti a Šalamún sa snažil spĺňať Hospodinove zámery podľa vlastných predstáv. Nazdával sa, že politické a obchodné zväzky s okolitými národmi mu umožnia oboznámiť ich s pravým Bohom, preto nadväzoval hriešne spojenectvá s rôznymi národmi. Tieto zväzky boli často spečatené sobášmi s pohanskými princeznami. Na úkor Hospodinových príkazov sa do popredia dostávali zvyklosti okolitých národov. Šalamún sa utvrdzoval v presvedčení, že svojou múdrosťou a vplyvom svojho osobného príkladu odvráti svoje ženy od modlárstva a privedie ich k uctievaniu pravého Boha a že uzavreté zväzky privedú okolité národy do užšieho styku s Izraelom. Aká to márna nádej! Šalamúnov mylný názor, že má dosť síl, aby odolal vplyvu pohanských spojencov, bol nešťastným sebaklamom. Mýlil sa aj vtedy, keď sa nazdával, že k poslušnosti a k zachovávaniu svätých prikázaní môže doviesť iných, hoci sám Božie zákony zanedbáva.PK 28.3

Spojenectvá a obchodné styky s pohanskými národmi rozhojnili kráľovu slávu, znásobili pocty a pridali svetské bohatstvo. Mal možnosť priviesť mnoho zlata z Ofíru a veľké množstvo striebra z Taršíša. „Kráľ uložil v Jeruzaleme toľko striebra a zlata ako kamenia a cédrov ako divých figovníkov, ktorých je na nížine hojnosť“ 2. Paralipomenon 1,15. Mnohí ľudia počas Šalamúnovej vlády nadobudli veľké bohatstvo so všetkým sprievodným pokušením. Rýdze zlato charakteru však stratilo svoj lesk a hodnotu.PK 29.1

Šalamún opúšťal Boha tak pozvoľna, že skôr než si to uvedomil, bol už od neho príliš ďaleko. Spočiatku len nebadane, no postupne stále viac spochybňoval Božie vedenie a spoliehal sa na vlastné schopnosti. Postupne slabla jeho predtým bezvýhradná poslušnosť voči Bohu, ktorá mala izraelský národ ozvláštniť, a prispôsoboval sa zvyklostiam okolitých národov. Povoľoval pokušeniam ako tieňom sprevádzajúcim jeho úspechy a postavenie natoľko, že zabudol na jediný Zdroj svojho šťastia. Márnomyseľná túžba vyniknúť nad ostatné národy mocou a veľkosťou ho doviedla k tomu, že Božie dary dosiaľ používané na oslavu Boha sebecky zneužil. Peniaze, pomocou ktorých mal zmierňovať biedu chudobných a na svete šíriť zásady bohabojného života, boli sebecky zneužívané na ctibažné ciele.PK 29.2

Jeho márnivá túžba pompéznosťou prevýšiť ostatné národy marila v ňom snahy dosiahnuť krajšiu a dokonalejšiu povahu. Kvôli svetskej sláve predal česť a poctivosť. Obchodovanie s mnohými krajinami prinášalo štátu nebývalé príjmy, ktoré narastali vymáhaním veľkých daní. Tak sa stalo, že pýcha, ctibažnosť, márnotratnosť a pôžitkárstvo nakoniec vyústili do krutosti a neľútostného vymáhania daní. Zo svedomitosti a ohľaduplnosti voči ľuďom z počiatočných rokov jeho vlády nezostalo takmer nič. Z vladára plného múdrosti a milosrdenstva sa stal tyran. Z bohabojného sudcu sa stal utláčateľ a krutovládca. Jednu daň vymáhal za druhou, len aby mal dostatok prostriedkov na rozmary nákladného dvora.PK 29.3

Ľud sa začal búriť. Bývalá úcta a obdiv voči kráľovi vyústili do nespokojnosti a opovrhnutia.PK 29.4

Hospodin radil budúcim vládcom Izraela, aby nerozmnožovali počet svojich koní, čím ich chcel ochrániť pred závislosťou od ľudskej sily. Napriek tomuto príkazu Šalamúnovi dovážali kone z Egypta a z ostatných krajín. „Šalamún si nazhromaždil vozy a jazdcov. Mal tisícštyristo vozov a dvanásťtisíc jazdcov. Umiestnil ich v mestách pre vozy a pri kráľovi v Jeruzaleme“ 2. Paralipomenon 9,28; 1. Kráľov 10,26.PK 29.5

Kráľ videl ideál pravej veľkosti stále viac v prepychu, pôžitkárstve a v priazni sveta. Krásne a pôvabné ženy privážali z Egypta, Fenície, Edómu, Moábska a z iných krajín. Takých žien bolo na stá. Ich náboženstvo spočívalo v uctievaní modiel; naučili sa predvádzať zvrhlé a kruté obrady. Kráľ očarený ich krásou zanedbával svoje povinnosti voči Bohu i kráľovstvu.PK 30.1

Ženy neodolateľne vplývali na Šalamúna a postupne ho zviedli k účasti na modloslužbách. Šalamún nebral ohľad na Božiu vôľu, podľa ktorej mal byť hradbou proti odpadlíctvu, ale sám sa oddával modloslužbe. „V čase Šalamúnovej staroby zviedli mu jeho ženy srdce k iným bohom, takže jeho srdce nebolo celé oddané Hospodinovi, jeho Bohu, ako srdce jeho otca Dávida. Šalamún chodil za Aštartou, sidónskou bohyňou, a za Milkómom, ohavnosťou to Ammóncov“ 1. Kráľov 11,4.5.PK 30.2

Na južnej výšine Olivového vrchu oproti vrchu Mórija, kde stál prekrásny chrám Hospodinov, postavil Šalamún celý rad veľkolepých stavieb na modloslužobné účely. V snahe zapáčiť sa svojim ženám dal postaviť uprostred myrtových a olivových hájov obrovské modly z dreva a z kameňa. Tam, pred oltárom moábskeho božstva Kamóša, ako aj boha Ammóncov Molocha, sa konali tie najzvrhlejšie pohanské obrady.PK 30.3

Po tomto Šalamúnovom skutku nasledoval neodvratný trest. Tým, že opustil Hospodina a spojil sa s modlármi, spečatil svoju záhubu. Keď sa spreneveril Bohu, prestal sa ovládať. Stratil morálnu silu. Jeho mravná citlivosť otupela, svedomie sa zatvrdilo. Ten, ktorý na začiatku svojej vlády prejavil toľko múdrosti a citlivosti, ako v prípade navrátenia bezmocného dieťaťa nešťastnej matke (pozri 1. Kráľov 3,16-20), klesol tak hlboko, že dal súhlas na zhotovenie modly, ktorej podaktorí obetovali živé deti. Ten, ktorý bol v mladosti obdarený múdrosťou a rozvahou a ktorý vo svojom mužnom veku z Božieho vnuknutia napísal: „Nejedna cesta vidí sa človekovi správnou, ale jej koniec môže byť cestou k smrti“ (Príslovia 14,12), sa neskôr natoľko odvrátil od čistoty, že začal schvaľovať odporné obrady, spojené s uctievaním Kamóša a Aštarty. Ten, ktorý pri vysviacke chrámu povedal svojmu ľudu: „Nech bude vaše srdce celkom oddané Hospodinovi, nášmu Bohu“ (1. Kráľov 8,61), sa tomuto ideálu sám spreneveril, pretože svojím zmýšľaním a konaním poprel vlastné slová. Nemravnosť označil za slobodu. Spájal svetlo s tmou, dobro so zlom, čistotu s nemravnosťou, Krista s Beliálom. Za akú cenu!PK 30.4

Zo Šalamúna, jedného z najvýznamnejších kráľov, aký kedy držal v ruke vladárske žezlo, sa stal zvrhlík, nástroj a otrok iných. Jeho kedysi ušľachtilá a mužná povaha zoslabla a mravne stroskotala. Nad Šalamúnovou vierou v živého Boha zvíťazili pochybnosti a nevera. Strata viery mu rozvrátila šťastie, ochromila zásady a spustošila život. Spravodlivosť a veľkorysosť počiatočných rokov jeho panovania sa zmenili na krutovládu a tyraniu. Aký úbohý a krehký je človek! Kto prestáva závisieť od Boha, svojvoľne sa zrieka jeho pomoci.PK 31.1

V týchto rokoch odpadnutia sa prehlboval duchovný úpadok Izraela. Dalo sa očakávať niečo iné, keď sa ich kráľ spojil s mocnosťami zla? Nepriateľ chcel týmto zmiasť Izraelcov, aby nerozpoznali pravú bohoslužbu od falošnej – a Izrael bol ľahkou korisťou. Obchod s okolitými krajinami priviedol Izraelcov do úzkeho styku s tými, ktorí Boha nemilovali, preto sa vytrácala aj ich láska k Bohu. Zmysel pre Božiu majestátnu a svätú povahu sa im celkom vytratil. Odmietli poslúchať Hospodina a podľahli nepriateľovi spravodlivosti. Izraelci si čoskoro zvykli uzatvárať manželstvo s modloslužobníkmi a podobne rýchlo si navykli uctievať modly. Pozvoľna sa rozmohlo mnohoženstvo. Pohanské matky brávali svoje deti k modloslužobným obradom. Bohom prikázané bohoslužobné úkony mnohí nahradili modlárstvom najhoršieho druhu.PK 31.2

Kresťania sa vždy musia líšiť od sveta, jeho ducha a vplyvov a oddeliť sa od neho. Boh nás môže zachovať vo svete, no svet nesmie byť v nás. Božia láska nie je neistá ani nestála. Boh vždy bdie nad svojimi deťmi a úprimne sa o ne stará. Žiada však úplnú oddanosť. „Nik nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu i mamone“ Matúš 6,24.PK 31.3

Šalamún dostal dar obdivuhodnej múdrosti, no svet ho odvrátil od Boha. Dnešný človek nie je silnejší, než bol on; rovnako je náchylný podľahnúť vplyvom, ktoré mu pripravia pád. Ako Hospodin varoval Šalamúna pred číhajúcim nebezpečenstvom, tak aj dnes varuje svojich pred spolčovaním sa so svetom. Vyzýva: „Preto vyjdite spomedzi nich a oddeľte sa, hovorí Pán, nečistého sa nedotýkajte a ja vás prijmem a budem vám Otcom a vy mi budete synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán“ 2. Korinťanom 6,17.18.PK 31.4

V blahobyte číha nebezpečenstvo. Bohatstvo a slávu vždy sprevádzalo nebezpečenstvo, ktoré ohrozovalo pokoru a zbožnosť. Niesť prázdnu nádobu nebýva ťažké, no niesť ju po okraj naplnenú vyžaduje veľkú opatrnosť. Súženie a prenasledovanie môže síce pôsobiť bolesť a zármutok, ale najväčším nebezpečenstvom, ktoré ohrozuje duchovný život, je blahobyt. Ak sa človek ustavične nepodriaďuje Božej vôli a ak ho neposväcuje pravda, blahobyt v ňom celkom určite prebudí prirodzený sklon k opovážlivosti.PK 31.5

V údolí pokory, kde si ľudia uvedomujú svoju závislosť od Boha a sú ochotní učiť sa a dať sa ním viesť na každom kroku, býva istota a bezpečie. Tým, ktorí stoja na vrchole a o ktorých sa predpokladá, že pre svoje postavenie majú potrebnú múdrosť, hrozí najväčšie nebezpečenstvo. Ak sa títo ľudia nebudú bezvýhradne spoliehať len na Boha, určite padnú.PK 32.1

Ak sa v človekovi zahniezdi pýcha a ctibažnosť, tieto necnosti mu zničia život, lebo pýcha a sebestačnosť zatvárajú srdce pred večným požehnaním nebies. Kto chce žiť len pre vlastnú slávu, nakoniec spozná, že mu chýba Božia milosť, ktorá jediná obohacuje a pôsobí pravú radosť. Na tom však, kto všetko rozdá a všetko robí pre Krista, splní sa zasľúbenie: „Požehnanie Hospodinovo obohacuje a nepridáva k tomu žiaľ“ Príslovia 10,22. Jemným dotykom milosti Spasiteľ vyháňa zo srdca nepokoj a hriešnu ctibažnosť. Nenávisť nahrádza láskou a neveru dôverou. Keď hovorí: „Nasleduj ma!“, potom sa ruší spojenie so svetom. Jeho hlas zaháňa zo srdca žiadostivosť a ctibažnosť, takže človek takto oslobodený ho môže nasledovať.PK 32.2