Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents

Proroci a králi

 - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    35. kapitola — Blížiaci sa súd

    Počas prvých rokov Jojákimovej vlády sa prejavili viaceré náznaky blížiacej sa pohromy. Slovo Hospodinovo, ktoré hlásali proroci, sa malo čoskoro naplniť. Asýrska ríša na severe, ktorá si dlho udržiavala prevahu, nebude naďalej vládnuť národom. Čoskoro utrpí rozhodujúcu ranu aj Egypt na juhu, na ktorého moc sa júdsky kráľ márne spolieha. Východ celkom nečakane prekvapila nová svetová veľmoc – Babylon – ríša, ktorá rýchlo zatienila všetky ostatné národy.PK 226.1

    O pár rokov sa babylonský vládca stane nástrojom Božieho hnevu proti nekajúcim Júdejcom. Nebúkadnecarove vojská po opätovných útokoch nakoniec Jeruzalem obsadia. Izraelci budú odvedení do zajatia do krajiny Sineár najprv v malých hlúčkoch, no neskôr po tisícoch a desaťtisícoch, aby tam žili v nútenom vyhnanstve. Jojákim, Joachín, Cidkija – všetci títo židovskí králi sa jeden za druhým stanú vazalmi babylonského panovníka a jeden po druhom sa bude každý z nich búriť. Stále prísnejšie a tvrdšie tresty budú doliehať na vzdorovitý národ, kým nakoniec celá krajina nespustne. Jeruzalem bude zničený, rozvrátený a ľahne popolom; zničený bude aj Šalamúnov chrám. Júdovo kráľovstvo padne a nikdy už nezaujme svoje bývalé postavenie medzi národmi zeme.PK 226.2

    Počas tohto obdobia zmien a nebezpečenstva pre Izrael dostal tento národ z neba prostredníctvom Jeremiáša mnohé posolstvá. Tak dal Hospodin Júdejcom dostatočnú príležitosť, aby zrušili spojenectvo s Egyptom a aby sa vyhli roztržke s vládcom Babylona. Keď sa potom hroziace nebezpečenstvo priblížilo, Jeremiáš poúčal Izraelcov pomocou viacerých podobenstiev v nádeji, že medzi ľudom prebudí zmysel pre povinnosť voči Bohu a že národ presvedčí o potrebe udržiavať priateľské styky s babylonskou vládou.PK 226.3

    V snahe znázorniť význam bezpodmienečnej poslušnosti Božím príkazom Jeremiáš zvolal niekoľkých Rechabíjcov do jednej z chrámových miestností, predložil im víno a vyzval ich, aby pili. To podľa očakávania vyvolalo odpor a rozhodné odmietnutie prítomných. Rechabíjci rázne vyhlásili: „Nepijeme víno, lebo náš praotec Jonádab, syn Rechabov, nám prikázal: Nepite nikdy víno, ani vy, ani vaši synovia!Jeremiáš 35,6.PK 226.4

    Vtedy zaznelo slovo Hospodinovo k Jeremiášovi: Takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela: Choď a povedz mužom Júdu a obyvateľom Jeruzalema: Nedáte sa poučiť a neposlúchnete moje slová? – znie výrok Hospodinov. Slová Jonádaba, syna Rechabovho, ktorý svojim synom zakázal piť víno, sa zachovávajú; lebo nepijú víno podnes, poslúchajú príkaz svojho praotcaJeremiáš 35,12-14.PK 227.1

    Týmto príbehom chcel Boh poukázať na ostrý rozdiel medzi poslušnosťou Rechabíjcov a neposlušnosťou a vzburou Božieho ľudu. Rechabíjci poslušne zachovávali príkaz svojho otca, a preto sa nedali zviesť k prestúpeniu. Júdejci však Hospodinovo slovo neposlúchli, preto budú musieť vytrpieť najprísnejšie Božie tresty.PK 227.2

    Ja však hovorím k vám neustále, ale neposlúchate ma. Posielal som k vám neprestajne všetkých svojich služobníkov, prorokov s posolstvom: Vráťte sa každý zo svojej zlej cesty, napravte svoje skutky a nechodievajte za inými bohmi slúžiť im; potom ostanete bývať na pôde, ktorú som dal vám i vašim otcom. Ale vy ste nepočúvali a neposlúchali ste ma. Veru, synovia Jonádaba, syna Rechabovho, zachovávajú príkaz svojho praotca, ktorý im dal, ale mňa tento ľud neposlúcha. Preto takto vraví Hospodin, Boh mocností, Boh Izraela: Ja privediem na Júdu a na všetkých obyvateľov Jeruzalema všetko nešťastie, ktorým som im pohrozil, pretože som hovoril k nim, ale neposlúchali, volal som, ale neodpovedaliJeremiáš 35,14-17.PK 227.3

    Ak ľudia dovolia, aby im Duch Svätý obmäkčil srdce a podriadil si ho, potom prijmú radu; ak sa však od nej odvrátia a zatvrdia si srdce, Pán dovolí, aby sa podriadili iným vplyvom. Potom pravdu odmietajú a prijímajú klam, ktorý ich strhne do záhuby.PK 227.4

    Boh napomínal Júdejcov, aby ho nepodnecovali k hnevu, no oni neposlúchli. Preto nakoniec nad nimi vyslovil rozsudok. Budú ako zajatci odvlečení do Babylona. Boh chcel prostredníctvom Chaldejcov potrestať svoj neposlušný národ. Utrpenie Júdejcov malo zodpovedať poznaniu, ktoré mali, ako aj napomenutiam, ktorými pohrdli a ktoré odmietli. Boh svoje súdy dlho odkladal, ale teraz Júdejcov navštívi prejavom svojej neľúbosti ako posledným pokusom zastaviť ich na ceste do záhuby.PK 227.5

    Rodine Rechabovcov bolo udelené stále požehnanie. Prorok vyhlásil: „Pretože ste poslúchli príkaz svojho praotca Jonádaba a zachovali ste všetky jeho príkazy a konali ste podľa toho, ako vám prikázal, preto takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela: Jonádabovi, synovi Rechabovcov, nebude nikdy chybovať ten, čo by stál v mojej službeJeremiáš 35,18.19. Takto Boh poúčal svoj ľud, že vernosť a poslušnosť sa Júdovi vráti v požehnaní takisto, ako boli požehnaní Rechabovci preto, že poslúchli prikázania svojho otca.PK 227.6

    Toto poučenie platí aj nám. Ak sa mali prísne dodržiavať príkazy dobrého a múdreho otca, ktorý si pred škodlivými následkami nestriedmosti chráni svoje potomstvo tými najlepšími a najúčinnejšími prostriedkami, potom si určite treba vážiť Božiu moc o to viac, o čo Boh prevyšuje človeka svojou svätosťou. Náš Stvoriteľ a Veliteľ, večný v moci, obávaný v súde, chce človeka všemožne priviesť k tomu, aby poznal svoje hriechy a kajal sa. On ústami svojich služobníkov predvídavo upozorňuje na nebezpečenstvá neposlušnosti; varuje a verne karhá hriechy. Zárukou úspechu jeho ľudu je len Božia milosť a bdelá starostlivosť jeho vyvolených služobníkov. Boh nemôže podporovať a chrániť tých, ktorí jeho rady odmietajú a pohŕdajú jeho karhaním. Boh môže na určitý čas odložiť svoje odvetné súdy, no nemôže stále zadržiavať svoju trestajúcu ruku.PK 228.1

    Júdejci patrili k tým, o ktorých Boh vyhlásil: „Vy mi budete kňazským kráľovstvom a svätým národom2. Mojžišova 19,6. Jeremiáš za svojho pôsobenia nikdy nezabúdal na to, že v živote, a tým viac v službe najvyššiemu Bohu, je najdôležitejšia čistota srdca. Jasne predvídal pád kráľovstva i rozohnanie Júdejcov medzi národy; okom viery však zahliadol aj obdobie obnovy. V ušiach mu znel Boží prísľub: „Potom ja sám zhromaždím zvyšok svojich oviec zo všetkých krajín, do ktorých som ich zahnal, privediem ich späť na ich nivy... Prichádzajú dni – znie výrok Hospodinov – keď vzbudím Dávidovi spravodlivý výhonok, ten bude panovať ako kráľ a bude múdro konať a uplatňovať právo a spravodlivosť v krajine. Za jeho čias Júda dôjde spásy a Izrael prebývať bude v bezpečí. A toto bude jeho meno, ktorým ho budú volať: Hospodin, naša spravodlivosťJeremiáš 23,3-6.PK 228.2

    Proroctvo o nadchádzajúcom súde znelo teda spolu so zasľúbením konečného a slávneho vyslobodenia. Kto sa chce zmieriť s Bohom a v odpadlíckom svete žiť posväteným životom, získa silu pre každú skúšku, aby mohol presvedčivo svedčiť o Bohu. Budúca záchrana Izraelcov má byť ešte slávnejšia, než bolo ich vyslobodenie pri odchode z Egypta. Pán prostredníctvom svojho proroka oznámil, že príde čas, keď už „nebudú hovoriť: Ako žije Hospodin, ktorý vyviedol Izraelcov z Egypta, lež: Ako žije Hospodin, ktorý vyviedol a priviedol potomstvo domu Izraela zo severnej krajiny a zo všetkých krajín, do ktorých som ich rozohnal. A budú bývať na svojej pôdeJeremiáš 23,7.8. Tieto obdivuhodné proroctvá oznamoval Jeremiáš v posledných rokoch trvania júdskeho kráľovstva, keď sa Babylončania dostávali k nadvláde a svojimi vojskami útočili na hradby Siona.PK 228.3

    V ušiach tých, ktorí neochvejne verili v Hospodina, znelo toto zasľúbenie o vyslobodení ako najsladšia hudba. Bohatí či chudobní, ktorí si Božie rady a napomenutia vážili, si prorokove slová pripomínali stále znova. Tieto slová mocne dojímali aj deti a v ich mladej a vnímavej mysli nechávali trvalé dojmy. Daniel a jeho priatelia smeli v dobe pôsobenia proroka Jeremiáša zvelebiť pravého Boha pred národmi sveta preto, lebo svedomito zachovávali prikázania Písma. Výchova, ktorú tieto židovské deti dostali doma od svojich rodičov, posilnila ich vieru a utvrdila ich v službe živému Bohu, Tvorcovi neba i zeme. Keď Nebúkadnecar na začiatku Jojákimovho panovania prvýkrát obľahol a dobyl Jeruzalem a odvliekol Daniela s jeho priateľmi a ďalšími, ktorí boli určení pre službu na babylonskom dvore, viera židovských zajatcov prešla tou najprísnejšou skúškou. Tí však, čo sa naučili veriť Božím zasľúbeniam, našli v nich všetko potrebné pre každú skúšku, ktorú budú musieť podstúpiť za svojho pobytu v cudzej krajine. Posvätné spisy ich sprevádzali a boli im oporou.PK 229.1

    Jeremiáš sa ako vykladač významu súdov dopadajúcich na Júdsko stal skvelým obhajcom Božej spravodlivosti a Božích milostivých zámerov aj počas najprísnejších trestov. Prorok v tomto úsilí nijako neochaboval. V snahe osloviť všetky vrstvy spoločnosti rozšíril sféru svojho vplyvu do okolitých oblastí Jeruzalema a často navštevoval rôzne kraje kráľovstva.PK 229.2

    Jeremiáš sa vo svojich svedectvách adresovaných Božiemu ľudu stále odvolával na učenie knihy zákona, ktorá bola poctená a vyvýšená za Joziášovej vlády. Stále znova zdôrazňoval význam verného zachovávania zmluvného vzťahu s milosrdnou a láskyplnou Bytosťou, ktorá z výšin Sínaja oznámila príkazy Desatora. Jeremiášovo varovné posolstvo aj s jeho prosbami zaznievalo vo všetkých častiach kráľovstva a každý mal možnosť spoznať Božiu vôľu s národom.PK 229.3

    Prorok vysvetľoval, že náš nebeský Otec dopúšťa svoje súdy, aby „zvedeli pohania, že sú len ľuďmiŽalm 9,21. Hospodin varoval svoj ľud: „Ak sa mi predsa postavíte na odpor a nebudete ma chcieť poslúchať,... i ja sa vám s hnevom postavím na odpor..., rozptýlim vás medzi národy a za vami na vás vytasím meč, vaša krajina bude púšťou a vaše mestá rumoviskom3. Mojžišova 26,21.28.33.PK 229.4

    V čase, keď kniežatá i ľud dostávali posolstvo o prichádzajúcom súde, trávil ich panovník Jojákim, ktorý im mal byť rozvážnym duchovným vodcom hlavne v kajúcnom vyznaní hriechov, v náprave a v konaní dobrých skutkov, všetok svoj čas v sebeckých pôžitkoch. Plánoval: „Postavím si rozľahlý dom a priestranné horné izby“ a tento dom, ktorý obložím „cédrovým drevom a na červeno natriem“ postavil z práce a z peňazí získaných podvodom a útlakom.PK 229.5

    Prorok sa rozhneval a pod vplyvom Ducha nad neverným vládcom vyslovil tento súd: „Beda tomu, kto stavia svoj dom bez spravodlivosti a svoje horné izby bez práva; blížneho svojho núti slúžiť zadarmo a nedáva mu jeho mzdu... Či si preto kráľom, že horlíš za cédrové stavby? Či tvoj otec nejedol a nepil? On prisluhoval právo a spravodlivosť a dobre sa mu viedlo; dopomáhal k právu biednemu a chudobnému. Vtedy bolo dobre. Či práve toto neznamená mňa poznať? – znie výrok Hospodinov. Lež tvoje oči a srdce sú upriamené len na tvoj zisk, na prelievanie krvi nevinného a na páchanie útlaku a krivdy.PK 230.1

    Preto takto hovorí Hospodin o Jojákimovi, Joziášovom synovi, júdskom kráľovi: Nebudú ho oplakávať: Ach, brat môj! Ach, sestra moja! Nebudú ho oplakávať: Ach, pane! Ach, veličenstvo! Pripravia mu oslí pohreb, vyvlečú ho a pohodia ho vonku za bránami JeruzalemaJeremiáš 22,13-19.PK 230.2

    Tento strašný súd o niekoľko rokov naozaj Jojákima stihol, ale Boh vo svojej milosti oznámil tvrdošijnému národu svoj zámer. V štvrtom roku Jojákimovho panovania „predniesol prorok Jeremiáš všetkému júdskemu ľudu a všetkým obyvateľom Jeruzalema“ posolstvo, podľa ktorého už vyše dvadsať rokov, „od trinásteho roku júdskeho kráľa Joziáša... až do tohto dňa“ (Jeremiáš 25,2.3) svedčí o tom, že Boh ich chce spasiť, že však jeho posolstvá sa stretávajú len s pohŕdaním. Teraz teda slovo Hospodinovo znie:PK 230.3

    Takto vraví Hospodin mocností: Pretože ste neposlúchli moje slová, ja pošlem po všetky čeľade severu – znie výrok Hospodinov – i po svojho sluhu, babylonského kráľa Nebúkadnecara, a privediem ich proti tejto krajine a proti jej obyvateľom i proti všetkým týmto okolitým národom; uvalím na nich kliatbu a urobím z nich predmet hrôzy a výsmechu a večné zrúcaniny. A odstránim spomedzi nich hlas plesania a hlas radosti, hlas ženícha a hlas nevesty, zvuk ručných mlynčekov i svetlo lampy. Celá táto krajina bude zboreniskom a pustinou a tieto národy budú sedemdesiat rokov slúžiť babylonskému kráľoviJeremiáš 25,8-11.PK 230.4

    Aj keď výrok bol celkom jasný, tí, ktorí ho vypočuli, sotva vedeli pochopiť jeho strašný dosah. Hospodin sa kvôli zdôrazneniu významu svojich slov rozhodol ich zmysel znázorniť. Jeremiáš mal na Boží príkaz prirovnať osud národa k pitiu z kalicha, naplneného vínom Božieho hnevu. Medzi prvými, ktorí musia z tohto kalicha utrpenia piť, bude „Jeruzalem, mestá Júdu, jeho kráľ a jeho kniežatá“. Po nich bude z toho istého pohára piť „egyptský kráľ faraón, jeho sluhovia, jeho kniežatá i všetok jeho ľud“ (Jeremiáš 25,18.19) i „celá zmiešanina národov“ – aby sa mohol splniť Boží úmysel.PK 230.5

    Prorok mal kvôli názornejšej predstave rýchlo sa blížiacich súdov pojať „niektorých zo starších ľudu i zo starších kňazstva a vyjsť do údolia Bem Hinnóm“, kde mal hovoriť o odpadnutí Júdska a rozbiť „hrnčiarsku nádobu“. Pritom mal menom Hospodina, ktorého je služobníkom povedať: „Podobne rozbijem tento ľud a toto mesto, ako rozbíjajú hrnčiarsku nádobu, ktorú už nemožno opraviťJeremiáš 19,1.2.11.PK 231.1

    Jeremiáš urobil všetko, ako mu bolo prikázané. Potom sa vrátil do mesta a na nádvorí chrámu oslovil všetok prítomný ľud: „Takto vraví Hospodin mocností, Boh Izraela: Privediem na toto miesto a na všetky k nemu patriace mestá pohromu, ktorú som vyriekol proti nemu, lebo si zatvrdili šiju a nepočúvali na moje slováJeremiáš 19,15.PK 231.2

    Prorokove slová, pod vplyvom ktorých mali Júdejci vyznať hriech a kajať sa, vyvolali taký hnev popredných mužov, že Jeremiáš bol uväznený. Napriek tomu, že ho zajali a uväznili, neprestal hlásať nebeské posolstvo tým, čo boli s ním. Jeho hlas nemohlo umlčať ani prenasledovanie. O slove pravdy vyznal: „Tak mi je v srdci, akoby bol žeravý oheň zovretý v mojich kostiach. Namáhal som sa udržať to v sebe, ale nevládzemJeremiáš 20,9.PK 231.3

    Jeremiáš dostal v tom čase od Hospodina príkaz, aby napísal posolstvá, ktoré chcel oznámiť tým, po ktorých spáse jeho súcitné srdce stále túžilo. Hospodin vyzval svojho služobníka: „Vezmi si knižný zvitok a napíš naň všetky slová, ktoré som ti hovoril o Izraelovi, o Júdsku a o všetkých národoch odo dňa, čo som ti začal hovoriť, od dní Joziáša až podnes. Keď sa dom Júdov dopočuje o všetkom nešťastí, ktoré mu zamýšľam spôsobiť, azda sa každý navráti zo svojej zlej cesty a ja im odpustím ich viny a hriechyJeremiáš 36,2.3.PK 231.4

    Jeremiáš poslúchol príkaz a na pomoc si zavolal svojho verného priateľa, pisára Bárucha, ktorému nadiktoval „všetky slová Hospodinove, ktoré bol povedalJeremiáš 36,4. Tieto slová starostlivo napísané na pergamenovom zvitku boli vážnym pokarhaním za hriech, varovaním pred trestom za odpadnutie a výzvou zrieknuť sa každej neprávosti.PK 231.5

    Keď boli všetky slová napísané, Jeremiáš, ktorý bol stále vo väzení, poslal Bárucha, aby posolstvo prečítal v chráme ľuďom, ktorí sa tam zišli pri príležitosti národného pôstu „v piatom roku júdskeho kráľa Jojákima, syna Joziášovho, v deviatom mesiaci“. Prorok povedal: „Azda ich úpenie prenikne pred Hospodina a každý sa navráti zo svojej zlej cesty, lebo veľký je hnev a prchlivosť, ktorou Hospodin pohrozil tomuto ľuduJeremiáš 36,9.7.PK 232.1

    Báruch poslúchol a posolstvo zvitku prečítal zhromaždeným Júdejcom. Potom kniežatá poslali k Báruchovi posla s odkazom, aby slová prečítal aj im. Kniežatá vypočuli posolstvo s veľkým záujmom a prisľúbili, že všetko, čo počuli, oznámia kráľovi, ale pisárovi radili, aby sa skryl, lebo sa obávali, že kráľ svedectvo zavrhne a bude chcieť usmrtiť tých, ktorí mu posolstvo pripravili a doručili.PK 232.2

    Keď kniežatá povedali Jojákimovi, čo im Báruch čítal, kráľ hneď rozkázal, aby mu zvitok priniesli a posolstvo prečítali. Jeden z kráľovských pobočníkov menom Jehúdi zvitok vzal a začal čítať karhajúce a výstražné posolstvo. Bolo to v zime a kráľ so svojimi júdskymi kniežatami a druhmi sedel pri otvorenom ohnisku. Len čo mu Jehúdi časť rukopisu prečítal, kráľ uchopil zvitok a nad nebezpečenstvom, ktoré hrozí jemu i ľudu sa tak rozhneval, že časť posolstva „odrezal pisárskym nožom a hodil do ohňa na ohnisku“, kde nakoniec zhorel „celý zvitokJeremiáš 36,23.PK 232.3

    Ani kráľ, ani jeho kniežatá sa nezľakli, ani „si neroztrhli šaty“. Keď však niektoré kniežatá „naliehali na kráľa, aby zvitok nepálil, neposlúchol ich“. Keď zvitok zhorel, bezbožný kráľ sa tak rozzúril, že hneď kázal Bárucha a Jeremiáša chytiť, „ale Hospodin ich ukrylJeremiáš 36,24-26. Boh chcel Júdejcov v ich vlastnom záujme láskyplne varovať, keď veriaci ľud v chráme, kniežatá i kráľa upozornil na výstrahy, obsiahnuté v zvitku, ktorý bol napísaný pod vplyvom Ducha. Boh povedal: „Azda sa každý navráti zo svojej zlej cesty a ja im odpustím ich viny a hriechyJeremiáš 36,3. Pán ľutuje človeka, ktorý v slepote svojej zvrátenosti bojuje proti nemu. V snahe prebrať ho z mrákavy ho karhá, ba hrozí trestom, aby si aj tí najvznešenejší uvedomili svoju zaslepenosť a oľutovali poblúdenie. Chce pomôcť samoľúbym, aby pochopili, že svojím márnym snažením pokoj nedosiahnu. Duchovné požehnanie nájdu len v úzkom spojení s nebom.PK 232.4

    Boh nehodlá posielať poslov len preto, aby hriešnikov utešovali a lichotili im. Ľudí vo viere neposvätených neubezpečuje nejakým posolstvom pokoja, že s nimi je všetko v poriadku. Práve naopak, Pán prebúdza svedomie priestupníka a znepokojuje ho ostrými šípmi usvedčujúcej pravdy. Boží anjeli ho upozorňujú na strašné Božie súdy, ktoré majú v ňom prehĺbiť pocit úbohosti pred Bohom a viesť ho k otázke: „Čo mám robiť, aby som bol spasený?Skutky apoštolov 16,30. No ruka, ktorá sa láskavo skláňa do prachu, karhá hriech, zahanbuje pýchu a ctibažnosť, chce skrúšeného kajúcnika zodvihnúť. Ten, ktorý dopúšťa tresty, sa súcitne pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?PK 232.5

    Keď človek hreší proti svätému a milostivému Bohu, nemôže urobiť nič ušľachtilejšie, než sa úprimne v slzách skrúšene kajať a vyznať svoje poblúdenie. Len to Boh od neho očakáva. On prijíma skrúšené srdce a kajúcneho ducha. Kráľ Jojákim a jeho kniežatá však vo svojej rúhavej pýche odmietli Božie pozvanie. Nedbali na výstrahu a nekajali sa. Posledná príležitosť milosti, ktorá sa im ponúkala vo chvíli, keď doháral zvitok, bola poslednou možnosťou ich záchrany. Pán ich napomenul, že ak odmietnu vypočuť jeho hlas, postihne ich strašná odplata. Keďže odmietli vypočuť Božie posolstvo, Boh vyniesol svoj konečný súd nad Júdskom. Pánov hnev postihne predovšetkým toho, ktorý sa tak rúhavo protivil Všemohúcemu.PK 233.1

    Takto vraví Hospodin o júdskom kráľovi Jojákimovi: Nebude mať potomka, ktorý by sedel na tróne Dávidovom, a jeho mŕtvolu vyhodia vo dne na horúčavu a v noci na mráz. A potrescem ho na jeho potomstve i na jeho služobníkoch pre ich vinu a privediem na nich, na obyvateľov Jeruzalema a na ľudí Júdska, všetku pohromu, ktorú som im predpovedalJeremiáš 36,30.31.PK 233.2

    Spálením zvitku sa však celá záležitosť neskončila. Písaného slova sa mohol vládca ľahšie zbaviť než jeho pokarhania, výstrah a blížiaceho sa trestu, ktorý Boh vyniesol nad vzdorovitým Izraelom. Spálený zvitok dostal novú podobu. Hospodin prikázal svojmu služobníkovi: „Vezmi si znova iný zvitok a napíš naň všetky predošlé slová, ktoré boli na prvom zvitku, čo júdsky kráľ Jojákim spálilJeremiáš 36,28. Záznam proroctva o Júdovi a Jeruzaleme bol premenený na popol; no v Jeremiášovom srdci slová posolstva horeli ďalej „ako planúci oheň“ a prorok znova nadiktoval, čo hnev človeka chcel zničiť.PK 233.3

    Jeremiáš vzal teda iný zvitok, dal ho pisárovi Báruchovi, „a ten napísal podľa Jeremiášovho diktovania všetky slová knihy, ktorú spálil júdsky kráľ Jojákim. A bolo pripojených k nim ešte mnoho podobných slovJeremiáš 36,32. Ľudský hnev chcel zmariť úsilie Božieho proroka, ale spôsob, akým kráľ Jojákim hodlal obmedziť Božieho služobníka, poskytol ďalšiu príležitosť na objasnenie Božích požiadaviek.PK 233.4

    Odpor voči pokarhaniu, ktorý dal Jeremiáša uväzniť, možno pozorovať aj dnes. Mnohí zavrhujú opätovné výstrahy a radšej počúvajú falošných učiteľov, ktorí im lichotia a prehliadajú ich neprávosti. Takí nenájdu v tiesnivých chvíľach bezpečné útočisko, nedočkajú sa pomoci z neba. Boží vyvolení služobníci majú odvážne a trpezlivo čeliť skúškam a utrpeniu zo strany odporcov, ktorí ich tupia, prehliadajú a nechcú pochopiť. Majú verne pokračovať v diele, ktoré im zveril Pán a nezabúdať, že ľudia pre Božie slovo prenasledovali nielen prorokov, ale aj Spasiteľa sveta a že aj jeho apoštolovia znášali tupenie a prenasledovanie pre Slovo.PK 234.1

    Pán chcel, aby Jojákim prijal Jeremiášove rady a aby sa nimi riadil. Tým mohol získať Nebúkadnecarovu priazeň a ušetriť si mnoho starostí. Mladý kráľ prisahal vernosť babylonskému vládcovi a keby bol zostal svojmu sľubu verný, mohol získať úctu pohanov, čo by bolo vhodnou príležitosťou na obrátenie ľudí.PK 234.2

    Júdsky kráľ si však nevážil mimoriadne výsady, ktoré mu boli poskytnuté, a zámerne šiel vlastnou cestou. Porušil sľub, ktorý dal babylonskému vládcovi a vzbúril sa. Tým sa dostal aj so svojím kráľovstvom do veľkých ťažkostí. Zaútočili naňho „lúpežné hordy Chaldejcov, hordy Sýrčanov, hordy Moábcov a hordy Ammóncov“ a on neubránil krajinu pred záplavou týchto záškodníkov. (Pozri 2. Kráľov 24,2.) Jeho niekoľkoročná vláda sa skončila hanbou; zavrhlo ho nebo, národ ho nemal rád a babylonskí vládcovia, ktorých dôveru sklamal, ho nenávideli – to všetko bol následok jeho osudnej chyby, ktorej sa dopustil, keď neplnil Boží zámer, ktorý mu oznámil vyvolený prorok.PK 234.3

    Jojáchin, syn Jojákima sedel na tróne len tri mesiace a desať dní. Vzdal sa chaldejským vojskám, ktoré pre vzburu júdskeho vladára znova obľahli tiesnené mesto. Vtedy Nebúkadnecar „odviedol do Babylonie aj Jojáchina, kráľovu matku, kráľove ženy, jeho dvoranov i šľachtu krajiny“ v počte niekoľko tisíc, aj „tesárov a kováčov tisíc“. Babylonský kráľ odvliekol s nimi „všetky poklady domu Hospodinovho, aj poklady kráľovského paláca2. Kráľov 24,15.16.13.PK 234.4

    Aj keď moc júdskeho kráľovstva bola ochromená a ľud aj s majetkom bol odvlečený do Babylonie, Júdsko smelo mať aj ďalej svoju vládu, ktorú Nebúkadnecar podriadil Matanjovi, mladšiemu synovi Joziáša, ktorému premenil meno na Cidkija.PK 234.5

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents