18. kapitola — Uzdravenie vôd
Jordánska nížina v dobe patriarchov „mala hojnosť vlahy ako Hospodinov raj“. Toto nádherné údolie si vybral Lót za svoj domov a „posunul si stany až po Sodomu“ 1. Mojžišova 13,10.12. Keď boli mestá tejto roviny zničené, okolitá krajina spustla a odvtedy sa stala časťou júdskej púšte.PK 123.1
Určitá časť jordánskej nížiny sa so svojimi životodarnými prameňmi a riekami pre radosť ľuďom predsa len zachovala. V tejto nížine, bohatej na úrodné polia a záhrady plné datľových paliem a iných ovocných stromov, sa utáborili zástupy Izraelcov po prechode cez Jordán a prvýkrát ochutnali ovocie zasľúbenej krajiny. Pred sebou mali múry pohanskej pevnosti Jericha, strediska uctievania Ašéry, najohavnejšieho a najzvrhlejšieho kanaánskeho modlárstva. Múry Jericha však onedlho padli a jeho obyvatelia boli vyhubení. Józua po páde mesta zaviazal prísahou celý Izrael: „Nech je prekliaty pred Hospodinom, kto by sa dal do stavby Jericha. Za cenu prvorodeného nech kladie jeho základy a za cenu svojho najmladšieho nech stavia jeho brány“ Józua 6,26.PK 123.2
Uplynulo päť storočí. Bohom zlorečené miesto zostalo pusté. Kliatba zasiahla aj pramene, ktoré boli pre život v tejto časti údolia tak prepotrebné. Za čias Achábovho odpadnutia, keď Jezábelin vplyv viedol k obnove uctievania Ašéry, bolo však Jericho, starobylé sídlo tejto modloslužby, napriek výslovnej kliatbe znova vystavené. Postavil ho Chiél Bételský. „Za cenu Abíráma, svojho prvorodeného, mu položil základy a za cenu Segíba, svojho najmladšieho, vsadil jeho brány podľa slova Hospodinovho“ 1. Kráľov 16,34.PK 123.3
V blízkosti Jericha bola uprostred ovocných hájov jedna z prorockých škôl, do ktorej po Eliášovom nanebovzatí prišiel Elízeus. Za svojho pobytu medzi žiakmi prišli za ním občania mesta a vraveli: „Bývanie je v tomto meste dobré, ako aj náš Pán vidí, ale voda je zlá a zem trpí neplodnosťou“ 2. Kráľov 2,19. Prameň v minulosti dával čistú, životodarnú vodu a veľkou mierou stačil ňou zásobovať mesto i okolie, ale teraz sa voda nedala používať.PK 123.4
Elízeus obyvateľom Jericha odpovedal: „Doneste mi novú nádobu a dajte do nej soli.“ Keď mu to priniesli, „vyšiel k prameňu vody, vysypal doň soľ a dodal: Takto hovorí Hospodin: Uzdravil som túto vodu a už z nej nebude pochádzať smrť, ani neúrodnosť“ 2. Kráľov 2,20.21.PK 123.5
Božím obdivuhodným zásahom, nie ľudskou múdrosťou, boli jerišské vody uzdravené. Tí, ktorí znova postavili mesto, si nezaslúžili Božiu priazeň. Ten však, ktorý „dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“ (Matúš 5,45), skutkom lásky tu prejavil svoju ochotu uzdraviť Izrael z duchovných chorôb.PK 124.1
Ozdravenie vody bolo trvalé. „Tá voda zostala zdravou až dodnes podľa slova, ktoré vyriekol Elízeus“ 2. Kráľov 2,22. Voda tu prúdi už celé stáročia a túto časť údolia premenila na oázu.PK 124.2
Toto ozdravenie vôd je v duchovnom ohľade mnohorako poučné. Nová nádoba, soľ, prameň – to všetko možno chápať symbolicky.PK 124.3
Vhodením soli do horkého prameňa poskytol Elízeus rovnaké duchovné poučenie, aké dal svojim učeníkom o stáročia neskôr sám Spasiteľ, keď povedal: „Vy ste soľ zeme“ Matúš 5,13. Soľ v skazenom prameni vyčistila jeho vodu a priniesla život a požehnanie tam, kde predtým bola kliatba a smrť. Boh svojím prirovnaním veriacich k soli poúča svojich verných, že pod vplyvom jeho milosti sa z nich majú stať nástroje na záchranu hynúcich. Vyvolený ľud si Boh spomedzi národov vybral nielen preto, aby ich prijal za svojich synov a dcéry, ale aby prostredníctvom nich svet poznal jeho záchrannú milosť. Hospodin si Abraháma vyvolil nielen za svojho zvláštneho priateľa, ale aj za sprostredkovateľa zvláštnych požehnaní, ktorými chcel obdariť národy.PK 124.4
Svet potrebuje dôkazy úprimného kresťanstva. Jed hriechu otravuje ľudskú spoločnosť. Mestá a dediny sa topia v hriechu a v mravnej porušenosti. Svet je plný chorôb, utrpenia a nespravodlivosti. Na celom svete žijú ľudia v biede a v ponížení, tiesnení vedomím viny a bez spásneho vplyvu beznádejne hynú. Napriek tomu, že sa im pravda evanjelia stále zvestuje, predsa hynú, lebo príklad tých, ktorí by mali šíriť vôňu života, je pachom smrti. Ich dušu napája horkosť, lebo pramene, ktoré by mali byť studňami vody tečúcej k večnému životu, sú otrávené.PK 124.5
Soľ, ak má pôsobiť, musí sa rozpustiť v tom, k čomu sa pridáva. Podobne pôsobí v ľuďoch aj spásna moc evanjelia len osobným spoločenstvom. Táto moc nezachraňuje ľudí masovo, ale jednotlivo. Osobný vplyv býva mocný. Ľudské úsilie musí preniknúť Kristov vplyv. Treba pôsobiť tam, kde pôsobí Kristus. Treba presadzovať správne zásady a odporovať šíriacej sa skazenosti vo svete. To znamená šíriť milosť, ktorú môže dať len Kristus, a mocou príkladného života, úprimnou vierou a vrúcnou láskou robiť život iných ľudí príjemnejším a ich povahu ušľachtilejšou.PK 124.6
O skazenom prameni v Jerichu Pán hovorí: „Uzdravil som túto vodu a už z nej nebude pochádzať smrť ani neúrodnosť“ 2. Kráľov 2,21. Znečistený tok vody predstavuje človeka odlúčeného od Boha. Hriech nielenže ľudí odlučuje od Stvoriteľa, ale ničí v nich túžbu a možnosť poznať ho. Hriechom býva zasiahnuté celé ústrojenstvo človeka; oslabuje sa zmýšľanie, narúša obrazotvornosť a ochromujú sa schopnosti. Vytráca sa zbožnosť a znesväcuje sa srdce. Božia obnovujúca moc nepôsobí zmenu povahy. Človek je slabý a pre nedostatok mravnej sily býva porazený a ponížený.PK 125.1
Očistené srdce je celkom zmenené. Zmena povahy je svetu svedectvom, že v človekovi býva Kristus. Duch Boží tvorí nový život a myšlienky a túžby podriaďuje Kristovej vôli. Tak sa vnútorný človek obnovuje na Boží obraz. Takto môžu slabí a blúdiaci ľudia dokázať svetu, že spásna moc milosti vie zlú povahu človeka zmeniť na dokonalú a do značnej miery ju vyrovnať a zušľachtiť.PK 125.2
Srdce, ktoré prijíma Božie slovo, nie je ako vyschýňajúca kaluž, ani ako deravá studňa, z ktorej sa stráca obsah. Podobá sa skôr bystrine z vrchov, napájanej zo spoľahlivých zdrojov, z ktorých svieža, perlivá voda poskakuje zo skaly na skalu a občerstvuje unavených, smädných a bremenom obťažených. Srdce sa podobá neprestajne tečúcej rieke, ktorej koryto sa stále prehlbuje a rozširuje a ktorej životodarná voda zavlažuje celú oblasť. Rozospievaný riečny tok zanecháva na svojej ceste zeleň a bohatú úrodu. Tráva býva na jej brehoch zelenšia, stromy sviežejšie a kvety bohatšie. Kým zem býva v letnej páľave vysušená a pustá, tok rieky býva olemovaný pásom sviežej zelene.PK 125.3
Tak je to aj s opravdivým Božím dieťaťom. Kristovo náboženstvo sa prejavuje ako oživujúca, prenikavá zásada a ako životodarná duchovná moc. Ak sa srdce otvorí nebeskému vplyvu pravdy a lásky, tieto zásady budú ako prúd vody na púšti a prinesú hojnú úrodu tam, kde je dosiaľ všetko pusté a prázdne.PK 125.4
Keď očistení a posvätení jednotlivci budú na základe poznanej biblickej pravdy horlivo pracovať v záujme záchrany iných, stanú sa vlastne „vôňou života“ pre život. Ak budú denne piť z nevyčerpateľného Zdroja milosti a poznania, zistia, že ich srdce oplýva duchom ich Majstra a že ich obetavá služba pomôže mnohým telesne, duševne i duchovne. Unavení sa osviežia, chorí sa uzdravia a hriechom znepokojenému svedomiu sa uľaví. Vo vzdialených krajinách budú ďakovať tí, ktorí prestali slúžiť hriechu a obrátili sa k spravodlivosti.PK 125.5
„Dávajte, a bude dané aj vám“; veď Božie slovo je „prameň záhradný, studnica živej vody, čo prúdi z Libanonu“ Lukáš 6,38; Pieseň Šalamúnova 4,15.PK 126.1