19. kapitola — Prorok pokoja
Elízeovo prorocké poslanie sa v nejednom ohľade líšilo od toho, čo konal Eliáš. Úlohou proroka Eliáša bolo oznamovať posolstvo súdu; preto odvážne a rázne napomínal kráľa i ľud, aby prestali páchať zlo. Elízeovi bola zverená pokojnejšia úloha; mal v Eliášovom diele pokračovať a upevniť ho a pritom poúčať ľud o Božích cestách. Písmo sväté ho predstavuje ako muža, ktorý sa stýkal s ľuďmi, bol v prostredí prorockých synov a svojimi divmi a kazateľskou službou šíril zdravie a radosť. Elízeus bol mierumilovný a prívetivý muž. O tom, že vedel byť aj prísny, nás presviedča jeho správanie na ceste do Bétela, keď z mesta vybehli proti nemu roztopašní chlapci a posmievali sa mu. Títo nezbedníci počuli o Eliášovom nanebovzatí a z tejto vážnej udalosti si robili posmech, pričom na Elízea vykrikovali: „Plešivý, poď hore! Plešivý, poď hore!“ Keď počul ich výsmešný pokrik, obrátil sa a z podnetu Všemohúceho vyslovil nad nimi kliatbu. Potom nasledoval neodvratný Boží súd. „Vtom vyšli z hory dve medvedice a roztrhali z nich štyridsaťdva chlapcov“ 2. Kráľov 2,23.24.PK 127.1
Keby bol Elízeus tieto posmešné prejavy nechal bez povšimnutia, zberba posmievačov by ho bola ďalej tupila a jeho učiteľské a záchranné poslanie medzi ľudom vo chvíli vážneho ohrozenia národa mohlo byť zmarené. Tento zákrok tvrdej prísnosti však stačil, aby prorokovi získal vážnosť na celý život. Päťdesiat rokov vchádzal a vychádzal bránou Bétela, chodil z mesta do mesta a stretával zástupy lenivej, hrubej, nedisciplinovanej mládeže. Už sa mu však nikto neposmieval ani nezľahčoval jeho prorocké poslanie.PK 127.2
Aj láskavosť má svoje hranice. Vážnosť si treba prísne strážiť, inak ju mnohí vysmejú a znevážia. Falošná láskavosť, lichotenie a zhovievavosť voči mládeži zo strany rodičov a vychovávateľov patrí k najhorším výchovným zlozvykom. V rodinách by nemala chýbať disciplína, rozhodnosť, jasné a určité požiadavky.PK 127.3
Samopašnej mládeži, ktorá sa posmievala Elízeovi, chýbala patričná výchova k úcte, ktorú treba starostlivo pestovať. Rodičia by mali každému dieťaťu vštepovať patričnú úctu k Bohu. Božie meno by sa nikdy nemalo vyslovovať bezmyšlienkovito a ľahkovážne. Pri vyslovovaní tohto mena si anjeli úctivo zakrývajú tvár. O čo úctivejšie by sme ho mali vyslovovať my, padlí hriešnici!PK 127.4
Úctu máme mať aj voči Božím zástupcom – kazateľom, učiteľom a rodičom, ktorí sú povolaní hovoriť a konať na Božom mieste. Úctou, ktorú preukazujeme im, uctievame vlastne Boha.PK 128.1
Zdvorilosť je dar Ducha a každý by sa mal vynasnažiť, aby ho získal. Zdvorilosť nás zušľachťuje, bez nej by naša povaha bola hrubá a drsná. Tí, ktorí sa pokladajú za Kristových nasledovníkov, ale nie sú prívetiví, vľúdni a zdvorilí, nepoznajú Ježiša. Nemusíme síce pochybovať o ich úprimnosti a priamosti, no tieto vlastnosti nenahradia láskavosť a zdvorilosť.PK 128.2
Elízeus práve láskavosťou značne ovplyvňoval život mnohých Izraelcov. Navýsosť priateľsky sa zachoval k rodine v Šúneme. Raz pri obchôdzke krajinou „Elízeus prechádzal cez Šúnem. Bola tam zámožná žena a tá ho pozvala niečo si zajesť. Kedykoľvek potom tade prechádzal, zašiel ta zajesť si“. Žena poznala, že Elízeus je „svätý Boží“ človek a povedala svojmu mužovi: „Urobme mu malú murovanú hornú izbu, dajme mu ta posteľ, stôl, stoličku a svietnik, aby sa tam uchýlil, keď k nám príde“ 2. Kráľov 4,8-10. Do tohto zátišia sa Elízeus neraz utiahol a trávil tu chvíle pokoja a pohody. Boh túto ženinu láskavosť nenechal bez povšimnutia. Jej dom bol bez detí; Boh ju však odmenil za pohostinnosť a dal jej syna.PK 128.3
Roky sa míňali a keď dieťa podrástlo, chodievalo so žencami na pole. Jedného dňa dostalo úpal a žalovalo sa „svojmu otcovi: Hlava moja, hlava moja!“ Otec prikázal sluhovi, aby chlapca odniesol k matke. „Keď ho vzal a priviedol k matke, sedel jej až do poludnia na kolenách, potom zomrel. Vtedy vyšla hore, položila ho na lôžko Božieho muža, zavrela ho a odišla“ 2. Kráľov 4,19-21.PK 128.4
Vo svojom žiali sa žena rozhodla ísť za Elízeom so žiadosťou o pomoc. Prorok bol vtedy na vrchu Karmel a žena v sprievode svojich sluhov odišla hneď za ním. „Keď ju Boží muž zďaleka zahliadol, povedal svojmu sluhovi Géchazímu: Pozri, to je tá Šúnemčanka! Pobehni jej v ústrety a opýtaj sa jej: Dobre sa máš? Dobre sa má tvoj muž? Dobre sa má tvoje dieťa?“ Sluha urobil podľa príkazu, ale utrápená matka neprezradila príčinu svojho zármutku, kým neprišla k Elízeovi. Keď počul o jej zármutku, rozkázal Géchazímu: „Opáš si bedrá, vezmi si do ruky moju palicu a choď! Keď niekoho stretneš, nepozdrav ho! Keď teba niekto pozdraví, neodpovedaj! Moju palicu polož chlapcovi na tvár“ 2. Kráľov 4,25.26.29.PK 128.5
Matka sa však neuspokojila, kým s ňou nešiel aj Elízeus. Povedala: „Ako žije Hospodin a ako žiješ ty, nespustím sa ťa. Géchazí ich predišiel a položil palicu chlapcovi na tvár. Neozval sa však ani hlások, nebolo známky života. Vrátil sa teda jemu v ústrety a povedal mu: Chlapec sa neprebral“ 2. Kráľov 4,30.31.PK 128.6
Keď prišli, Elízeus vošiel do izby, v ktorej ležalo mŕtve dieťa, „zavrel za sebou a za ním dvere a modlil sa k Hospodinovi. Potom vystúpil hore, ľahol si na dieťa, priložil si ústa na jeho ústa, oči na jeho oči a dlane na jeho dlane. Keď sa tak k nemu skláňal, zahrialo sa telo dieťaťa. Potom znovu vstal, chodil sem-tam po dome, vystúpil hore a sklonil sa k nemu. Zrazu chlapec sedemkrát kýchol ... a otvoril oči“ 2. Kráľov 4,33-35.PK 129.1
Potom Elízeus zavolal Géchazího a kázal mu, aby k nemu poslal matku dieťaťa. „Keď prišla k nemu, povedal: Vezmi si syna! Keď vstúpila, padla mu k nohám a poklonila sa mu až po zem. Potom si vzala syna a vyšla“ 2. Kráľov 4,36.37.PK 129.2
Tak bola odmenená viera tejto ženy. Kristus, darca života, jej uzdravil syna. Podobne budú odmenení aj verní, keď smrť pri jeho príchode stratí svoju moc a hrob svoje víťazstvo. Potom Kristus vráti deti svojim verným, ktoré im vzala smrť. „Takto vraví Hospodin: Čuj! V Ráme počuť nárek, prehorký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nechce sa dať potešiť pre svojich synov, lebo ich niet. Takto vraví Hospodin: Zdrž svoj hlas od plaču a svoje oči od sĺz, lebo tvoja námaha má odmenu... Vrátia sa z nepriateľskej krajiny; tvoje potomstvo má nádej, vrátia sa synovia na svoje územie, vraví Hospodin“ Jeremiáš 31,15-17.PK 129.3
Ježiš nás v žiali nad našimi mŕtvymi potešuje posolstvom o večnej nádeji. „Mám ich vykúpiť z moci podsvetia? Vyslobodiť zo smrti? Ó smrť, kde je tvoja morová skaza? Podsvetie, kde sú tvoje muky?“ Hozeáš 13,14. „Bol som mŕtvy a hľa, som živý na veky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia“ Zjavenie Jána 1,18. „Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, ktorí umreli v Kristovi; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi, a tak navždy budeme s Pánom“ 1. Tesaloničanom 4,16.17.PK 129.4
Elízeus ako predobraz Spasiteľa sveta chodil medzi ľudí, uzdravoval ich a pritom ich aj učil. Počas svojho dlhého, pracovitého života sa verne a neúnavne staral o výchovu žiakov v prorockých školách. Božia prozreteľnosť podporovala jeho výchovné úsilie v skupinách nadšených mladých mužov mocným vplyvom Ducha Svätého a sprevádzala ho ďalšími neomylnými dôkazmi svedčiacimi o moci Božieho služobníka.PK 129.5
Pri jednej zo svojich návštev školy v Gilgále sa stalo, že Elízeus zneškodnil otrávený pokrm. „V krajine bol hlad. Keď sedeli pred ním prorockí učeníci, rozkázal svojmu sluhovi: Postav veľký hrniec a navar prorockým učeníkom jedlo. Jeden vyšiel na pole nazbierať zeleninu. Našiel poľnú popínavú rastlinu a nazbieral z nej divé tekvice za plné šaty. Potom prišiel a pokrájal to do hrnca na varenie, lebo to nepoznali... Len čo však začali jesť, skríkli: Smrť je v hrnci, Boží muž! A nemohli jesť. Vtedy rozkázal: Doneste múky! Vysypal ju do hrnca a povedal: Nalievaj ľuďom nech jedia! A v hrnci už nebolo nič škodlivého“ 2. Kráľov 4,38-41.PK 129.6
V Gilgále sa tiež stalo ešte v období všeobecného hladu v krajine, že tam Elízeus nasýtil sto mužov z daru, ktorý mu priniesol muž „z Baalšalíše“. Bol to „chlieb z prvotín, dvadsať jačmenných chlebov a zrno v plášti“. Niektorí spomedzi prítomných boli veľmi hladní. Keď priniesli dar, Elízeus povedal svojmu sluhovi: „Daj ľuďom, nech jedia. Ale jeho sluha povedal: Čo? Mám toto predložiť sto chlapcom? On však povedal: Len dávaj ľuďom nech jedia! Veď takto hovorí Hospodin: Najedia sa a ešte aj zvýši. Predložil im ho teda. Najedli sa a nechali nazvyš podľa slova Hospodinovho“ 2. Kráľov 4,42-44).PK 130.1
Kristus prejavil veľkú blahosklonnosť, keď prostredníctvom svojho posla zázračne nasýtil hladných! Ježiš odvtedy z času na čas zmierňoval ľudské potreby, aj keď nie vždy tak výrazne. Prenikavejším duchovným zrakom by sme lepšie videli Božie láskyplné zaobchádzanie s ľuďmi.PK 130.2
Prítomnosť Božej milosti stačí aj z mála spraviť mnoho. Božia ruka to môže stonásobne rozhojniť. Boh môže zo svojich zdrojov prestrieť stôl aj na púšti. Dotykom svojej ruky môže skromnú zásobu rozmnožiť tak, že sa všetci nasýtia. Veď jeho mocou sa v rukách prorockých synov rozmnožili chleby a obilie.PK 130.3
Kristus za svojho pozemského života urobil podobný div, keď nasýtil zástupy ľudí napriek podobnej nedôvere, akú prejavili prorokovi spolupracovníci. Elízeov sluha povedal: „Čo? Mám toto predložiť sto chlapcom?“ Keď Ježiš vyzval svojich učeníkov, aby dali ľuďom jesť, odpovedali: „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby. Iba ak by sme šli nakúpiť jedlo pre všetkých tých ľudí“ Lukáš 9,13. Čo je to pre toľkých?PK 130.4
Toto poučenie platí pre Boží ľud v každej dobe. Keď Pán káže niečo vykonať, človek sa nemá znepokojovať tým, či príkaz bude požehnaním, keď ho poslušne splní. Môže sa mu zdať, že to, čo má v rukách na uspokojenie potrieb, nijako nestačí; no v Božích rukách toho bude dosť. Služobník im teda pokrm „predložil... Najedli sa a nechali nazvyš podľa slova Hospodinovho“.PK 130.5
Cirkev by dnes mala oveľa lepšie chápať vzťah, ktorým Boh vykúpil veriacich darom svojho Syna, i vieru v pokrok Božieho diela na zemi. Nikto by teda nemal márniť čas nariekaním nad nedostatkom svojich prostriedkov. Zjavne ich môže mať málo, ale usilovnosť umocnená vierou v Boha ich môže rozmnožiť. Boh rozhojní dar, ktorý bol prinesený vďačne a s prosbou o požehnanie, ako rozmnožil pokrm, ktorý mal nasýtiť prorockých synov a hladné zástupy.PK 131.1