27. kapitola — „Kto je môj blížny“

(Lukáš 10,25-37)

O tázka „Kto je môj blížny?“ podnecovala medzi Židmi nekonečné spory. Pri cudzincoch a nepriateľoch, ako boli pohania a Samaritáni, mali Židia problém vyriešený. Kadiaľ však mala viesť deliaca čiara medzi jednotlivými príslušníkmi vlastného národa a rôznymi vrstvami spoločnosti? Koho mali vlastne kňazi, rabíni alebo iní predstavitelia židovskej pospolitosti pokladať za blížneho? Celý svoj život trávili v kolotoči očisťujúcich obradov, pretože styk s nevedomými a ľahostajnými davmi by ich, ako sa nazdávali, poškvrnil. Mali by teda „nečistých“ spoluobčanov pokladať za svojich blížnych?KP 303.1

Na túto otázku dostali odpoveď v Kristovom podobenstve o milosrdnom Samaritánovi. Spasiteľ im názorne ukázal, že blížnym človeka nie je len člen rovnakej cirkvi, príslušník tej istej spoločenskej vrstvy, národnosti alebo rasy. Našim blížnym je ten, kto potrebuje pomoc. Je ním každý poranený alebo zbitý človek. Je ním každé Božie dieťa.KP 303.2

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi vyvolala otázka, ktorú Kristovi položil učiteľ zákona. Keď Spasiteľ učil, „vystúpil jeden znalec zákona a pokúšal Ježiša: Učiteľ, čo mám robiť, aby som sa stal dedičom večného života?“ Lukáš 10,25. Znalca zákona naviedli farizeji, aby sa s otázkou obrátil na Krista v nádeji, že sa im podarí chytiť ho za slovo. Preto trpezlivo očakávali odpoveď. Spasiteľ sa však vyhol sporu a zákonníka sa opýtal: „A čo je napísané v zákone? Ako tam čítaš?“ Lukáš 10,26. Židia pri každej príležitosti obviňovali Ježiša, že znevažuje zákon zo Sínaja, ale on dal otázku spasenia do súvisu so zachovávaním Božích prikázaní. Zákonník pohotovo odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, celej svojej duše, celej svojej sily a z celej svojej mysle, a svojho blížneho ako seba samého!“ Ježiš s tým súhlasil a poznamenal: „Správne si odpovedal... Toto rob, a budeš žiť!“ Lukáš 10,27.28.KP 304.1

Znalca zákona neuspokojoval postoj farizejov a neschvaľoval ani ich skutky. Skúmal Písmo kvôli pravde v ňom obsiahnutej. Otázka spasenia ho živo zaujímala, preto sa celkom úprimne opýtal: „Čo mám robiť?“ Vo svojej odpovedi nespomenul obrady ani ceremoniálne predpisy. Tie pokladal za takmer bezcenné. Namiesto toho uviedol dve veľké zásady, v ktorých je obsiahnutý celý Zákon i Proroci. Proti Spasiteľovej odpovedi nemohli rabíni odporovať. Nemohli ho obviniť, pretože súhlasila s tým, čo povedal znalec a učiteľ zákona.KP 304.2

Kristus vyhlásil: „Toto rob, a budeš žiť.“ Vždy učil, že zákon je nedeliteľná jednota. Pripomenul, že nestačí zachovávať jedno prikázanie a pritom prestupovať iné, lebo základom všetkých prikázaní je tá istá zásada. Boh bude pri rozhodovaní o našom večnom živote brať do úvahy náš postoj k celému zákonu.KP 304.3

Kristus vedel, že nikto z ľudí nie je schopný zachovávať Boží zákon iba vlastnou silou. Preto chcel zákonníka priviesť k hlbšiemu a usilovnejšiemu hľadaniu pravdy. Zákon budeme môcť zachovávať vtedy, keď prijmeme Kristovu milosť a silu. Viera v zmiernu obeť za hriech umožňuje hriešnikovi, aby miloval Boha celým srdcom a svojho blížneho ako seba samého.KP 305.1

Znalec zákona vedel, že nezachováva ani prvé štyri prikázania, ani ďalších šesť. Presvedčili ho o tom Kristove slová. Namiesto toho, aby vyznal svoj hriech, snažil sa vyhovoriť a namiesto uznania pravdy chcel naznačiť, aké ťažké je zachovávať zákon. Dúfal, že sa tým zbaví odsúdenia a ospravedlní sa pred ľuďmi. Spasiteľove slová ukázali, že jeho otázka bola celkom zbytočná a mohol si ju zodpovedať sám. Predsa sa však ešte spýtal: „A kto je môj blížny?“ Lukáš 10,29.KP 305.2

Kristus sa ani teraz nedal strhnúť do sporu a na otázku odpovedal príbehom, na ktorý sa poslucháči ešte dobre pamätali. „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a dostal sa do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli“ Lukáš 10,30.KP 305.3

Kto chcel ísť z Jeruzalema do Jericha, musel prejsť časť Júdskej púšte. Cesta viedla divokou skalnatou roklinou, kde bývali zbojníci a kde sa často páchalo násilie. Práve tam bol pútnik napadnutý, okradnutý o všetko, čo mal a polomŕtvy zostal ležať pri ceste. Ako tak ležal, šiel tade kňaz. Videl raneného a zbitého človeka, ale nechal ho ležať bez toho, aby mu pomohol. „Obišiel ho.“ Potom prešiel popri ňom levíta. Chcel vedieť, čo sa stalo, pristúpil bližšie a podíval sa na trpiteľa. Dobre vedel, čo by mal urobiť, ale nebola to nijaká príjemná povinnosť. Ľutoval, že touto cestou vôbec šiel a raneného videl. Vravel si, že prípad sa ho vlastne netýka, a aj on ho obišiel.KP 305.4

Po tej istej ceste šiel aj Samaritán a raneného tiež videl. Urobil však to, čo predošlí dvaja urobiť nechceli. S láskou sa ujal raneného a ochotne mu poslúžil. „Pristúpil k nemu, nalial mu na rany olej a víno, a obviazal mu ich. Potom ho vyložil na svoje dobytča, zaviezol do hostinca a postaral sa o neho. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: Staraj sa oňho; a ak naňho vynaložíš viac, ja ti to na spiatočnej ceste uhradím“ Lukáš 10,34.35. Kňaz i levíta sa pokladali za zbožných, ale Samaritán ukázal, kto je skutočne obrátený. Služba, ktorú ranenému poskytol, bola preňho práve taká nepríjemná ako pre kňaza alebo levítu. Svojimi pohnútkami a skutkami jasne dokázal, že žije podľa Božej vôle.KP 306.1

Kristus týmto podobenstvom jednoznačne a presvedčivo objasnil zásady zákona a svojim poslucháčom ukázal, že ich zanedbávajú. Proti jeho presným a výstižným slovám nemohli odporovať, ba nenašiel v nich dôvod na kritiku ani znalec zákona. Jeho predsudky voči Kristovi sa rozplynuli. Nevedel však potlačiť národnú nenávisť, keď mal úprimne povedať, že Samaritán konal najšľachetnejšie. Keď sa Kristus spýtal: „Kto z tých troch, podľa teba, bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? On povedal: Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo. A Ježiš povedal: Choď a konaj podobne!“ Ľuďom, ktorí potrebujú pomoc, preukáž rovnakú lásku a ochotu slúžiť. Tým dokážeš, že zachovávaš celý zákon.KP 306.2

Nábožensky sa Židia od Samaritánov líšili v názore na skutočnú bohoslužbu. Farizeji nezvykli hovoriť o Samaritánoch nič dobré, skôr ich preklínali. Židia a Samaritáni sa navzájom tak nenávideli, že žena Samaritánka nevedela pochopiť, ako ju mohol Kristus požiadať o dúšok vody. „Ako to, že ty, Žid, žiadaš odo mňa, ženy Samaritánky, aby som sa ti dala napiť? Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú“ Ján 4,9. Keď Židia vo svojej vražednej nenávisti chceli Krista v chráme ukameňovať, nemohli svoju zlobu vyjadriť zjavnejšie: „Či nevravíme dobre, že si Samaritán, a že si posadnutý démonom?“ Ján 8,48. Kňaz a levíta očividne zanedbali dielo, ktoré im zveril Boh. Nechtiac tým dali príležitosť, aby nenávidený a opovrhnutý Samaritán poslúžil jednému z ich spoluobčanov.KP 306.3

Samaritán sa zachoval podľa prikázania: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Svojím správaním ukázal, ako prevyšuje tých, čo ho zatracovali. Ošetrením raneného človeka ohrozil vlastný život. Správal sa k nemu ako k svojmu bratovi. Tento milosrdný Samaritán predstavuje Krista. Náš Spasiteľ prejavil voči nám takú lásku, ktorej sa nijaká ľudská láska nevyrovná. Zmiloval sa nad nami, keď sme boli dokaličení a keď sme zomierali. Neprešiel okolo nás bez povšimnutia a nenechal nás bez pomoci a bez nádeje zahynúť. Nezostal vo svojom svätom a šťastnom domove, kde ho milovali všetci nebešťania. Ujal sa nás v našom veľkom trápení a stotožnil sa s našimi potrebami. Zomrel za spásu svojich nepriateľov. Prihováral sa u Otca za svojich vrahov. Kristus sa stal príkladom svojim nasledovníkom: „Prikazujem vám, aby ste sa milovali navzájom.“ „Ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali“ Ján 15,17;13,34.KP 307.1

Kňaz a levíta chodievali na Boží príkaz do chrámu uctievať Boha. Bohoslužobné spoločenstvo pokladali za veľkú a vznešenú prednosť. Nazdávali sa, že by sa poskytnutím pomoci ranenému pri ceste veľmi ponížili a znevážili by tú mimoriadnu výsadu. Zvláštnu Bohom poskytnutú príležitosť pomôcť trpiacemu nevyužili. Nestali sa teda požehnaním pre svojho blížneho.KP 307.2

Takto sa mnohí ľudia správajú aj dnes. Svoje povinnosti rozdeľujú do dvoch rôznych skupín. Do prvej radia veľké povinnosti, ktoré plniť im predpisuje Boží zákon. Do druhej kategórie zaraďujú „maličkosti“, pričom úplne zabúdajú na prikázanie: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Tieto povinnosti plnia podľa nálady, ktorá podlieha chvíľkovým pohnútkam. Tým sa kazí povaha a deformuje Kristovo náboženstvo.KP 308.1

Sú ľudia, ktorí si myslia, že by bolo pre nich ponížením, keby mali slúžiť trpiacim. Iní sa zas vedia ľahostajne prizerať na tých, čo si zámerne ničia zdravie. Ďalší si nevšímajú trpiacich z iných dôvodov. Nazdávajú sa, že v Kristovom diele konajú niečo mimoriadne dôležité. Zdá sa im, že konajú veľké dielo a že sa nemôžu zbytočne zdržiavať a všímať si potreby chudobných a trpiacich. Môže sa stať aj to, že pri práci na diele, ktoré pokladajú za veľké, sami utláčajú iných. Privádzajú ich do tiesnivých situácií, obmedzujú ich práva a nedbajú na ich potreby. Pritom si však myslia, že to možno prehliadnuť, lebo, podľa ich mienky, podporujú Kristovo dielo.KP 308.2

Niektorých povrchných kresťanov vôbec netrápi, že ich brat alebo blížny zápasí s nepriaznivými okolnosťami a nepodajú mu pomocnú ruku. Trpiaci majú potom dojem, že taký sebecký nezáujem nie je v kresťanstve ničím zvláštnym. Zdanliví Boží služobníci nespolupracujú s Pánom. Svojich blížnych olupujú o lásku, ktorú by im mali preukázať a Boha ukracujú o vďačné prejavy chvály za poskytnutú pomoc, ako aj o slávu, ktorá mu patrí. Takto odvádzajú od Krista tých, za ktorých zomrel a ktorých chcel priviesť k sebe do svojho večného kráľovstva.KP 308.3

Božia pravda by prostredníctvom nášho života mohla mať na svet väčší vplyv, než aký má. O náboženstve sa síce priveľa hovorí, ale úžitok z toho nebýva veľký. Môžeme sa pokladať za Kristových nasledovníkov a vyznávať, že veríme každej biblickej pravde Božieho slova, ale nášmu blížnemu to nijako nepomôže, ak svoju vieru neuplatníme v každodennom živote. Akokoľvek dokonalé vyznanie viery nás nezachráni ani našim blížnym nepomôže, ak nie sme praktickými kresťanmi. Dobrý príklad si svet váži viac, než všetky vyznania.KP 309.1

Kristovmu dielu nikdy neposlúži sebecké správanie, lebo on sa stotožňuje s problémami utláčaných a chudobných. Jeho nasledovníci musia mať v srdci viac úprimného súcitu a hlbšej lásky k tým, ktorých Boh tak miloval, že „dal svojho jednorodeného Syna, aby nik nezahynul, ale aby večný život mal každý, kto verí v neho“ Ján 3,16. Bohu sú títo ľudia oveľa vzácnejší než akékoľvek iné obete. Hoci by sme aj všetky svoje sily venovali na prospech veľkého diela, ale pritom by sme si nevšímali potreby blížnych a nedbali o práva utláčaných, Boh našu službu neprijme.KP 309.2

Duch Svätý posväcuje našu povahu tým, že do nej vštepuje Kristovu vlastnosti. Náboženstvo podľa evanjelia znamená prítomnosť Krista v našom živote – životodarnú, aktívnu silu. Je to Kristova milosť zjavená v povahe a prejavujúca sa dobrými skutkami. Zásady evanjelia nemožno oddeľovať od praktického života. Kristov vplyv má byť zjavný z každého kresťanovho skutku.KP 309.3

Základom zbožnosti je láska. Ak niekto čistou nesebeckou láskou nemiluje svojho blížneho, nemôže hovoriť ani o čistej láske k Bohu, aj keby ju akokoľvek vrúcne vyznával. Túto lásku nemožno získať tým, že sa vynasnažíme milovať ľudí, musíme ju mať v srdci. Keď nad naším sebectvom zvíťazí Kristus, naše srdce sa naplní jeho láskou. Skutočne kresťanskú povahu budeme mať vtedy, keď sa nás zmocní túžba nezištne pomáhať iným a byť im na požehnanie. A keď vo svojom vnútri pocítime nebeské ovzdušie, prejaví sa nám to aj na tvári.KP 309.4

Nie je možné, aby v srdci, v ktorom prebýva Kristus, nebola láska. Ak milujeme Boha, pretože on prvý miloval nás, budeme milovať všetkých, za ktorých Kristus zomrel. Nemôžeme mať spoločenstvo s Bohom, ak nemáme spoločenstvo s ľuďmi, pretože v tom, ktorý sedí na tróne vesmíru, je spojené človečenstvo s Božstvom. Ak sme spojení s Kristom, sme spojení aj s našimi blížnymi putom nesebeckej lásky a v našom živote sa prejaví jeho milosrdenstvo. Nebudeme čakať, kým nás niekto upozorní na chudobných a nešťastných. Nikto v nás nebude musieť prebúdzať súcit s utrpením iných. Chudobným a trpiacim budeme slúžiť tak prirodzene, ako im slúžil Kristus.KP 310.1

V každom prejave lásky a súcitu a v každej snahe potešiť a povzniesť iných je zjavné pôsobenie Ducha Svätého. Ešte aj pohania, ktorí nevedeli nič o písanom Božom zákone a nikdy nepočuli Ježišovo meno, sa správali láskavo k jeho služobníkom a chránili ich s nasadením vlastného života. Ich skutky svedčia o pôsobení Božej moci. Duch Svätý naplnil Kristovou milosťou srdcia pohanov a prebudil v nich súcit, aj keď to odporovalo ich prirodzeným sklonom a výchove. Osvietilo ich to „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ Ján 1,9. Ak žili podľa tohto svetla, viedlo ich do Božieho kráľovstva.KP 310.2

Nebeská sláva sa prejavuje dvíhaním tých, čo zhrešili a potešovaním zarmútených. V každom srdci, v ktorom býva Kristus, sa to prejaví rovnako. Kristovo náboženstvo prináša požehnanie všade tam, kde pôsobí. Kde sa šíri jeho vplyv, tam je Božie svetlo.KP 310.3

Boh neuznáva triedenie ľudí podľa národností, rás či spoločenských vrstiev. Je Stvoriteľom celého ľudstva. Všetci ľudia tvoria jednu rodinu na základe stvorenia i vykúpenia. Kristus prišiel zbúrať všetky priehradné múry, otvoriť každé oddelenie chrámu, aby každý človek mal voľný prístup k Bohu. Jeho láska je taká veľká, hlboká a silná, že preniká všade. Úbohých ľudí, ktorých nepriateľ spasenia oklamal, Kristus vyslobodil zo zajatia a privádza ich k Božiemu trónu, okolo ktorého žiari dúha zasľúbenia.KP 311.1

V Kristovi nieto rozdielu medzi Židom a pohanom, otrokom a slobodným. Kristova preliata krv zblížila všetkých (Galaťanom 3,28; Efezským 2,13).KP 311.2

Musíme počúvať volanie trpiaceho ľudstva a odpovedať naň bez ohľadu na náboženské rozdiely. Veľa dobrého možno urobiť aj tam, kde kvôli náboženským rozdielom pretrvávajú pocity trpkosti. Služba lásky odstráni predsudky a získa ľudí pre Krista.KP 311.3

Mali by sme predvídať starosti, ťažkosti a problémy iných. Mali by sme poznať radosti i starosti vznešených i jednoduchých, bohatých i chudobných ľudí. Kristus povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ Matúš 10,8. Všade okolo nás žijú chudobní a ťažko skúšaní, ktorí potrebujú prejavy súcitu a naliehavú pomoc. Bez porozumenia a pomoci sa nezaobídu vdovy ani siroty, o ktorých sa na Kristov príkaz majú postarať jeho nasledovníci, pretože im ich posiela Boh. Tie si ľudia príliš často nevšímajú. Snáď majú drsnejší vzhľad a sú zanedbané a možno aj odpudivé, no aj tak sú Božím vlastníctvom. Pán ich vykúpil za nesmiernu cenu a sú mu práve také drahé ako my. Patria do Božej rodiny a kresťania ako Boží správcovia sú za ne zodpovední. Ich „krv budem vyhľadávať z tvojej ruky“ Ezechiel 3,18.KP 311.4

Hriech je najväčšie zlo. Našou povinnosťou je spolucítiť s hriešnikom a pomôcť mu. Ku každému však nemôžeme pristupovať rovnako. Tým, ktorí zakrývajú svoj duševný hlad, by veľmi pomohlo nežné slovo alebo láskavá pozornosť. Iní ani nevedia že žijú v najväčšej biede, neuvedomujú si svoju strašnú duševnú úbohosť. Mnohí sú natoľko pohrúžení v hriechu, že o večných skutočnostiach nemajú ani najmenšej potuchy, stratili Boží obraz a nevedia, či môžu byť spasení alebo nie. Neveria v Boha a nedôverujú ani ľuďom. K takým sa možno priblížiť len skutkami nezištnej lásky. Predovšetkým sa im treba postarať o telesné potreby. Treba ich nasýtiť, očistiť a slušne obliecť. Keď uvidia dôkaz vašho súcitu, ľahšie uveria aj Kristovej láske.KP 312.1

Mnohí blúdia a hanbia sa za svoju nerozvážnosť. Vedomie vín a chýb ich ženie takmer na pokraj zúfalstva. K týmto ľuďom nemáme byť ľahostajní. Ak niekto pláva proti prúdu, sila vodného živlu ho strháva späť. Potrebuje pomocnú ruku, akú podal Ježiš topiacemu sa Petrovi. Povzbuďte takého človeka slovami nádeje, ktoré v ňom posilnia dôveru a prebudia lásku.KP 312.2

Tvoj duchovne chorý brat ťa potrebuje, ako si ty potreboval bratskú lásku. Potrebuje skúsenosť človeka, ktorý bol podobne zoslabnutý, niekoho, kto vie s ním spolucítiť a pomôcť mu. Poznanie našej vlastnej slabosti nás má viesť k tomu, aby sme mohli poskytnúť pomoc iným ľuďom v ich trápení. Nikdy by sme nemali obísť trpiaceho človeka bez toho, aby sme sa ho nesnažili povzbudiť útechou, ktorou Boh povzbudzuje nás.KP 312.3

Spoločenstvo s Kristom, osobné spojenie so živým Spasiteľom, nám pomáha, aby sme v mysli a v srdci zvíťazili nad prirodzenými sklonmi k zlu. Povedzte hriešnikovi o všemohúcej ruke, ktorá ho zodvihne, povedzte mu aj o láskyplnom človečenstve Ježiša Krista, ktorý má s ním súcit. Nestačí, ak uverí len v Boží zákon a moc, teda v niečo, čo s ním nemá súcit a nepočuje jeho volanie o pomoc. Potrebuje uchopiť pomocnú ruku a uveriť milujúcemu srdcu. Pomôžte mu, aby stále myslel na Božiu prítomnosť, ktorá ho sprevádza súcitným porozumením a láskou. Usmernite ho, aby pamätal, že Otcovo srdce zarmucuje každý hriech, no Božia náruč je stále otvorená a Boží hlas stále pozýva: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier“ Izaiáš 27,5.KP 312.4

Pri takomto diele sú stále pri vás neviditeľní spoločníci. Nebeskí anjeli boli aj pri Samaritánovi, ktorý sa postaral o zraneného cudzinca. Títo Boží služobníci sprevádzajú každého, kto koná Božie dielo tým, že slúži a pomáha blížnym. Spolupracuje s vami sám Kristus. On je lekár a pod jeho dohľadom dosiahnete významné výsledky.KP 313.1

Od vernosti v tomto diele závisí nielen blaho blížnych, ale aj váš večný údel. Kristus chce povzniesť každého, kto si to úprimne želá, aby mohol s ním spolupracovať, aby bol s ním spojený tak, ako je on jedno s Otcom. Kristus nás chce zbaviť sebectva, a preto dovoľuje, aby sme sa stretávali s ľudským utrpením a nešťastím. Snaží sa v nás rozvinúť svoje povahové vlastnosti: súcit, milosrdenstvo a lásku. Ak sa zapojíme do tohto diela, vstupujeme do jeho školy, kde sa máme pripraviť pre nebeské príbytky. Ak to odmietneme, zavrhujeme Kristovo učenie a rozhodujeme sa pre večnú odluku od neho.KP 313.2

Pán hovorí: „Ak budeš chodiť po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia... umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja“ (Zachariáš 3,7) – teda medzi anjelov, ktorí sú okolo jeho trónu. Ak spolupracujeme s nebeskými bytosťami v ich pozemskom poslaní, pripravujeme sa na spoločenstvo s nimi v nebi. „Či nie sú všetci služobnými duchmi posielanými slúžiť tým, čo majú zdediť spasenie?“ Židom 1,14. Anjeli privítajú v nebi tých, čo žili na zemi ako nasledovníci toho, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ Matúš 20,28. V tomto blaženom spoločenstve poznáme na svoju večnú radosť hlboký význam otázky: „Kto je môj blížny?“KP 313.3