Loading...
Larger font
Smaller font
Copy
Print
Contents

Veľký spor vekov

 - Contents
  • Results
  • Related
  • Featured
No results found for: "".
  • Weighted Relevancy
  • Content Sequence
  • Relevancy
  • Earliest First
  • Latest First
    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents

    Dodatok č. 7. Falšované listiny

    Medzi doklady, o ktorých sa v súčasnosti všeobecne hovorí ako o falzifikátoch, patrí ako najdôležitejší listina Donation Constantini (Konštantínov dar) a Pseudoizidorské dekretálie.VSV 492.1

    Donatio Constantini“ sa od neskorého stredoveku tradične nazýva listina, ktorú údajne poslal cisár Konštantín Veľký pápežovi Silvestrovi I. a ktorá sa prvýkrát objavila v parížskom rukopise asi začiatkom 9. storočia. Od 11. storočia sa používala ako dôkaz pápežových nárokov a od 12. storočia sa stala príčinou veľkých sporov (The New Schaff-Herzog-Encyclopedia of Religious Knowledge, zv. 3, heslo Konštantínov dar).VSV 492.2

    Konštantínov dar je podvrh venovacej listiny Konštantína Veľkého pápežovi Silvestrovi I. z vďačnosti za uzdravenie z malomocenstva. Táto listina bola zhotovená pravdepodobne v západnom Francúzsku okolo roku 756 po Kr. Je to veľká listina, v ktorej cisár uznal nadradenosť Ríma nad všetkými cirkvami, pápežovi prepožičal cisársky odznak a okrem toho mu v Ríme prenechal cisársky palác (Lateran) i panstvo nad mestom, nad Talianskom, ako aj nad všetkými západnými provinciami. Táto listina, od stredoveku považovaná za pravú, bola zahrnutá do Pseudoizidorských dekretálií. Konštantínov dar zohral v stredoveku významnú úlohu v sporoch medzi pápežmi a cisármi. Okolo roku 440 taliansky humanista Lorenzo Valla a Mikuláš Kuzánsky (Cusanus) dokázali, že ide o podvrh (De falso credita et ementita Constantini donatione declamatio).VSV 492.3

    O dejinnej teórii vyplývajúcej z „Daru“ podrobne pojednáva Henry E. kardinál Manning v knihe The Temporal Power of the Vicar of Jesus Christ, Londýn 1862. Dôkazy svedčiace o pravosti „Daru“ sú scholastické. Možnosť, že by mohlo ísť o podvrh, sa začala objavovať až s rozvojom kriticizmu v historiografii v 15. storočí. Mikuláš Kuzánsky bol medzi prvými, ktorí dospeli k záveru, že taký dar nepochádza od Konštantína. Lorenzo Valla podal v Taliansku roku 1450 skvelý dôkaz o tom, že ide o podvrh. (Pozri: Christopher B. Coleman, Treatise of Lorenzo Valla on the Donation of Constantine, New York 1927.) Viera v pravosť „Daru“ a falošných dekretálií sa udržiavala ešte po celé storočie. Martin Luther napríklad najskôr dekretálie uznával, čoskoro však Dr. Eckovi povedal: „Týmto dekretáliám neverím“ a Spalatinovi oznámil, že „on (pápež) v dekretáliách falšuje a križuje Krista, teda pravdu“.VSV 492.4

    Pokladá sa za dokázané, že „Konštantínov dar“ je (1) napodobenina, (2) dielo jedného človeka, (3) použité boli staršie dokumenty, (4) napodobenina pochádza z medzidobia rokov 752-778. Katolíci sa vzdali obhajoby pravosti dokumentu Baroniovou publikáciou: Ecclesiastical Annals; vyšla v roku 1592.VSV 493.1

    Ďalšie pramene: K. Zeumer: Festgabe für Rudolf von Gneist, Berlín 1888; preložené v Colemanovom Pojednaní (pozri vyššie). Pozri tiež The New Schaff-Herzog Encyclopedia of Religious Knowledge, 1950; F. Gregorovius, Rome in the Middle Ages a Johann Joseph Ignaz von Döllinger, Fables Respecting the Popes of the Middle Ages, Londýn 1871; S. Lähr, Die Konstantinische Schenkung in der abendländischen Literatur bis zur Mitte des 14. Jahrhunderts 1926; H. Brunner, K. Zeumer, Die Konstantinische Schenkungsurkunde; Die Religion in Geschichte und Gegenwart; I. von Döllinger, Der Papst und das Konzil, 1869.VSV 493.2

    Medzi podvrhnuté listiny patria aj takzvané Pseudoizidorské dekretálie a ďalšie podobné spisy. Pseudoizidorské dekretálie tvoria objemnú zbierku údajne veľmi starých prameňov cirkevného práva, ktoré obsahujú hlavne vymyslené alebo podvrhnuté dekretálie, listy pápežov (od Klementa I. po Gregora I.), Konštantínov dar, uznesenia starých koncilov, články cirkevných otcov, citáty z Biblie a úryvky z rímskeho práva. Predlohou Pseudoizodorských dekretálií boli čiastočne tri iné cirkevnoprávne podvrhy: tzv. Capitula Angilramni, zbierka pravých a podvrhnutých rozhodnutí rímskych synód, biskupov a cisárov, ďalej podvrhnuté nové spracovanie starého Collectio canonum Hispana a tzv. Benedictus Levita (zbierky údajne franských kapitulárií). Pseudoizidorské dekretálie vznikli asi v polovici 9. storočia pravdepodobne v Remeši. Ich vydavateľom bol Isidorus Mercator. Zmyslom zbierky bolo oslobodiť cirkev od štátnej moci, zlomiť moc arcibiskupov a posilniť prvenstvo pápeža. Biskupi nemali spadať pod súdnu právomoc svetských orgánov, metropolitov a provinciálnych synod. Najdôležitejšie články Pseudoizidorských dekretálií prešli do neskorších zbierok cirkevného práva, ako aj do Corpus Iuris Canonici a mali zvlášť od reformného hnutia v 11. storočí vplyv na vývoj cirkevného práva.VSV 493.3

    V stredoveku sa Pseudoizidorské dekretálie pokladali za pravé, ale Mikuláš Kuzánsky vyslovil o nich pochybnosti už v 15. storočí. Ako jasný podvrh bola zbierka prvýkrát označená v Magdeburských centúriách Matthiasa Flacia v roku 1559, čo sú prvé protestantské cirkevné dejiny. Obsiahly dôkaz, že ide o podvrh, podal v spore s jezuitom Franzom Torresom reformačný teológ David Blondel v roku 1628.VSV 494.1

    Základom podvrhov Izidora Mercatora bola zbierka platných kánonov nazvaná Hispana Gallica Augustodunensis, čím sa malo zmenšiť nebezpečenstvo odhalenia, pretože zbierky kánonov sa zvyčajne tvorili tak, že k starým dokumentom sa pridali nové. Mercator pripojil svoj podvrh k pravým dokumentom a podvrh bol menej zjavný. Podvrhnutosť Pseudoizidorských falzifikátov už nepopierateľne preukázal prieskum prameňov a použitých metód, ako aj to, že látka nebola známa pred rokom 852. Historici sa zhodujú v názore, že najpravdepodobnejším dátumom zostavenia zbierky je rok 850 alebo 851, pretože dokument sa prvýkrát cituje v Admonitio kapituly v Quiercy v r. 857.VSV 494.2

    Autor týchto podvrhov nie je známy. Pravdepodobne vyšli z radikálnej skupiny „novej cirkvi“, ktorá sa utvorila v 9. storočí v Remeši vo Francúzsku. Je dokázané, že remešský biskup Hinkmar použil tieto dekretálie pri zosadení Rothada zo Soissons, ktorý dekretálie priniesol do Ríma v roku 864 a predložil ich pápežovi Mikulášovi I.VSV 494.3

    Medzi tými, ktorí pochybovali o ich pravosti, boli: Mikuláš Kuzánsky (1401-1464), Charles Du Moulin (1500-1566) a George Cassender (1513-1564). Nezvratný dôkaz, že ide o podvrh, podal David Blondel v roku 1628.VSV 494.4

    Larger font
    Smaller font
    Copy
    Print
    Contents