Pán oznámil Áronovi, aby šiel naproti svojmu bratovi, ktorého už dlhý čas nevidel. Stretol sa s ním na púšti pri Chórebe. Tam sa spolu zhovárali a Mojžiš vyrozprával Áronovi „všetky Božie slová, s ktorými ho poslal a všetky znamenia, ktoré mu prikázal robiť.“ Spolu potom odišli do Egypta a keď prišli do krajiny Góšen, zhromaždili všetkých starších Izraela. Áron im opakoval všetko, čo Boh povedal Mojžišovi, a Mojžiš potom ukázal ľudu znamenia, ktoré dostal od Boha. „Ľud uveril; keď počuli, že Hospodin navštívil Izraelcov a videl ich trápenie; sklonili sa a klaňali sa.“ 2. Mojžišova 4,28.31. PP 187.1
Mojžiš dostal aj posolstvo pre panovníka. Obaja bratia vstúpili do faraónovho paláca ako vyslanci Kráľa kráľov a hovorili v jeho mene: „Takto vraví Hospodin, Boh Izraela: Prepusť môj ľud, nech mi zasvätí sviatok na púšti.“ PP 187.2
Panovník sa spýtal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím.“ PP 187.3
„Oni odpovedali: Boh Hebrejcov nás stretol; dovoľ nám odísť na tri dni na púšť a obetovať Hospodinovi, nášmu Bohu, aby nás nenapadol morom alebo mečom.“ PP 187.4
Kráľ sa dozvedel o oboch bratoch i o záujme, ktorý medzi svojím ľudom vzbudili. Nahnevane im povedal: „Mojžiš a Áron, prečo odvádzate ľud od jeho práce? Choďte si za svojou robotou!“ Kráľovstvo už zásahom týchto cudzincov utrpelo škodu. Pri pomyslení na to dodal: „Teraz je mnoho pospolitého ľudu, a vy chcete, aby prerušili svoje roboty?“ 2. Mojžišova 5,1-5. PP 187.5
Zotročení Izraelci do určitej miery zabudli na Boží zákon a nezachovávali jeho príkazy. Všeobecne prestupovali prikázanie o sobote, pretože svätiť deň odpočinku im bránili tvrdé požiadavky ich dozorcov. Mojžiš však upozornil svoj ľud, že prvým predpokladom ich oslobodenia je poslušnosť voči Bohu. Ich utláčatelia si čoskoro všimli snahy o opätovné zavedenie svätenia soboty. PP 187.6
Znepokojený vládca podozrieval Izraelcov, že sa hodlajú vzbúriť proti pracovným podmienkam. Keďže nespokojnosť býva často následkom nečinnosti, vládca sa postaral o to, aby nemali čas pripravovať nebezpečné plány. Urobil opatrenie, ako im sťažiť porobu a obmedziť duchovnú slobodu. Ešte v ten deň vydal rozkazy, ktorými ich ešte viac pracovne zaťaží a zotročí. Obvyklým stavebným materiálom v tejto zemi boli slnkom vysúšané tehly. Z tohto materiálu sa stavali múry najkrajších budov, ktoré potom obkladali kameňom. Pri výrobe tehál bolo zamestnaných veľa otrokov. Na ich výrobu sa spotrebovalo veľké množstvo slamy, ktorú bolo treba posekať a miešať s hlinou. Panovník zakázal dávať Izraelcom slamu; museli si ju obstarať sami a pritom odovzdať rovnaký počet tehál ako dosiaľ. PP 187.7
Následkom tohto opatrenia Izraelci v celej krajine veľmi trpeli. Egyptskí dozorcovia ustanovili hebrejských strážcov, aby dohliadali nad prácou a zodpovedali za pracovný výkon podriadených. Po zavedení tohto kráľovského nariadenia ľud vyhľadával a zbieral slamu na strniskách, no splniť stanovené požiadavky nebolo možné. Za nesplnenie stanovených úloh boli hebrejskí strážcovia bití. PP 188.1
Strážcovia sa nazdávali, že útlak pochádza od ich dozorcov, nie od kráľa, a preto sa šli k nemu sťažovať. Faraón však ich sťažnosť odmietol s výčitkou: „Leniví ste, leniví, a preto hovoríte: Poďme a obetujme Hospodinovi.“ Oznámil, že pracovné podmienky im neuľahčí a poslal ich späť do práce. Pri odchode z faraónovho paláca stretli Mojžiša a Árona a povedali im: „Nech pozrie Hospodin na vás a nech súdi vás, lebo ste nás zošklivili v očiach faraóna a v očiach jeho služobníkov a dali ste im zbraň do rúk, aby nás pobili.“ 2. Mojžišova 5,17.21. PP 188.2
Mojžiša tieto výčitky veľmi zarmútili. Jeho ľud čím ďalej, tým viac trpel. V celej krajine sa ozýval zúfalý krik mladých i starých, pričom ho všetci svorne pokladali za príčinu neblahej zmeny ich postavenia. Zatrpknutý Mojžiš sa obrátil na Boha a povedal: „Pane, prečo zle nakladáš s tým ľudom? Prečo si ma len poslal? Odvtedy, ako som šiel k faraónovi hovoriť v tvojom mene, ešte horšie nakladá s týmto ľudom a ty si vôbec nevyslobodil svoj ľud.“ 2. Mojžišova 5,22.23. Mojžiš dostal odpoveď: „Teraz uvidíš, čo urobím faraónovi, lebo donútený bude silnou rukou a prepustí ich, áno, silnou rukou donútený vyženie ich zo svojej krajiny.“ 2. Mojžišova 6,1. Hospodin znova pripomenul Mojžišovi zmluvu, ktorú urobil s jeho otcami, a ubezpečil ho, že sa splní. PP 188.3
Mnohí Izraelci verne uctievali Hospodina napriek dlhotrvajúcej porobe v Egypte. S bolesťou a zármutkom hľadeli, ako ich deti musia byť dennodenne svedkami pohanských ohavností, ba že sa aj klaňajú ich falošným bohom. V svojom zúfalstve volali k Hospodinovi, aby ich vyslobodil spod egyptského jarma a zbavil ich zákerného vplyvu modloslužby. Netajili svoju vieru, ale otvorene povedali Egypťanom, že uctievajú Stvoriteľa neba a zeme, jediného pravého a živého Boha. Pripomenuli dôkazy jeho existencie a moci od stvorenia až po Jákoba. Egypťania mali teda príležitosť poznať náboženstvo Izraelcov; ale vo svojej pýche nechceli prijať poučenie od svojich otrokov a skôr sa snažili ctiteľov pravého Boha zvádzať prísľubom odmeny alebo v opačnom prípade ich hrozbami a násilím nútili zaprieť vieru. PP 188.4
Starší Izraelci sa snažili udržať ochabujúcu vieru svojich bratov stálym pripomínaním zasľúbení, ktoré dostali ich otcovia, a prorockých slov o ich vyslobodení z Egypta, ktoré povedal Jozef pred svojou smrťou. Niektorí ich vypočuli a uverili. Iní odmietli veriť, pretože v ťažkých životných podmienkach stratili všetku nádej. Keď sa Egypťania dozvedeli, čo sa medzi ich otrokmi deje, zosmiešňovali ich nádeje a opovržlivo popierali moc ich Boha. Označovali ich za národ otrokov a výsmešne hovorili: „Ak je váš Boh spravodlivý a milosrdný a ak má väčšiu moc, než egyptskí bohovia, prečo vás neoslobodí?“ Upozorňovali na svoje postavenie. Uctievali božstvá, ktoré Izraelci označovali za falošné, no napriek tomu boli bohatým a mocným národom. Tvrdili, že ich blahobyt pochádza z priazne egyptských bohov, ktorí im podriadili Izraelcov a vystatovali sa, že svojou mocou Hospodinových vyznávačov premôžu a vyhubia. Sám faraón sa chvastal, že izraelský Boh mu Izraelcov z rúk nevytrhne. PP 189.1
Také výroky zmarili nádeje mnohých Izraelcov. Zdalo sa im, že je to naozaj tak, ako si to predstavujú Egypťania. Pravdou je, že sú zotročení a musia znášať všetko, čo ich mučiteľov napadne. Egypťania trápia a zabíjajú ich deti a vlastný život im je neúnosným bremenom. Napriek tomu však uctievali nebeského Boha. Keby Hospodin naozaj prevyšoval všetkých bohov, určite by ich nenechal v područí modlárov. Tí však, čo Bohu zostali verní, vedeli, že Hospodin pripustil ich zotročenie, lebo Izraelci sa odvrátili od neho, uzatvárali manželstvá s príslušníkmi pohanských národov a dali sa zviesť k modloslužbe. Istotou viery ubezpečovali svojich bratov, že Hospodin ich čoskoro zbaví jarma utláčateľov. PP 189.2
Izraelci sa nazdávali, že slobodu získajú bez toho, aby ich viera musela prejsť zvláštnou skúškou, utrpením či protivenstvom. Na slobodu neboli dosiaľ vôbec pripravení. Mali len slabú vieru v Boha a neboli ochotní trpezlivo znášať všetky útrapy dovtedy, kým Hospodin uzná za potrebné za nich zasiahnuť. Mnohí boli ochotní radšej zostať v otroctve než sa boriť s protivenstvami súvisiacimi so sťahovaním do cudzej krajiny; ba podaktorí si osvojili egyptské zvyky do tej miery, že by radšej zostali v Egypte. Preto ich Hospodin nevyslobodil pri prvom prejave svojej moci pred faraónom. Udalosti usmerňoval tak, aby sa ešte výraznejšie prejavila tyrania egyptského kráľa a aby mal možnosť zjaviť sa svojmu ľudu. Keď jeho ľud pozná jeho spravodlivosť, moc a lásku, rozhodne sa odísť z Egypta a oddane bude slúžiť svojmu Bohu. Mojžiš by mal oveľa ľahšiu úlohu, keby mnohí Izraelci neboli natoľko zaslepení, že z Egypta už nechceli odísť. PP 189.3
Hospodin prikázal Mojžišovi znova ísť k ľudu, zopakovať mu prísľub o vyslobodení a znova ho ubezpečiť o Božej priazni. Mojžiš chcel tento príkaz splniť, ale ľud ho nechcel vypočuť. V Písme čítame: „Mojžiša nepočúvali pre malomyseľnosť a pre tvrdú prácu.“ Mojžiš potom dostal ďalší Boží príkaz: „Choď, rozprávaj sa s faraónom, egyptským kráľom, aby prepustil Izraelcov zo svojej krajiny.“ Zmalomyseľnený Mojžiš odpovedal: „Izraelci ma nepočúvli, ako ma teda počúvne faraón?“ 2. Mojžišova 6,9.11.12. Na Boží príkaz mal vziať so sebou Árona, aby predstúpili pred faraóna a znova žiadali, „aby prepustil Izraelcov zo svojej krajiny“. PP 190.1
Boh oznámil Mojžišovi, že vládca nepovolí, kým Všemohúci nepostihne Egypt skúškou a kým nevyvedie Izrael zjavným prejavom svojej moci. Skôr ako Hospodin dopustí na nich jednotlivé rany, Mojžiš mal pred každou z nich faraóna upozorniť, o akú ranu ide a aký je jej účinok, aby mal kráľ možnosť rozhodnúť sa, či ju chce odvrátiť. Ak odmietne, potom každý ďalší trest bude prísnejší, kým jeho pýcha nebude pokorená a kým neuzná Stvoriteľa neba a zeme za jediného pravého a živého Boha. Hospodin poskytne Egypťanom možnosť presvedčiť sa, akí nerozvážni sú ich vládcovia a akí slabí sú ich bohovia, keď sa stavajú proti Božím príkazom. Chcel pokarhať Egypťanov za ich modlárstvo a umlčať ich pýchu nad požehnaním, ktoré prisudzovali priazni svojich bezduchých božstiev. Boh chcel osláviť svoje meno, aby aj iné národy počuli o jeho moci a zachveli sa pri jeho mocných skutkoch a aby sa jeho ľud odvrátil od ich modloslužby a vzdával mu úctu čistou bohoslužbou. PP 190.2
Mojžiš a Áron znova vošli do kniežacích siení egyptského kráľa. Tam medzi mohutným stĺporadím a leskom výzdoby, bohatosťou malieb a sochárskych spodobení pohanských božstiev, pred vládcom najmocnejšieho kráľovstva vtedajšej doby, stáli dvaja predstavitelia zotročeného národa a opakovali Boží príkaz, aby Izrael bol prepustený. Faraón žiadal, aby na dôkaz svojho božského poverenia predviedli nejaký div. Mojžiš a Áron boli poučení, ako si majú počínať, ak ich kráľ o niečo podobné požiada. Áron vzal palicu a hodil ju na zem pred faraóna. Palica sa zmenila na hada. Faraón „zavolal svojich mudrcov a čarodejníkov... každý hodil svoju palicu a tie sa premenili na veľké hady, ale Áronova palica pohltila ich palice.“ 2. Mojžišova 7,10.12. Tým sa faraón ešte viac utvrdil a vyhlásil, že jeho čarodejníci sú tak mocní ako Mojžiš a Áron; Božích služobníkov označil za podvodníkov a znova odmietol ich požiadavky. Aj keď ich posolstvo odmietol, Božia moc mu bránila, aby im nejako ublížil. PP 190.3
Divy pred faraónom neboli prejavom Mojžišovej či Áronovej sily alebo ich vplyvu, vykonala ich Božia ruka. Tieto divy a znamenia mali presvedčiť faraóna, že Mojžiša sem poslal ten, ktorý sa Mojžišovi predstavil ako „SOM“ a že vládca je povinný Izraelcov prepustiť, aby mohli slúžiť živému Bohu. Aj čarodejníci predviedli znamenia a divy a ani tie nepochádzali z ich vlastnej moci či umu, ale z moci ich boha, satana, ktorý im pomáhal napodobiť Božie dielo. PP 191.1
Čarodejníci vlastne svoje palice na živých hadov ani premeniť nemohli, ale pomocou satana mohli vyvolať len zdanie tejto premeny. Satan nemal moc premeniť palice na živé hady. Pri všetkej múdrosti a sile padlého anjela, knieža zla nemalo moc život vytvoriť ani dať. Túto moc má len Boh. Satan však urobil všetko, čo mohol – spáchal podvod. Vyvolal zdanie premeny palíc na hady. Faraón s dvoranmi uverili, že šlo o živé hady. Vzhľadom sa nelíšili od hada, ktorého predstavil Mojžiš. Božou mocou skutočný had pohltil zdanlivých hadov; to však faraón nepokladal za prejav Božej moci, ale za čarodejnícky výkon vyššieho stupňa, než na aký stačilo umenie jeho čarodejníkov. PP 191.2
Faraón chcel ospravedlniť svoj tvrdošijný odpor voči božskému príkazu, preto hľadal nejakú zámienku, ako by mohol znevážiť divy, ktoré Boh uskutočnil prostredníctvom Mojžiša. Satan mu pohotovo ponúkol to, čo potreboval. Tým, čo pomocou čarodejníkov predviedol, vzbudil u Egypťanov zdanie, že Mojžiš a Áron sú obyčajní čarodejníci a mágovia a ich posolstvo nemožno pokladať za odkaz vyššej bytosti. Tým satanov podvod splnil svoj zámer: utvrdil Egypťanov v ich odpore a zatvrdil faraónovo srdce natoľko, že sa už nedali presvedčiť. Satan dúfal, že oslabí aj vieru Mojžišovu a Áronovu v božský pôvod ich poslania a že celé pole ovládne sám. Chcel zmariť vyslobodenie Izraelcov z otroctva a zabrániť im, aby slúžili živému Bohu. PP 191.3
Knieža zla sledovalo prostredníctvom egyptských mágov ešte hlbší zámer. Satan dobre vedel, že Mojžiš v snahe vyslobodiť Izraelcov spod otrockého jarma predstavuje vlastne Božieho Syna, ktorý vyslobodí celé ľudstvo z hriechu. Vedel, že po Kristovom príchode na svet budú veľké divy dôkazom, že ho poslal Boh. Satan sa však bál o svoju moc. Napodobením Božieho divu prostredníctvom Mojžiša chcel satan nielen zabrániť vyslobodeniu Izraela, ale aj do budúcna zasiať neveru v Kristove divy. Satan sa stále snaží napodobňovať Kristovo dielo a pritom presadzovať svoju moc a svoje nároky. Ľudí zvádza k tomu, aby Kristove divy pokladali za dielo ľudskej obratnosti. Mnohých tým olúpi o vieru v Krista ako Božieho Syna a potom ich zvedie k odmietnutiu milostivo ponúknutej spásy. PP 191.4
Mojžiš a Áron dostali pokyn, aby nasledujúceho rána šli na breh rieky, kam obvykle prichádzal kráľ. Níl svojimi záplavami živil a zbohacoval celý Egypt, preto ho Egypťania uctievali ako boha a panovník chodieval deň čo deň na breh rieky, aby jej vzdal svoju úctu. Obaja bratia mu tu znova predniesli svoje posolstvo. Potom zodvihli palicu a uderili ňou vodu. Posvätná rieka sa zmenila na krv a úhynom rýb začala páchnuť. Podobne na krv sa zmenila aj voda v domácnostiach, ako aj vo vodných nádržiach. „Potom urobili takisto aj egyptskí zaklínači svojimi čarami... faraón sa obrátil, odišiel domov a nepripustil si k srdcu ani toto.“ 2. Mojžišova 7,22.23. Sedem dní trvala táto rana, ale bez účinku. PP 192.1
Áron teda znova zodvihol palicu nad vodu a z rieky povyliezali žaby a rozliezli sa po celej krajine. Vliezli do domov, usadili sa aj v spálňach, ba aj v peciach a korytách na chlieb. Egypťania pokladali žabu za posvätné zviera a nesmeli jej ublížiť. Nakoniec sa im tento slizký mor stal neznesiteľným. Žaby sa hemžili aj v kráľovskom paláci a nešťastný panovník žiadal, aby ich odstránili. Zaklínači sa chvastali, že aj oni vedia privolať žaby, no odstrániť ich nevedeli. Tým bol faraón pokorený. Poslal po Mojžiša a Árona a povedal: „Modlite sa k Hospodinovi, aby odstránil žaby odo mňa i od môjho ľudu, a prepustím ľud, nech obetuje Hospodinovi.“ 2. Mojžišova 8,8 (ROH); 2. Mojžišova 8,4 (ECAV). Mojžiš a Áron pripomenuli faraónovi jeho predošlú nadutosť a vyzvali ho, aby určil deň, keď sa majú modliť za vyhubenie žiab. Keďže tajne dúfal, že žaby by mohli medzitým opustiť krajinu samy, určil nasledujúci deň. Tým by sa totiž vyhol trpkému pokoreniu, že sa musel podriadiť izraelskému Bohu. Žaby však pohynuli len nasledujúceho dňa v celej krajine, ale ich hynúce telá zamorili ovzdušie. PP 192.2
Hospodin mohol žaby premeniť na prach okamžite, no neurobil to, aby si kráľ a jeho ľud nemohli zmiznutie žiab vykladať ako zaklínačský trik, ktorý môžu predviesť aj egyptskí čarodejníci. Žaby zahynuli a ich telá nazhŕňali na hromady. Panovník i celý Egypt dostali hmatateľný dôkaz, ktorý nemohli vyvrátiť ani ich učení ľudia, že totiž nešlo o nijaký čarodejnícky jav, ale o prejav Božieho súdu. PP 192.3
„Keď faraón videl, že sa mu uľahčilo, zatvrdil si srdce.“ Na Boží príkaz Áron vystrel svoju palicu, udrel ňou prach na zemi a premenil ho na komáre v celej egyptskej krajine. Faraón pozval svojich čarodejníkov, aby urobili to isté. Čarodejníci to však nedokázali. Ukázalo sa teda, že Boh je mocnejší než satan. Sami čarodejníci doznali: „Toto je Boží prst.“ 2. Mojžišova 8,19 (ROH); 2. Mojžišova 8,15 (ECAV). Panovník však zostal neoblomný. PP 193.1
Keďže výzvy a varovné výstrahy neúčinkovali, krajinu musela zasiahnuť ďalšia rana. Jej čas bol presne stanovený, aby si kráľ nemyslel, že rana prišla náhodou. Rozmanitý bodavý hmyz zaplnil domy a rozšíril sa po celej krajine, takže „zem hynula týmto hmyzom“. Bol to hmyz pomerne veľký a jedovatý; jeho uštipnutie bolo neobyčajne bolestivé nielen pre človeka, ale aj pre zviera. Podľa predpovede táto rana nezasiahla kraj Góšen. PP 193.2
Faraón ponúkol Izraelcom možnosť obetovať v Egypte; Izraelci však ponuku odmietli. Mojžiš povedal: „Nebolo by správne robiť tak, lebo je ohavnosťou pre Egypťanov, keď obetujeme Hospodinovi, svojmu Bohu; a či by nás neukameňovali?“ 2. Mojžišova 8,26 (ROH); 2. Mojžišova 8,22 (ECAV). Úcta Egypťanov k týmto zvieratám bola taká veľká, že aj ich náhodné usmrtenie sa pokladalo za zločin, ktorý sa trestal smrťou. Izraelci teda nemali možnosť obetovať v Egypte, ak nechceli uraziť city svojich pánov. Mojžiš znova navrhol, aby Izraelcov prepustili a aby im dovolili odísť na púšť a tam obetovať. Faraón súhlasil a Božích služobníkov žiadal, aby sa modlili zaňho svojmu Bohu, aby krajinu zbavil trápenia. Mojžiš a Áron sľúbili, ale varovali faraóna pred prípadným ďalším klamom a zdráhaním prepustiť ľud. Rana prestala, ale vládcovo srdce sa zatvrdilo a ľud neprepustil. PP 193.3
Nasledovala ešte tvrdšia rana – všetok egyptský dobytok, ktorý bol na pastve, postihol ťažký mor. Zahynuli posvätné zvieratá i ťažný dobytok – kravy, voly, ovce, kone, ťavy a osly. Výslovne bolo povedané, že táto rana nepostihne Izraelcov. Faraón vyslal poslov medzi nich a zistil, že Mojžiš vravel pravdu. „Zo stáda Izraelcov neuhynul ani jeden kus.“ 2. Mojžišova 9,6. Kráľ však zostal neoblomný. PP 193.4
Potom Hospodin prikázal Mojžišovi, aby vzal z pece za priehrštie sadzí a pred faraónom ich rozhodil k nebu. Tento čin mal symbolický význam. Pred štyristo rokmi zjavil Boh Abrahámovi budúci útlak svojho národa podobenstvom horiacej pece a horiacej lampy. Vtedy povedal, že ich utláčateľov postihne ranami a zajatcov vyslobodí aj s majetkom. Izrael dlho trpel v egyptskej peci súženia. Tento Mojžišov čin ubezpečil Izraelcov, že Boh sa rozpomenul na svoju zmluvu a čas ich vyslobodenia sa priblížil. PP 193.5
Mojžiš rozhodil sadze k nebu, jemné častice sa rozptýlili po celej egyptskej krajine a kde dopadli, tam vznikli vredy, „pľuzgierovité vredy na ľuďoch i na dobytku“. 2. Mojžišova 9,10. Egyptskí kňazi a zaklínači dosiaľ podporovali faraóna v jeho neoblomnosti, no táto rana postihla aj ich. Zachvátila ich odporná choroba a nepomohla im ani dosiaľ vychvaľovaná vlastná moc a ďalej už nemohli odporovať izraelskému Bohu. Celému národu bolo teraz zjavné, aké nerozvážne je veriť čarodejníkom, čo nevedeli ochrániť ani sami seba. PP 194.1
Faraónovo srdce sa však ešte viac zatvrdilo. Hospodin mu oznámil: „Zošlem všetky svoje rany na tvoje srdce a na tvojich služobníkov i na tvoj ľud, aby si poznal, že na celej zemi niet nikoho mne podobného..., ale predsa som ťa zachoval, aby som ti ukázal svoju moc.“ 2. Mojžišova 9,14.16. Boh nestvoril faraóna preto, aby na ňom dokázal svoju moc, ale prozreteľne usmerňoval beh udalostí tak, že v čase určenom na vyslobodenie Izraelcov vládol v Egypte práve on. Aj keď tento vzdorovitý, tyranský vládca pre svoje zločiny nárok na Božiu milosť nemal, Hospodin ho napriek jeho neústupnosti zachoval pri živote, aby jemu i celej egyptskej krajine mohol prejaviť svoje mocné divy. Beh udalostí usmerňuje Božia prozreteľnosť. Boh by mohol uviesť na trón milosrdnejšieho vládcu, ktorý by sa neodvážil vzdorovať prejavom Božej moci. Tým by sa však Boží zámer nebol splnil. Izraelci museli na vlastnej koži znášať útlak a krutosť Egypťanov, aby ho nemohol oklamať zákerný vplyv modlárstva. Boh svojím zaobchádzaním s faraónom ukázal, ako nenávidí modloslužbu a do akej miery je odhodlaný trestať krutosť a útlak. PP 194.2
Hospodin o faraónovi povedal: „Ja mu však zatvrdím srdce a neprepustí ľud.“ 2. Mojžišova 4,21. Nebola potrebná ani nadprirodzená moc, aby sa vládcovo srdce zatvrdilo. Boh dal faraónovi tie najmocnejšie dôkazy svojej moci, ale on vzdorovito odmietal Božie svetlo. Každý prejav večnej moci, ktorý odmietol, ho ešte viac utvrdil v odpore. Semeno vzdoru, ktoré zasial odmietnutím prvého divu, donieslo svoje plody. Čím opovážlivejšie vzdoroval a čím bol neústupnejší, tým viac sa mu zatvrdzovalo srdce, takže nakoniec musel hľadieť do mŕtvych tvárí prvorodencov. PP 194.3
Boh oslovuje ľudí prostredníctvom svojich služobníkov a oznamuje im svoje varovné výzvy a karhá neprávosti. Každému dáva možnosť napraviť vlastné chyby skôr, ako stačia zapustiť korene v povahe. Ak sa hriešnik nechce obrátiť a ak ho Božia moc z falošnej cesty násilne neodvráti, človek sa ľahšie znova dopúšťa tej istej chyby. Taký človek si zatvrdí srdce pred pôsobením Ducha Svätého. Ďalším odmietaním svetla sa dostáva do takého stavu, že naňho už nezapôsobí ani oveľa silnejší vplyv. PP 194.4
Kto raz podľahol pokušeniu, druhýkrát mu podľahne už ľahšie. Každé opakovanie hriechu oslabuje odpor, ochromuje bdelosť a otupuje presvedčenie. Zasiate semeno povoľnosti prináša plody. Boh nerobí divy, aby tomu zabránil. „Čo človek zaseje, to bude aj žať.“ Galaťanom 6,7. Kto prejavuje nevereckú zatvrdilosť, tupú ľahostajnosť k Božej pravde, zožína len to, čo zasial. Tak sa stáva, že mnohí celkom ľahostajne počúvajú pravdy, ktoré kedysi mali na nich životodarný vplyv. Zasievali však semeno ľahostajnosti a odporu voči pravde, a taká je teraz aj ich žatva. PP 195.1
Tí, čo svoje hriechom obťažené svedomie upokojujú tým, že môžu zmeniť svoj hriešny život, kedy sa im zachce, že si môžu zahrávať s ponukou milosti a znova povoľovať pokušeniam, robia to na vlastné nebezpečenstvo. Títo satanom oklamaní ľudia sa nazdávajú, že vo chvíli krajnej tiesne postačí vymeniť len vodcu. Tak ľahko to však nejde. Skúsenosť, výchova, zhovievavosť voči hriechu im natoľko poznamenali povahu, že už nemôžu prijať Ježišov obraz. Keby im cestu nebolo osvecovalo svetlo, bolo by to celkom iné. Boh by mohol zasiahnuť svojou milosťou a poskytnúť im príležitosť k náprave. Ak však svetlo dlho odmietali a zavrhli ho, nakoniec musia zostať bez neho. PP 195.2
Faraón potom dostal výstrahu, že zem postihne krupobitie: „Teraz daj zahnať stáda do bezpečia, všetko, čo máš na poli, lebo padne krupobitie na všetkých ľudí a na zvieratá, ktoré budú na poli a nezhromaždia sa do domov; a pohynú.“ 2. Mojžišova 9,19. Dážď a krupobitie bývali v Egypte neobvyklým zjavom; a búrku, ktorá bola oznámená, dosiaľ nikto nezažil. Správa sa rýchlo rozniesla po krajine a všetci, čo uverili Hospodinovmu slovu, zahnali dobytok do bezpečia, zatiaľ čo tí, čo varovanie zanedbali, nechali ho na poliach. Takto sa teda aj v súde prejavila Božia milosť. Ľudia prežívali skúšku a ukázalo sa, koľkí sa po prejavoch jeho moci naučili Božej bázni. PP 195.3
Búrka sa dostavila podľa predpovede. Nastala „uprostred veľmi ťažkého krupobitia, aké nikdy nebolo v celej krajine Egypťanov, odkedy sa stali národom. Krupobitie zbilo v celej egyptskej krajine všetko na poli, od ľudí až po zvieratá, aj všetky poľné byliny; krupobitie zbilo a polámalo aj všetky stromy na poli.“ 2. Mojžišova 9,24.25. Cesta anjela záhuby zostala poznamenaná záhubou a spustošením. Len v kraji Góšen krupobitie nebolo. Egypťania postrehli, že táto oblasť je pod dohľadom živého Boha, že prírodné živly poslúchajú jeho hlas a že bezpeční sú len tí, čo ho poslúchajú. PP 195.4
V tomto tvrdom prejave Božieho súdu sa zachvieval celý Egypt. Faraón náhle poslal po oboch bratov a zvolal: „Zhrešil som tentoraz, Hospodin je spravodlivý, ja však a môj ľud sme vinní. Modlite sa k Hospodinovi; je priveľa Božích hromov a krupobitia; prepustím vás a nemusíte tu už zostať.“ Mojžiš mu odpovedal: „Keď vyjdem z mesta, vystriem dlane k Hospodinovi, hrmenie prestane a krupobitie už nebude, aby si poznal, že zem je Hospodinova. Viem však, že ty a tvoji služobníci sa ešte nebojíte Boha Hospodina“ 2. Mojžišova 8,27-30. PP 196.1
Mojžiš vedel, že boj sa ešte neskončil. Faraónovo vyznanie a jeho sľuby neboli následkom náhlej zmeny jeho zmýšľania či cítenia, ale prejavom strachu a úzkosti. Mojžiš však aj napriek tomu sľúbil, že jeho prosbe vyhovie. Nechcel dať faraónovi zámienku, aby zotrval vo svojej neústupnosti. Napriek búrke vyšiel Mojžiš z mesta; faraón a všetci jeho dvorani na vlastné oči videli, ako božská moc chráni Božieho posla. Mojžiš potom za mestom „vystrel dlane k Hospodinovi, prestalo hrmenie a krupobitie a dážď sa už nelial na zem“. 2. Mojžišova 9,33. Len čo sa však kráľ z úľaku spamätal, srdce sa mu znova zatvrdilo. PP 196.2
Potom Hospodin povedal Mojžišovi: „Vojdi k faraónovi, lebo zatvrdil som jeho srdce i jeho služobníkov, aby som robil tieto svoje znamenia uprostred nich, a aby si rozprával svojim synom a svojim vnukom, čo som vykonal v Egypte, i o mojich znameniach, ktoré som urobil medzi nimi, aby ste poznali, že ja som Hospodin.“ 2. Mojžišova 10,1.2. Pán prejavil svoju moc, aby posilnil vieru Izraelcov v neho ako v jediného pravého a živého Boha. Jednoznačne dal najavo, že robí rozdiel medzi svojím národom a Egypťanmi a všetkým národom jasne pripomenul, že Hebrejci, ktorými pohŕdajú a ktorých utláčajú, sú pod ochranou nebeského Boha. PP 196.3
Mojžiš varoval vládcu, že ak naďalej zostane neústupným, Hospodin zošle na Egypt kobylky, ktoré pokryjú povrch zeme a požerú všetko zelené, čo ešte zostalo, a naplnia domy, ba aj kráľovský palác. Mojžiš pripomenul, že takú kliatbu „nevideli tvoji otcovia a otcovia tvojich otcov odvtedy, čo sú na zemi až do tohto dňa“. 2. Mojžišova 10,6. PP 196.4
Faraónovi radcovia sa vyľakali. Úhyn dobytka spôsobil národu veľkú škodu. Pri krupobití zahynulo aj veľa ľudí. Lesy boli vyplienené a úroda zničená. Egypťania prišli razom o všetko, čo nadobudli pomocou Izraelcov. Celej krajine hrozil hlad. Kniežatá a dvorani doliehali na kráľa znepokojivými otázkami: „Dokiaľ nám tento bude osídlom? Prepusť tých mužov, nech slúžia Hospodinovi, svojmu Bohu. Či ešte nevieš, že sa Egypt rúti do záhuby?“ 2. Mojžišova 10,7. PP 196.5
Mojžiša a Árona povolali znova k faraónovi a ten im povedal: „Choďte a slúžte Hospodinovi, svojmu Bohu! Kto to všetko má odísť?“ PP 197.1
Mojžiš odpovedal: „Pôjdeme so svojimi deťmi i so starcami, so svojimi synmi i dcérami, odídeme so svojím drobným dobytkom i s rožným statkom, lebo máme sviatok Hospodinov.“ PP 197.2
Vládca sa rozzúril a kričal: „Nech je Hospodin s vami tak, ako ja vás i vaše malé dietky prepustím! Pozrite, vy máte zlé úmysly. Nie tak! Sami muži odíďte a slúžte Hospodinovi, lebo to chcete. Nato ich odohnali od faraóna.“ 2. Mojžišova 10,8-12. Faraón, ktorý chcel vyhubiť Izraelcov ťažkou lopotou, teraz predstieral hlboký záujem o ich blaho a starosť o ich deti. V skutočnosti si chcel ponechať ženy a deti ako záruku, že sa muži vrátia. PP 197.3
Mojžiš vystrel svoju palicu nad krajinu Egypťanov a východný vietor prihnal kobylky „v ohromnom množstve. Nikdy predtým nebolo takých kobyliek, ani po nich také nebudú“. Pokryli oblohu, až sa zatemnila zem krajiny a požrali všetku zeleň, čo zostala po krupobití. Vtedy dal faraón zavolať prorokov a povedal im: „Zhrešil som proti Hospodinovi, vášmu Bohu i proti vám. Teraz, ešte tento raz mi odpusť hriech; modlite sa k Hospodinovi, svojmu Bohu, nech odvráti odo mňa túto smrť.“ 2. Mojžišova 10,14.16.17. Mojžiš urobil, ako sľúbil a silný západný vietor odvial kobylky do Červeného mora. Kráľ však napriek tomu zotrval na svojom tvrdošijnom rozhodnutí. PP 197.4
Egypťania boli zúfalí. Doterajšie rany, ktoré ich postihli, pokladali za neznesiteľné a napĺňali ich obavou z budúcnosti. Národ uctieval faraóna ako božského zástupcu, ale mnohí boli teraz presvedčení, že faraón odporuje Bohu, ktorý všetky prírodné živly podriadil svojej vôli. Zotročení Izraelci, ktorí sa tešili zo zázračnej Božej priazne, začínali veriť v oslobodenie. Dozorcovia sa ich neodvažovali utláčať ako dosiaľ. V celom Egypte zavládla obava, že zotročený ľud povstane a za spáchané krivdy sa vypomstí. Každý sa so zatajeným dychom pýtal: Čo príde ďalej? PP 197.5
Krajinu náhle prikryla tak hustá tma, že sa zdalo „že ju bude možno hmatať“. Nielenže ľudia zostali bez svetla, ale vzduch oťažel na zadusenie. „Jeden druhého nevidel a nikto nevstal zo svojho miesta za tri dni; ale všetci Izraelci mali svetlo na miestach, kde bývali.“ 2. Mojžišova 10,21.23. Egypťania uctievali slnko a mesiac ako božstvá. V tejto tajuplnej temnote bol egyptský ľud porazený a spolu s ním utrpeli porážku aj jeho božstvá. Porazila ich moc, ktorá sa ujala otrokov. Nech už bola táto skúška akokoľvek strašná, sprevádzalo ju Božie zľutovanie a súcit. Boh poskytol ľudu čas na rozmýšľanie a na pokánie skôr, než na nich zošle poslednú a najtvrdšiu ranu. PP 197.6
Strach nakoniec donútil faraóna k ďalšiemu ústupku. Na konci tretieho temného dňa povolal k sebe Mojžiša a Izraelcom dovolil odísť za predpokladu, že v Egypte nechajú všetok svoj dobytok. Mojžiš na to rázne odpovedal: „Naše stáda pôjdu s nami a nezostane tu ani kopyto...My sami ešte nevieme, čím budeme slúžiť Hospodinovi, kým ta neprídeme.“ Faraón už nevedel ovládnuť svoj hnev a zvolal: „Odíď odo mňa, neopováž sa už ukázať predo mnou, lebo v ten deň, v ktorý uvidíš moju tvár, zomrieš.“ PP 198.1
Mojžiš odpovedal: „Ako si želáš, neuzriem už tvoju tvár.“ PP 198.2
„Mojžiš bol veľmi vážený v egyptskej krajine v očiach faraónových služobníkov aj v očiach ľudu.“ 2. Mojžišova 10,26.27.29; 11,3. Egypťania si ho ctili. Kráľ sa neodvažoval ublížiť mu, pretože ľud v ňom videl toho jediného, kto má moc zastaviť rany, ktoré ich postihli. Ľud chcel, aby sa Izraelcom dovolilo odísť z Egypta. Proti Mojžišovým požiadavkám sa až do konca staval len faraón a kňazi. PP 198.3