Egypťania v období hladu predali faraónovi všetok dobytok i s pôdou za potraviny a nakoniec sa zaviazali k trvalému otroctvu. Jozef sa múdro postaral o ich vyslobodenie z otroctva. Mohli sa stať kráľovými nájomníkmi, dostali od neho pôdu a za to mu ako nájomné odvádzali ročne pätinu výťažku svojej práce. PP 176.1
Jákobových synov sa však táto povinnosť netýkala. Za služby, ktoré Jozef preukázal egyptskému ľudu, dostali nielen určitú časť krajiny ako domov, ale nemuseli odvádzať nájomné a aj v ďalšom období hladu dostávali hojnosť potravín. Kráľ verejne uznal, že len milostivým zásahom Jozefovho Boha mohol sa Egypt tešiť hojnosti, zatiaľ čo ostatné národy od hladu zomierali. Uznával aj to, že ríša pod Jozefovou správou značne zbohatla, a preto z vďačnosti zahrňoval Jákobovu rodinu kráľovskou priazňou. PP 176.2
Čas však plynul a významný muž, ktorému Egypt mal byť za čo vďačný, zomrel a vymrelo aj pokolenie, ktorému Jozefova služba bola požehnaním. „Povstal kráľ nový v Egypte, ktorý nepoznal Jozefa.“ Vládca o Jozefovej záslužnej práci pre národ iste vedel, no nechcel, aby sa o nej dozvedeli aj ľudia. Skôr mu šlo o to, aby na ňu čím skôr zabudli. „Ten povedal svojmu ľudu: Ľud Izraelcov je početnejší a silnejší ako my. Počínajme si teda múdro voči nemu, aby sa nerozmnožil; lebo mohlo by sa stať, že v prípade vojny pripojil by sa aj on k našim protivníkom, bojoval by proti nám a odišiel by z krajiny“ 2. Mojžišova 1,8-10. PP 176.3
Počet Izraelcov zatiaľ veľmi vzrástol. „Ale čím viacej ho utláčali, tým viacej sa rozmnožoval a rozširoval, takže sa obávali Izraelcov.“ Zahrnutí prejavom Jozefovej starostlivosti i priazňou vtedy vládnuceho kráľa, značne ich pribudlo v krajine. Stále však zostávali zvláštnym národom a zvyklosti či náboženstvo Egypťanov neprijali. Ich stále rastúci počet vzbudil obavy kráľa a jeho ľudu. V prípade vojny by sa totiž mohli pridať na stranu nepriateľov Egypta. Štátnická múdrosť však faraónovi bránila, aby ich z krajiny vykázal. Väčšinou to boli zdatní a schopní robotníci, ktorí významne obohatili národ. Takých pracovníkov kráľ potreboval pri výstavbe svojich veľkolepých palácov a chrámov. Keďže pracovali na stavbách, čoskoro boli v rovnakom postavení ako Egypťania, ktorí sa aj s majetkom stali kráľovým vlastníctvom. Čoskoro boli i nad nimi ustanovení dozorcovia a ich zotročenie bolo úplné. PP 176.4
„Egypťania týraním zotročovali Izraelcov a strpčovali im život tvrdou prácou s hlinou a tehlami, všelijakou poľnou robotou, ktorou ich týraním zotročovali. Ale čím viac ho utláčali, tým viacej sa rozmnožoval a rozširoval.“ 2. Mojžišova 1,13.14.12. PP 177.1
Kráľ a jeho radcovia dúfali, že Izraelcov ovládnu tvrdou prácou, čím znížia ich počet a zlomia ich nezávislého ducha. Keď sa im však zámer nezdaril, rozhodli sa pre tvrdšie opatrenia. Prikázali pôrodným babám, aby židovských novorodených chlapcov utrácali hneď pri narodení. Pôvodcom tohto nápadu bol satan. Vedel, že z Izraelcov má vyjsť Vysloboditeľ, preto naviedol kráľa, aby ich deti dal pozabíjať v nádeji, že tým prekazí Boží zámer. Baby sa však báli Boha a neodvažovali sa tento krutý rozkaz splniť. Hospodin schválil ich počínanie a požehnával ich. Kráľ sa nad nezdarom svojho plánu rozhneval a vydal ešte prísnejší a rozsiahlejší rozkaz. Vyzval celý národ, aby vyhľadával bezbranné obete a zabíjal ich. „Faraón potom prikázal všetkému ľudu: Každého narodeného chlapca hoďte do Nílu a každú dcéru nechajte nažive!“ 2. Mojžišova 1,22. PP 177.2
Po tomto výnose sa Amrámovi a Jóchebede, zbožným Izraelcom z Léviho kmeňa narodil syn. Dieťa bolo „krásne“ a keďže rodičia verili, že čas vyslobodenia Izraela sa už blíži a Boh pošle svojmu ľudu osloboditeľa, rozhodli sa, že svoje dieťa neobetujú. Viera v Boha bola posilou ich sŕdc „a nebáli sa kráľovského rozkazu“. Židom 11,23. PP 177.3
Matka úspešne skrývala dieťa celé tri mesiace. Keď však videla, že ho ukrývať ďalej už nemôže, z tŕstia urobila košík, vymazala ho hlinou a smolou, vložila doň dieťa a zaniesla ho do tŕstia na breh rieky. Tam sa neodvážila zostať z obavy, aby na dieťa neupozornila a neohrozila jeho i svoj život. Chlapcova sestra Mária však zdanlivo ľahostajne, no v skutočnosti veľmi napäto sledovala, čo sa s jej bračekom stane. Nad košíkom bdeli aj ďalší strážcovia. Matka modlitbou zverila svoje dieťa do Božej ochrany a nad chatrnou loďkou s dieťaťom sa vznášali neviditeľní anjeli. Oni sem usmernili kroky faraónovej dcéry. Košík upútal jej zvedavosť a keď v ňom uvidela krásne dieťa, hneď postrehla, čo sa stalo. Slzy dieťaťa vzbudili v nej súcit a pocítila aj spoluúčasť s neznámou matkou, ktorá sa musela uchýliť k takémuto spôsobu záchrany života svojho drahého dieťaťa. Rozhodla sa, že ho zachráni tým, že ho prijme za vlastné. PP 177.4
Mária nebadane sledovala každý pohyb. Keď videla, že faraónova dcéra si dieťa s nehou prehliada, dodala si odvahy a pristúpila bližšie. Potom povedala: „Nemám ísť zavolať ti dojku z hebrejských žien, ktorá by ti dieťa nadájala?“ Faraónova dcéra súhlasila. PP 177.5
Sestra sa ponáhľala oznámiť matke šťastnú správu a bezodkladne sa spolu s ňou vrátila k faraónovej dcére. Princezná povedala: „Vezmi toto dieťa, odchovaj mi ho a ja ťa za to odmením.“ 2. Mojžišova 2,7-9. PP 178.1
Boh vypočul matkine modlitby a odmenil jej vieru. Vďačná matka sa teraz už s pocitom istoty a šťastia ujala svojej úlohy. Verne využívala príležitosti a svoje dieťaťa vychovávala pre Pána. Pevne verila, že Boh ho zachoval pre nejaké vznešené poslanie. Uvedomovala si, že dieťa musí čoskoro odovzdať jeho kráľovskej matke a že ďalej už budú naňho pôsobiť rôzne vplyvy, ktoré ho môžu odvádzať od Boha. To všetko ju nútilo k tomu, aby ho vychovávala o to starostlivejšie a pozornejšie než svoje ostatné deti. Do mysle sa mu snažila vštepiť úctu k Bohu, lásku k pravde a k spravodlivosti. Vrúcne sa modlila, aby dieťa bolo ušetrené od všetkých škodlivých vplyvov. Chlapca učila vidieť v modloslužbe nerozumné a hriešne počínanie a čoskoro ho naučila skláňať sa pred živým Bohom a modliť sa k nemu, lebo len živý Boh ho môže vypočuť a v každej tiesni mu pomôcť. PP 178.2
Chlapca mala pri sebe, dokiaľ len mohla. Keď mal však dvanásť rokov, musela sa ho predsa len vzdať. Takto sa teda chlapec z jednoduchej chatrče dostal do kráľovského paláca k faraónovej dcére, „ktorá ho prijala za syna“. 2. Mojžišova 2,10. V detstve získané dojmy však ani tam nestratili nič zo svojej sily. Na matkine naučenia a rady nemohol zabudnúť. Tie ho ochránili pred pýchou, neverou a neprávosťami páchanými v lesku kráľovského dvora. PP 178.3
Aký ďalekosiahly bol vplyv tejto jednoduchej izraelskej ženy v cudzom prostredí, vo vyhnanstve a v otroctve! Mojžišov ďalší život a jeho významné vodcovské poslanie medzi Izraelcami svedčí o dôležitosti vplyvu kresťanskej matky. Nijaký iný vplyv nemožno s ním porovnávať. Osud detí je veľkou mierou v rukách matky. Ona ovplyvňuje myšlienkový a povahový vývoj detí a pripravuje ich nielen pre život časný, ale aj pre večný. Zasieva semeno, ktoré vyklíči a prinesie plody dobré alebo zlé. Nesmie sledovať len zovňajšiu krásu dieťaťa, ale v jeho duši musí stvárňovať božský obraz. Nesie zodpovednosť za formovanie povahy dieťaťa, obzvlášť v jeho ranom období. Vplyv, ktorým usmerňuje rozvíjajúcu sa myseľ svojich detí, má celoživotné trvanie. Výchovu a vzdelanie detí by mali rodičia už v najútlejšom veku zameriavať na to, aby sa z ich detí stali kresťania. Deti nám neboli zverené do opatery preto, aby zdedili trón nejakej pozemskej ríše, ale aby naveky boli dedičmi Božieho kráľovstva. PP 178.4
Každá matka by si mala uvedomiť, že všetky okamžiky jej života majú nedoceniteľný význam. Jej dielo preverí slávny deň posledného účtovania. Vtedy sa ukáže, že mnohé nedostatky a zločiny mužov a žien boli následkom nevedomosti a nedbalosti tých, čo mali usmerňovať ich detské kroky a viesť ich správnou cestou. Ozrejmí sa, že mnohí z tých, čo boli pre svet požehnaním, lebo šírili svetlo, pravdu a zbožnosť, vďačia za všetko kresťanskej matke. Ona im vštepovala a pestovala zásady, ktoré sa stali zdrojom ich vplyvu a úspechu. PP 179.1
Mojžiš dostal na faraónovom dvore dôkladnú občiansku i vojenskú výchovu. Panovník sa rozhodol svojho adoptívneho vnuka urobiť nasledovníkom trónu a chlapec bol vzdelávaný pre tento najvyšší úrad. Mojžiš sa naučil „všetkej egyptskej múdrosti a bol mocný v slovách i v skutkoch“. Skutky apoštolov 7,22. Pre svoje schopnosti bol obľúbeným veliteľom egyptského vojska a všeobecne bol pokladaný za pozoruhodného človeka. Satanov zámer bol zmarený. Stalo sa teda, že práve to nariadenie, ktoré židovské deti odsudzovalo na smrť, Božia prozreteľnosť použila na výchovu a vzdelanie budúceho vodcu vyvoleného národa. PP 179.2
Boží poslovia poučili starších izraelských predstaviteľov, že čas ich vyslobodenia sa blíži a že vodcovské poslanie Boh zveril Mojžišovi. Upozornili však aj Mojžiša, že Pán si ho vyvolil na to, aby Boží ľud vyviedol z otroctva. Mojžiš sa nazdával, že Izraelci si musia slobodu vydobyť zbraňou a že práve v tomto boji ich proti egyptskému vojsku povedie on. Preto potláčal svoje city, aby mu azda náklonnosť k nevlastnej matke či faraónovi nezabránila uskutočniť Božiu vôľu. PP 179.3
Podľa egyptského zákona sa museli všetci následníci na faraónovom tróne stať príslušníkmi kňazskej triedy. Podobne mal byť do náboženských obradov tejto krajiny zasvätený aj Mojžiš ako nádejný nástupca faraóna. Túto úlohu zverili kňazom. Tí ho však napriek jeho horlivému a usilovnému štúdiu, nemohli priviesť k tomu, aby sa zúčastnil uctievania egyptských bohov. Napriek hrozbe straty trónu s varovaním, že faraónova dcéra sa ho zriekne, ak naďalej zotrvá v židovskej viere, zostal Mojžiš odhodlaný neuctievať nikoho, okrem jediného Boha, Stvoriteľa neba a zeme. V rozhovoroch s egyptskými kňazmi a inými náboženskými predstaviteľmi poukazoval na nezmyselnosť ich zbožného uctievania bezduchých, mŕtvych predmetov. Keďže jeho dôvody nemohli vyvrátiť, ani zmeniť jeho názory, ďalej teda znášali jeho neoblomnosť, pretože zastával vysoké postavenie a tešil sa priazni kráľa i ľudu. PP 179.4
„Vierou odoprel Mojžiš, keď už dorástol, menovať sa synom dcéry faraónovej. Radšej zvolil protivenstvo znášať s ľudom Božím, ako mať chvíľkový pôžitok z hriechu, a pohanenie Kristovo pokladal za väčšie bohatstvo, ako egyptské poklady. Lebo mal pred očami odmenu.“ Židom 11,24-26. Mojžiš mal všetky predpoklady na to, aby mohol zastávať predné miesto medzi významnými mužmi tejto krajiny, byť dvornou ozdobou najslávnejších kráľovstiev, či prevziať mocenské žezlo. Veľkosťou ducha prevyšoval význačné osobnosti všetkých čias. Ako dejepisec, básnik, filozof, vojvodca a zákonodarca nemá rovného. Napriek tomu mal v sebe toľko mravnej odvahy, že odolal lákavým vyhliadkam na získanie bohatstva, moci a slávy, a „radšej zvolil protivenstvo znášať s ľudom Božím, ako mať chvíľkový pôžitok z hriechu“. PP 180.1
Mojžiš bol poučený o konečnej odmene tých, čo pokorne a poslušne slúžili Bohu, a v porovnaní s ňou pokladal každý pozemský zisk za celkom bezvýznamný. Ako návnada bol Mojžišovi ponúknutý panovnícky trón i veľkolepý faraónsky palác. On však vedel, že kniežacie priestory sú hniezdom hriešnych orgií, pre ktoré ľudia zabúdajú na Boha. Mojžiš mal však napriek skvostnému palácu a panovníckej korune na zreteli zvrchovanú slávu, ktorou Najvyšší odmení svätých vo svojom nepoškvrnenom kráľovstve. Vierou videl nevädnúci veniec, ktorým kráľ neba ozdobí hlavy víťazov. Pre túto vieru sa odvrátil od vznešených ľudí tejto krajiny a pripojil sa k poníženému, chudobnému a opovrhnutému národu, ktorý sa rozhodoval radšej poslúchať Boha, ako slúžiť hriechu. PP 180.2
Mojžiš zostal na egyptskom dvore do štyridsiatich rokov svojho života. Často sa zamýšľal nad žalostným údelom svojho národa. Navštevoval svojich zotročených bratov, dodával im odvahy a ubezpečoval ich, že Boh im pripravuje vyslobodenie. Pri pohľade na nespravodlivosť a útlak býval stiesnený a každé bezprávie v ňom prebúdzalo túžbu po pomste. Keď raz videl, ako istý Egypťan bije Izraelca, pribehol a násilníka zabil. Keďže okrem Izraelca svedkom tohto činu nebol nikto, Mojžiš zahrabal telo Egypťana do piesku. Tým dal jasne najavo, že je na strane svojho ľudu a že len čaká, kedy sa títo otroci vzbúria a vydobyjú si slobodu. „Myslel si, že bratia pochopia, že ich Boh chce zachrániť jeho rukou, ale oni to nepochopili.“ Skutky apoštolov 7,25. Na boj za slobodu neboli ešte pripravení. Keď Mojžiš na druhý deň videl, ako sa dvaja Izraelci medzi sebou hádajú, pokarhal toho, ktorý sa zjavne mýlil. Ten však výčitku odmietol, neuznal Mojžišovo právo zasahovať do ich sporu a hrubo ho obvinil zo zločinu: „Kto ťa ustanovil za veliteľa a sudcu nad nami? Chceš aj mňa zabiť, ako si zabil Egypťana?“ 2. Mojžišova 2,14. PP 180.3
O celej záležitosti sa rýchlo dozvedeli Egypťania a zveličenú správu o tom čoskoro počul aj faraón. Poslovia upozorňovali vládcu na nedozierne následky Mojžišovho činu. Podľa nich Mojžiš chce viesť ľud proti Egypťanom. Hodlá zvrhnúť vládu a sám zasadnúť na trón. Kým teda bude Mojžiš nažive, krajina nie je bezpečná. Panovník hneď rozhodol, že Mojžiš musí zomrieť. Keď si Mojžiš uvedomil, čo mu hrozí, utiekol do Arábie. PP 181.1
Na úteku Mojžiša viedol sám Boh, takže svoj nový domov našiel u midjánskeho kňaza a kniežaťa Jetra, ktorý tiež uctieval Boha. Mojžiš si neskôr vzal jednu z jeho dcér za manželku a svojmu svokrovi slúžil ako pastier stád celých štyridsať rokov. PP 181.2
Keď Mojžiš zabil Egypťana, dopustil sa tej istej chyby, akej sa dopúšťali aj jeho otcovia, keď chceli robiť to, čo Boh sľúbil urobiť za nich. Boh nechcel, aby sa jeho ľud oslobodil ozbrojeným povstaním, ako sa nazdával Mojžiš. Chcel ho vyslobodiť svojou mocou a zásluha mala patriť len jemu. Boh však v záujme svojho diela použil aj Mojžišov unáhlený čin. Mojžiš dosiaľ nebol pripravený na svoje veľké poslanie. Podobne ako Abrahám či Jákob aj Mojžiš musel prejsť skúškou viery, aby si zvykol nespoliehať sa na ľudskú silu či rozum. Mal veriť, že Božie zasľúbenie sa splní pôsobením Božej moci. V samote vrchov dostane Mojžiš ďalšie poučenia. V škole protivenstva a sebazapierania sa musel učiť trpezlivosti a krotiť vášne. Ak má raz rozvážne vládnuť, musí sa naučiť poslúchať. Skôr ako bude o Božej vôli poúčať Izraelcov, sám sa jej musí poslušne podriadiť. Musí nadobudnúť vlastné skúsenosti, aby sa mohol otcovsky starať o všetkých, čo budú potrebovať jeho pomoc. PP 181.3
Človek obvykle nemá rád dlhé obdobie lopoty a neistôt, pretože to pokladá za veľkú stratu času. Večná Múdrosť však vyvoleného vodcu svojho ľudu povolala na celých štyridsať rokov k obyčajnej pastierskej práci. Mojžiš sa musel naučiť obetavo dbať o zverené stádo, ak mal byť súcitným a zhovievavým pastierom Izraela. Také skúsenosti nemožno získať nijakou inou výchovou či vzdelaním. PP 181.4
Mnohé z toho, čo sa Mojžiš dosiaľ naučil, bude sa musieť odnaučiť. Vplyvy, ktoré naňho v Egypte pôsobili – láska adoptívnej matky, samotné jeho vznešené postavenie ako vládcovho vnuka, zhýralé prostredie, rafinovanosť, ľstivosť, mystika falošného náboženstva či okázalá nádhera modloslužby, veľkolepé stavby a sochy – to všetko zanechalo v dospievajúcom chlapcovi hlboké dojmy a do určitej miery utváralo jeho návyky a povahu. Potlačiť tieto dojmy mohol len čas, zmena prostredia a spoločenstva s Bohom. Boj s chybami a zápas o poznanie práva bude musieť Mojžiš vybojovať sám. Ak by to mal byť zápas presahujúci ľudské sily, Boh mu pomôže. PP 181.5
Všetci, ktorých Boh povolal k svojmu dielu, majú svoje ľudské slabosti. Nie sú to však ľudia s tvrdo zakorenenými návykmi a s ustálenou povahou, čo by chceli zostať takými, akými sú. Všetci sa usilovne snažili získať od Boha múdrosť a naučiť sa preňho pracovať. Apoštol napísal: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju.“ Jakoba 1,5. Nebeské svetlo však neosvieti tých, čo chcú svojvoľne zotrvať v nevedomosti. Kto chce získať Božiu pomoc, musí si uvedomiť svoju bezmocnosť i nedostatky a v záujme veľkej premeny musí použiť svoj um, vynaložiť úsilie a úprimne, vytrvalo sa modliť. Musí sa zrieknuť zlozvykov a zbaviť sa nepatričných návykov, lebo zvíťaziť môže len rozhodným úsilím o nápravu chýb a získanie správnych zásad. Mnohí nie sú tam, kde by mohli byť, pretože nečinne čakajú, že Boh za nich urobí to, čo majú urobiť sami a na čo im Boh dal silu. Tí, ktorých prozreteľne povolal, musia prejsť prísnou duševnou a morálnou skúškou. Pán im pomôže tým, že svojou mocou prenikne ľudské úsilie. PP 182.1
V kopcovitom prostredí bol Mojžiš s Bohom sám. Tu naňho nepôsobili veľkolepé egyptské chrámy svojou okázalou modloslužbou a poverou. Majestát Najvyššieho vnímal vo velebnej vznešenosti odvekých vrchov a v porovnaní s ním si uvedomoval bezmocnosť a ničotu egyptských božstiev. Na všetkom tu videl napísané Tvorcovo meno. Mojžiš cítil Božiu prítomnosť a záštitu Božej moci. Tu sa zbavil akejkoľvek pýchy a sebadôvery. Strohá jednoduchosť, ktorou sa vyznačoval jeho život v samote, zotierala následky blahobytného a bezstarostného života v Egypte. Z Mojžiša sa stal trpezlivý, úctivý a pokorný človek. Čítame, že bol „omnoho pokornejší, než všetci ľudia na zemi“. 4. Mojžišova 12,3. Neochvejne veril v mocného Boha Jákobovho. PP 182.2
Dlhé roky putoval Mojžiš so svojimi stádami po osamelých miestach a uvažoval o útlaku a utrpení svojho národa; premýšľal o tom, ako Boh starostlivo zaobchádzal s jeho otcami, myslel na Božie zasľúbenia, ktoré sa stali dedičstvom vyvoleného národa, a dňom i nocou sa modlil k Bohu za Izrael. Boží poslovia ho sprevádzali nebeským svetlom. Osvietený Duchom Svätým napísal svoju prvú knihu. Dlhé roky, ktoré strávil na osamelej púšti, boli v mnohom ohľade požehnaním nielen pre Mojžiša a pre jeho národ, ale aj pre ďalšie pokolenia ľudí na celom svete. PP 182.3
„Po dlhom čase zomrel egyptský kráľ. Izraelci však vzdychali pod nútenými robotami a bedákali. Ich volanie o pomoc pre nútené roboty došlo až k Bohu. Boh počul ich bedákanie a rozpomenul sa na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jákobom. Boh pohliadol na Izraelcov a dal sa im poznať.“ 2. Mojžišova 2,22-24. Blížila sa chvíľa oslobodenia Izraela. Boh ho chcel vyslobodiť tak, aby všetkým bolo zrejmé, ako pohŕda ľudskou pýchou. Vysloboditeľom bude obyčajný pastier, ktorý okrem palice nemá nič; Boh však z tejto palice urobí symbol svojej moci. Keď Mojžiš jedného dňa pásol svoje stádo neďaleko Orébu, „Božieho vrchu“, videl horiaci ker. Vetvy, lístie i kmeň boli v plameňoch, ale oheň ich nespálil. Mojžiš pristúpil ku kru, aby tento podivuhodný jav mohol pozorovať zblízka. Z plameňov však počul hlas, ktorý ho oslovil po mene. Mojžiš bojazlivo odpovedal: „Tu som.“ Nato bol upozornený, aby sa neúctivo nepribližoval: „Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda... Ja som Boh tvojho otca, Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov.“ Bol to Boh, ktorý sa ako anjel zmluvy zjavoval otcom v dávnych dobách. „Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha.“ 2. Mojžišova 3,4-6. PP 183.1
Ktokoľvek prichádza do Božej blízkosti, mal by sa správať pokorne a úctivo. V Ježišovom mene môžeme pristupovať k Bohu s dôverou, no nie opovážlivo ako k niekomu seberovnému. Nejeden oslovuje vznešeného, všemohúceho a svätého Boha, ktorý býva v neprístupnom svetle, akoby oslovoval rovnocenného, ak nie podriadeného človeka. Niektorí sa v Božom dome správajú tak, ako by sa neopovážili správať v predsieni pozemského vládcu. Mali by si uvedomiť, že ich vidí Boh, ktorého vzývajú anjelské zástupy a pred ktorým si úctivo zakrývajú tvár. Boh si zasluhuje zvrchovanú úctu. Tí, ktorí si jeho prítomnosť naozaj uvedomujú, pokorne sa pred ním sklonia a ako keď Jákob zahliadol Boha, zvolajú: „Aké hrozné je toto miesto! Nie je tu nič iné ako Boží dom a tu je nebeská brána.“ 1. Mojžišova 28,17. PP 183.2
Keď Mojžiš stál pred Bohom v úctivej bázni, hlas pokračoval: „Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo znám jeho bolesti. Zostúpil som, aby som ho vytrhol z moci Egypta a aby som ho vyviedol z tejto krajiny do dobrej a rozsiahlej krajiny, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom... Choď teraz, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, Izraelcov z Egypta.“ 2. Mojžišova 3,7.8.10. PP 183.3
Mojžiš ohromený a vydesený týmto rozkazom v úľaku povedal: „Kto som ja, aby som šiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelcov z Egypta?“ Nato počul odpoveď: „Veď ja budem s tebou a toto ti bude znamením, že som ťa ja poslal: Keď vyvedieš ľud z Egypta, budete Bohu slúžiť na tomto vrchu.“ PP 183.4
Pri pomyslení na prekážky, cez ktoré sa bude musieť prebíjať, na zaslepenosť, nevedomosť a na nedostatok viery svojho ľudu, z ktorého mnohí nevedia o Bohu takmer nič, Mojžiš povedal: „Ak pôjdem k Izraelcom a poviem im: Boh vašich otcov ma poslal k vám a oni sa ma opýtajú: Aké je jeho meno? Čo im poviem?“ Odpoveď znela: „SOM, KTORÝ SOM.“ „Tak povedz Izraelcom: SOM poslal ma k vám.“ PP 184.1
Mojžiš dostal príkaz, aby najprv zhromaždil starších Izraelcov, tých najšľachetnejších z nich, ktorí už dlho trpia v porobe, a aby im oznámil posolstvo od Boha s prísľubom vyslobodenia. Potom sa mal so staršími odobrať k vládcovi a povedať mu: „Hospodin, Boh Hebrejcov, stretol sa s nami a teraz máme ísť tri dni cesty na púšť a obetovať Hospodinovi, nášmu Bohu.“ 2. Mojžišova 3,11-14.18. PP 184.2
Hlas upozornil Mojžiša, že faraón nebude ochotný prepustiť Izraelcov. Boží služobník však nesmie stratiť odvahu, lebo Hospodin hodlá pritom ukázať nielen Egypťanom, ale aj Izraelcom svoju moc. „Preto vystriem svoju ruku a biť budem Egypt všetkými svojimi divnými skutkami, ktoré budem robiť uprostred neho, a potom vás prepustí.“ PP 184.3
Ďalší Boží príkaz Mojžišovi sa týkal nutných opatrení na cestu. Pán povedal: „Vzbudím dobroprajnosť voči tomuto ľudu, takže keď budete odchádzať, neodídete naprázdno; nech si každá žena vypýta od svojej susedy a od svojej spolubývajúcej strieborné a zlaté predmety i šatstvo.“ 2. Mojžišova 3,20-22. Egypťania zbohatli z práce Izraelcov, ktorú od nich nesvedomito vyžadovali, a Izraelci mali právo na odmenu za dlhé roky lopoty, kým sa vydajú na cestu do svojho nového domova. Mali si vyžiadať cenné predmety, ktoré mohli bez ťažkostí vziať so sebou a Boh ich pred Egypťanmi omilostí. Divy, ktoré Boh pri ich vyslobodení vykoná, Egypťanov natoľko vyľakajú, že požiadavky zotročených splnia. PP 184.4
Mojžiš sa obával prekážok, ktoré pokladal za neprekonateľné. Ako dokáže svojmu ľudu, že ho naozaj poslal Boh? Povedal: „Veď mi neuveria a nepočúvnu hlas, ale povedia: Nezjavil sa ti Hospodin.“ Preto mu Pán poskytol hmatateľný dôkaz. Povedal mu: „Čo to máš v ruke? Odpovedal: Palicu. Povedal mu: Hoď ju na zem. Keď ju hodil na zem, premenila sa na hada a Mojžiš utekal pred ním.“ Hospodin mu potom kázal položiť si ruku na prsia. Mojžiš poslúchol „a keď ju vytiahol, ruka bola malomocná ako sneh“. 2. Mojžišova 4,1.3.6. Potom dostal príkaz, aby ju znova položil na prsia; keď to urobil, bola opäť ako tá druhá. Pán týmito divmi ubezpečil Mojžiša v tom, že faraóna i vlastný národ presvedčí o tom, že medzi nimi pôsobí niekto mocnejší, než je egyptský kráľ. PP 184.5
Boží služobník bol však stále ohromený predstavou svojho povolania k tak zvláštnej a obdivuhodnej úlohe. V tiesni a obave sa začal vyhovárať, že nie je výrečný: „Ach, Pane, nebol som výrečným mužom ani prv, ani odvtedy, ako si hovoril so svojím služobníkom, lebo mám ťažkopádne ústa a ťažkopádny jazyk.“ Mojžiš sa s Egypťanmi už dávno nestretával a ich jazyk už neovládal tak dobre a pohotovo, ako keď sa s nimi stýkal každodenne. PP 185.1
Pán mu povedal: „Kto dal ústa človekovi, alebo kto robil nemým alebo hluchým, vidiacim alebo slepým – či nie ja, Hospodin?“ Mojžiš dostal ďalšie ubezpečenie o Božej pomoci: „Teraz choď, ja budem s tvojími ústami a poučím ťa, čo máš hovoriť.“ 2. Mojžišova 4,10-12. Mojžiš však ešte stále naliehal, aby ho zastúpil niekto vhodnejší. K výhovorkám sa spočiatku uchyľoval zo skromnosti a z nedostatku sebadôvery; keď mu však Pán sľúbil, že všetky prekážky odstráni a že mu pomôže, každé ďalšie zdráhanie a výhovorky na vlastnú neschopnosť svedčili len o nedôvere v Boha a prezrádzali obavy, že Boh mu nepomôže v tak významnom diele, ku ktorému ho povolal, alebo že sa vo voľbe zmýlil. PP 185.2
Mojžiš sa mal podľa Božieho príkazu obrátiť na Árona, svojho staršieho brata, ktorý jazykom Egypťanov hovorieval každodenne a dobre ho ovládal. Áron príde sám a vyhľadá Mojžiša. Ďalšie Hospodinove slová boli zjavným rozkazom. PP 185.3
„Hovor s ním a vlož mu tie slová do úst a ja budem s tvojimi i s jeho ústami a poučím vás, čo máte robiť. On bude hovoriť ľudu za teba; on ti bude ústami a ty mu budeš ako Boh. Vezmi si do ruky túto palicu, s ktorou budeš robiť znamenia.“ 2. Mojžišova 4,15-17. Mojžiš sa už nemohol ďalej zdráhať, lebo Hospodin odstránil dôvody všetkých jeho výhovoriek. PP 185.4
Vtedy, keď Mojžiš dostal Boží príkaz, trpel nedostatkom sebadôvery. Bol hanblivý a ťažko sa vyjadroval. Tiesnilo ho vedomie, že nie je spôsobilý, aby Izraelcov oslovil namiesto Boha. Keď však poslanie prijal, ujal sa ho celým srdcom a bezvýhradne sa spoľahol na Hospodina. Veľkosť jeho úlohy podnietila v ňom tie najlepšie vlastnosti. Boh požehnal jeho ochotu a poslušnosť a Mojžiš bol výrečný, nadšený, dôveroval si a bol pripravený splniť to najvznešenejšie poslanie, aké človek kedy splniť mal. Jeho príbeh jasne svedčí o tom, čo dokáže Boh, aby posilnil tých, čo mu bezvýhradne dôverujú a odovzdane sa podriaďujú jeho príkazom. PP 185.5
Kto ochotne prijme Božie poslanie a snaží sa ho čo najlepšie splniť, získa silu i potrebnú schopnosť. Aj na tom najposlednejšom mieste a aj s tými najskromnejšími vlohami môže dosiahnuť skutočnú veľkosť, ak bude veriť v Božiu moc a ak sa vynasnaží verne plniť svoje poslanie. Keby sa bol Mojžiš spoliehal na vlastnú silu alebo na svoj rozum a bez zaváhania prijal vznešené poslanie, bol by vlastne dokázal, že na takú úlohu vôbec nie je pripravený. Ak si človek uvedomuje svoju slabosť, potom je to prinajmenšom dôkaz, že si uvedomuje veľkosť úlohy, ktorú má splniť, a že sa bude obracať k Bohu o radu a posilu. PP 186.1
Mojžiš sa vrátil k svokrovi a vyslovil prianie navštíviť svojich bratov v Egypte. Jetro s tým súhlasil a Mojžiša požehnal slovami: „Choď v pokoji.“ Mojžiš sa vydal so ženou i s deťmi na cestu. Účel svojej cesty sa neodvažoval prezradiť, pretože by ich to mohlo odradiť a nešli by s ním. Skôr však než prišiel do Egypta, rozhodol sa, že pre ich bezpečnosť bude lepšie, ak ich pošle späť do rodnej midjánskej vlasti. PP 186.2
Mojžiš sa v duchu obával faraóna i Egypťanov, ktorých pred štyridsiatimi rokmi veľmi rozhneval, a preto sa do Egypta vracal len s veľkým váhaním. Po príchode začal však odvážne plniť Boží príkaz. Hospodin mu zjavil, že jeho nepriatelia sú mŕtvi. PP 186.3
Na ceste z Midjánska dostal Mojžiš hrozivé znamenie Božej neľúbosti. Anjel sa mu bez akéhokoľvek vysvetlenia zjavil tak hrozivo, akoby ho chcel usmrtiť. Mojžiš sa rozpomenul, že nesplnil jednu z Božích požiadaviek. Svojou ženou sa dal prehovoriť a najmladšieho syna neobrezal. Keďže len po splnení tejto podmienky mohlo jeho dieťa mať účasť na požehnaní Božej zmluvy s Izraelom, toto zanedbanie zo strany vyvoleného vodcu mohlo v očiach ľudu oslabiť vážnosť Božích prikázaní, ktoré dostal vyvolený národ. Mojžišova žena Cippóra z obavy, aby jej muža nestihol trest, obriezku urobila sama. Anjel potom dovolil Mojžišovi pokračovať v ceste. Pri plnení svojho poslania u faraóna sa Mojžiš ocitne vo veľkom nebezpečenstve a jeho život bude závisieť len od ochrany svätých anjelov. Keby nebol splnil svoju dobre známu povinnosť, nemohol by mať istotu, že Boží anjeli ho budú chrániť. PP 186.4
V čase úzkosti pred Kristovým druhým príchodom bude pomoc nebeských anjelov chrániť spravodlivých; priestupníci Božieho zákona však nebudú v bezpečí. Anjeli nebudú môcť chrániť tých, čo prestupovali ktorékoľvek z Božích prikázaní. PP 186.5