Adam a Eva hneď po stvorení poznali Boží zákon, lebo jeho príkazy a požiadavky mali napísané v srdci. Zákon po páde človeka do hriechu nebol zmenený, ale začal pôsobiť plán spásy, ktorý mal hriešnika doviesť späť k poslušnosti. Pri zasľúbení Spasiteľa bol zavedený obetný systém, ktorý obrazne predznačoval Kristovu smrť ako jedinú účinnú obeť za hriechy. Keby Boží zákon nebol nikdy prestúpený, nebolo by smrti a nebolo by treba Spasiteľa, a teda ani žiadnych obetí. PP 267.1
Adam poúčal svojich potomkov o Božom zákone. Toto poznanie sa v ďalších pokoleniach prenášalo z otca na syna. No napriek tomuto láskyplnému opatreniu na záchranu človeka bolo len málo tých, čo ho poslušne prijali. Prestupovaním Božieho zákona sa svet natoľko zvrhol, že ho bolo treba zbaviť skazenosti potopou. Nóach a jeho rodina zachovávali zákon, a on učil aj svojich potomkov zachovávať Božie prikázania, zahrnuté neskôr v Desatore. Keď sa však ľudia znova odvrátili od Boha, Hospodin si vyvolil Abraháma a povedal o ňom: „Poslúchol môj hlas a zachoval moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ 1. Mojžišova 26,5. Abrahám dostal príkaz obriezky na znamenie, že tí, čo ju prijali, slúžia Bohu. Tento obrad ich zaväzoval k tomu, že sa budú vystríhať modlárstva a že budú poslúchať Boží zákon. Abrahámovi potomkovia porušili tento záväzok, pretože sa spolčovali s pohanmi a prijímali ich zvyky, ktoré ich po príchode do Egypta zotročili. V egyptskej porobe, ustavičným stykom s modlármi, pod vplyvom zvrhlého pohanského učenia stále viac prestupovali Božie predpisy. Keď ich potom Hospodin vyviedol z Egypta, zahalený slávou v sprievode svojich anjelov zostúpil na Sinaj a vo svojom strašnom majestáte celému ľudu oznámil svoj zákon. PP 267.2
Predpisy tohto zákona nezveril len pamäti vyvoleného národa, ktorý tak ľahko zabúdal na jeho požiadavky, ale napísal ich na kamenné dosky. Tento zákon mal chrániť jeho ľud pred nákazou pohanstva. Izraelci si nemali pliesť pohanské tradície s posvätnými Božími predpismi a zamieňať si Božie požiadavky s príkazmi a zvyklosťami ľudí. Boh sa však neuspokojil s tým, že im dal Desatoro. Ľud už prejavil, ako ľahko vie podľahnúť zvodu, a že ho nemôžno nechať za obeť pokušeniu. Mojžiš dostal rozkaz, aby zaznamenal Božie zákony a práva s presnými pokynmi o tom, čo sa od ľudu požaduje. Tieto pokyny sa týkali povinností človeka k Bohu, človeka k človekovi, Izraelca k cudzincovi a šlo v nich vlastne o podrobnejší a každému zrozumiteľný rozpis zásad Desatora. Tieto pokyny mali strážiť posvätnosť desiatich prikázaní vyrytých do kamenných dosák. PP 267.3
Keby bol človek zachovával Boží zákon, ktorý po páde do hriechu dostal Adam a ktorý zachovával Nóach i Abrahám, nebolo by treba zavádzať obriezku. Keby boli Abrahámovi potomkovia zostali verní zmluve, ktorej znamením bola obriezka, neboli by zvedení k modloslužbe a nemuseli by trpieť v egyptskom otroctve. Mohli mať Boží zákon stále na pamäti a nebolo by treba, aby bol vyhlásený zo Sínaja a zapísaný na kamenné dosky. Keby bol ľud dodržiaval zásady Desatora, neboli by potrebné ďalšie ustanovenia, ktoré dal Boh Mojžišovi. PP 268.1
Aj obetný spôsob sa od čias Adamových zvrhol. Pôvodne jednoduchá, no významná služba, ktorú Boh ustanovil, sa vplyvom povery, modlárstva, krutostí a samopašnosti zvrhla. Dlhodobým spolunažívaním Izraelcov s modloslužobníkmi sa do bohoslužby dostali pohanské zvyklosti. Preto ich Hospodin na Sínaji dôkladne poučil o tom, ako správne obetovať. Po dokončení stavby svätostánku Boh z oblaku slávy nad zľutovnicou oslovil Mojžiša a dal mu podrobné pokyny o všetkom, čo sa týkalo obetného a bohoslužobného poriadku vo svätostánku. Tak dostal Mojžiš obradný zákon a napísal ho do knihy. Zákon Desatora zo Sínaja však napísal sám Boh na kamenné dosky, ktoré boli s posvätnou úctou uložené v truhle zmluvy. PP 268.2
Mnohí ľudia nevedia tieto dva zákony od seba odlíšiť. Poukazujú na tie texty Písma, kde sa hovorí o obradnom systéme a chcú dokázať, že tým sa ruší mravný zákon. To je však nepochopenie Písma alebo jeho zámerné prekrúcanie. Medzi oboma systémami je veľký a zjavný rozdiel. Obradný systém pojednáva o symboloch, ktoré predstavujú Krista, jeho obeť a jeho kňazský úrad. Obradný zákon s rôznymi nariadeniami a obeťami mali Izraelci zachovávať dotiaľ, kým sa symbol nezmení na skutočnosť, ktorou bude smrť Krista, Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta. Kristovou smrťou sa skončia všetky obete. Práve tento obradný zákon Kristus „odstránil tým, že ho pribil na kríž“. Kološanom 2,14. O zákone Desatora však žalmista hovorí: „Hospodine, naveky pevne stojí v nebesiach tvoje slovo.“ Žalm 119,89. Sám Kristus povedal: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon... Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo zákona, kým sa všetko nesplní.“ Matúš 5,17.18. Kristus tu jasne učí, čím zákon bol a čím dosiaľ je. Dôrazne ubezpečuje, že jeho požiadavky budú platiť dotiaľ, kým sa nepominie nebo a zem. Boží zákon je tak stály a nemenný ako Boží trón. Jeho požiadavky platia pre celé ľudstvo a pre všetky pokolenia. PP 268.3
O zákone zo Sínaja Nehemiáš povedal: „Zostúpil si na vrch Sínaj a hovoril si s nimi z neba a dal si im správne nariadenia, spoľahlivé zákony, dobré ustanovenia a prikázania.“ Nehemiáš 9,13. Apoštol Pavol hovorí: „Zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.“ Rimanom 7,12. Tento výrok sa môže týkať len Desatora, lebo v siedmom verši sa zmieňuje o tom, že zákon hovorí „Nepožiadaš!“ PP 269.1
Kristovou smrťou sa skončila platnosť zákona o obradoch a symboloch, ktoré túto smrť názorne naznačovali, no ani v najmenšom sa nedotkla záväznosti mravného zákona. Práve naopak; skutočnosť, že Kristus musel zomrieť, aby zmieril Boha za prestúpenie tohto zákona, je dôkazom, že zákon je nemenný. PP 269.2
Kto tvrdí, že Kristus prišiel Boží zákon zrušiť a odstrániť aj Starú zmluvu, hovorí o židovskom dávnoveku ako o dobe temna a náboženstvo Židov predstavuje len ako systém obradov a formalít. To je však veľký omyl. V celých biblických dejinách, kde sa hovorí o Božom zaobchádzaní s vyvoleným národom, nachádzame stopy veľkého SOM. Boh nikdy neposkytol ľuďom zrejmejšie prejavy svojej moci a slávy ako vtedy, keď ho Izrael uznal za svojho jediného Vládcu a keď dal svojmu ľudu zákon. Vtedy kráľovské žezlo nebolo v ľudskej ruke a majestát neviditeľného Kráľa v izraelskom tábore bol nevýslovne veľkolepý a desivý. PP 269.3
Vo všetkých týchto zjaveniach božskej prítomnosti sa Božia sláva prejavovala skrze Božieho Syna. Nielen v príchode Spasiteľa, ale po celý čas po páde človeka do hriechu a po prísľube spásy „Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou.“ 2. Korinťanom 5,19. Kristus bol základom i stredobodom obetného systému v dobe patriarchov i za čias Izraela. Odvtedy, čo naši prarodičia zhrešili, Boh sa s človekom priamo nestýkal. Otec dal svet do rúk svojho Syna, ktorý ako jediný Prostredník medzi Bohom a človekom svojím dielom spasí a súčasne obháji moc a posvätnosť jeho zákona. Spojenie medzi Bohom a padlým ľudstvom je možné len skrze Krista. Bol to Boží Syn, kto našim prarodičom sľúbil vykúpenie. Bol to on, kto sa zjavoval patriarchom. Adam, Nóach, Abrahám, Izák, Jákob a Mojžiš pochopili evanjelium a verili v spásu. Títo veriaci muži mali spoločenstvo so Spasiteľom, ktorý príde na svet v ľudskej podobe, a niektorí z nich sa s ním, ako aj s nebeskými anjelmi stretli a zhovárali. PP 269.4
Kristus viedol Židov po púšti nielen ako anjel s menom Jahve a šiel pred nimi v oblačnom stĺpe, ale dal im aj zákon. Boží Syn obklopený desivou slávou oznamoval zo Sínaja celému ľudu desať prikázaní zákona svojho Otca. Bol to on, kto dal Mojžišovi zákon vyrytý na dvoch kamenných doskách. PP 270.1
Bol to on, kto sa zhováral so svojím ľudom prostredníctvom prorokov. Apoštol Peter v liste kresťanskej cirkvi píše, že proroci „prorokovali o milosti, pripravenej pre vás. Skúmali, na ktorý čas a na aké okolnosti ukazuje Kristov Duch, ktorý bol v nich, keď vopred svedčil o Kristových utrpeniach a o sláve, ktorá po nich nasledovala.“ 1. Petra 1,10.11. Je to Kristov hlas, ktorý nás oslovuje zo Starej zmluvy. „Ježišovo svedectvo je duch proroctva.“ Zjavenie Jána 19,10. PP 270.2
Ježiš za svojho pozemského života upozorňoval ľudí na Starú zmluvu. Židom povedal: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život, a práve ony svedčia o mne.“ Ján 5,39. Starozmluvné spisy boli v tom čase jedinou časťou Biblie ako ju poznáme dnes. Na inom mieste Boží Syn hovorí: „Majú Mojžiša a prorokov, nech ich počúvajú,“ a dodáva: „Ak nepočúvajú Mojžiša a prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Lukáš 16,29.31. PP 270.3
Obradný zákon vydal Kristus. Aj keď ho už nebolo treba zachovávať, apoštol pripomína Židom jeho skutočnú podobu a hodnotu a upozorňuje ich na jeho poslanie v pláne vykúpenia a na jeho vzťah ku Kristovmu dielu. Apoštol označil tento zákon za slávny, hodný svojho božského Tvorcu. Slávnostná služba vo svätyni symbolizovala významné pravdy zjavené neskorším pokoleniam. Kadidlová vôňa, ktorá vystupovala s modlitbami Izraela predstavuje Božiu spravodlivosť, a len ona môže Bohu spríjemniť modlitbu hriešnika. Krvavá obeť na obetnom oltári svedčila o prichádzajúcom Vykupiteľovi, a z veľsvätyne vyžarovalo viditeľné znamenie Božej prítomnosti. Takto sa v stáročiach temna a odpadnutia udržiavala v ľudských srdciach pri živote viera až do príchodu zasľúbeného Mesiáša. PP 270.4
Ježiš bol svetlom svojho ľudu – svetlom sveta – dávno predtým, ako v ľudskej podobe prišiel na zem. Prvý lúč svetla, ktorý prenikol hriešnu temnotu, ktorá zahalila svet, prišiel od Krista. Od neho prichádza každý lúč nebeského jasu, ktorý osvecuje obyvateľov zeme. V pláne spasenia je Kristus alfou i omegou – Prvým i Posledným. PP 270.5
Odvtedy, čo Kristus vylial svoju krv na odpustenie hriechov a vstúpil na nebesá, „aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca“ (Židom 9,24), šíri sa svetlo z golgotského kríža i z nebeskej svätyne. Ak nás dnes osvecuje jasnejšie svetlo, to nijako neznamená, aby sme pohŕdali svetlom, ktoré v dávnych časoch symbolicky naznačovalo príchod Spasiteľa. Kristovo evanjelium nám objasňuje židovský spôsob života a ozrejmuje význam obradného zákona. Čím viac poznávame nové pravdy a čím lepšie sa nám objasňujú pravdy známe od začiatku, tým lepšie chápeme Božiu povahu a Božie zámery v jeho zaobchádzaní s vyvoleným ľudom. Každý ďalší lúč svetla nám dôkladnejšie objasňuje plán vykúpenia, ktorý je prejavom Božej vôle spasiť človeka. V slove, ktoré vnukol Boží Duch, nachádzame stále novú krásu a silu a stránky Písma skúmame so stále hlbším záujmom a zaujatím. PP 270.6
Mnohí si myslia, že Boh medzi Židov a ostatný svet postavil múr a že Božia starostlivosť a láska mala na zreteli len Izrael, kým ostatnému ľudstvu svoju priazeň odoprel. Boh však nechcel, aby jeho ľud postavil medzi seba a ostatný svet nejaký deliaci múr. Srdce neskonalej Božej lásky bolo prístupné všetkým obyvateľom zeme. Napriek tomu, že ľudia Boha odmietali, on sa vždy usiloval o to, aby ho poznali a aby jeho lásku a milosť pocítili. Svoje požehnanie udelil vyvolenému národu preto, aby tento ľud bol na požehnanie iným. PP 271.1
Tak to bolo aj v prípade Abraháma, ktorého Boh povolal, poctil a požehnal, a patriarchova vernosť bola svetlom ľudu vo všetkých krajinách, v ktorých býval. Abrahám sa neoddeľoval od ľudí a neuzatváral sa pred nimi. Priatelil sa s kráľmi susedných národov. Mnohí z nich si ho veľmi vážili; jeho čestnosť a nezištnosť, odvaha a láskavosť boli výrazom Božej povahy. V Mezopotámii, v Kanaáne, v Egypte ba aj v Sodome sa Boh zjavil prostredníctvom svojho vyslanca. PP 271.2
Podobne sa Boh zjavil aj prostredníctvom Jozefa Egypťanom a príslušníkom ostatných národov tohto mocného kráľovstva. Prečo sa Hospodin rozhodol povýšiť Jozefa medzi Egypťanmi? Svoj zámer s Jákobovými deťmi mohol uskutočniť aj inak. Jozef sa však mal stať svetlom v kráľovskom paláci, aby sa nebeské svetlo dostalo čo najďalej. Jozef predstavoval Kristovu povahu svojou múdrosťou, spravodlivosťou, čistotou, každodennou láskavosťou a oddanosťou záujmom národa, aj keď šlo o národ modlársky. Celý Egypt mu bol vďačný a miloval ho ako svojho dobrodinca. Tento pohanský ľud mal v Jozefovi poznať lásku svojho Stvoriteľa a Záchrancu. Boh poslal svoje svetlo do vtedajšej najväčšej ríše sveta aj prostredníctvom Mojžiša, aby všetci mali možnosť poznať pravého a živého Boha. Egypťania mali možnosť poznať toto svetlo skôr, než ich Boh začal navštevovať ranami. PP 271.3
Aj pri vyslobodení Izraelcov z egyptského otroctva sa zvesť o Božej moci rozšírila doďaleka. Strachom sa zachvievali pyšní a bojovní obyvatelia pevností Jericha. Rachab povedala: „Keď sme to počuli, zmalomyseľnelo nám srdce a nikto nemal odvahu pred vami, lebo Hospodin, váš Boh, je Bohom hore na nebi a dolu na zemi.“ Józua 2,11. Filištínski kňazi celé stáročia po odchode Židov z Egypta pripomínali svojmu ľudu egyptské rany a varovali ich, aby sa neprotivili izraelskému Bohu. PP 272.1
Boh povolal Izraelcov, požehnal ich a vyvýšil. Svojou poslušnosťou Božiemu zákonu sa nemali stať výlučnými majiteľmi jeho milosti a príjemcami jeho požehnania. Skrze nich mali Boha poznať všetci obyvatelia zeme. Kvôli tomu im Boh prikázal, aby sa odlišovali od okolitých modlárskych národov. PP 272.2
Boh nenávidel modloslužbu a jej hriešne dôsledky; preto svojmu ľudu zakázal miešať sa s ostatnými národmi, aby „nerobil tak, ako oni robia“ (2. Mojžišova 23,24) a aby nezabúdal na Boha. Zakázal im uzatvárať manželské zväzky s modloslužobníkmi, aby sa od neho neodvrátili. Vtedy bolo práve tak potrebné ako dnes, aby Boží ľud zostal čistý, „nepoškvrnený od sveta“. Nesmú podľahnúť vplyvu, ktorý odporuje pravde a spravodlivosti. Boh však nechcel, aby sa jeho ľud voči svetu uzavrel a nemal naň svoj vplyv. PP 272.3
Ako bol Kristus svetlom sveta, tak ním majú byť v každej dobe aj jeho nasledovníci. Spasiteľ povedal: „Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome“ – teda na svete. A dodáva: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ Matúš 5,14-16. Práve to robil Enoch, Nóach, Abrahám, Jozef a Mojžiš. Boh chcel, aby práve to robil aj jeho vyvolený národ – Izrael. PP 272.4
Srdce tohto ľudu však ovládol satan a zasial v ňom neveru, preto prijatým svetlom neosvecovali okolité národy, ale ukrývali ho. Pre svoj zaslepený fanatizmus sa buď oddávali zvrhlým zvyklostiam pohanov, alebo sa v sebeckej povýšenosti uzatvárali pred svetom, akoby Božia láska a Božie požehnanie patrili len im. PP 272.5
V Písme svätom čítame nielen o dvoch zákonoch – jednom nemennom a večnom, druhom prechodnom a dočasnom – ale aj o dvoch zmluvách. Zmluva milosti bola prvýkrát uzavretá s človekom v raji, keď po páde do hriechu dostal prísľub, že semeno ženy rozdrví hadovi hlavu. Táto zmluva ponúkala všetkým ľuďom odpustenie a milosť pod podmienkou trvalej poslušnosti skrze vieru v Krista. Sľubovala im aj večný život za predpokladu, že zostanú verní Božiemu zákonu. Tak dostali patriarchovia nádej na spasenie. PP 272.6
Tá istá zmluva bola obnovená s Abrahámom v zasľúbení: „V tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme.“ 1. Mojžišova 22,18. V tomto zasľúbení je naznačený príchod Krista. Abrahám ho tak chápal (pozri Galaťanom 3,8.16) a veril, že Kristus prinesie odpustenie hriechov. Práve pre túto vieru bol pokladaný za spravodlivého. Zmluva s Abrahámom chránila aj autoritu Božieho zákona. Hospodin sa zjavil Abrahámovi a povedal: „Ja som Boh všemohúci, kráčaj pod mojím dohľadom a buď bezúhonný.“ 1. Mojžišova 17,1. Božie svedectvo o vernom služobníkovi znie: „Abrahám poslúchol môj hlas a zachovával moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony“ (1. Mojžišova 26,5) a Hospodin povedal Abrahámovi: „Ustanovím svoju zmluvu medzi sebou a tebou aj tvojim potomstvom a to cez pokolenia – ako večnú zmluvu, že budem Bohom tebe i tvojmu potomstvu“. 1. Mojžišova 17,7. PP 273.1
Aj keď táto zmluva bola uzavretá s Adamom a obnovená s Abrahámom, potvrdená mohla byť až po Kristovej smrti. Táto zmluva spočívala na prvom Božom prísľube vykúpenia a bola prijatá vierou. Keď ju neskôr Kristus potvrdil, začala sa nazývať „novou“ zmluvou. Základom tejto zmluvy bol tiež Boží zákon. Táto zmluva bola len opatrením, ako ľudí znova priviesť do súladu s Božou vôľou a usmerňovať ich tak, aby podľa Božieho zákona vedeli žiť. PP 273.2
Iná zmluva – ktorú Písmo nazýva „starou“ zmluvou – vznikla a bola potvrdená krvou obetného zvieraťa. Abrahámova zmluva dostala však pečať Kristovej krvi, a preto sa nazýva „druhou“ alebo „novou“ zmluvou, pretože bola spečatená krvou, ktorá bola vyliata po krvi prvej zmluvy. Zmluva s Abrahámom bola teda novou zmluvou, pretože bola potvrdená Božím zasľúbením i Božou prísahou – „v týchto dvoch nezmeniteľných veciach, v ktorých Boh nemôže klamať“. Židom 6,18. PP 273.3
Prečo však bola na Sínaji uzavretá iná zmluva, keď zmluva s Abrahámom obsahovala prísľub o vykúpení? Izraelcom sa v čase ich poroby veľkou mierou zatemnilo poznanie Boha i zásad Abrahámovej zmluvy. Keď ich však Boh z Egypta vyslobodil, chcel im zjaviť svoju moc a svoje milosrdenstvo; chcel, aby mu verili a aby ho milovali. Doviedol ich k Červenému moru, kde si v tiesni z Egypťanov a v beznádeji na únik mali uvedomiť svoju krajnú bezmocnosť i potrebu Božej pomoci; a potom ich vyslobodil. To ich naplnilo láskou a vďačnosťou k Bohu, ako aj dôverou, že Božia moc im pomôže. Nemali však zabúdať ešte na dôležitejšiu pravdu. Pod vplyvom modlárskeho a zvrhlého prostredia nemohli správne chápať Božiu svätosť ani vlastnú hriešnosť, pre ktorú sa nevedeli podriadiť Božiemu zákonu, a necítili potrebu Spasiteľa. To všetko sa budú musieť naučiť. PP 273.4
Boh doviedol Izraelcov k Sínaju a tam im zjavil svoju slávu. Dal im svoj zákon s prísľubom veľkého požehnania pod podmienkou, že ho budú poslúchať: „Ak ma budete teraz skutočne poslúchať a zachovávať moju zmluvu... budete mi kňazským kráľovstvom a svätým národom.“ 2. Mojžišova 19,5.6. Ľud si však neuvedomoval svoju hriešnosť a nechápal, že bez Krista nedokážu zachovávať Boží zákon. Zmluvu s Bohom však uzavreli. Nazdávali sa, že znova budú vedieť veriť a vyhlásili: „Všetko, čo povedal Hospodin, budeme plniť a poslúchať.“ 2. Mojžišova 24,7. Boli svedkami, keď Boh vo svojom strašnom majestáte oznámil svoj zákon. Vtedy sa pod Sínajom zachvievali od strachu. Napriek tomu sa však o niekoľko týždňov spreneverili zmluve s Bohom a klaňali sa rytine. Porušená zmluva im nedávala nijakú nádej na Božiu priazeň. Uvedomili si svoju hriešnosť a potrebu odpustenia. Cítili, že zachrániť ich môže len Spasiteľ, zjavný z Abrahámovej zmluvy a symbolizovaný v krvavých obetiach. K Bohu ich teraz pudila viera a láska ako k vysloboditeľovi z jarma hriechu. Len teraz mohli oceniť požehnanie novej zmluvy. PP 274.1
Podmienky „starej zmluvy“ zneli: Poslúchaj a ži! „Vydal som im svoje ustanovenia a oboznámil som ich so svojimi nariadeniami, ktorých plnením človek má žiť.“ Ezechiel 20,11; 3. Mojžišova 18,5. No „prekliaty, kto nedodrží slová tohto zákona a neplní ich“. 5. Mojžišova 27,26. „Nová zmluva“ poskytovala „lepšie zasľúbenie“ – prísľub odpustenia hriechov a Božej milosti, ktorá človeka zodvihne a uvedie ho do súladu so zásadami Božieho zákona. „Toto bude zmluva, ktorú uzavriem s domom Izraela po oných dňoch, znie výrok Hospodinov: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem im ho do srdca... lebo im odpustím ich viny a na ich hriech si už nespomeniem.“ Jeremiáš 31,33.34. PP 274.2
Ten istý zákon, ktorý bol vrytý do kamenných dosák, Duch Svätý zapisuje do srdca. Nemusíme sa spoliehať na vlastnú spravodlivosť, lebo smieme prijať spravodlivosť Kristovu. On vylial svoju krv za naše hriechy. Boh prijíma jeho poslušnosť, akoby to bola poslušnosť naša. Duchom Svätým obnovené srdce bude prinášať „ovocie Ducha“. Kristova milosť nám umožní poslúchať Boží zákon napísaný do našich sŕdc. S Kristovým duchom smieme žiť, ako žil on. Večný Boží Syn prorocky o sebe vyhlásil: „Rád plním tvoju vôľu, môj Bože, a tvoj zákon v hĺbke srdca nosím.“ Žalm 40,9. Keď bol na zemi, povedal: „Otec... ma nenechal samého, lebo ja vždy robím, čo sa páči jemu.“ Ján 8,28.29. PP 274.3
Apoštol Pavol jasne vystihol novozmluvný vzťah viery a zákona, keď napísal: „Ospravedlnení z viery žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ „Rušíme teda vierou zákon? Vôbe nie! Naopak, zákon potvrdzujeme,“ lebo „čo bolo nemožné zákonu pre slabosť ľudskej prirodzenosti“ – zákon totiž nemohol súdiť človeka, lebo človek pri svojej hriešnej povahe ho nemohol zachovávať – „to uskutočnil Boh, keď pre hriech poslal svojho Syna v tele podobnom hriešnemu a v tele odsúdil hriech, aby sa požiadavka zákona splnila v nás, čo nežijeme podľa tela, ale podľa Ducha“. Rimanom 5,1; 3,31; 8,3.4. PP 275.1
Aj keď Božie dielo nepodlieha zmenám času, môžeme rozpoznať rôzne stupne vývoja a rôzne prejavy Božej moci podľa potrieb ľudí v rôznych dobách. Od prvého zasľúbenia evanjelia cez dobu patriarchov a dobu Izraela až dodnes možno zreteľne vidieť postupný rozvoj Božích zámerov v pláne vykúpenia. V symboloch, obradoch a zvyklostiach židovského ceremoniálu predstavený Záchranca, je ten istý Spasiteľ, ktorého zvestuje evanjelium. Oblaky, hmly a tiene, ktoré zahaľovali jeho božskú podobu, sa rozplynuli a zjavil sa Ježiš, Vykupiteľ sveta. Ten, ktorý zo Sínaja oznámil zákon a Mojžišovi dal obradné predpisy, je ten istý, ktorého ľudia počuli kázať na vrchu. Slávne zásady lásky k Bohu, ktoré hlásal ako základ zákona, sú len zopakovaním toho, čo kedysi skrze Mojžiša povedal židovskému národu: „Počuj, Izrael! Hospodin, náš Boh, je jediný Hospodin. Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou.“ 5. Mojžišova 6,4.5. „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ 3. Mojžišova 19,18. V obidvoch zmluvách je ten istý učiteľ, tie isté sú aj Božie požiadavky a rovnaké sú aj zásady Božej vlády. Všetko totiž má svoj pôvod v tom, „u ktorého niet premeny ani zatmenia z obratu“. Jakoba 1,17. PP 275.2