Stavba svätostánku sa začala o nejaký čas neskôr, ako Izraelci prišli pod Sínaj. A bola dokončená začiatkom druhého roka po ich odchode z Egypta. Potom boli vysvätení kňazi, slávila sa veľká noc, bol spočítaný ľud a podokončievali sa rôzne nutné opatrenia, týkajúce sa občianskeho a náboženského života. Kvôli tomu sa Izraelci zdržali pri Sínaji ešte takmer rok. Ich bohoslužba tu dostala určitejšiu podobu. Boli vydané zákony občianskej vlády a pripravila sa lepšia organizácia, týkajúca sa ďalšieho pochodu do Kanaánu. PP 276.1
Izraelská vláda sa vyznačovala dokonalou organizáciou, obdivuhodnou pre svoju úplnosť, ale aj jednoduchosť. Poriadok, ktorý sa prejavuje v dokonalosti a v usporiadaní všetkého Božieho stvorenia, sa prejavoval aj v systéme izraelskej vlády. Zvrchovaným vládcom v Izraeli bol Boh a všetka vládna moc bola sústredená v ňom. Viditeľným vodcom Izraela bol Mojžiš, ktorého Boh ustanovil, aby jeho menom uplatňoval zákony. Pri riešení všeobecných záležitostí ľudu mu mala neskôr pomáhať zvolená rada sedemdesiatich starších vybraných z každého kmeňa. Potom prišli kňazi, ktorí vo svätostánku prosili Hospodina o radu. V jednotlivých kmeňoch vládli náčelníci alebo kniežatá. Im boli podriadení tisícnici, stotníci, päťdesiatnici a desiatnici; nakoniec správcovia, ktorým boli zverené zvláštne úlohy. (Pozri 5. Mojžišova 1,15.) PP 276.2
Izraelský tábor mal presný poriadok: skladal sa z troch veľkých oddielov a každý z nich mal v tábore určené miesto. Uprostred tábora bol svätostánok, príbytok neviditeľného Kráľa. Okolo svätostánku bývali kňazi a levíti. Za nimi sídlili všetky ostatné kmene. PP 276.3
Levíti mali na starosti svätostánok a všetko, čo s ním súviselo nielen v tábore, ale aj počas cesty. Pred ďalším úsekom cesty museli svätostánok rozobrať, a keď sa znova utáboria, budú ho musieť znova postaviť. Pod trestom smrti sa k svätostánku nesmel priblížiť žiaden príslušník iného kmeňa. Levíti mali tri oddiely. Tvorili ich potomkovia troch Léviho synov a každý z nich mal zvláštne postavenie a zvláštne poslanie. Najbližšie k svätostánku bol stan Mojžišov a Áronov. Južne od svätostánku boli Kehátovci, ktorí sa mali starať o truhlu zmluvy a o ďalšie zariadenia svätostánku. Na severe boli Meráriovci, ktorí sa starali o stĺpy, podstavce, dosky a podobné veci. Za nimi boli Geršónovci, ktorí sa starali o oponu a závesy. PP 276.4
Jednotlivé kmene mali tiež presne vymedzené miesto. Každý z nich pochodoval za vlastnou zástavou a pri nej aj táboril, lebo Hospodin prikázal: „Izraelci budú táboriť každý pod svojou zástavou, pri odznakoch svojich rodín; dookola oproti svätostánku budú táboriť.“ „Ako budú táboriť, tak sa majú pohnúť všetci zo svojho miesta pod svojimi zástavami.“ 4. Mojžišova 2,2.17. Primiešanci, ktorí sprevádzali Izraelcov pri odchode z Egypta a pripojili sa k nim, nesmeli bývať tam, kde jednotlivé kmene, ale za hranicami tábora. Nepatrili do spoločenstva práve tak ako ich potomkovia až do tretieho pokolenia. (Pozri 5. Mojžišova 23,7.8.) PP 277.1
V celom tábore i v jeho okolí bolo treba veľmi starostlivo dbať o čistotu a dodržiavať prísny poriadok. Platili presné zdravotné zásady. Do tábora nesmel vojsť ten, kto bol z akejkoľvek príčiny nečistý. Tieto opatrenia boli nutné, ak toto veľké množstvo ľudu malo zostať zdravé. O dôkladný poriadok a čistotu museli Izraelci dbať aj preto, aby sa mohli tešiť z prítomnosti svätého Boha. On totiž povedal: „Hospodin, tvoj Boh, kráča prostriedkom tvojho tábora, aby ťa vyslobodil a aby ti vydal do rúk tvojich nepriateľov. Nech je tvoj tábor svätý.“ 5. Mojžišova 23,14 (ROH); 5. Mojžišova 23,15 (ECAV). PP 277.2
Keď sa Izraelci vydali na cestu, „truhla Hospodinovej zmluvy šla tri dni cesty pred nimi, aby im vyskúmala miesto na odpočinutie“. 4. Mojžišova 10,33. Posvätnú truhlu s Božím svätým zákonom niesli synovia Kehátovi a celý zástup šiel za ňou. Pred ňou kráčal Mojžiš a Áron, blízko nich šli kňazi so striebornými trúbami. Mojžiš dával kňazom príkazy a tí ich potom trúbením oznamovali ľudu. Povinnosťou vodcov všetkých oddielov bolo, aby vydávali presné pokyny na splnenie rozkazu oznámeného trúbením. Kto daný rozkaz nesplnil, toho postihol trest smrti. PP 277.3
Boh je Bohom poriadku. Všetko, čo súvisí s nebom, je v dokonalom súlade; anjelské zástupy sa vyznačujú oddanou poslušnosťou. Úspech je na strane poriadku a súladu. Boh aj dnes vyžaduje poriadok, ako ho vyžadoval za čias Izraela. Kto pracuje v jeho diele, musí konať rozumne, uvážlivo, nie ledabolo a náhodilo. Pán chce, aby sme jeho dielo konali verne a presne, aby mu mohol dať svoju pečať. PP 277.4
Celou cestou viedol Izraelcov sám Boh. Kde sa oblačný stĺp znížil, tam sa mali utáboriť. Kým oblak zotrvával nad svätostánkom, dotiaľ tam táborili. Keď sa oblak vzniesol, mohli pokračovať v ceste. Zastávky a pokračovanie v ceste sa začínali slávnostným volaním. „Kedykoľvek sa truhla hýbala z miesta, Mojžiš hovoril: Povstaň, ó Hospodine, nech sa rozpŕchnu tvoji nepriatelia a nech pred tebou zutekajú tí, čo ťa nenávidia. A keď ju zložili, povedal: Navráť sa, ó Hospodine, desaťtisícom tisícov Izraela.“ 4. Mojžišova 10,35.36. PP 277.5
Len jedenásť dní cesty delilo Sínaj od Kádeša na hraniciach Kanaánu. Výhľad skvelého príchodu do zasľúbenej krajiny Izraelcov potešil, a len čo oblak dal znamenie k ďalšiemu pochodu, vydali sa na cestu. Hospodin ich zázračne vyviedol z Egypta. Aké požehnania smeli očakávať teraz, keď ho zmluvným záväzkom prijali za svojho vládcu a keď boli uznaní za vyvolený národ Najvyššieho? PP 278.1
Mnohí Izraelci však neradi odchádzali z miesta, ktoré sa im stalo takmer domovom. Do tohto žulovými stenami chráneného zátišia zhromaždil Boh svoj ľud, vyčlenil ho spomedzi všetkých ostatných národov, aby mu zopakoval svoj svätý zákon. Izraelci radi hľadeli na vrchol posvätného masívu s jeho šedobielym temenom a holými útesmi, kde sa tak často prejavila prítomnosť Božej slávy. Toto prostredie im tak úzko súviselo s prítomnosťou Hospodina a jeho svätých anjelov, že sa pre jeho posvätnosť nevedeli s ním s ľahkým srdcom, a tobôž už nie radostne, rozlúčiť. PP 278.2
Len čo zaznel zvuk trúb, celý tábor vstal, svätostánok bol uprostred, a každý kmeň sa zoradil pod vlastnú zástavu. Všetci napäto hľadeli, ktorým smerom ich oblak povedie. Keď smeroval na východ k pustému skalnému masívu, mnohých stiesnil smútok a pochybnosti. PP 278.3
Po odchode sa cesta stávala čím ďalej, tým obťažnejšou. Prechádzali kamenistými úvozmi a neúrodným pustým krajom. Dostali sa na rozsiahlu púšť, šli „krajinou pustou, krajinou stepí, roklín, krajinou suchoty a temna, krajinou, ktorou nikto neprechádza, kde ani človek nebýva“. Jeremiáš 2,6. Keď narazili na skalný prielom, tiesnili sa doň v dlhom rade muži, ženy s deťmi, ťažný dobytok s vozmi i stáda. Pochod sa spomalil a bol krajne namáhavý. Ľudia po dlhom odpočinku v tábore si ťažko zvykali na útrapy dlhej cesty a na nebezpečné prekážky. PP 278.4
Po troch dňoch cesty bolo počuť sťažnosti. Ozývali sa predovšetkým primiešanci, čo sa pri odchode pridali k Izraelcom a vždy si našli dôvod k nespokojnosti. Nevyhovoval im smer pochodu ani spôsob, akým ich Mojžiš viedol, hoci vedeli, že aj on sa pridŕža smeru, ktorý im ukazuje oblak. Nákaze nespokojnosti čoskoro podľahol celý tábor. PP 278.5
Krikom začali prejavovať svoju túžbu po mäse. Hojnosť manny ich už neuspokojila. V egyptskej porobe sa museli uspokojiť s jednoduchou stravou chudobných; tvrdou prácou vyhladnutí ju jedli a strávili ako pochúťku. Mnohí primiešanci však boli zvyknutí na bohatšiu stravu a tí sa začali prví sťažovať. Hospodin im poskytol dostatok manny a na ceste k Sínaju im na ich žiadosť doprial aj mäso. To im však vystačilo iba na jeden deň. PP 278.6
Hospodin im mohol práve tak pohotovo poskytnúť mäso ako mannu, ale v ich vlastnom záujme to neurobil. Prednostne ich sýtil tým, čo vyhovovalo ich skutočným potrebám, a nedával im dráždivú stravu, na ktorú si mnohí z nich v Egypte zvykli. Ich zvrátená chuť sa mala zmeniť, aby im znova chutila strava, ktorú Boh pôvodne určil pre človeka – plody zeme, ktoré Boh dal v raji Adamovi a Eve. Predovšetkým z tohto dôvodu Izraelcom mäsitú stravu nedával. PP 279.1
Satan ich nakoniec viedol k tomu, že toto obmedzenie pokladali za tvrdé a nespravodlivé. Prebúdzal v nich túžbu po zakázanom, lebo vedel, že neovládané uspokojovanie žiadostivosti podnieti zmyselnosť a ľahko ich privedie pod jeho nadvládu. Pôvodca chorôb a biedy napadá ľudí tam, kde tuší najväčší úspech. Satan zvádza ľudí, aby uspokojovali svoje pôžitkárske chúťky tým, čo neprospieva. Robí to odvtedy, čo zviedol Evu, aby zjedla zakázané ovocie. Takisto zvádzal aj Izraelcov, aby kvôli jedlu reptali proti Bohu. Nestriedmosťou v jedení a pití človek uspokojuje nízke vášne, čím otupuje aj mravnú citlivosť. V pokušení potom ťažko odolá. PP 279.2
Boh vyviedol Izraelcov z Egypta, aby sa ako očistený, svätý a šťastný ľud usídlili v Kanaáne. Preto ich vychovával, aby sa mali dobre nielen oni, ale aj ich potomkovia. Keby boli ochotne prijali jeho múdre obmedzenia a ovládli svoju žiadostivosť a chúťky, nemuseli podliehať chorobám ani slabostiam. Ich potomkovia by mohli byť telesne i duševne zdatní. Jasne by boli rozpoznávali pravdu a povinnosť; mali by ostrý postreh a zdravý úsudok. Ich neochota prijať Božie obmedzenia a požiadavky do značnej miery prispela k tomu, že nedosiahli tú vysokú úroveň, ktorú podľa Božieho zámeru dosianuť mali, a že sa sami pripravili o požehnania, ktoré im Boh chcel ochotne dať. PP 279.3
Žalmista hovorí: „Pokúšali Boha v srdci, žiadajúc pokrm podľa svojich chúťok. Hovorili proti Bohu a vraveli: Či môže Boh stôl prestrieť na púšti? Udrel na skalu a tiekli vody a valili sa potoky. Ale či môže dať aj chleba? Či svojmu ľudu mäso pripraví? Počul to Hospodin, a preto sa rozhneval.“ Žalm 78,18-21. Izraelci na svojej ceste od Červeného mora k Sínaju často reptali a búrili sa proti Bohu. On ich však za tieto hriechy netrestal ranami; bral ohľad na ich nevedomosť a zaslepenosť. Potom sa im však zjavil na Chórebe. Izraelcov však osvietilo veľké svetlo, keď smeli byť svedkami Božieho majestátu, moci a milosti. PP 279.4
Ich terajšia nedôvera a nespokojnosť boli teda o to závažnejším previnením. Veď sa zmluvne zaviazali, že Hospodina prijímajú za svojho kráľa a že sa poslušne podriadia jeho autorite. Teraz bolo ich reptanie vzburou a bolo ho treba bezodkladne a náležite potrestať, aby v Izraeli nezavládla anarchia a záhuba. „VzbÍkol proti nim oheň Hospodinov a strávil koniec tábora.“ 4. Mojžišova 11,1. Hlavných nespokojencov zabil z oblaku blesk. PP 280.1
Vystrašení Izraelci naliehavo žiadali Mojžiša, aby za nich prosil Hospodina. Mojžiš im to splnil a oheň zhasol. Na pamiatku tohto Božieho súdu Mojžiš nazval toto miesto Tabéra (Spálenisko). PP 280.2
Zloba však neprestala a bola ešte väčšia než predtým. Tí, čo ranu prežili, sa nepokorili ani nekajali, ale začali ešte viac reptať. Ľudia sa schádzali pred svojimi stanmi, plakali a nariekali. „Pozbiehaného ľudu, ktorý bol uprostred nich, sa zmocnila náramná žiadostivosť. Aj Izraelci plakali znovu a vraveli: Kto nás nakŕmi mäsom? Spomíname si na ryby, ktoré sme jedávali v Egypte zadarmo, na uhorky, na dyne, na pór, na cibuľu a na cesnak. Avšak teraz vyschla naša sila, nemáme nič pred očami okrem manny.“ 4. Mojžišova 11,4-6. Takto prejavovali svoju nespokojnosť s potravou, ktorú im dával Stvoriteľ, hoci sa mohli stále presviedčať o tom, že táto strava zodpovedá ich potrebám, lebo napriek všetkým ťažkostiam, ktoré museli prekonávať, nikto v celom tábore neochorel. PP 280.3
Mojžiš zmalomyseľnel. Ustavične prosil, aby Izrael nezahynul, aj keď vedel, že Hospodin by z jeho vlastného potomstva utvoril veľký národ. Z lásky k Izraelcom prosil, aby Boh radšej z knihy života vymazal jeho meno, než aby tento ľud zahynul. Urobil pre nich, čo len mohol, a takto sa mu odplácajú. Mal zodpovedať za všetky ich ťažkosti aj za domnelé útrapy. Tiesnený bremenom starostí a zodpovednosti musel ešte znášať ich rúhavé reptanie. Vo svojej úzkosti sa odvážil vysloviť Bohu svoje pochybnosti. Jeho modlitba znela takmer vyčítavo: „Prečo zle nakladáš so svojím služobníkom a prečo som nenašiel milosť v tvojich očiach, že si uvalil na mňa ťarchu všetkého tohto ľudu?... Odkiaľ mám vziať mäso, aby som mohol dať všetkému tomuto ľudu? Veď s plačom mi vravia: Daj sa nám najesť mäsa! Ja sám nevládzem znášať všetok tento ľud, lebo mi je priťažký.“ 4. Mojžišova 11,11-14. PP 280.4
Hospodin vypočul jeho prosbu a kázal mu zhromaždiť sedemdesiat starších mužov Izraela – mužov nielen pokročilého veku, ale takých, ktorých si ľud váži, čo sú múdri a skúsení. Povedal: „Priveď ich k stánku stretania, aby sa tam s tebou postavili. Potom zostúpim, budem sa tam s tebou zhovárať a vezmem niečo z ducha, ktorý je na tebe a vložím ho do nich; i ponesú s tebou bremeno ľudu a nebudeš ho znášať sám.“ 4. Mojžišova 11,16.17. PP 280.5
Hospodin dovolil Mojžišovi, aby si sám vybral najvernejších a najschopnejších mužov, ktorí by boli ochotní znášať s ním zodpovednosť. Svojím vplyvom mu pomôžu krotiť vášne ľudu a potlačiť hroziacu vzburu. Voľba mala nakoniec zlé následky. Keby bol Mojžiš prejavil vieru, ktorá by zodpovedala dôkazom Božej moci a dobroty, ktorých bol svedkom, výber mužov by bol iný. Mojžiš však zveličil svoje zodpovednosti a služby, pričom takmer úplne zabudol na to, že v Božej ruke je len nástrojom. Dopustil sa závažnej chyby, že strpel nepatrné náznaky reptania, ktoré bolo stálou kliatbou Izraela. Keby sa bol bezvýhradne spoľahol na Boha, Hospodin ho mohol stále viesť a posilňovať ho, aby zvládol každú nepríjemnú situáciu. PP 281.1
Mojžiš dostal príkaz, aby pripravil Izraelcov na Boží zámer s nimi: „Posväťte sa na zajtrajšok, budete jesť mäso, lebo ste s plačom nahlas hovorili Hospodinovi: Kto nás nachová mäsom? Veď dobre nám bolo v Egypte. Hospodin vám dá mäsa a najete sa. Nebudete jesť jeden deň alebo dva dni, ani päť dní, ani desať dní, ani dvadsať dní, ale za celý mesiac, kým vám nepolezie z nozdier a nezoškliví sa vám, lebo ste pohrdli Hospodinom, ktorý je uprostred vás, a s plačom ste hovorili pred ním: Prečo sme vôbec vyšl i z Egypta?“ PP 281.2
Mojžiš zvolal: „Šesťstotisíc peších má tento ľud, uprostred ktorého som ja, a ty hovoríš: Dám im mäso a budú jesť za mesiac! Či sa má pre nich pozabíjať drobné stádo alebo rožný dobytok, aby im postačilo? Či sa majú pre nich pochytať všetky morské ryby, aby im postačilo?“ PP 281.3
Mojžiš za svoju nedôveru dostal výčitku: „Či je ruka Hospodinova prikrátka? Teraz uvidíš, či sa ti splní moje slovo alebo nie.“ 4. Mojžišova 11,18-23. PP 281.4
Mojžiš oznámil zhromaždenému ľudu, čo mu povedal Hospodin, a zmienil sa aj o voľbe sedemdesiatich starších. Vybraným mužom dal poučenie, ktoré môže byť aj pre dnešných sudcov a zákonodarcov vzorom zákonnosti a spravodlivosti: „Vypočujte svojich súkmeňovcov a súďte spravodlivo, či už má niekto spor so súkmeňovcom alebo s cudzincom. Neberte ohľad na osobu pri súde, vypočujte tak malého ako veľkého, nebojte sa nikoho, lebo súd patrí Bohu!“ 5. Mojžišova 1,16.17. PP 281.5
Mojžiš potom zvolal sedemdesiatich vybraných mužov k svätostánku. „Hospodin zostúpil v oblaku, hovoril s ním, vzal z ducha, ktorý bol na ňom, a dal ho na sedemdesiat mužov zo starších. Keď spočinul na nich duch, ihneď prorokovali, ale viackrát nie.“ 4. Mojžišova 11,25. Podobne boli aj učeníci na Turíce obdarení „mocou zhora“. PP 281.6
Hospodinovi sa zaľúbilo takto ich pripraviť na ich budúcu povinnosť a poctiť ich v prítomnosti zhromaždených Izraelcov, aby im ľud dôveroval ako Bohom vyvoleným mužom, ktorí budú spolu s Mojžišom spravovať Izrael. PP 282.1
Veľký vodca znova osvedčil svoju veľkorysosť a nezištnosť. Dvaja z vyvolených sedemdesiatich, ktorí sa vo svojej skromnosti necítili za hodných povolania k tak zodpovednej úlohe, sa k svojim bratom pred svätostánkom nepripojili. Duch Boží však zostúpil aj na nich a aj oni mohli prorokovať. Keď sa o tom dozvedel Józua, chcel zakročiť, lebo sa obával rozkolu. V žiarlivej obave o česť svojho pána zvolal: „Pane môj, Mojžiš, zadrž ich!“ Mojžiš odvetil: „Ty žiarliš za mňa? Kiežby bol všetok ľud Hospodinov samí proroci; kiežby dal na nich Hospodin svojho ducha!“ 4. Mojžišova 11,28.29. PP 282.2
Od mora zadul silný vietor a prihnal kŕdle prepelíc „a vrhol ich na tábor, asi na deň cesty sem a na deň cesty tam okolo tábora a na dva lakte od zeme“. 4. Mojžišova 11,31. Celý deň i celú noc ba aj celý ďalší deň zbierali Izraelci potravu, ktorú tak zázračne dostali. Nazbierali jej mnoho. „Kto málo nazbieral, nazbieral desať chómerov.“ 4. Mojžišova 11,32. Čo nespotrebovali hneď, to usušili a odložili ako zásobu na celý mesiac, ako im bolo sľúbené. PP 282.3
Boh doprial ľuďom to, po čom tak nástojčivo túžili, aj keď im to nebolo na úžitok; nechceli sa spokojiť s tým, čo by im bolo skutočným dobrodením. Boh vyhovel ich vzdorovitej túžbe, ale museli znášať následky. Za nemierne hodovanie a nenásytnosť ich čoskoro stihol trest. „Hospodin zasiahol ľudí veľmi veľkou ranou.“ 4. Mojžišova 11,33. Mnohých z ľudu zachvátila zimnica, hlavní vinníci pomreli len čo okúsili jedlo, po ktorom tak túžili. PP 282.4
Ešte tvrdšia skúška čakala Mojžiša v Chaceróte, kde sa ľud utáboril po odchode z Tabéry. Áron a Mária zastávali v Izraeli veľmi čestné a významné postavenie. Obaja boli prorocky obdarení a obaja na Boží príkaz pomáhali Mojžišovi pri oslobodzovaní Izraela. Hospodin ústami proroka Micheáša povedal: „Poslal som pred tebou Mojžiša, Árona a Máriu.“ Micheáš 6,4. Máriina odvážna povaha sa prejavila už vtedy, keď ako dieťa na brehu Nílu starostlivo sledovala košík, v ktorom bol skrytý malý Mojžiš. Pre svoje vzorné správanie a poslušnosť sa stala Božím nástrojom pri záchrane života osloboditeľa Božieho ľudu. Hudobne a básnicky nadaná Mária viedla izraelské ženy pri spevoch a tancoch na brehu Červeného mora. Po Mojžišovi a Áronovi bola medzi ľudom mimoriadne obľúbená a poctili ju aj nebesá. Zlo, ktoré kedysi podnietilo roztržku v nebi, ovládlo srdce aj tejto izraelskej ženy a jej nespokojnosť čoskoro strhla aj ďalších. PP 282.5
Pri výbere sedemdesiatich starších sa nikto s Máriou ani Áronom neradil, preto začali žiarliť na Mojžiša. Keď Izraelci šli k Sínaju, Mojžiša navštívil jeho svokor Jetro a vodca ľudu vtedy ochotne prijal jeho radu. To vtedy vzbudilo v Márii a Áronovi obavy, aby sa Mojžiš nedostal príliš pod jeho vplyv. Nepáčilo sa im, že pri voľbe starších sa nebral ohľad na ich postavenie a autoritu. Mária a Áron nemali správnu predstavu o bremene starosti a zodpovednosti, ktoré doliehali na Mojžiša. Keďže boli vyvolení, aby mu pomáhali, nazdávali sa, že majú rovnocenné postavenie ako Mojžiš a spolu s ním vedú ľud. Preto sa domnievali, že voľba ďalších pomocníkov je zbytočná. PP 283.1
Mojžiš si uvedomoval, ako nikto iný, význam veľkého poslania, ktoré mu bolo zverené. Uvedomoval si však aj svoju slabosť a vo svojej bezradnosti sa obracal k Bohu. Áron bol sebavedomejší a nemal takú neochvejnú vieru v Boha. Keď mu bola zverená zodpovednosť, sklamal; pri Sínaji sa totiž ukázalo, ako slabošsky zhovievavo strpel rúhavú modloslužbu. Na to však Áron a Mária nemysleli, pretože ich zaslepila žiarlivá ctibažnosť. Boh poctil Árona tým, že jeho rodine zveril posvätný kňazský úrad. Áron však túžil po niečom vyššom. „Povedali: Hovorí Hospodin len skrze Mojžiša a nehovorí aj skrze nás?“ Keďže si mysleli, že Boh im venuje rovnakú priazeň ako Mojžišovi, túžili po rovnocennom postavení, aké mal Mojžiš, a chceli mať rovnakú autoritu ako on. PP 283.2
Nespokojná Mária si našla aj dôvod k sťažnosti na to, čo pripravil sám Boh. Znepáčil sa jej Mojžišov sobáš. Mojžišovu voľbu manželky z iného národa a nie spomedzi izraelských žien pokladala za urážku rodinnej a národnej hrdosti. Preto sa k Cippóre správala priam pohŕdavo. PP 283.3
Aj keď Mojžišovu ženu nazývali „černoškou“, bola vlastne Midjánkou a pochádzala z Abrahámovho rodu. Svojím zovňajškom sa od Izraelcov líšila len trochu tmavšou pleťou. Aj keď nebola izraelskou ženou, Cippóra uctievala pravého Boha. Od prirodzenosti bola ostýchavá a skromná, láskavá a útlocitná; pri pohľade na utrpenie iných trpela s nimi. Preto, keď šli do Egypta, Mojžiš jej prikázal vrátiť sa do midjánskej krajiny. Nechcel, aby bola svedkom rán, ktoré mali postihnúť Egypťanov. PP 283.4
Keď sa Cippóra neskôr na púšti vrátila k svojmu mužovi, čoskoro poznala, ako ho bremeno povinností vyčerpáva, prejavila svoje obavy svojmu otcovi Jetrovi, ktorý Mojžišovi poradil, ako si má bremeno uľahčiť. To bol hlavný dôvod, prečo Mária nemala rada Cippóru. Nazdávala sa, že Mojžiš sa kvôli svojej žene o ňu a o Árona patrične nestará. Usúdila, že Cippóra svojho muža natoľko ovplyvnila, že Mojžiš sa s ňou a s Áronom už neradí ako predtým. Keby bol chcel byť Áron naozaj spravodlivý, mohol zabrániť zlu. No namiesto toho, aby Máriu upozornil na jej hriešne počínanie, zastal sa jej, počúval jej sťažnosti a začal žiarliť aj on. PP 283.5
Mojžiš vypočul Máriine obvinenia bez jediného slova. Skúsenosti, ktoré získal v dlhých rokoch tvrdej práce a vyčkávania v midjánskej krajine, ako aj pokora a zhovievavosť mu pomáhali trpezlivo znášať malovernosť a reptanie ľudu, pýchu i závisť tých, čo mu mali byť spoľahlivou oporou. „Mojžiš bol omnoho pokornejší ako všetci ľudia na zemi“, preto ho Boh pred všetkými inými ľuďmi obdaril múdrosťou a vodcovským umením. V Písme čítame: „Hospodin... pokorných vedie podľa práva, pokorných vyučuje svojej ceste.“ Žalm 25,9. Pokorných vedie Hospodin, pretože sú učenliví a dajú sa poučiť. Úprimne túžia poznať Božiu vôľu a plniť ju. Spasiteľovo zasľúbenie znie: „Kto chce plniť jeho vôľu, pozná, či je to učenie z Boha.“ Ján 7,17. Ústami apoštola Jakuba hovorí: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju.“ Jakoba 1,5. Toto Kristovo zasľúbenie sa však týka len tých, čo sú ochotní bezvýhradne nasledovať Hospodina. Boh nikoho nenúti, preto nemôže viesť tých, čo sú pre svoju pýchu nepoučiteľní a tvrdohlavo idú vlastnou cestou. O dvojtvárnom človekovi, ktorý chce za každú cenu presadiť vlastnú vôľu a súčasne vo svojom povolaní konať vôľu Božiu, čítame: „Taký človek nech sa nenazdáva, že dostane niečo od Pána.“ Jakoba 1,7. PP 284.1
Boh si vyvolil Mojžiša a obdaril ho svojím Duchom. Mária a Áron sa nepatričným reptaním spreneverili nielen svojmu ustanovenému vodcovi, ale aj samému Bohu. Nespokojní buriči boli predvolaní k svätostánku a postavení zoči-voči Mojžišovi. „Potom Hospodin zostúpil v oblačnom stĺpe a zastal pri vchode do stánku...zavolal Árona i Máriu.“ 4. Mojžišova 12,5. Ich tvrdenie, že majú prorockého ducha, nikto nespochybnil. Boh sa mohol s nimi zhovárať vo videní alebo v sne. Mojžiš, o ktorom sám Boh povedal, že je „dôverníkom“ celého Božieho domu, mal však užšie spojenie. Hospodin sa s ním rozprával „zoči-voči“. „Ako to, že ste sa nebáli rozprávať proti môjmu služobníkovi Mojžišovi? A hnev Hospodinov vzbĺkol proti nim, a odišiel.“ 4. Mojžišova 12,7-9. Na znamenie Božej neľúbosti sa oblak sponad svätostánku vytratil a Máriu stihol trest. „Bola malomocná ako sneh.“ 4. Mojžišova 12,10. Hospodin nepotrestal Árona, ale Máriiným trestom ho patrične napomenul. Teraz bola ich pýcha pokorená do prachu. Áron vyznal svoj i Máriin hriech a prosil, aby jeho sestra nemusela zahynúť touto odpornou smrteľnou chorobou. Mojžiš prosil Hospodina a Mária bola uzdravená. Musela však na sedem dní opustiť tábor. Len potom sa nad svätostánok vrátilo znamenie Božej priazne. Z úcty k jej vznešenému postaveniu i zo súcitu nad tým, čo ju postihlo, Izraelci zostali v Chaceróte a očakávali jej návrat. PP 284.2
Tento prejav Božieho hnevu mal byť všetkým Izraelcom výstrahou a mal skoncovať s ich nespokojnosťou a nepoddajnosťou. Keby Hospodin Máriinu závisť a nespokojnosť nebol zjavne potrestal, mohlo dôjsť ešte k väčšej pohrome. Závisť je jednou z najdiabolskejších vlastností, ktoré môžu zachvátiť ľudské srdce, a má najzhubnejšie následky. Múdry muž napísal: „Ľúta je zúrivosť a zaplavujúci je hnev, ale kto obstojí pred žiarlivosťou?“ Príslovia 27,4. Závisť spôsobila rozbroj v nebi a medzi ľuďmi páše nevýslovné zlo. „Kde je žiarlivosť a sváry, tam je nepokoj a každé možné zlo.“ Jakoba 3,16. PP 285.1
Ohováranie iných a odsudzovanie ich pohnútok a skutkov by sa nemalo zľahčovať. „Bratia, neosočujte jeden druhého. Kto osočuje brata, alebo svojho brata posudzuje, osočuje zákon a odsudzuje zákon. Ale ak odsudzuješ zákon, nie si plniteľ zákona, ale sudca.“ Jakoba 4,11. Boh je jediný sudca, „on osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc.“ 1. Korinťanom 4,5. Kto si osobuje právo svojich blížnych posudzovať a odsudzovať, privlastňuje si právo Stvoriteľovo. PP 285.2
Písmo nás výslovne učí, aby sme si dávali pozor a ľahkovážne neobviňovali tých, ktorých si Boh povolal za svojich poslov. Apoštol Peter sa zmieňuje o zvrhlých hriešnikoch a hovorí: „Bezočiví opovážlivci sa neboja rúhať duchovným bytostiam, kým ani anjeli, hoci sú väčší čo do sily a moci, nevynášajú proti nim rúhavý výrok pred Pánom.“ 2. Petra 2,10.11. „Proti staršiemu neprijímaj žalobu, iba ak by ju potvrdili dvaja alebo traja svedkovia.“ 1. Timoteovi 5,19. Boh zveril niektorým ľuďom veľkú zodpovednosť, keď ich povolal za učiteľov svojho ľudu. Jemu je tento ľud zodpovedný za svoje správanie k týmto služobníkom. K Božím vyvoleným máme sa správať úctivo. Trest, ktorý postihol Máriu, mal byť napomenutím pre všetkých, čo podliehajú žiarlivosti a repcú proti tým, ktorým Boh zveril bremeno zodpovednosti za svoje dielo. PP 285.3