Izraelci pod vplyvom rán, ktoré postihli ich tábor, prestali reptať a vzdorovať, no v srdci im duch vzbury zostal a priniesol tie najtrpkejšie plody. Ak predošlé vzbury boli vždy len nepokoje z náhleho podnetu rozzúreného davu, teraz šlo o rozsiahle sprisahanie s cieľom zvrhnúť moc vodcov ľudu, ktorých ustanovil sám Boh. PP 293.1
Na čele tohto hnutia stál schopný a vplyvný muž Kórach. Bol z pokolenia Léviho, z Kehátovho rodu a Mojžišov bratranec. Kórach mal slúžiť vo svätostánku, no s týmto postavením sa neuspokojil, lebo chcel byť kňazom. Povolanie Árona a jeho rodiny do kňazskej služby, ktorú predtým v každej rodine konal prvorodený syn, vyvolalo nespokojnosť a žiarlivosť. Kórach už dlhší čas tajne znevažoval Mojžišovu a Áronovu autoritu. Dosiaľ sa však neodvažoval proti nim verejne vystúpiť. Konečne sa predsa len rozhodol občiansku a náboženskú moc zvrhnúť. Mal aj dosť prívržencov. Na južnej strane svätostánku v blízkosti Kórachových a Kehátových stanov bol tábor Rúbenovho kmeňa. Stany jeho dvoch kniežat, Dátana a Abírama, stáli vedľa Kórachovho stanu. Tieto kniežatá boli ochotné podporiť jeho ctibažný zámer. Ako potomkovia najstaršieho Jákobovho syna chceli získať občiansku moc a o kňazské pocty boli ochotní rozdeliť sa s Kórachom. PP 293.2
Kórachove plány vychádzali z pocitov ľudu. Sklamané predstavy tohto ľudu zvádzali k pochybnostiam, k stálym sťažnostiam, ba až k nenávisti voči ich trpezlivému vodcovi. Izraelci ustavične zabúdali, že ich vedie Boh. Strácali zo zreteľa, že ich neviditeľným vodcom je Anjel zmluvy, že ich predchádza Kristova prítomnosť zahalená oblačným stĺpom a že ona dáva Mojžišovi všetky pokyny. PP 293.3
Nechceli sa podriadiť tvrdému rozsudku postupného vymierania na púšti, a preto im bola dobrá každá zámienka naznačujúca, že nie Boh, ale Mojžiš ich vedie a že súd nad nimi vyniesol vlastne on. Skrotiť neposlušnosť tohto ľudu nedokázal napriek všetkej svojej snahe ani najzhovievavejší muž na svete. Hoci zrejmý prejav Božieho hnevu nad ich zvrhlosťou mohli pozorovať všetci v preriedených radoch a v utrpených stratách, nepoučili sa. Znova podľahli pokušeniu. PP 293.4
Mojžiš bol pri pasení oviec oveľa šťastnejší a spokojnejší než teraz ako vodca tohto veľkého zástupu neposlušných ľudí. Nevybral si to však sám. Namiesto pastierskej palice dostal žezlo moci a nemôže ho odložiť, kým mu ho nevezme Boh. PP 293.5
Ten, ktorý číta tajomstvá myšlienok a citov, poznal Kórachove plány i zámer jeho spoločníkov. On výstražne napomínal a poúčal svoj ľud, aby sa nedal zviesť šialenstvom sprisahancov. Izraelci boli svedkami Božieho súdu nad Máriou za jej žiarlivosť a sťažnosť na Mojžiša. Hospodin oznámil, že Mojžiš je viac než prorok. „Zhováram sa s ním zoči-voči,“ a teda: „Ako to, že ste sa nebáli rozprávať proti môjmu služobníkovi Mojžišovi?“ 4. Mojžišova 12,8. Toto napomenutie malo platiť nielen pre Árona a Máriu, ale pre celý Izrael. PP 294.1
Kórach a jeho sprisahanci smeli byť svedkami zvláštnych prejavov Božieho majestátu a moci. Spolu s Mojžišom a ďalšími vyvolenými vystúpili na vrch, kde videli Božiu slávu. No odvtedy sa všetko zmenilo. Satan im však, spočiatku slabým, ale postupne stále silnejším pokušením natoľko ovládol myseľ, že sa odvážili svoju nespokojnosť a vzburu prejaviť verejne. Pod zámienkou hlbokého záujmu o blaho ľudu začali šíriť svoju nespokojnosť najprv medzi určitými jednotlivcami, no potom aj medzi viacerými vodcami Izraela. Keďže ľud ich výmysly ochotne počúval, odvážili sa urobiť aj ďalšie kroky. Nakoniec sa zhodli v presvedčení, že horlia a pracujú pre Božie dielo. PP 294.2
Spomedzi známych mužov v Izraeli sa im podarilo zviesť dvestopäťdesiat kniežat. S takou silnou a vplyvnou podporou chceli dosiahnuť výraznú zmenu správy a podstatne zreorganizovať Mojžišovu a Áronovu vládu. PP 294.3
Počiatočná žiarlivosť podnietila závisť a tá viedla k vzbure. Žiarlivosť vzbudila v nespokojencoch otázku: Akým právom má Mojžiš takú veľkú moc a poctu? Začali mu závidieť jeho vysoké postavenie, lebo sa nazdávali, že jeho miesto by vedel zastať ktokoľvek z nich. Vzájomne sa utvrdzovali v mylnej predstave, že Mojžiš a Áron sa vysokých miest zmocnili sami. Nespokojenci vyhlasovali, že títo vodcovia sa povýšili nad Hospodinov ľud, keď sa ujali kňazstva a vlády napriek tomu, že ich rody nemali právo povyšovať sa nad ostatný Izrael. Tvrdili, že nie sú o nič zbožnejší než ľud; mali by sa teda uspokojiť a byť na rovnakej úrovni s tými, čo boli takisto obdarení zvláštnou Božou prítomnosťou a ochranou. PP 294.4
Sprisahanci začali potom podnecovať ľud. Páchatelia neprávostí, ktorí zasluhujú pokarhanie, nepoznajú nič príjemnejšie, než náklonnosť a pochvalu. Takto získaval Kórach a jeho spoločníci pozornosť a podporu zo strany ľudu. Námietky, že reptanie privolalo na ľud Boží hnev, vyvracali ako mylné. Tvrdili, že ľud sa nemýli, lebo sa dožaduje len svojho práva, zatiaľ čo Mojžiš sa správa povýšenecky a panovačne, pretože Izraelcov len haní a vyčíta im hriechy napriek tomu, že sú svätým národom, s ktorým je Hospodin. PP 294.5
Kórach im pripomínal blúdenie púšťou, kde zažili priveľa strastí a kde mnohí z nich pre neposlušnosť a reptanie zahynuli. Jeho poslucháči nadobúdali dojem, že nemuseli toľko trpieť, keby sa bol Mojžiš inak správal. Dospeli k názoru, že za všetko ich nešťastie je zodpovedný Mojžiš a Áron. Len kvôli ich neschopnosti sa nemôžu zmocniť Kanaánu. Uverili, že Kórach by ich viedol lepšie; vedel by ľud povzbudiť ocenením ich dobrých skutkov, nevyčítal by im priestupky a cesta by sa skončila pokojne a úspešne. Boli presvedčení, že potom by nemuseli blúdiť púšťou, ale šli by priamo do zasľúbenej krajiny. PP 295.1
Napriek tejto nespokojnosti vládla medzi rozvadenými skupinami Izraelcov väčšia jednota a zhoda než kedykoľvek predtým. Úspech medzi ľudom zvýšil Kórachovo sebavedomie a utvrdzoval ho v presvedčení, že sloboda Izraela by bola vážne ohrozená, keby sa nepostavil proti Mojžišovej vláde. Tvrdil, že z Božieho poverenia má urobiť zmenu vo vládeň prv, než bude neskoro. Mnohí však neboli ochotní uznať Kórachove obvinenia proti Mojžišovi. Spomínali na vodcovo trpezlivé, obetavé úsilie a ozvalo sa im svedomie. Preto ho musel Kórach obviniť z nejakej sebeckej pohnútky, ktorá Mojžiša viedla k tak hlbokému záujmu o Izrael. Použil teda už toľkokrát opakované obvinenie, že Mojžiš ich vyviedol na púšť len preto, aby tam zahynuli a aby sa potom mohol zmocniť ich majetku. PP 295.2
Nejaký čas konali túto podvratnú činnosť tajne. Len čo však hnutie natoľko zosilnelo, že sa mohli odvážiť vystúpiť otvorene, Kórach sa postavil na čelo odboja a obvinil Mojžiša a Árona, že uchvátili moc, na ktorú má on so svojimi stúpencami rovnaké právo. Ďalej ich obvinil, že ľud pripravili o slobodu a nezávislosť. Sprisahanci vyhlasovali: „Zašli ste priďaleko! Veď celý zbor, všetci sú svätí a uprostred nich je Hospodin! Prečo sa teda povyšujete nad zbor Hospodinov?“ 4. Mojžišova 16,3. Mojžiš nemal ani potuchy o príprave tak rozsiahleho sprisahania. Keď si uvedomil jeho strašný zámer, v tichej odovzdanosti padol na tvár. Potom hlboko skormútený, ale pokojný a posilnený vstal. V istote, že ho vedie Boh, povedal: „Ráno ukáže Hospodin, kto je jeho, kto je svätý a komu dovolí priblížiť sa k nemu. Lebo koho si vyvolí, ten sa môže priblížiť k nemu.“ 4. Mojžišova 16,5. Skúška sa mala konať na druhý deň, aby všetci mali čas na uváženie. Tí však, čo sa silou-mocou chceli stať kňazmi, mali prísť so svojimi kadidelnicami a v prítomnosti všetkých pred svätostánkom obetovať kadidlo. Podľa zákona mohli vo svätyni slúžiť len tí, čo boli pre túto svätú službu určení. Veď aj kňazi ako Nádab a Abíhu zahynuli, keď zanedbali Boží príkaz a opovážili sa obetovať „neposvätený oheň“. Mojžiš vyzval sprisahancov, ktorí ho obvinili z uchvátenia moci, aby svoju záležitosť predložili Bohu, ak sa neboja podstúpiť toto nebezpečenstvo. PP 295.3
Mojžiš sa potom pozhováral s Kórachom a s ostatnými levítami a povedal: „Či vám je málo, že vás Boh Izraela oddelil od zboru Izraela, keď vás pripustil k sebe vykonávať službu v Hospodinovom príbytku, stáť pred zborom a slúžiť mu? A pripustil ťa blízko k sebe, i všetkých tvojich bratov Lévijcov s tebou, a vy sa dožadujete aj kňazského úradu! A tak ty i celá tvoja skupina ste sa spolčili proti Hospodinovi. Čo je Áron, že reptáte proti nemu?“ 4. Mojžišova 16,9-11. PP 296.1
Dátan a Abíram nevystupovali tak smelo ako Kórach. Mojžiš sa nazdával, že napriek účasti na sprisahaní nie sú ešte celkom skazení. Preto si ich dal zavolať, aby vypočul ich sťažnosti proti nemu. Oni však nechceli prísť a urážlivo odmietli uznať jeho autoritu. Pred všetkými povedali: „Či je ti primálo, že si nás vyviedol z krajiny, oplývajúcej mliekom a medom, aby si nás usmrtil na púšti? Ešte aj panovať chceš nad nami? Veru si nás nevoviedol do krajiny, oplývajúcej mliekom a medom, ani si nám nedal do vlastníctva polia a vinice. Či chceš vyklať oči tým mužom? Nejdeme!“ 4. Mojžišova 16,13.14. PP 296.2
Tými istými slovami, ktorými Hospodin predstavil zasľúbené dedičstvo, teraz oni označili krajinu svojej otrockej služby. Obvinili Mojžiša z toho, že v jeho správaní sú Božie príkazy len zámienkou na upevnenie vlastnej moci. Vyhlásili, že ďalej už nestrpia, aby ich Mojžiš vodil ako slepcov, najprv do Kanaánu, potom zase na púšť, ako to vyhovuje jeho ctibažným zámerom. Toho teda, ktorý im bol láskavým otcom a trpezlivým pastierom, predstavili v najčernejších farbách ako mocichtivého tyrana. Aj zákaz vstupu do Kanaánu pre hriechy ľudu označili za jeho vinu. PP 296.3
Bolo zrejmé, že ľud sa jednoznačne prikláňa na stranu nespokojencov. Mojžiš sa však nehodlal nijako ospravedlňovať. Pred všetkými sa dôstojne odvolával na Boha ako svedka, že jeho pohnútky sú nezištné a jeho správanie čestné. Utiekal sa k nemu ako k svojmu sudcovi. PP 296.4
Na druhý deň sa dostavilo na čele s Kórachom dvestopäťdesiat kniežat so svojimi kadidelnicami. Boli uvedení do nádvoria svätostánku. Zhromaždený ľud zostal vonku a očakával výsledok. Toto zhromaždenie nezvolal Mojžiš, aby ľudu ukázal porážku Kóracha a jeho stúpencov; zvolali ho vzbúrenci, lebo si boli istí svojím víťazstvom a chceli, aby to všetci videli. Značná časť zhromaždeného ľudu stála zjavne na strane Kóracha, ktorý pevne dúfal, že nad Áronom zvíťazí. PP 296.5
Keď sa ľud zišiel pred Pána, „ukázala sa sláva Hospodinova celému zboru“. Mojžiš a Áron dostali Boží varovný pokyn: „Oddeľte sa zo stredu tejto skupiny a v okamžiku ich zničím!“ Mojžiš a Áron však padli na tvár a modlili sa: „Bože, Bože duchov, ktorí obživujú každé telo, jeden človek sa prehrešil a ty sa hneváš na celý zbor?“ 4. Mojžišova 16,19.21.22. PP 297.1
Kórach vyšiel zo zhromaždenia ľudu a pripojil sa k Dátanovi a Abíramovi. Mojžiš, obklopený sedemdesiatimi staršími z Izraela, zišiel dolu a poslednýkrát varoval tých, čo sa nechceli k nemu vrátiť. Mnohí ho poslúchli. Skôr než Mojžiš predniesol svoje posolstvo, na Boží pokyn ľudu prikázal: „Vzdiaľte sa od stanov týchto bezbožných mužov, ani sa nedotýkajte ničoho, čo im patrí, aby ste neboli zachvátení pre všetky ich hriechy.“ 4. Mojžišova 16,26. Ľudia poslúchli výzvu, lebo tušili, že sa blíži súd. Hlavní vzbúrenci pozorovali, ako ich opúšťajú tí, ktorých oklamali, ale zotrvali vo svojej zatvrdilosti. Akoby navzdory Božej výstrahe tu stáli aj s rodinami pri vchode do svojich stanov. PP 297.2
Mojžiš potom menom Izraelovho Boha pred všetkými vyhlásil: „Podľa tohto poznáte, že Hospodin ma poslal vykonať všetky tieto skutky, a že to nerobím sám od seba: Ak títo zomrú prirodzenou smrťou všetkých ľudí a ak ich postihne navštívenie, čo postihuje iných ľudí, tak Hospodin ma neposlal. Ak však Hospodin stvorí niečo zvláštne, ak zem roztvorí svoje ústa a pohltí ich i všetko, čo im patrí, a ak zostúpia zaživa do podsvetia, vtedy spoznáte, že títo mužovia pohrdli Hospodinom.“ 4. Mojžišova 16,28-30. PP 297.3
Zraky celého Izraela sa upierali na Mojžiša; v hrôze a strachu všetci očakávali, čo sa stane. Len čo Mojžiš dokončil reč, roztvorila sa zem a vzbúrencov zaživa pohltila so všetkým, čo im patrilo, a „tak zostúpili oni, i všetci, ktorí patrili k nim, zaživa do podsvetia, zem ich prikryla a stratili sa zo zboru“. 4. Mojžišova 16,33. Zhromaždený ľud sa dal na útek, lebo cítili spoluvinu na tomto hriechu. PP 297.4
Súd sa však ešte neskončil. Z oblaku vyšľahol plameň a strávil všetkých dvestopäťdesiat kniežat, ktoré obetovali kadidlo. Keďže neboli pôvodcami vzbury, nezahynuli spolu s hlavnými sprisahancami. Smeli vidieť ich záhubu a mali ešte možnosť kajať sa. Zostali však na strane buričov, a preto nakoniec museli znášať ich údel. PP 297.5
Ešte keď Mojžiš vyzýval Izraelcov, aby utiekli pred prichádzajúcou záhubou, Boží súd nemusel zasiahnuť, keby sa Kórach a jeho stúpenci boli kajali a žiadali odpustenie. Ich tvrdošijnosť im bola osudná. Na ich vine sa mali podieľať všetci, lebo viac-menej sa všetci pridali na stranu sprisahancov. Boh však vo svojom veľkom milosrdenstve robil rozdiel medzi vodcami vzbury a zvedenými. Tým, čo sa dali zviesť, poskytol možnosť kajať sa. Dal im presvedčivé dôkazy, že sa mýlia a že Mojžiš má pravdu. Zreteľný prejav Božej moci nenechal nikoho na pochybách. PP 298.1
Boží Syn, anjel, ktorý Izraelcov predchádzal, snažil sa ich pred záhubou zachrániť; ponúkal im odpustenie. Boží súd sa blížil a on ich nabádal k pokániu. Ich vzburu ukončil zvláštny nezadržateľný zásah z neba. Keby však boli dbali na sprostredkujúci zákrok Božej prozreteľnosti, mohli byť zachránení. Utekali zo strachu pred záhubou, no zo vzbury neboli vyliečení. Onej noci sa do svojich stanov vracali vydesení, no bez pokánia. PP 298.2
Lichotenie Kóracha a jeho prívržencov ich tak omámilo, že nakoniec uverili, že sú dobrým národom, ktorému Mojžiš len ubližuje a ktorý týra. Keby mali pripustiť, že Kórach a jeho stúpenci sa mýlia a že Mojžiš má pravdu, boli by nútení za Božie slovo uznať aj rozsudok, že musia zomrieť na púšti. Natoľko sa však podriadiť nechceli, a preto si navrávali, že Mojžiš ich oklamal. Prechovávali nádej, že sa zavedie nový poriadok, kde pochvala nahradí pohanu a obavy a boj ustúpia blahobytu. Muži, ktorých Boh usmrtil, sa zhovárali s nimi láskavo a lichotivo, prejavovali o nich veľký záujem a starosť, a preto ľud usúdil, že Kórach a jeho druhovia musia byť dobrí ľudia a že príčinou ich záhuby je zrejme Mojžiš. PP 298.3
Ľudia sotva môžu Boha viac uraziť, než keď odmietnu pomoc, ktorou ich chce zachrániť. Izraelci však urobili nielen to, ale Mojžiša a Árona chceli zabiť. Ešte stále si neuvedomovali potrebu prosiť Boha o odpustenie svojho ťažkého previnenia. Skúšobnú noc nestrávili v kajúcnych modlitbách a v ľútosti nad svojimi hriechmi, ale vymýšľali, ako by vyvrátili zrejmý dôkaz, ktorý ich odhalil ako najväčších hriešnikov. Nenávideli tých, ktorých im Boh určil za vodcov a boli rozhodnutí nepodriadiť sa ich autorite. Satan im zmiatol úsudok a viedol ich do záhuby. PP 298.4
Keď počuli výkriky hriešnych odsúdencov, rútiacich sa do hlbín zeme, Izraelci sa dali na útek a volali: „Len aby aj nás nepohltila zem.“ „Na druhý deň celý zbor Izraelcov reptal na Mojžiša a na Árona: Vy usmrcujete ľud Hospodinov!“ (4. Mojžišova 16,34; 4. Mojžišova 16,41 - ROH; 4. Mojžišova 17,6 - ECAV), a chystali sa napadnúť svojich verných, obetavých vodcov. PP 298.5
Nad svätostánkom sa zjavil oblak ako znamenie Božej slávy a z neho Mojžiša a Árona oslovil hlas: „Vzdiaľte sa zo stredu tohto tábora a zničím ho v okamihu!“ 4. Mojžišova 16,45 (ROH); 4. Mojžišova 17,10 (ECAV). PP 299.1
Mojžiš nemal vinu na hriechu, a preto sa nemusel ničoho obávať. Neopúšťal však svoj ľud, odsúdený na záhubu. V tejto krajne rozhodujúcej chvíli ako skutočný pastier lipol na stáde, o ktoré sa mal starať. Úpenlivo prosil Boha, aby svoj vyvolený národ nezahubil. Svojím modlitebným príhovorom zadržal trestajúcu ruku, takže neposlušných, odbojných Izraelcov trest nepostihol. PP 299.2
Posol hnevu však už začal konať svoje zhubné dielo. Áron vzal na pokyn svojho brata Mojžiša kadidelnicu, bežal medzi zhromaždených a „vykonal obrad zmierenia za ľud“. „Postavil sa medzi mŕtvych a medzi živých.“ 4. Mojžišova 16,47.48 (ROH); 4. Mojžišova 17,12.13 (ECAV). Stúpajúci dym kadidla sprevádzal Mojžišove modlitby, ktoré sa zo svätostánku vznášali k Bohu, a rana sa zastavila. No štrnásťtisíc mŕtvych Izraelcov ležalo na zemi ako dôkaz, že sa previnili reptaním a vzburou. PP 299.3
Boh aj ďalším dôkazom potvrdil, že kňazstvo bolo zverené rodine Áronovej. Každý kmeň pripravil na Boží príkaz palicu, na ktorej bolo meno kmeňa. Meno Áronovo bolo napísané na palici, ktorú pripravil kmeň Léviho. Palice potom položili do svätostánku „pred truhlu svedectva“, jeden prút s menom kmeňa vypučí, čo bude dôkazom, že Hospodin tento kmeň vyvolil pre kňazskú službu. Na druhý deň „Áronova palica vypučala za dom Léviho, vydala puky, zakvitla a zarodila mandle.“ 4. Mojžišova 17,19.23. Palica bola ukázaná celému ľudu a potom uložená do svätostánku na svedectvo budúcim pokoleniam. Tento div právoplatne rozriešil otázku kňazstva. PP 299.4
Teraz bolo celkom isté, že Mojžiš a Áron hovorili božskou mocou. Všetci museli uveriť nepríjemnej pravde, že zomrú na púšti. Volali: „Pozri, mrieme, hynieme, všetci zahynieme.“ 4. Mojžišova 17,27. Uznávali, že sa dopustili hriechu, keď sa vzbúrili proti svojim vodcom, a že Kóracha i jeho druhov stihol spravodlivý Boží trest. PP 299.5
Kórachova vzbura je v menšom meradle ukážkou toho, kam až vie človeka zaviesť ten istý duch, ktorý v nebi doviedol satana k vzbure. Lucifera zahnala pýcha a ctibažnosť do odboja proti Božej vláde a k snahe rozvrátiť nebeský poriadok. Po svojom páde sa snažil roznecovať v ľuďoch závisť, nespokojnosť a ctibažnú túžbu po moci a poctách. Tak aj v Kórachovi, Dátanovi a Abíramovi vzbudil túžbu po prvenstve a roznietil závisť, nedôveru a vzburu. Z jeho podnetu podrývali autoritu mužov, ktorých im ustanovil sám Boh, a tým odmietli aj Boha ako svojho vodcu. Reptaním proti Mojžišovi a Áronovi sa rúhali Bohu. Satan ich natoľko zaslepil, že sa pokladali za spravodlivých, a tých, čo ich karhali za neprávosti, mali za satanových pomocníkov. PP 299.6
Zlo, ktoré viedlo k záhube Kóracha, pôsobí dosiaľ. S pýchou a ctibažnosťou sa stretávame na každom kroku a kto im neodporuje, toho zvedú k závisti a k túžbe po moci. Ľudia sa odcudzujú Bohu a nepozorovane sa dostávajú do satanových radov. Mnohí aj spomedzi údajných Kristových nasledovníkov zmýšľajú ako Kórach a jeho stúpenci. Sú natoľko ctibažní, že v snahe získať náklonnosť a podporu ľudu sú ochotní prekrúcať pravdu, falšovať výroky Božích služobníkov a osočovať ich, ba aj obviňovať z nízkych a sebeckých pohnútok, ktorým sami podliehajú. Stálym opakovaním lži napriek všetkým dôkazom o opaku sú nakoniec presvedčení, že majú pravdu. V snahe podkopať dôveru ľudí v Božích mužov skutočne veria, že konajú dobré dielo a že naozaj slúžia Bohu. PP 300.1
Židia sa nechceli podriadiť Božím smerniciam a obmedzeniam. Neznášali zábrany, neradi počúvali výčitky. Tým si možno vysvetliť ich nespokojnosť s Mojžišom. Keby smeli robiť, čo sa im páči, neboli by sa na svojich vodcov sťažovali. V celých dejinách cirkvi museli Boží služobníci odolávať rovnakému duchu. PP 300.2
Hriešnou povoľnosťou sa človek dostáva pod satanov vplyv do tej miery, že sa dopúšťa jednej bezbožnosti za druhou. Odmietaním svetla sa zatemňuje myseľ a zatvrdzuje srdce. Ďalší krok k hriechu je potom už ľahší. Človek odmieta stále jasnejšie svetlo a nakoniec sa mu neprávosť stane zvykom. V hriechu už nevidí hriech. Človek potom znenávidí toho, kto verne káže Božie slovo a musí teda odsúdiť aj jeho neprávosti. Keďže nie je ochotný znášať utrpenie a v záujme nápravy sa obetavo zaprieť, radšej sa obráti proti Božiemu služobníkovi a odmietne jeho výčitky ako tvrdé a nežiaduce. Podobne ako Kórach vyhlási, že ľud sa nemýli, lebo príčinou všetkých ťažkostí je ten, kto previnilca napomína. Týmto klamom si závistliví a nepokojní ľudia utišujú svedomie a v cirkvi ďalej šíria rozkol a ochromujú snahy tých, čo ju chcú budovať. PP 300.3
Každý krok Bohom povolaných predstaviteľov cirkvi vyvoláva podozrenie. Žiarliví a podozrievajúci ľudia vedia prekrútiť každý ich čin. Tak to bolo za čias Luthera, Wesleya a ďalších reformátorov. Tak je to aj dnes. PP 300.4
Kórach by si nebol tak počínal, keby bol vedel, že všetky rozkazy a napomenutia, ktoré dostal Izrael, pochádzajú od Boha. On to však mohol vedieť. Boh dal presvedčivé dôkazy, že Izraelcov vedie sám. Kórach a jeho prívrženci boli stálym odmietaním svetla natoľko zaslepení, že ich nepresvedčili ani tie najväčšie divy Božej moci; označili ich za prejavy ľudského alebo satanského pôsobenia. To isté urobili aj tí, čo na druhý deň po smrti Kóracha a jeho stúpencov prišli k Mojžišovi a Áronovi s obvinením: „Vy usmrcujete ľud Hospodinov.“ Napriek nepopierateľnému dôkazu o Božej neľúbosti, prejavenej záhubou tých, ktorí ich klamali, odvažovali sa pripisovať Božie súdy satanovi a vyhlásili, že smrť tých dobrých a zbožných mužov spôsobil satanskou mocou Mojžiš a Áron. To spečatilo ich osud. Spáchali hriech proti Duchu Svätému; hriech, ktorý zatvrdzuje srdce pred pôsobením Božej milosti. Kristus povedal: „Kto by povedal slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu; ale kto by hovoril proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku ani v budúcom.“ Matúš 12,32. Náš Spasiteľ povedal tieto slová vtedy, keď zázraky, ktoré konal z Božej moci, ľudia pripisovali Belzebubovi. Boh oznamuje svoje posolstvo ľuďom prostredníctvom Ducha Svätého a tí, čo jeho pôsobenie svojvoľne zavrhujú ako satanské, prerušujú spojenie medzi sebou a nebom. PP 300.5
Boh prejavom svojho Ducha karhá a presviedča hriešnika. Ak však človek pôsobenie Ducha Svätého stále odmieta, Boh už preňho nemôže nič urobiť. Vyčerpala sa posledná možnosť Božej milosti. Hriešnik sa odvrátil od Boha a spáchaný hriech sa sám nenapraví. Nijakou inou mocou by už Boh nemohol hriešnika presvedčiť a obrátiť. Boží príkaz potom znie: „Nechaj ho!“ Hozeáš 4,17. „Potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov.“ Židom 10,26.27. PP 301.1