Po jedenástich dňoch cesty od vrchu Chóreb sa Izraelci utáborili v Kádeši na púšti Páran, neďaleko hraníc zasľúbenej krajiny. Ľud radil vyslať vyzvedačov, aby preskúmali krajinu. Keď Mojžiš túto záležitosť predniesol Hospodinovi, dostal od neho súhlasnú odpoveď s príkazom, aby z každého kmeňa vybral jedného muža. Mojžiš týmto vybraným mužom prikázal, aby sa vydali na cestu a preskúmali krajinu, jej polohu, prírodné bohatstvo a najmä, či jej obyvatelia sú silní alebo slabí a či ich je málo alebo veľa. Okrem toho mali preskúmať úrodnosť pôdy a doniesť aj z jej plodov. PP 286.1
Vyzvedači sa vydali na cestu a prešli celú krajinu od juhu až po najodľahlejšiu hranicu na severe. Po štyridsiatich dňoch sa vrátili. Izraelci prechovávali veľké nádeje a netrpezlivo ich očakávali. Správa o ich návrate potešila všetky kmene. Ľud sa ponáhľal privítať poslov, ktorí sa z nebezpečnej a odvážnej cesty vrátili zdraví. Vyzvedači doniesli aj plody na dôkaz mimoriadne úrodnej pôdy. Z práve dozrievajúceho hrozna to bol strapec tak veľký, že ho museli niesť dvaja muži. Z hojnej úrody doniesli aj figy a granátové jablká. PP 286.2
Izraelci sa potešili, že prídu do tak skvelej krajiny a pozorne počúvali, aby im neuniklo ani jediné slovo, keď vyzvedači podávali Mojžišovi správu a keď povedali: „Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom. Toto je jej ovocie.“ 4. Mojžišova 13,28 (ROH); 4. Mojžišova 13,27 (ECAV). Nadšený ľud bol ako vo vytržení. Teraz už ochotne poslúchnu Hospodinov hlas, a najradšej by tam šli hneď, aby krajinu čím skôr obsadili. Keď vyzvedači popísali jej krásu a úrodnosť, okrem dvoch začali všetci hovoriť o tienistých stránkach Kanaánu. Rozprávali o silných národoch rôznych častí krajiny a hovorili o mohutných hradbách miest so zdatnými obyvateľmi, ktorých nemožno premôcť. Hovorili aj o obroch, Anákových potomkoch, a tvrdili, že na dobytie krajiny nemožno ani len pomyslieť. PP 286.3
Situácia sa zrazu zmenila. Len čo v rozprávaní vyzvedačov, zrejme z podnetu satana, zaznel náznak pochybnosti a obavy, nádej a odvahu ľudu vystriedalo sklamanie a zúfalstvo. Nedôvera vyzvedačov vyvolala v nich tiesnivé predstavy. Zabudli na moc, ktorou Boh už toľkokrát zasiahol a ochránil ich. Na to ani len nepomysleli; neuvážili, že Boh, ktorý ich doviedol až sem, iste im dá zasľúbenú krajinu. Zabudli, ako zázračne ich vyslobodil z moci utláčateľov, keď ich previedol morom a zatopil útočiace faraónovo vojsko. Nemysleli na Boha a správali sa tak, akoby sa museli spoliehať len na silu svojich zbraní. PP 286.4
Pre svoju nedôveru zabudli na Božiu moc a neverili ruke, ktorá ich bezpečne doviedla až sem. Nanovo sa dopustili počiatočnej chyby: začali reptať proti Mojžišovi a Áronovi. Vraveli: „Toto je teda koniec všetkých našich nádejí. Kvôli tejto krajine sme odišli z Egypta.“ Obviňovali svojich vodcov, že ich oklamali a zaviedli do nešťastia. PP 287.1
Sklamaný a zmalomyseľnený ľud strácal už aj zvyšok nádeje. Bolo počuť náreky a ozvalo sa reptanie. Káleb postrehol situáciu a smelo začal obhajovať Božie slovo. Robil, čo mohol, aby odrazil zhubný vplyv svojich neverných druhov. Na chvíľu sa mu podarilo utíšiť ľud a dodať mu nádej a odvahu na získanie zasľúbenej krajiny. Nepopieral, čo vyzvedači povedali o vysokých hradbách a silných Kanaáncoch. Hospodin však krajinu prisľúbil Izraelcom. Preto Káleb naliehal: „Smelo vystúpme hore a zaujmime krajinu, lebo ju určite premôžeme.“ PP 287.2
Desiati vyzvedači ho však prerušili a nástrahy opísali ešte černejšie než predtým. Vyhlásili: „Nemôžeme vystúpiť hore k ľudu, lebo je mocnejší ako my... Všetok ľud, ktorý sme v nej videli, je obrovského vzrastu. Tam sme videli obrov, Anákovcov z obrov, a pripadali sme si vo vlastných očiach ako kobylky a takými sme sa zdali aj im.“ 4. Mojžišova 13,32-34 (ROH); 4. Mojžišova 13,31-33 (ECAV). PP 287.3
Títo desiati muži sa vydali nesprávnym smerom. Tvrdošijne odporovali Kálebovi a Józuovi, postavili sa proti Mojžišovi i proti Bohu. Svoj zámer presadzovali čoraz odhodlanejšie a rozhodli sa zmariť všetky snahy o dobytie Kanaánu. Prekrúcali skutočnosti, aby presadili svoj zhubný vplyv. Vraveli: „Krajina, ktorú sme prešli, aby sme ju preskúmali, je krajina, ktorá zožiera svojich obyvateľov.“ 4. Mojžišova 13,32. Táto zlá správa bola nepravdivá a rozporná. Vyzvedači najprv tvrdili, že krajina je úrodná a že jej obyvatelia sú obrovského vzrastu. To by však nebolo možné, keby podnebie bolo tak nezdravé, že by „krajina zožierala svojich obyvateľov“. Kto podľahne nedôvere, oddáva sa vlastne satanovej moci a nikto nevie, kde skončí. PP 287.4
„Vtedy celý zbor začal hlasito nariekať a ľud plakal tej noci.“ Hneď nato nastal rozruch a došlo k otvorenej vzbure. Zdalo sa, že satan získal prevahu a ľud prestal uvažovať. Izraelci preklínali Mojžiša a Árona. Zabudli, že ich bezbožné výroky Boh počuje a že anjel z Božej prítomnosti v oblačnom stĺpe je svedkom ich výtržnosti. V zúfalstve nariekali: „Kiežby sme boli pomreli v egyptskej krajine alebo na tejto púšti; kiežby sme pomreli.“ Potom hovorili proti Bohu: „Prečo nás vedie Hospodin do tejto krajiny? Aby sme padli mečom a aby sa naše ženy a deti stali korisťou? Nebolo by pre nás lepšie vrátiť sa do Egypta?“ 4. Mojžišova 14,1-3. Za luhára pokladali nielen Mojžiša, ale samého Boha, lebo im sľúbil krajinu, ktorú nemožno získať. Ba zašli tak ďaleko, že si zvolili vodcu, ktorý ich má zaviesť späť do krajiny ich útrap a otroctva, z ktorej ich vyslobodila mocná ruka Všemohúceho. PP 287.5
Mojžiš a Áron pokorne a skormúteno „padli na tvár pred celým zhromaždením zboru Izraelcov“ (4. Mojžišova 14,5) a nevedeli, čo si počať, aby ich odvrátili od nerozvážneho počínania. Káleb a Józua sa pokúšali ich pobúrenie upokojiť. S roztrhnutým rúchom na znamenie bolesti a roztrpčenia vtrhli medzi ľud a mocným hlasom prerušili nárek a kvílenie: „Krajina, ktorú sme prešli, aby sme ju preskúmali, je mimoriadne dobrá krajina! Ak bude mať Hospodin v nás záľubu, dovedie nás do tejto krajiny a dá nám ju – krajinu to, ktorá oplýva mliekom a medom. Len sa nebúrte proti Hospodinovi! A nebojte sa ľudu krajiny, lebo bude naším chlebom. Odišla od nich ochrana, ale s nami je Hospodin. Nebojte sa ich!“ 4. Mojžišova 14,7-9. PP 288.1
Kanaánci naplnili nielen čašu svojich neprávostí, ale aj mieru Božej zhovievavosti s nimi. Ak stratia Božiu ochranu, Izraelci ich ľahko premôžu. Na základe Božej zmluvy krajina má patriť Izraelcom. Tí však uverili nepravdivým správam neverných vyzvedačov, ktorí oklamali celé zhromaždenie. Zradcovia vykonali svoje dielo. Izraelcov ovládla taká nedôvera, že keby boli len dvaja z dvanástich vyzvedačov doniesli zlé správy a ostatných desať by povzbudzovalo ľud, aby sa v mene Hospodinovom zmocnili krajiny, skôr by boli uverili správam tých dvoch. No len dvaja vyzvedači zastávali pravdu, ostatných desať bolo na strane vzbury. PP 288.2
Neverní vyzvedači zjavne hanili Káleba a Józuu a ozvali sa hlasy, aby boli ukameňovaní. Nepríčetný dav chytal kamene a dvoch verných mužov chcel zabiť. Niektorí sa zo zúrivým krikom oborili na nich. Kamene im však náhle vypadli z rúk. Ľudia zmĺkli a od strachu sa zachveli. Boží zákrok zmaril ich vražedný zámer. Sláva Božej prítomnosti ako žiarivé svetlo osvietila svätostánok. Všetok ľud videl Hospodinovo znamenie. Zjavil sa Mocnejší než oni a nikto sa mu už neodvážil vzdorovať. Vyľakaní vyzvedači, čo rozšírili zlé správy, sa uchýlili do svojich stanov. PP 288.3
Potom vystúpil Mojžiš a vošiel do svätostánku. Hospodin mu oznámil svoj zámer s ľudom: „Raním ho morom a vyhubím ho, teba však urobím väčším a mocnejším národom, ako je on.“ Mojžiš sa znova prihováral za svoj ľud. Nemohol súhlasiť s vyhubením národa, ani keby sa mal sám stať otcom mocnejšieho národa. Odvolával sa na Božiu milosť a vravel: „Teraz nech sa dokáže veľkou sila Pánova, ako si hovoril: Hospodin je dlhozhovievajúci a hojný v milosti...Odpusť, prosím, neprávosť svojho ľudu podľa svojho veľkého milosrdenstva, ako si odpúšťal tomuto ľudu od Egypta až sem.“ 4. Mojžišova 14,12.17-19. PP 288.4
Hospodin sľúbil, že Izraelcov nezahubí okamžite. Pre ich nedôveru a malomyseľnosť nemohol však pri nich prejaviť svoju moc a skrotiť ich nepriateľov. Vo svojom milosrdenstve im preto prikázal vrátiť sa k Červenému moru. Len tam budú v bezpečí. PP 289.1
Pobúrení Izraelci často volali: „Boh chce, aby sme pomreli na tejto púšti.“ Tieto slová sa im teraz spĺňali. Hospodin oznámil: „Ako žijem... urobím vám tak, ako ste verejne predo mnou hovorili. Na tejto púšti popadajú vaše mŕtvoly, a to celý počet všetkých vašich sčítaných od dvadsaťročných vyššie, ktorí reptali proti mne..., no vaše deti, o ktorých ste povedali, že budú korisťou, tie dovediem a ony spoznajú krajinu, ktorou ste pohrdli.“ Kálebovi povedal: „Svojho služobníka Káleba, pretože v ňom bol iný duch a dokonale sa ma verne pridŕžal, uvediem do krajiny, do ktorej vošiel, a jeho potomstvo ju dostane do vlastníctva.“ 4. Mojžišova 14,28.29.31.24. Vyzvedači strávili na svojich cestách zasľúbenou krajinou štyridsať dní; Izraelci budú putovať po púšti štyridsať rokov. PP 289.2
Keď Mojžiš oznámil ľudu Božie rozhodnutie, zmenila sa ich zúrivosť na žiaľ. Uvedomili si, že trest je spravodlivý. Božia moc ranila desať neverných vyzvedačov a zahynuli pred očami celého Izraela. V tom, čo ich stihlo, ľud poznal aj svoj údel. PP 289.3
Zdalo sa, že teraz konečne úprimne ľutujú svoje hriešne počínanie. Neznepokojovala ich však vlastná nevďačnosť a neposlušnosť, skôr ich trápili následky ich hriešneho počínania. Keď poznali, že Hospodin zo svojho rozhodnutia neustúpi, ešte viac sa zatvrdili vo svojom vzdore a vyhlásili, že na púšť sa nevrátia. Keď im Boh prikázal, aby sa od krajiny svojich nepriateľov vzdialili, skúšal vlastne ich pokoru. Ukázalo sa však, že to bola pokora len zdanlivá, nie úprimná. Izraelci pochopili, že spáchali veľký hriech, keď v návale prudkej vášne chceli zabiť vyzvedačov, ktorí ich prosili, aby poslúchli Boha. Vyľakala ich však len predstava zhubných následkov ich strašného omylu. V hĺbke srdca sa však nezmenili a pri najbližšej príležitosti by sa búrili znova. Príležitosť sa práve naskytla, keď im Mojžiš z Božieho poverenia vydal príkaz, aby sa vrátili na púšť. PP 289.4
Rozhodnutie, že Izrael v nasledujúcich štyridsiatich rokoch nesmie vojsť do Kanaánu, bolo pre Mojžiša a Árona, Káleba a Józuu trpkým sklamaním. Oni však Božie rozhodnutie prijali bez reptania. Tí však, čo predtým na Božie zaobchádzanie s ľudom reptali a vraveli, že sa vrátia do Egypta, začali teraz vzdychať a nariekať nad požehnaním, ktorým pohrdli. Predtým nemali príčinu reptať, no teraz im Boh dal skutočný dôvod na bedákanie. Keby sa boli kajúcne trápili nad svojím hriechom, keď si ho jasne uvedomili, taký rozsudok nemusel byť vynesený. Oni však žialili nad rozsudkom. Ich žiaľ nebol kajúcny, a preto nemohli očakávať zmenu rozsudku. PP 290.1
Celú noc preplakali. S ránom im však svitla určitá nádej. Rozhodli sa napraviť svoju ustrašenosť. Keď im Boh kázal vstať a zmocniť sa krajiny, príkaz odmietli; keď potom kázal ustúpiť, znova sa zdráhali. Teraz sa rozhodli, že krajiny sa zmocnia a ovládnu ju. Nazdávali sa, že Boh im toto počínanie schváli a svoj zámer s nimi zmení. PP 290.2
Boh im dal výhradné právo, ba povinnosť dobyť krajinu v určený čas. Pre ich svojvôľu ich však tohto práva zbavil. Satan dosiahol svoje a zabránil im vojsť do Kanaánu. Teraz však na nich naliehal, aby napriek Božiemu zákazu urobili, čo urobiť odmietli vtedy, keď to Boh od nich výslovne žiadal. Veľký zvodca zvíťazil, keď ich zviedol k vzbure aj druhýkrát. Predtým neverili, že Boh ich úsilie o dobytie Kanaánu mocne podporí, teraz sa znova chceli spoľahnúť na vlastnú silu v nádeji, že dielo sa im zdarí aj bez Božej pomoci. Volali: „Prehrešili sme sa proti Hospodinovi. Vystúpime a budeme bojovať celkom tak, ako nám rozkázal Hospodin, náš Boh!“ 5. Mojžišova 1,41. Tak strašne ich zaslepil hriech. Hospodin im neprikázal „vystúpiť a bojovať“. Boh nechcel, aby krajinu získali bojom, ale presným plnením jeho príkazov. PP 290.3
Aj keď sa v srdci nezmenili, predsa len pochopili, aká hriešna a nerozumná bola ich vzbura, keď vypočuli a uverili vyzvedačom. Teraz si uvedomovali prednosti požehnania, ktorým tak nerozvážne pohrdli. Presvedčili sa, že svojou nedôverou sa pripravili o Kanaán. Vyhlásili: „Prehrešili sme sa,“ čím doznali, že chyby sa dopustili sami, nie Boh, ktorého tak hriešne obviňovali, že dané sľuby neplní. Aj keď ich vyznanie nebolo výrazom pravej ľútosti, dosvedčilo, že Boh s nimi zaobchádzal spravodlivo. PP 290.4
Hospodin sa aj dnes správa k ľuďom tak, že nakoniec doznajú jeho spravodlivosť, a tým zvelebia jeho meno. Mnohí ho síce zdanlivo milujú, no repcú na jeho prozreteľnosť, neveria jeho zasľúbeniam a poddávajú sa pokušeniu. Tým podporujú snahu padlých anjelov mariť Božie zámery. Hospodin ich často privádza k tomu, aby si svoj hriech uvedomili a uznali svoje hriešne počínanie i Božiu spravodlivosť a milosrdenstvo, aj keď pritom necítia pravú ľútosť. Boh necháva pôsobiť dobro i zlo, aby sa v ich boji prejavilo dielo temných síl. Aj keď sa duch, ktorý zvádzal k zlu, nezmení, dochádza k priznaniu, ktoré očistí Božiu česť a ospravedlní Božích verných zástancov, ktorí boli osočovaní a nepochopení. Tak to bude aj pri konečnom prejave Božieho hnevu. Keď „prichádza Pán s desaťtisícami svojich svätých, aby vykonal súd nad všetkými a usvedčil ich zo všetkých skutkov ich bezbožnosti, ktoré konali bezbožne“. Júdu 1,14.15. Každý hriešnik si uvedomí a uzná spravodlivosť svojho odsúdenia. PP 290.5
Izraelci sa chystali dobyť Kanaán bez ohľadu na Boží súhlas. Zdalo sa im, že sú dobre vyzbrojení a na boj dostatočne pripravení. Boh a jeho verní služobníci videli ich veľké slabiny. Keď takmer o štyridsať rokov neskôr Hospodin Izraelcom prikázal, aby sa zmocnili Jericha, sľúbil im, že pôjde s nimi. Pred ich vojskom nosiči niesli truhlu zmluvy, v ktorej bol Boží zákon. Boh sám ustanovil veliteľov, ktorí pod jeho dohľadom usmerňovali pohyb vojska. Pod takým vedením nemohli prehrať. Teraz však zaútočili na nepriateľské vojsko napriek Božiemu zákazu i napriek rozkazu svojich vodcov, bez truhly zmluvy a bez Mojžiša. PP 291.1
Keď trúby oznámili nástup, Mojžiš sa ponáhľal k nim s výstrahou: „Prečo prestupujete rozkaz Hospodinov? Nepodarí sa to! Nevystupujte hore, lebo Hospodin nie je vo vašom strede; inak utrpíte porážku pred svojimi nepriateľmi! Veď tam pred vami sú Amálekovci a Kanaánci a vy padnete mečom.“ 4. Mojžišova 14,41-43. PP 291.2
Kanaánci počuli o tajuplnej moci, ktorá chráni Izraelcov a dozvedeli sa aj o divoch, ktoré im v minulosti pomohli. Preto teraz zoskupili veľkú armádu, aby nápor votrelcov odrazili. Izraelské vojsko však nemalo veliteľa a neobrátilo sa k Bohu s prosbou o víťazstvo. Vojaci sa odhodlali k boju v zúfalej túžbe buď zmeniť svoj údel, alebo zomrieť v boji. Na boj síce neboli vycvičení, dúfali však, že náhlym a prudkým útokom zlomia všetok odpor. Spoliehali sa na svoju početnú prevahu a dobrú výzbroj. Vyzývavo podnecovali nepriateľa, ktorý sa neodvažoval napadnúť ich. PP 291.3
Kanaánci zaujali bojové postavenie na ťažko prístupnej náhornej rovine s príkrymi a nebezpečnými skalnými úbočiami. Veľké množstvo Izraelcov im mohlo pripraviť strašnú porážku. Tí však vystupovali po horských chodníkoch, zhora vystavení smrtonosným strelám nepriateľov. Mohutné balvany, ktoré Kanaánci zhadzovali na útočiacich, zanechávali po sebe krvavé stopy zabitých obetí. Tí, ktorí sa hore predsa len dostali, boli výstupom tak vyčerpaní, že nepriateľ ich ľahko premohol. Bojisko bolo pokryté mŕtvolami. Straty Izraelcov boli veľké a ich vojsko rozdrvené. Výsledkom ich odbojného pokusu bola porážka a smrť. PP 291.4
Keď sa nakoniec po neúspešnom dobýjaní náhornej roviny pozostalí vrátili, „plakali pred Hospodinom, ale Hospodin nepočúval“ na ich hlas (5. Mojžišova 1,45). Nepriatelia, ktorí predtým s obavou očakávali príchod mohutných zástupov Izraela, svojím skvelým víťazstvom získali sebadôveru a istotu, že tento ľud môžu poraziť. Všetky správy o divoch, ktoré Boh vykonal pre svoj národ, teraz pokladali za nepravdivé a nemusia sa ich teda báť. Táto prvá porážka Izraelcov dodala Kanaáncom odvahu a rozhodnosť a výrazne sťažila dobytie krajiny. Izraelci nemali iné východisko, len ustúpiť víťaznému nepriateľovi na púšť, o ktorej vedeli, že celému pokoleniu musí byť hrobom. PP 292.1