Po víťazstve pri Bét-Choróne si Izraelci zakrátko podmanili celý južný Kanaán. „Porazil Józua celú krajinu: pohorie i Negeb, Nížinu a svahy... A všetkých tých kráľov i s ich krajinami zaujal Józua naraz, lebo Hospodin, Boh Izraela, bojoval za Izrael. Potom sa vrátil Józua a celý Izrael s ním do tábora v Gilgále.“ Józua 10,40.42.43. PP 380.1
Severné palestínske kmene, prestrašené úspechmi izraelského vojska, sa zjednotili proti Izraelcom a náčelníkom tohto spojenectva sa stal Jabín, kráľ Chacóra, územia ležiaceho západne od Merómskeho jazera. „Tí vyšli s celými svojimi tábormi!“ Armáda bola oveľa väčšia, než s akou sa Izraelci v Kanaáne stretli – „národ tak početný ako piesok na brehu morskom, s veľmi veľkým množstvom koní a vozov. Všetci títo králi sa spojili, prišli a utáborili sa pri vodách Merómskych, aby bojovali s Izraelom“. Hospodin opäť povzbudil Józuu: „Neboj sa ich, lebo zajtra o tomto čase dám všetkých ako pobitých pred Izrael.“ Józua 11,4-6. PP 380.2
Neďaleko Merómskych vôd napadol Józua tábor spojencov a ich vojská rozohnal. „Hospodin dal ich Izraelcom do rúk, tí ich porazili a prenasledovali... a nenechali nikoho, kto by mohol ujsť.“ Józua 11,8. Vozy a kone, pýchu Kanaáncov, si Izraelci nesmeli ponechať. Na Boží rozkaz bolo treba vozy spáliť a kone ochromiť, aby sa už v boji nedali použiť. Izraelci sa mali spoľahnúť len na „Hospodina, Boha Izraela“ a nie na vozy a kone. PP 380.3
Izraelské voje dobýjali jedno mesto za druhým. Spojeneckú pevnosť Chacór vypálili. Vojna trvala niekoľko rokov, no nakoniec sa vládcom Kanaánu stal Józua. „Krajina mala pokoj od vojny.“ Józua 11,23. PP 380.4
Aj keď moc Kanaáncov bola zlomená, celkom porazení ešte neboli. Úrodnú nížinu pozdĺž morského pobrežia ešte stále ovládali Filištínci; a severne od nich bývali Sidónci, ktorí vládli aj v Libanone. Nepriatelia Izraela ovládali aj južnú oblasť Kanaánu pri egyptských hraniciach. PP 380.5
Józua však už vo vojne nepokračoval. Skôr však, ako sa zriekne velenia a prestane byť vodcom Izraelcov, musí splniť inú dôležitú úlohu. Celú krajinu, územie obsadené i dosiaľ neovládané, bolo treba rozdeliť medzi jednotlivé kmene. Povinnosťou každého kmeňa bude čím skôr si obsadiť určené dedičstvo. Ak ľud zostane Bohu verný, Hospodin vyženie nepriateľov z krajiny. Ak Izraelci budú verne zachovávať Božiu zmluvu, podľa Božieho prísľubu dostanú ešte viac územia. PP 380.6
Krajinu mal rozdeliť Józua a Eleázar, najvyšší kňaz a náčelník kmeňov. Dedičné vlastníctvo jednotlivých kmeňov sa určilo losovaním. Hranice územia jednotlivých kmeňov po dobytí Kanaánu vopred určil Mojžiš, keď z každého kmeňa vybral jedno knieža, ktoré malo na rozdelenie dohliadať. Do losovania nebol zahrnutý kmeň Lévijcov, lebo mu bola zverená služba v svätostánku; no predsa len dostal štyridsaťosem miest v rôznych častiach krajiny na bývanie. PP 381.1
Ešte pred začiatkom rozdeľovania krajiny vystúpil Káleb v sprievode náčelníkov svojho kmeňa so zvláštnou prosbou. Káleb bol teraz okrem Józuu najstarším Izraelcom; len oni dvaja z dvanástich vyzvedačov priniesli svojho času dobré správy zo zasľúbenej krajiny a povzbudzovali ľud, aby sa rozhodol vyjsť a v Božom mene sa jej zmocnil. Káleb teraz pripomenul Józuovi prísľub, ktorý vtedy dostal ako odmenu za svoju vernosť: „Zem, po ktorej kráčala tvoja noha, bude tebe i tvojim synom naveky dedičným vlastníctvom, lebo si sa celkom pridŕžal Hospodina, svojho Boha.“ Józua 14,9. Za dedičné vlastníctvo si žiadal Chebrón. V tomto kraji pred dávnymi vekmi býval Abrahám, Izák a Jákob a v machpelskej jaskyni sú všetci pochovaní. Chebrón bol sídlom obávaných Anákovcov, ktorých obrovitý vzrast vyzvedačov natoľko vyľakal, že zlomil odvahu celého Izraela, keď mal dobyť krajinu. Káleb si práve toto územie vybral za svoje dedičné vlastníctvo vo viere v Božiu moc. PP 381.2
Povedal: „Teraz však Hospodin ma zachoval nažive, ako bol sľúbil. Už je štyridsaťpäť rokov odvtedy, ako to zasľúbil Mojžišovi..., a teraz mám osemdesiatpäť rokov. Ešte aj dnes som taký silný ako v ten deň, keď ma Mojžiš vyslal; aká bola moja sila vtedy, tak je aj dnes do boja vychádzať i vchádzať. Preto teraz daj mi toto pohorie, o ktorom Hospodin hovoril v onen deň, lebo sám si počul v ten deň, že sú tam Anákovci a veľké opevnené mestá. Azda bude Hospodin so mnou a vyženiem ich, ako hovoril Hospodin.“ Józua 14,10-12. Túto žiadosť podporili kmeňoví predáci Júdovho pokolenia. Káleb, ktorý bol vybraný zo svojho kmeňa, aby bol pri rozdeľovaní zeme, sám sa rozhodol pozvať popredných mužov svojho kmeňa, aby s ním predniesli túto žiadosť, aby sa azda nezdalo, že svoju moc využíva na svoj prospech. PP 381.3
Kálebovej žiadosti sa bez prieťahov vyhovelo. Nikomu spoľahlivejšiemu nemohlo byť zverené dobytie tejto pevnosti obrov. „Nato ho Józua požehnal a dal Chebrón za dedičné vlastníctvo Kálebovi, synovi Jefunneho..., pretože sa celkom pridŕžal Hospodina, Boha Izraela.“ Józua 14,13.14. Káleb veril aj teraz, práve tak neochvejne ako pred rokmi, keď odporoval zlým správam vyzvedačov. Uveril Božiemu zasľúbeniu, že Hospodin dá Kanaán svojmu ľudu a touto vierou sa bezvýhradne pridŕžal Hospodina. S vyvoleným ľudom musel znášať utrpenie dlhého putovania púšťou a s previnilcami prežívať sklamania a útrapy. No nesťažoval sa; naopak, velebil Božie milosrdenstvo, že ho na púšti zachovalo pri živote, keď ostatní hynuli. Pri všetkých nebezpečenstvách, ťažkostiach a útrapách na spoločnej ceste púšťou, ako aj počas bojov pri vstupe do Kanaánu ho chránil sám Hospodin a teraz, vyše osemdesiatročný bol ešte stále svieži a plný života. Nežiadal si územie už dobyté, ale kraj, ktorý vyzvedači pokladali za celkom nedobytný. S Božou pomocou si chcel vybojovať dedičstvo tam, kde sila obrov ochromila vieru Izraelcov. Tento údel si Káleb nežiadal z túžby po bohatstve či poctách. Odvážny bojovník chcel dať ľudu príklad, ako uctiť Boha a izraelským kmeňom dodať odvahu k víťazstvu nad krajinou, ktorú ich otcovia pokladali za nedobytnú. PP 381.4
Káleb dostal dedičstvo, po ktorom štyridsať rokov túžil, a v dôvere, že Boh mu pomôže, „vyhnal odtiaľ troch synov Anákových“. Józua 15,14. Horlivosť ho neopustila ani keď získal pôdu pre seba i pre svoju rodinu. Starobu netrávil v nejakom pohodlí svojho dedičstva, ale ďalej bojoval za blaho národa a pre Božiu slávu. PP 382.1
Zbabelci a buriči zahynuli na púšti, verní vyzvedači jedli hrozná Eškólu. Každý dostal podľa svojej viery. Neveriacim sa ich obavy splnili. Napriek Božiemu zasľúbeniu tvrdili, že do Kanaánu sa nemôžu dostať – a ani sa doň nedostali. Tí však, čo Bohu dôverovali bez ohľadu na ťažkosti, ktorým bolo treba odolávať, a čo sa spoliehali na silu svojho všemohúceho Panovníka, tí do zasľúbenej krajiny prišli. Títo spravodliví „vierou dobývali kráľovstvá... unikali ostriu meča, z nevládnych sa stávali mocnými, mužneli v boji, na útek zaháňali cudzie šíky“. Židom 11,33.34. „Tým víťazstvom, ktoré premohlo svet, je naša viera.“ 1. Jána 5,4. PP 382.2
Celkom iného ducha než Kálebovho pri rozdeľovaní krajiny prezrádzala žiadosť Jozefových synov z kmeňa Efrajimovho a z polovice kmeňa Menaššeho. Vzhľadom na väčší počet svojich príslušníkov žiadali dvojnásobný podiel. Oba kmene dostali to najbohatšie územie z celej krajiny, kam patrila aj úrodná Šáronská rovina. Kanaánci však stále ovládali mnohé dôležité mestá tejto roviny a oba kmene sa ľakali bojov a nebezpečenstiev, ktoré by bolo treba podstúpiť pri dobýjaní týchto oblastí. Preto žiadali, aby dodatočný podiel dostali v oblasti už dobytej. Keďže kmeň Efrajim bol jedným z najväčších izraelských kmeňov a sám Józua pochádzal z neho, príslušníci tohto kmeňa usúdili, že akosi samozrejme si smú nárokovať zvláštnu výhodu. Vraveli: „Prečo si nám dal do dedičného vlastníctva jeden podiel a jednu čiastku? Veď my sme veľký národ.“ Józua 17,14. Vodcova prísna a neoblomná spravodlivosť nepoznala nijakú výnimku. Józua im odpovedal: „Keď ste veľký národ, vystúpte do lesa a klčujte zem v krajine Perizejcov a Refáovcov, ak vám je pohorie Efrajim pritesné.“ Józua 17,15. PP 382.3
Z ich odpovede bola zrejmá príčina sťažnosti. Chýbala im viera a odvaha vyhnať Kanaáncov. Povedali: „Pohorie nám nestačí, všetci Kanaánci bývajú v údolí, majú železné vozy.“ Józua 17,16. PP 383.1
Boh sľúbil Izraelcom svoju pomoc a keby Efrajimovci mali Kálebovu odvahu a vieru, nepremohol by ich nijaký nepriateľ. Ich zjavnej túžbe vyhnúť sa útrapám a nebezpečenstvu, však Józua rázne odolal. Povedal: „Si početný národ a máš veľkú silu..., vyženieš Kanaáncov, hoci majú železné vozy a sú silní.“ Józua 17,17.18. Ich uvedené dôvody sa obrátili proti nim. Ak ich je mnoho, ako sami tvrdia, potom si musia vedieť poradiť aj sami, ako ich bratia. S Božou pomocou sa nemusia obávať železných vozov. PP 383.2
Gilgál bol až dosiaľ hlavným sídlom národa a tu stál aj svätostánok. Teraz sa však mal presťahovať na trvalé miesto. Bolo ním Šílo, mesto ležiace v dedičnom vlastníctve Efrajimovcov. Toto mesto v strede krajiny bolo ľahko dostupné všetkým kmeňom. Veriacich už nebudú nepriatelia znepokojovať, lebo túto oblasť krajiny Izraelci celkom ovládli. „Celý zbor Izraelcov zhromaždil sa do Šíla a postavil im svätostánok.“ Józua 18,1. Pri sťahovaní svätostánku išli s ním aj kmene, ktoré v Gilgále ešte táborili, do Šíla a postavili si pri ňom stany. Bývali tam, kým sa nerozišli do svojich sídiel. PP 383.3
Tristo rokov zostala truhla zmluvy v Šíle, kým sa Éliho vinou nedostala do rúk Filištíncov, ktorí toto mesto zbúrali. Truhla zmluvy sa späť už nikdy nevrátila. Keď sa bohoslužby začali konať v jeruzalemskom chráme, Šílo stratilo význam. O jeho zašlej sláve svedčia už len ruiny. Neskôr sa údel tohto mesta stal výstražným príkladom Jeruzalemu. Hospodin ústami proroka Jeremiáša povedal: „Choďte k môjmu posvätnému miestu, ktoré bolo v Šíle, kde som sprvoti pripravil príbytok svojmu menu, a pozrite, čo som s ním urobil pre zlotu svojho ľudu, Izraela... urobím so svojím domom... a s miestom, ktoré som dal vám a vašim otcom, ako som urobil so Šílom.“ Jeremiáš 7,12.14. PP 383.4
Keď Izraelci skončili prideľovanie krajiny do vlastníctva a každý kmeň dostal svoje dedičstvo, Józua vyslovil svoj nárok. Podobne ako Káleb aj Józua dostal zvláštny prísľub dedičstva, no nežiadal si rozsiahle územie, chcel len jediné miesto. „Dali mu mesto, ktoré si žiadal... postavil mesto a osadil sa v ňom.“ Józua 19,50. Mesto dostalo meno Timnat-Serach (Zostatok) na trvalú pamiatku šľachetnosti a nezištnosti dobyvateľa, ktorý vyslovil svoj nárok až po uspokojení aj toho najmenšieho zo svojho národa namiesto toho, aby si z dobytej koristi privlastnil to najlepšie. PP 384.1
Šesť miest pridelených Lévijcom – tri mestá na jednej a tri mestá na druhej strane Jordána – bolo určených za útočiská pre tých, čo zabili človeka. Zriadenie takých miest nariadil Mojžiš; mal sa tam „utiecť vrah, ktorý neúmyselne niekoho zabil. Tie mestá vám budú útočiskom pred pomstiteľom krvi, aby vrah nezomrel prv, ako sa postaví pred zbor na súd.“ 4. Mojžišova 35,11.12. Týmto milosrdným opatrením bol vrah chránený pred krvnou pomstou. Podľa starého zvyku mal vraha potrestať najbližší príbuzný alebo dedič zavraždeného. V prípade zrejmej viny nebolo treba čakať na súdne prejednanie. Pomstiteľ mohol zločinca prenasledovať a zabiť, kdekoľvek ho zastihol. Hospodin nehodlal v tej dobe tento zvyk zrušiť, urobil však bezpečnostné opatrenie v záujme tých, čo niekoho zabili neúmyselne. PP 384.2
Útočiskové mestá boli vybrané tak, aby prístup k nim bol možný z každého miesta krajiny za pol dňa. Cesty, ktoré k nim viedli, sa mali udržiavať v dobrom stave. Povedľa ciest museli byť návestidlá s veľkým, zreteľným nápisom „útočisko“, aby sa utečenec nemusel ani na chvíľu zdržať. Toto opatrenie mohol použiť každý – Izraelec, cudzinec či usadlík. Nevinný nesmel byť unáhlene usmrtený; vinník však nesmel uniknúť trestu. Príslušné úrady museli dôkladne prešetriť každý prípad. Ak sa dokázalo, že utečenec vraždu nespáchal úmyselne, bol v meste chránený. Vinník bol však odovzdaný pomstiteľovi. Kto mal nárok na ochranu, mal ju len pod podmienkou, že zostane v meste. Ak niekto z nich stanovený priestor opustil, pomstiteľ ho mohol chytiť a zabiť, lebo nedbal na Božie ustanovenie. Pri smrti veľkňaza sa mohol z útočiska každý rozhodnúť pre návrat domov. PP 384.3
Pri pojednávaní však na odsúdenie obvineného z vraždy nestačila výpoveď jedného svedka, aj keby okolnosti svedčili proti nemu. Hospodinov príkaz znel: „Ktokoľvek zabije človeka, podľa svedectva svedkov má byť vrah vydaný na smrť, avšak jeden svedok nemôže vypovedať proti nikomu tak, aby ten bol vydaný na smrť.“ 4. Mojžišova 35,30. Tieto predpisy dal Izraelcom prostredníctvom Mojžiša vlastne sám večný Boží Syn, ktorý po príchode na zem poúčal svojich učeníkov, ako majú zaobchádzať s blúdiacimi. Božský Učiteľ im zopakoval príkaz, že na oslobodenie či odsúdenie človeka svedectvo jedného svedka nestačí. Sporné otázky nemožno rozriešiť na základe názoru či mienky jedného človeka. V každom podobnom prípade musia svedčiť najmenej dvaja ľudia a spoločne niesť zodpovednosť, „aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov“. Matúš 18,16. PP 384.4
Človeka obvineného a usvedčeného z vraždy nemožno zachrániť nijakým odškodným alebo výkupným. „Ak niekto prelieva ľudskú krv, tomu nech človek preleje jeho krv.“ 1. Mojžišova 9,6. „Nesmiete prijať výkupné za život vraha, ktorý je hoden smrti, ale musí byť vydaný na smrť.“ 4. Mojžišova 35,31. Boží príkaz znel: „I od môjho oltára ho odtrhni, nech zomrie.“ (2. Mojžišova 21,14); „pre krajinu nemožno získať zmierenie za krv v nej rozlatu, iba krvou toho, kto ju vylial.“ 4. Mojžišova 35,33. V záujme bezpečnosti národa a zachovania jeho čistoty musela byť vina vraždy prísne potrestaná. Ľudský život, ktorý môže dať len Boh, treba pokladať za svätý. PP 385.1
Útočiskové mestá boli zriadené pre Izraelcov a sú symbolom útočiska, ktoré zabezpečuje Kristus. Láskyplný Boží Syn, ktorý v dávnej dobe tieto časné útočiskové mestá ustanovil, ponúka priestupníkom Božieho zákona bezpečnú ochranu na základe svojej preliatej krvi. V ňom môžu nájsť útočisko pred „druhou smrťou“. Nijaká moc nemôže z Kristovej ruky vytrhnúť tých, čo uňho hľadajú odpustenie. „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ „A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?“, aby sme „mali silné povzbudenie my, čo sme našli útočisko v tom, že dosiahneme ponúknutú nádej“. Rimanom 8,1.34; Židom 6,18. PP 385.2
Kto utekal do útočiska, nesmel váhať; bezodkladne musel opustiť rodinu i zamestnanie. Nesmel sa zdržiavať lúčením so svojimi milými. V ohrození svojho života musel obetovať všetko a sledovať jediný cieľ – čím skôr sa dostať do bezpečia. Nesmel myslieť na únavu ani na prekážky. Utečenec nesmel ani na chvíľu poľaviť v úsilí, kým sa nedostal za múry mesta. PP 385.3
Kým hriešnik nenájde útočisko v Kristovi, hrozí mu trest večnej smrti. Ako otáľanie či nedbalosť mohli utečenca olúpiť o jeho jedinú nádej na zachovanie života, tak váhavosť a ľahostajnosť môžu človeka priviesť do záhuby. Veľký nepriateľ, satan, sleduje každého priestupníka Božieho svätého zákona a kto si neuvedomuje nebezpečenstvo a opravdivo nehľadá záchranu vo večnom Útočisku, stane sa korisťou nepriateľa. PP 385.4
Kedykoľvek chránenec opustil útočiskové mesto, právo nad ním prevzal pomstiteľ. Ľud sa mal naučiť vo vlastnom záujme zachovávať bezpečnostné ustanovenia večnej Prozreteľnosti. Nestačí, aby hriešnik veril, že pre Kristove zásluhy má hriechy odpustené, ale vierou a poslušnosťou musí v Kristovi zostávať. „Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov“ Židom 10,26.27. PP 386.1
Dva izraelské kmene, Rúbenovci a Gádovci, i polovica kmeňa Menašše, dostali svoje dedičstvo skôr, než prekročili Jordán. Šíre náhorné planiny a hojnosť lesov v Gileáde a v Bášane poskytovali týmto pastierskym kmeňom pre ich stáda rozsiahle pastviny, akých v Kanaáne nikdy nebolo. Tieto kmene sa rozhodli, že sa usadia práve tu. Zaviazali sa, že dodajú príslušný počet ozbrojencov, ktorí budú sprevádzať ich bratov cez Jordán a s nimi sa zúčastnia bojov, kým aj oni nebudú mať svoje dedičstvo. Tento sľub verne splnili. Keď desať kmeňov vtrhlo do Kanaánu „Rúbenovci a Gádovci i polovica kmeňa Menaššeho... asi štyridsaťtisíc ozbrojencov tiahlo pred Hospodinom do boja na jerišské stráne.“ Józua 4,12.13. Celé roky statočne bojovali po boku svojich bratov. Potom prišiel čas návratu do vlastnej krajiny. Ako sa spolu s bratmi zúčastnili bojov, tak sa podelili aj o korisť. Vrátili sa „s bohatými pokladmi a s veľmi mnohým dobytkom, so striebrom, zlatom, bronzom, železom a s veľkým množstvom šiat“. Józua 22,8. PP 386.2
Teraz mali bývať v určitej vzdialenosti od Hospodinovho svätostánku. Ich odchod Józuu znepokojil a napĺňal obavou; vedel totiž, že vo svojom osamelom kočovnom živote budú v silnom pokušení prepadnúť zvyklostiam pohraničných pohanských kmeňov. PP 386.3
Zatiaľ čo Józuu a ostatných vodcov ľudu tiesnili zlé predtuchy, začali prichádzať podivné správy. Na brehu Jordána, neďaleko miesta, kde Izraelci tak zázračne prekročili rieku, dva kmene a polovica tretieho postavili veľký oltár, podobný obetnému oltáru v Šíle. Zavádzanie iných bohoslužieb, než aké sa konali vo svätostánku, Boží zákon pod trestom smrti zakazoval. Ak by tento oltár plnil tento účel a neodstránili by ho, mohol by odviesť ľudí od pravej viery. PP 386.4
Predstavitelia ľudu sa zišli v Šíle a v zápale horlivosti a pohŕdania navrhovali, aby sa proti priestupníkom zakročilo vojensky. Podľa názorov rozvážnejších účastníkov sa však rozhodlo, že najprv pôjdu k týmto kmeňom a požiadajú ich, aby svoje počínanie vysvetlili. Z každého kmeňa vybrali jedno knieža a za ich náčelníka určili Pinchása, ktorý sa vyznamenal horlivosťou proti uctievaniu Baál-Peóra. PP 386.5
Dva a pol kmeňa urobilo chybu, keď bez vysvetlenia konali tak, že ich počin vyvolal také vážne podozrenie. Vyslaní muži sa nazdávali, že ich bratia sa previnili, a preto ich zahrnuli ostrými výčitkami. Obvinili ich zo vzbury proti Hospodinovi a pripomenuli im, aké rany postihli Izraelcov, keď sa pripojili k uctievaniu Baál-Peóra. Pinchás navrhol Gádovcom a Rúbenovcom, že môžu dostať dedičstvo medzi svojimi bratmi na druhej strane Jordána, ak nie sú ochotní bývať v tejto krajine bez obetného oltára. PP 387.1
Obvinení vyslancom vysvetlili, že ich oltár nebol určený na obetovanie, ale na svedectvo, že veria rovnako ako ich bratia v Kanaáne, napriek tomu, že ich delí rieka. V obave, že by ich deti mohli v budúcnosti na svätostánok zabudnúť a odlúčiť sa od Izraela, tento oltár, postavený podľa vzoru v Šíle, im mal pripomínať, že aj jeho stavitelia vyznávali živého Boha. PP 387.2
Vyslanci prijali toto vysvetlenie s veľkou radosťou. Hneď sa vrátili a oznámili to tým, čo ich poslali. Pomyslenie na vojnu bolo zažehnané a celý národ sa opäť zaradoval a velebil Boha. PP 387.3
Potom Gádovi a Rúbenovi synovia vyryli do svojho oltára nápis, ktorý oznamoval, prečo bol oltár postavený: „Bude svedkom medzi nami, že Hospodin je Boh.“ Józua 22,34. Tak sa snažili predísť budúcemu nedorozumeniu a odstrániť možnú príčinu pokušenia. PP 387.4
Vážne znepokojenie môže vzniknúť z číreho nedorozumenia, a to aj u tých, ktorých pudia tie najšľachetnejšie pohnútky. Nedostatok pochopenia a znášanlivosti môže mať vážne následky. Príslušníci desiatich kmeňov si pripomenuli, ako ich v Achánovom prípade Boh potrestal, že neboli dosť bdelí a páchané hriechy neodhalili. Teraz boli rozhodnutí konať rázne a rozhodne. V snahe vyhnúť sa prvej chybe, dopustili sa druhej krajnosti. Namiesto toho, aby sa zdvorilo spýtali a hľadali pravdu, zahrnuli svojich bratov výčitkami a odsúdili ich. Keby boli Gádovci a Rúbenovci odpovedali tak ako oni, musel by sa začať boj. Je správne, ak sa proti hriechu zakročí rozhodne, no na druhej strane sa treba vyhnúť unáhlenému odsúdeniu a bezdôvodnému podozreniu. PP 387.5
Mnohí ťažko znášajú akúkoľvek výčitku, no sami prísne posudzujú tých, o ktorých si myslia, že konajú nesprávne. Karhanie a výčitky ešte nikomu nevyvrátili nesprávny názor, mnohých odvádzajú od správnej cesty a zatvrdzujú im srdce. Prívetivosť, priateľské a zhovievavé správanie môže blúdiacich zachrániť a predísť mnohým hriechom. PP 387.6
Múdrosť, akú prejavili Rúbenovi potomkovia a ich druhovia, je hodná nasledovania. Ich úprimná snaha zachovať pravú vieru bola však nepochopená a ostro odsúdená. Skôr než sa začali obhajovať, pokojne a trpezlivo vypočuli obvinenia zo strany svojich bratov. Potom objasnili svoje pohnútky a dokázali svoju nevinu. Tým sa im podarilo priateľsky urovnať rozpor, ktorý mohol mať vážne následky. PP 388.1
Kto je v práve, ten môže zachovať pokoj a rozvahu aj v paľbe falošných obvinení. Keďže Boh pozná ľudské nesprávne chápanie i mylné výklady, s dôverou môžeme všetko zveriť do Božích rúk. Boh určite obháji tých, čo mu dôverujú; práve tak určite, ako vyšetril vinu Achánovu. Tí, ktorých vedie Kristov duch, budú preniknutí láskou, ktorá je trpezlivá a dobrotivá. Boh chce, aby medzi jeho ľudom vládla svornosť a bratská láska. Kristus sa pred svojou smrťou na kríži modlil, aby jeho učeníci boli jednotní, ako je on jedno so svojím Otcom, aby svet uveril, že ho poslal Boh. Táto dojímavá, obdivuhodná modlitba je aktuálna v každej dobe, teda platná aj dnes. Znie: „Neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa.“ Ján 17,20. Naším cieľom musí byť jednota, ktorá nás nežiada zrieknuť sa čo i jedinej zásady viery. Taká jednota je dôkazom, že sme Kristovými učeníkmi. Ježiš povedal: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ Ján 13,35. Apoštol Peter nabáda: „Buďte všetci jednomyseľní, súcitní, bratsky sa milujte! Buďte milosrdní a pokorní! Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania.“ 1. Petra 3,8.9. PP 388.2