Absolónova porážka nepriniesla kráľovstvu okamžitý mier. K vzbure sa pridala tak veľká časť národa, že Dávid sa nemohol vrátiť do hlavného mesta a znova sa ujať moci, kým ho k tomu nevyzvú kmene. Tie však v nastalom zmätku po Absolónovej porážke nevedeli kráľa bezodkladne a rozhodne povolať späť na trón. Keď sa k tomu nakoniec Júdov kmeň rozhodol, podnietilo to nevraživosť ostatných kmeňov a vyvolalo nové povstanie. To však bolo rýchlo potlačené a do Izraela sa vrátil mier a pokoj. PP 568.1
Dávidov prípad je jedným z najpôsobivejších svedectiev o tom, aké nebezpečenstvá ohrozujú človeka. Je to moc, bohatstvo a svetské pocty, teda všetko, po čom ľudia najviac túžia. Len málokto by s podobnými skúsenosťami, aké získal Dávid, bol lepšie pripravený na to, aby v takej skúške obstál. Dlhoročný pastiersky život ho naučil skromnosti, trpezlivosti a starostlivosti o stáda. Stykom s prírodou v samote pahorkov sa rozvíjalo jeho básnické a hudobné nadanie. Tam rozmýšľal o Stvoriteľovi a o jeho diele. V pustatine sa naučil dodržiavať stanovený poriadok, poznal sebazapieranie a nadobudol odvahu, silu a trpezlivú dôveru v Boha. Takouto prípravou viedol Hospodin Dávida na trón Izraela. Dávid poznal jedinečné prejavy Božej lásky. Duch Boží ho štedro obdaril. Na Saulovom príklade poznal, aká bezcenná je ľudská múdrosť, ak sa neopiera o múdrosť Božiu. A predsa mocenské úspechy a sláva ho natoľko zviedli, že pokušiteľ nad ním neraz zvíťazil. PP 568.2
Pri styku s pohanskými národmi neodolal túžbe napodobňovať ich zvyklosti a obyčaje a takto dosahovať svetskú slávu. Izrael sa mal presláviť ako národ Hospodinov. Len čo Izraelci spyšneli a rástlo im sebavedomie, údel Božieho národa ich už neuspokojoval. Skôr sa začali starať o svoje zaradenie medzi ostatné národy. To však nemohlo byť bez pokušenia. Snaha o rozšírenie svojho územia na úkor okolitých národov zviedla Dávida k rozhodnutiu povolávať do vojenskej služby všetkých, čo dosiahli potrebný vek, a tým zväčšiť svoju armádu. K tomuto kroku zviedla kráľa jeho pýcha a ctibažnosť, pretože výsledok sčítania mal zjavne ukázať rozdiel medzi tým, akú slabú ríšu pri nástupe na trón zdedil a ako za jeho vlády zosilnela a zbohatla. Tým sa však sebavedomie kráľa i národa ešte zvýši. V Písme čítame: „Satan povstal proti Izraelu a naviedol Dávida sčítať Izrael.“ 1. Paralipomenon 21,1. Izraelova vďaka za svoj blahobyt pod Dávidovým vedením patrila skôr Božiemu požehnaniu než schopnostiam ich kráľa či sile ich armády. Rozmach vojenskej sily tejto krajiny však musel v susedných národoch vyvolať dojem, že Izrael sa prestal spoliehať na Hospodina a odkázaný je na vlastnú armádu. PP 568.3
Pri všetkej svojej hrdosti na veľkosť a rozmach kráľovstva, Dávidov zámer tak výrazne rozšíriť vojenskú službu, Izraelcov nijako nenadchol. Izraelci neboli spokojní s pripravovaným sčítaním ľudu. Ak to dosiaľ robievali kňazi a vládni úradníci, teraz bolo treba do toho zapojiť aj dôstojníkov. Okrem toho zámer sčítania priam odporoval zásadám Božej vlády. Námietky proti nemu mal napokon aj Joáb, aj keď dovtedy vo svojom správaní nemával nijaké morálne zábrany. Teraz povedal: „Nech pridá Hospodin ku svojmu ľudu i stokrát viac, ako ho je. Beztak sú všetci, pán môj, kráľ, sluhami môjho pána. Prečo si to žiada môj pán? Prečo sa má tým Izrael previniť? Kráľov rozkaz Joába prinútil. Tak sa Joáb vybral, poprechodil celý Izrael a prišiel do Jeruzalema.“ Skôr ako sa sčítanie ľudu skončilo, Dávid sa presvedčil, že zhrešil. Kajúcne Bohu vyznal: „Veľmi som zhrešil, keď som vykonal túto vec. Odpusť však teraz vinu svojmu sluhovi; lebo som si počínal celkom bláznivo.“ Nasledujúceho rána doniesol Dávidovi posolstvo prorok Gád: „Takto vraví Hospodin: Vyber si: buď tri roky hladu, buď tri mesiace porážky pred tvojimi nepriateľmi, takže by ťa stíhal meč nepriateľov, alebo tri dni meča Hospodinovho a moru v krajine, takže by anjel Hospodinov pustošil na celom území Izraela. Teraz sa rozhodni, čo mám odkázať tomu, ktorý ma poslal.“ 1. Paralipomenon 21,3.4.8.11.12. PP 569.1
Kráľ odpovedal: „Som vo veľkých úzkostiach! Ale nech upadneme, prosím, radšej do ruky Hospodinovej, lebo je veľké jeho milosrdenstvo; len nech neupadneme do ruky ľudskej.“ 2. Samuelova 24,14. PP 569.2
Zem stihol mor, ktorému padlo za obeť sedemdesiattisíc Izraelcov. Keď sa nákaza blížila k bránam hlavného mesta, „Dávid pozdvihol oči, videl anjela Hospodinovho stáť medzi zemou a nebom s vytaseným mečom v ruke, smerujúcim na Jeruzalem. Vtedy padol Dávid i starší, odiaty vrecovinou, na tvár“. Kráľ nástojčivo prosil Boha za Izrael: „Ja som nariadil sčítať ľud. Ja som zhrešil a dopustil som sa zlého. Čo však urobilo toto stádo? Hospodine, Bože môj, nech tvoja ruka úderom zhubne zasiahne mňa a dom môjho otca, ale nie tvoj ľud.“ 1. Paralipomenon 21,16.17. PP 569.3
Sčítanie ľudu síce znepokojilo Izraelcov a vyvolalo ich nesúhlas; no tých istých hriechov, pre ktoré Dávid dal spočítať ľud, sa dopustili aj oni. Ako bol Dávid potrestaný za hriechy Absolónove, tak boli hriechy Izraelcov potrestané za chybu Dávidovu. PP 569.4
Anjel-zhubca sa zastavil pred bránami Jeruzalema a stál na vrchu Mórija, „pri humne Jebúsejca Ornána“. Na pokyn proroka vystúpil Dávid na vrch a postavil tam Hospodinovi oltár, „na ktorom prinášal spaľované obete a obete spoločenstva. Keď vzýval Hospodina, odpovedal mu ohňom z neba, ktorý zostúpil na oltár spaľovanej obete.“ 1. Paralipomenon 21,15.26. „Potom zmiloval sa Hospodin nad krajinou a odvrátila sa rana od Izraela.“ 2. Samuelova 24,25. PP 570.1
Miesto, na ktorom stál oltár, ponúkol potom Ornán kráľovi ako dar, aby bolo navždy vyhlásené za posvätnú pôdu. Kráľ sa však zdráhal prijať to ako dar. Povedal: „Odkúpim to iba za plnú hodnotu. Nevezmem predsa to, čo je tvoje, pre Hospodina, ani neprinesiem spaľovanú obeť, ktorá je zdarma. Tak dal Dávid Ornánovi za to miesto zlata vo váhe šesťsto šekelov.“ 1. Paralipomenon 21,24.25. Toto miesto, ktoré bolo pamätné tým, že na ňom Abrahám postavil oltár, aby mohol obetovať svojho syna, teraz posvätené týmto veľkým vyslobodením, neskôr zvolil Šalamún za miesto, na ktorom postavil chrám. PP 570.2
Dávidove posledné roky poznamenal ešte ďalší tieň. Mal už vtedy sedemdesiat rokov a ťažký život plný útrap, ktoré prežil na úteku a v častých bojoch, starosti a strasti neskorších rokov mu vyčerpali životnú silu. Jeho myseľ zostala síce jasná, neskalená, ale slabosť staroby a túžba po odpočinku mu bránili pohotovo postrehnúť a reagovať na to, čo sa v kráľovstve deje. V samotnej blízkosti trónu došlo znova k vzbure. Znova sa totiž prejavili následky Dávidovej otcovskej zhovievavosti. O trón sa začal horlivo uchádzať Adónija, muž „veľmi krásnej postavy“ i správania, no bol to človek ľahkomyseľný a nespoľahlivý. V mladosti ho takmer nikto neobmedzoval, lebo „jeho otec ho za celý svoj život nepokarhal: Prečo to robíš?“ 1. Kráľov 1,6. Tento muž sa teraz vzbúril proti Božej moci, pretože Boh určil za Dávidovho nástupcu na tróne Šalamúna. Šalamún mal totiž lepšie predpoklady stať sa vládcom Izraela než jeho starší brat a mal väčšie vrodené nadanie i vrúcnejšiu zbožnosť než on. Napriek tomu, že Božia voľba bola jasná a jednoznačná, Adónija nemal nedostatok stúpencov. Aj keď sa Joáb neraz previnil, dosiaľ zostával verný trónu; teraz sa však aj on pridal k vzbúrencom proti Šalamúnovi. Podobne sa rozhodol aj kňaz Ebjátar. PP 570.3
Vzbura dozrela a sprisahanci sa zišli za mestom, kde pri veľkej slávnosti hodlali vyhlásiť Adóniju za kráľa. Plány im však zmaril rýchly zásah kňaza Cádoka, proroka Nátana a Šalamúnovej matky Batšeby. Oni to oznámili kráľovi a pripomenuli mu Boží príkaz, že nástupcom na trón sa má stať Šalamún. Dávid sa hneď vzdal trónu v záujme Šalamúna, ktorý bol hneď pomazaný a vyhlásený za kráľa. Vzbura bola potlačená a jej hlavní pôvodcovia boli potrestaní smrťou. Ebjátar bol kvôli svojmu úradu i pre svoju predošlú vernosť Dávidovi ušetrený. Bol zbavený veľkňazského úradu, ktorý po ňom prevzal rod Cádoka. Joáb a Adónija zostali zatiaľ nažive, no po Dávidovej smrti ich za zločin vzbury rovnako stihla smrť. PP 570.4
Dávid sa od samého začiatku svojej vlády veľmi horlivo zaoberal jedným zo svojich prvoradých plánov, ktorým bolo vybudovanie chrámu Hospodinovi. Aj keď tento svoj zámer uskutočniť nesmel, všemožne sa snažil výstavbe napomôcť. Zhromaždil mnoho drahocenného materiálu – zlata, striebra, drahokamov rôznych farieb, mramoru a najvzácnejšieho dreva. Tento cenný poklad, ktorý pripravil, musí teraz odovzdať inému, pretože príbytok pre truhlu zmluvy, ako symbol Božej prítomnosti, bude stavať iný. PP 571.1
Keď kráľ na sklonku svojho života pociťoval blízkosť konca, zvolal izraelské kniežatá a zástupcov všetkých oblastí kráľovstva a tento poklad im odovzdal. Chcel im pritom oznámiť svoju poslednú vôľu a postarať sa o to, aby v záujme uskutočnenia tohto veľkého diela nešetrili podporou a spoločným úsilím. Všetci sa nazdávali, že Dávid sa pre svoju telesnú slabosť odovzdania tohto odkazu osobne nezúčastní, ale Hospodin doprial Dávidovi ešte potrebnú silu i nadšenie, aby napokon mohol osloviť svoj národ. Dávid povedal ľudu, že o výstavbu chrámu sa chcel postarať sám, ale že na Hospodinov príkaz bolo toto dielo zverené jeho synovi Šalamúnovi. Božie ubezpečenie znelo: „Šalamún, tvoj syn, mi postaví dom i nádvoria, lebo jeho som si vyvolil za syna a ja mu budem otcom. Jeho kráľovstvo upevním naveky, ak sa len bude pevne pridŕžať mojich prikázaní a predpisov ako dnes.“ Dávid ďalej povedal: „Teraz však pred očami celého Izraela, zhromaždenia to Hospodinovho a za prítomnosti nášho Boha vás napomínam: Zachovávajte a skúmajte všetky prikázania Hospodina, svojho Boha, aby ste mohli vlastniť tú krásnu krajinu a podržať ju ako dedičstvo pre svojich potomkov až naveky.“ 1. Paralipomenon 28,6-8. PP 571.2
Dávid z vlastnej skúsenosti musel poznať tvrdosť cesty človeka, ktorý sa odvracia od Boha. Pocítil trest za prestúpenie zákona a zberal plody hriechu. Bytostne mu šlo o to, aby vodcovia Izraela zostali Bohu verní a aby Šalamún poslúchal Boží zákon a nedopúšťal sa neprávostí, ktoré oslabili moc jeho otca, ktoré mu strpčili život a znevážili Boha. Dávid vedel, že jeho syn bude potrebovať pokorné srdce, neochvejnú vieru v Boha a stálu ostražitosť pred pokušením, ktoré bude Šalamúnovi v jeho vysokom postavení stále v pätách, pretože ľudia na takom mieste sú zvláštnym terčom satanských útokov. Svojmu synovi, ako uznanému nástupcovi na trón, Dávid povedal: „Ty však, Šalamún, syn môj, poznaj Boha svojho otca a slúž mu celým srdcom a ochotnou dušou, lebo Hospodin skúma všetky srdcia a pozná každý spôsob myslenia. Ak ho budeš hľadať, dá sa ti nájsť; ale ak ho opustíš, zavrhne ťa navždy. Pochop teda, že si ťa zvolil Hospodin, aby si mu postavil dom za svätyňu. Vzmuž sa a konaj!“ 1. Paralipomenon 28,9.10. PP 571.3
Šalamún dostal od Dávida presné pokyny o stavbe chrámu s náčrtmi každej jeho časti i všetkého bohoslužobného príslušenstva tak, ako ich z Božieho vnuknutia poznal. Šalamún bol ešte pomerne mladý a právom sa mohol obávať ťažkej zodpovednosti za výstavbu chrámu i správu Božieho ľudu. Dávid povedal svojmu synovi: „Buď zmužilý i smelý a konaj! Neboj sa a nestrachuj sa, lebo Hospodin, môj Boh bude s tebou. Nenechá ťa, ani ťa neopustí.“ 1. Paralipomenon 28,20. PP 572.1
Dávid potom celému zhromaždeniu povedal: „Môj syn Šalamún, jediný, ktorého si vyvolil Boh, je mladý a útly, práca je však veľká, lebo nie pre človeka je určený ten palác, ale pre Hospodina, Boha.“ Ďalej podrobne vymenoval, čo všetko podľa svojich možností „pripravil... pre dom svojho Boha“, a dodal: „Pretože mám záľubu v dome svojho Boha, mám ešte pre dom Boží okrem toho, čo som už pripravil pre svätyňu, zlato a striebro, ktoré mám ako osobné vlastníctvo: tritisíc talentov ofírskeho zlata, sedemtisíc talentov prečisteného striebra na poťah stien miestností.“ Zhromaždeného ľudu, ktorý priniesol svoje dobrovoľné dary, sa kráľ spýtal: „Kto je ešte ochotný dnes štedro obetovať Hospodinovi?“ 1. Paralipomenon 29,1-5. PP 572.2
Zhromaždený ľud na výzvu okamžite odpovedal. „Ochotu prejavili rodinní hodnostári, hodnostári izraelských kmeňov, tisícnici, stotníci a hodnostári v kráľovej službe. Na službu pri dome Božom odovzdali päťtisíc talentov zlata, desaťtisíc dareikov, desaťtisíc talentov striebra, osemnásťtisíc talentov bronzu a stotisíc talentov železa. Kto mal drahokamy, pridal ich k pokladu domu Hospodinovho... Ľud sa radoval z ich ochoty, lebo celým srdcom ochotne obetovali Hospodinovi. Ba i kráľ Dávid zaplesal veľkou radosťou.“ 1. Paralipomenon 29,6-9. PP 572.3
„Potom Dávid dobrorečil Hospodinovi v prítomnosti celého zhromaždenia a povedal: Požehnaný buď Hospodin, Boh Izraela, nášho otca, od vekov až naveky. Tvoja je, Hospodine, veľkosť, moc, dôstojnosť, sláva i velebnosť, veď tvoje je všetko na nebi i na zemi. Tvoje je kráľovstvo, Hospodine. Ty si ten, ktorý sa ako hlava vypína nad všetkým. Bohatstvo a česť sú od teba, ty panuješ nad všetkým. Vo svojej ruke máš silu a moc. V tvojej ruke je, či urobíš niekoho veľkým a mocným. Tak teda, Bože náš, ďakujeme ti a chválime tvoje slávne meno. Veď ani ja, ani môj ľud by sme neboli schopní priniesť toľké milodary. Veď od teba je všetko, takže z tvojej ruky sme ti dali. Lebo sme pred tebou cudzincami a usadlíkmi ako všetci naši otcovia. Naše dni na zemi sú ako tieň a bez nádeje. Hospodine, Bože náš, všetka táto hojnosť, ktorú sme pripravili, aby sme postavili dom tvojmu svätému menu, je z tvojej ruky a tvoje je všetko. Viem však, Bože môj, že skúmaš srdce a obľubuješ si úprimnosť.“ 1. Paralipomenon 29,10-17. PP 572.4
„Ja som z úprimného srdca ochotne obetoval všetko toto, ba s radosťou som teraz videl, že i tvoj ľud, tu prítomný, ochotne obetoval. Hospodine, Bože Abraháma, Izáka a Izraela, našich otcov, zachovaj to naveky ako vzor zmýšľania tvojho ľudu a pripútaj si jeho srdce. Daj môjmu synovi Šalamúnovi nenarušené srdce, aby mohol zachovávať tvoje prikázania, svedectvá i ustanovenia a vykonať všetko na stavbu paláca, pre ktorú som vykonal prípravy. Potom povedal Dávid celému zhromaždeniu: Dobrorečte Hospodinovi, svojmu Bohu! Celé zhromaždenie dobrorečilo Hospodinovi, Bohu svojich otcov a sklonilo hlavy a klaňalo sa Hospodinovi a kráľovi.“ 1. Paralipomenon 29,17-20. PP 573.1
Kráľ zhromažďoval bohatstvo na výstavbu chrámu a na jeho výzdobu s veľkým nadšením. Skladal slávne hymny, ktoré budú neskôr zapĺňať chrámový priestor. Teraz sa jeho srdce potešilo nad veľkorysou odpoveďou kniežat, otcov a šľachticov Izraela na jeho výzvu a nad prinesenými darmi, ktoré vyžaduje pripravované veľkolepé dielo. Obetovali a boli ochotní obetovať viac. K pokladu pridávali veľké dary zo svojho majetku. Dávid si hlboko uvedomoval, ako málo dáva, keď zhromažďoval svoj poklad pre Boží dom. Obzvlášť ho potešilo, keď pozoroval prejavy oddanosti šľachticov jeho kráľovstvu, ktorí ochotne odpovedali na jeho výzvu a z úprimného srdca prinášali svoje poklady Hospodinovi a oddane sa hlásili k Božej službe. Bol to však sám Boh, kto podnietil toto nadšenie vyvoleného ľudu. Velebiť treba Boha, nie človeka. Bohatstvo zeme poskytol Boh a jeho Duch prebudil v nich ochotu, aby svoje skvosty venovali na stavbu chrámu. V pozadí všetkého bol Hospodin. Keby Božia láska nebola oslovila srdcia ľudu, všetko kráľovo úsilie by bolo márne a chrám by nebol nikdy postavený. PP 573.2
Všetko, čo človek dostáva z Božej štedrosti, trvale patrí Bohu. Všetky hodnoty a všetku pozemskú krásu, ktorú Boh na zemi stvoril, zveruje človekovi na skúšku, aby sa ukázalo, ako človek miluje Boha a ako si váži jeho milosť. Či už ide o bohatstvo hmotné alebo duševné, človek má všetko priniesť k Ježišovým nohám ako dobrovoľnú obeť. Darca má potom s Dávidom povedať: „Od teba je všetko, takže z tvojej ruky sme ti dali.“ 1. Paralipomenon 29,14. PP 573.3
Keď Dávid cítil, že sa blíži smrť, neprestával myslieť na Šalamúna a na izraelské kráľovstvo, ktorého blaho veľkou mierou záviselo od vernosti kráľa. „Rozkázal svojmu synovi Šalamúnovi: Ja už odchádzam cestou každého pozemšťana, ale ty buď silný, buď mužom! Zachovávaj povinnosti voči svojmu Bohu, Hospodinovi, a kráčaj po jeho cestách, zachovávaj jeho ustanovenia, prikázania, právne nariadenia a svedectvá tak..., aby si mal úspech vo všetkom, čo budeš robiť, a všade, kdekoľvek sa obrátiš, a aby Hospodin splnil svoj sľub, ktorý mi dal: Ak si budú tvoji synovia dávať pozor na svoje cesty a budú chodiť verne predo mnou celým srdcom a celou dušou, nevyhladím mužského nástupcu z trónu Izraela.“ 1. Kráľov 2,1-4. PP 574.1
Dávidove „posledné slová“, zaznamenané v Písme, sú záverečnou piesňou, vyznaním najvznešenejších zásad a neochvejnej viery: PP 574.2
„Výrok Dávida, syna Izajovho,
výrok to muža vysoko postaveného,
pomazaného Boha Jákobovho,
milého žalmistu Izraela:
Duch Hospodinov hovorí vo mne...
kto spravodlivo panuje nad ľuďmi,
kto panuje v Božej bázni,
je ako ranné svetlo, keď slnko vychádza,
za bezoblačného rána, za jasu po daždi
vyrastá zo zeme tráva;
či nie je taký môj dom pred Bohom?
Veď dal mi večnú zmluvu,
ňou všetko upravil a zaistil
on spôsobí vzrast môjho blaha a každej mojej túžby.“
2. Samuelova 23,1-5. PP 574.3
Dávidov pád bol veľký, no jeho ľútosť bola úprimná, jeho láska vrúcna a jeho viera neochvejná. Odpustené mu boli mnohé hriechy, preto tak mnoho miloval. (Pozri Lukáš 7,47.) PP 574.4
V Dávidových žalmoch je vystihnutá celá škála skúseností, od hlbokého vedomia viny a sebaodsúdenia po najvznešenejšie vyznanie viery a najvrúcnejšie spoločenstvo s Bohom. Zo záznamu o Dávidovom živote je zrejmé, že hriech prináša len hanbu a žiaľ a že Božia láska a Božie milosrdenstvo prenikajú do najväčších hĺbok, z ktorých Boh dvíha kajúcneho človeka, aby vierou mohol byť prijatý medzi Božie deti. So všetkých ubezpečení Božieho slova je záznam o Dávidovom živote jedným z najdojímavejších svedectiev o Božej vernosti, spravodlivosti a o Božom milosrdenstve. PP 574.5
Človek „mizne ako tieň a nemá stálosti“, „ale slovo nášho Boha zostáva naveky“. „Milosť Hospodinova je od vekov až naveky nad tými, ktorí sa ho boja, a jeho spravodlivosť aj na detných deťoch, na tých, čo jeho zmluvu zachovávajú a pamätajú na jeho príkazy, aby ich plnili.“ Job 14,2; Izaiáš 40,8; Žalm 103,17.18. PP 575.1
„Čo robí Boh, trvá naveky.“ Kazateľ 3,14. PP 575.2
Dávid a jeho rod dostali slávne zasľúbenia, ktoré siahajú do večnosti a ktoré nachádzajú svoje konečné naplnenie v Kristovi. Hospodin hovorí: PP 575.3
„Svojmu sluhovi Dávidovi som prisahal... takže moja ruka bude stále pri ňom i posilní ho moje rameno... vernosť a milosť moja bude s ním a v mojom mene vyvýši sa jeho roh. Položím jeho ruku na more a na veľtok jeho pravicu. Bude na mňa volať: Ty si otec môj, môj Boh a skala mojej spásy. Ba ustanovím ho prvorodeným, najvyšším pre kráľov zeme. Naveky zachovám mu svoju milosť a moja zmluva ostane s ním pevná.“ Žalm 89,4.22.25-29. PP 575.4
„Naveky zachovám jeho potomstvo,
jeho trón bude, dokiaľ budú nebesá.“ Žalm 89,30. PP 575.5
„Nech ubiedeným ľudu dopomáha k právu,
nech pomáha chudobným
a zdrví utláčateľa.
Nech sa ťa bojí, dokiaľ slnko svieti
a dokiaľ mesiac trvá,
z pokolenia na pokolenie!...
Nech spravodlivosť kvitne v jeho dňoch
a nech je hojnosť blaha, pokiaľ trvá mesiac!
Nech vládne od mora k moru
a od Veľrieky až po koniec zeme...
Nech jeho meno trvá naveky
a nech rastie jeho meno pod slnkom.
Nech sa ním žehnajú všetky národy
a nech ho blahoslavia!.“ Žalm 72,4-8.17. PP 575.6
„Dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný; na jeho pleciach spočinie kniežatstvo, jeho meno bude: Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja.“ „On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jákobovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca“ Izaiáš 9,6 (ROH); Izaiáš 9,5 (ECAV); Lukáš 1,32.33. PP 576.1