Poznámka 1. (k str. 187). Hospodin o prepustení Izraela faraónovi odkázal: „Izrael je mojím prvorodeným synom... Prepusť môjho syna, nech mi slúži.“ 2. Mojžišova 4,22.23. Žalmista uvádza dôvod Božieho vyslobodenia Izraelcov z Egypta: „Tak vyviedol ľud svoj v radosti, za plesania svojich vyvolených. Dal im krajinu pohanov; zdedili plody trudu národov, aby ostríhali jeho ustanovenia a zachovávali jeho zákony.“ Žalm 105,43-45. Z uvedeného je zrejmé, že Izraelci nemohli v Egypte slúžiť Bohu. PP 577.1
V štvrtom prikázaní Desatora podľa 5. Mojžišova 5,14.15 sa zvlášť zdôrazňuje, aby sluhovia a slúžky v siedmy deň odpočívali, pričom sa Izraelcom pripomína: „Siedmy deň je sobota pre Pána, tvojho Boha; vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, ani tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani slúžka, ani tvoj vôl, ani osol, ani nijaký tvoj dobytok, ba ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach, aby tvoj sluha a tvoja slúžka mali podobný odpočinok ako ty. Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom: Preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotňajší deň.“ V 2. Mojžišova 5,5 čítame faraónovo obvinenie, že Mojžiš a Áron „odvádzali“ ľudí „od ich práce“. PP 577.2
Z uvedeného je zrejmé, že zachovávanie soboty bolo jednou z príčin, pre ktoré Izraelci nemohli v Egypte Hospodinovi slúžiť. Keď Mojžiš a Áron prišli s Božím posolstvom (2. Mojžišova 4,29-31), Izraelci sa snažili túto situáciu napraviť, aby mohli zachovávať Hospodinove ustanovenia, vrátane štvrtého prikázania, ktoré im prikazovalo ako ďalší záväzok zachovávať sobotu práve tak prísne ako všetky ostatné prikázania. V 5. Mojžišova 24,17.18 sa v súvislosti s oslobodením Izraelcov z Egypta uvádza zvláštna povinnosť, a tou je láskyplný ohľad na vdovy a siroty: „Neprekrúcaj právo cudzinca ani siroty a neber do zálohu vdovine šaty. Pamätaj, že si bol otrokom v Egypte a že ťa odtiaľ vykúpil Hospodin, tvoj Boh; preto ti prikazujem, aby si toto robil.“ PP 577.3
Poznámka 2 (k str. 198). Pri štúdiu egyptského náboženstva sa nám lepšie ozrejmí účel egyptských rán. Tie mali totiž podkopať vieru Egypťanov v silu ich modiel a v ich ochrannú moc, ba predstaviť Egypťanom ich božstvá ako krutých tyranov voči ich ctiteľom. Niekoľko uvedených príkladov nám to môže vysvetliť: PP 577.4
Prvá rana, ktorá zmenila vodu Nílu a všetkých zavodňovacích kanalóv na krv (2. Mojžišova 7,19) mala ochromiť základ samotnej existencie Egypta. Níl bol totiž uctievaný ako božstvo a Egypťania na niekoľkých miestach prinášali Nílu obete ako bohu. PP 578.1
Druhá rana zamorila Egypt žabami (2. Mojžišova 8,6 - ROH; 2. Mojžišova 8,2 - ECAV). V tejto krajine boli žaby posvätné. Heka, jedno z ich božstiev, bola bohyňou s hlavou žaby údajne nadaná tvorivou mocou. Keď sa žaby na Mojžišov rozkaz natoľko rozmnožili, že zaplavili celú krajinu, Egypťania sa mohli právom pýtať, prečo Heka svojich ctiteľov sužuje namiesto toho, aby ich chránila. Egypťania boli druhou ranou nielen potrestaní, ale dostali aj dôkaz, ako jeden z panteónu ich mocných božstiev nimi pohŕda. Medzi posvätné zvieratá predstavujúce jednotlivé božstvá patril predovšetkým býk Apis zasvätený bohu Ptahovi, otcovi všetkých bohov; krava bola zasvätená bohyni Hator, jednej z najuctievanejších ženských božstiev v údolí Nílu. Baran predstavoval niekoľko bohov, napr. Chnemu a Amóna s hlavou barana. Ten sa stal najvyšším egyptským bohom v období Novej ríše. Jedna z egyptských rán, ktorá spôsobila úhyn zvierat zasvätených božstvám (pozri 2. Mojžišova 9,3), mala Egypťanom zrejme ukázať, akí bezmocní sú ich bohovia oproti Bohu Izraelcov, ktorým pohŕdali. PP 578.2
Deviata rana (2. Mojžišova 10,21) tvrdo doľahla na jedno z najvýznamnejších egyptských božstiev, na boha slnka Réa, ktorý bol v úcte od najstarších čias známych dejín sveta. V krajine takmer bezoblačnej sa slnko pokladalo za odvekú moc, ktorá dáva celému svetu teplo, svetlo, život a rast. Každý egyptský kráľ bol považovaný za „Réovho syna“ a toto označenie mal vo svojom titule. Keď sa za osemnástej dynastie stal najvyšším bohom Egypta Amón Thébsky, moc boha slnka Réa sa pokladala za tak veľkú, že boh Amón bol spájaný s bohom Réom v jedného boha pod menom Amón-Ré. Niekoľko rokov po udalostiach, o ktorých čítame v 2. knihe Mojžišovej, zaviedol Achnatón vieru v jediného boha. To však trvalo len krátky čas a jediný boh, ktorý zostal, bol Atón, slnečná guľa. Keď si uvedomíme dlhú tradíciu uctievania slnka v náboženskom živote Egypťanov a v akej úcte bol boh slnka Ré, Amón-Ré alebo Atón, ozrejmí sa nám, prečo deviata egyptská rana bola namierená proti tomuto božstvu pred samým záverom boja medzi Bohom Izraelcov a božstvami Egypta. PP 578.3
Aj smrť prvorodencov, ako posledná z egyptských rán (pozri 2. Mojžišova 12,29), zasiahla najmenej jedno božstvo, totiž kráľa, ktorý sa pokladal za Hóra, syna boha Osirisa. Egypťania ho pokladali za vládcu krajiny Nílu a nazývali ho „dobrým bohom“. Desiata rana bola posledným prejavom moci Izraelského Boha. Všetky predchádzajúce rany porážali a znevažovali bohov ovládajúcich prírodné živly alebo zvieratá, posledná rana zahanbila a ponížila božstvo, ktoré bolo medzi Egypťanmi v živej podobe. Tohto boha pokoril opovrhovaný Boh zotročených Izraelcov, o ktorom pyšný faraón kedysi povedal: „Kto je Hospodin, aby som poslúchol jeho slovo a prepustil Izrael? Hospodina nepoznám a Izrael neprepustím.“ 2. Mojžišova 5,2. PP 578.4
Poznámka 3 (k str. 204). Podľa 1. Mojžišova 15,13 Hospodin povedal Abrahámovi: „Uvedom si, že tvoji potomci budú prišelci v krajine, ktorá im nepratrí, zotročia ich a za štyristo rokov ich budú utláčať.“ V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či spomenutých štyristo rokov znamená len dobu utrpenia, alebo obdobie celého pobytu Izraelcov v Egypte, prípadne oboje, a v akom vzťahu je týchto štyristo rokov k štyristotridsiatim rokom z 2. Mojžišova 12,40.41 a v Galaťanom 3,16.17. PP 579.1
Podľa 2. Mojžišova 12,40 sa zdá, že „pobyt Izraelcov v Egypte trval štyristotridsať rokov“ a že Izraelci boli naozaj štyristotridsať rokov v krajine Nílu, od Jákobovho príchodu do Egypta až po odchod z tejto krajiny. Inak to vidí apoštol Pavol, keď v Galaťanom 3,16.17 píše, že štyristotridsať rokov je obdobie od uzavretia Božej zmluvy s Abrahámom až po vyhlásenie zákona na Sínaji. Pavol zrejme mieni prvé zasľúbenie, ktoré Boh dal Abrahámovi, keď ho vyzval, aby odišiel z Cháranu (1. Mojžišova 12,1-3). Na začiatku obdobia štyristotridsiatich rokov mal Abrahám zrejme sedemdesiatpäť rokov (1. Mojžišova 12,4). Obdobie štyristo rokov, o ktorom čítame v 1. Mojžišova 15,13, sa začína o tridsať rokov neskôr, keď mal Abrahám stopäť rokov a jeho syn Izák päť rokov (1. Mojžišova 21,5). V tom čase Izmael, ktorý sa „podľa tela narodil, prenasledoval narodeného podľa Ducha“ (t.j. Izáka; pozri Galaťanom 4,29; 1. Mojžišova 21,9-11), čím sa začalo obdobie protivenstva voči Abrahámovmu semenu, ktoré potom trvalo až do odchodu Izraelcov z Egypta. Izák mal trápenie nielen so svojím nevlastným bratom Izmaelom, ale aj s Filištíncami (1. Mojžišova 26,15.20.21). Neskôr musel Jákob v záujme záchrany života utiecť pred Ézavom (1. Mojžišova 27,41-43), potom pred Lábanom (1. Mojžišova 31,21) a nakoniec ho znova ohrozoval Ézav (1. Mojžišova 32,7 - ROH; 1. Mojžišova 32,8 - ECAV). Jozefa predali jeho bratia do otroctva (1. Mojžišova 37,28) a Egypťania utláčali Izraelcov celé desaťročia (2. Mojžišova 1,14). PP 579.2
Medzi povolaním Abraháma a príchodom Jákoba do Egypta uplynulo dvestopäťnásť rokov, čo je súčet týchto období: (1) dvadsaťpäť rokov, ktoré uplynuli od povolania Abraháma do narodenia Izáka (1. Mojžišova 12,4; 21,5); (2) šesťdesiat rokov od narodenia Izáka do narodenia Jákoba (1. Mojžišova 25,26) a (3) Jákobov vek v čase jeho príchodu do Egypta (1. Mojžišova 47,9). Druhých dvestopäťnásť rokov z celkového obdobia štyristotridsať rokov Izraelci skutočne strávili v Egypte. Preto týchto štyristotridsať rokov, o ktorých čítame v 2. Mojžišova 12,40, zahŕňa pobyt patriarchov v Kanaáne, ako aj ich pobyt v Egypte. Keďže v Mojžišovej dobe Palestína patrila k Egyptu, niet sa čo diviť, že pisateľ tejto časti zahrnul Kanaán do pojmu „Egypt“. Prekladatelia Septuaginty (grécky preklad starej zmluvy z hebrejčiny) vedeli, že obdobie štyristotridsiatich rokov zahŕňa aj pobyt patriarchov v Kanaáne, a objasnili to v nasledujúcom texte: „A pobyt Izraelcov v krajine egyptskej a v krajine kanaánskej bol štyristotridsať rokov.“ Ďalšie potvrdenie tohto výkladu nachádzame v proroctve, že štvrté pokolenie tých, čo prišli do Egypta, z neho vyjde (1. Mojžišova 15,16), ako aj v zázname o naplnení tohto proroctva v 2. Mojžišova 6,16-20. PP 579.3
Poznámka 4 (k str. 232). Izraelci sa pri uctievaní zlatého teľaťa nazdávali, že uctievajú Boha, a preto Áron, keď oznamoval uctievanie modly, povedal: „Zajtra bude sviatok Hospodinov.“ 2. Mojžišova 32,5. Chceli uctievať Boha v podobe rytiny, ako Egypťania uctievali Osirisa. Boh však takúto bohoslužbu neprijal. Aj keď obetovali v Božom mene, v skutočnosti uctievali boha slnka, nie Hospodina. PP 580.1
Uctievanie Apisa sprevádzali najodpornejšie nemravnosti. Písmo sväté zaznamenáva, že pri uctievaní zlatej spodobeniny teľaťa sa Izraelci dopustili každej možnej rozpustilosti, aké boli obvyklé pri pohanských obradoch. Čítame v ňom: „Na druhý deň včasráno obetovali spaľované obete a priniesli obete spoločenstva. Potom sa ľud posadil, jedol a pil; nato vstali a zabávali sa.“ 2. Mojžišova 32,6. Hebrejský výraz, znamenajúci „hrať“, zahŕňa hru s poskakovaním, spevom a s tancom. Tanec, obzvlášť v Egypte, bol zmyselný a nemravný. Výraz „zvrhol sa“, z nasledujúceho verša, kde čítame, že „ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, sa zvrhol“, sa zhoduje s výrazom použitým v 1. Mojžišova 6,11.12, kde čítame, že „zem bola porušená, lebo každé telo viedlo porušený život na zemi“. Tým sa vysvetľuje, prečo sa Hospodin veľmi rozhneval a prečo chcel ľudstvo okamžite vyhubiť. PP 580.2
Poznámka 5 (k str. 241). Desať prikázaní tvorilo „zmluvu“, o ktorej sa zmienil Hospodin, keď oznamoval zmluvu s Izraelom a keď povedal: „Ak ma budete teraz skutočne poslúchať a zachovávať moju zmluvu atď.“ 2. Mojžišova 19,5. Desatoro je tu označené ako Božia „zmluva“ skôr, ako bola znova s Izraelom uzavretá. Desatoro prikázaní nevyplývalo z uzavretej zmluvy, ale bolo niečím, čo Boh prikázal Izraelcom zachovávať. Tak sa Desatoro – Božia zmluva – stalo základom zmluvy uzavretej medzi Bohom a Izraelom. Desatoro vo všetkých svojich podrobnostiach je „všetko to, čo...“ sa dotýka uzavretia zmluvy. (Pozri 2. Mojžišova 24,8.) PP 580.3
Poznámka 6 (k str. 259). Pri obeti za hriech kňaza alebo celého ľudu sa krv obete vnášala do svätostánku a kňaz kropil touto krvou pred oponou svätyne a pomazal ňou rohy oltára. Tuk potom spálil na obetnom oltári, telo obete však spálil vonku za stanmi. (Pozri 3. Mojžišova 4,1-21.) PP 581.1
Pri obetiach za knieža alebo za jednotlivca sa krv nedonášala do svätostánku, ale mäso zjedol kňaz, ako to Hospodin prikázal Mojžišovi: „Nech ju zje ten kňaz, ktorý ju obetuje ako obeť za hriech. Má sa zjesť na posvätnom mieste v priedsieni svätostánku“ 3. Mojžišova 6,26 (ROH); 3. Mojžišova 6,19 (ECAV). (Pozri tiež 3. Mojžišova 4,22-34). PP 581.2
Poznámka 7 (k str. 270) Z nasledujúcej úvahy vyplýva, že ten, kto oznamoval zákon, ktorý povolal Mojžiša na vrch a zhováral sa s ním, bol náš Pán, Ježiš Kristus: PP 581.3
Boh sa v každej dobe zjavoval človekovi skrze Krista. „My máme iba jedného Boha, Otca, od ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my sme skrze neho.“ 1. Korinťanom 8,6. „To on (Mojžiš) bol pri zhromaždení ľudu na púšti s anjelom, čo sa s ním zhováral na vrchu Sinaj, i s našimi otcami; on dostal živé slová, aby nám ich odovzdal.“ Skutky apoštolov 7,38. Týmto anjelom bol anjel Božej prítomnosti (pozri Izaiáš 63,9), anjel, v ktorom je meno veľkého Boha (pozri 2. Mojžišova 23,20-23). Toto označenie sa nemôže vzťahovať na nikoho iného ako na Božieho Syna. PP 581.4
Kristus sa nazýva Slovom Božím (pozri Ján 1,1-3). Volá sa tak preto, že Boh v každej dobe dával človekovi svoje zjavenie skrze Krista. Bol to Kristov Duch, ktorý inšpiroval prorokov. (Pozri 1. Petra 1,10.11.) Zjavoval sa im ako Hospodinov anjel, veliteľ Hospodinovho vojska, archanjel Michal. PP 581.5
Poznámka 8 (k str. 456). Často sa hovorí o tom, prečo by teokratický spôsob vlády nemohol byť dobrý aj dnes, keď vyhovoval za čias Izraela. Odpoveď je jednoduchá: PP 581.6
Teokracia je vláda, ktorá má svoju moc priamo od Boha. Vláda v Izraeli bola skutočne teokratická. Bola naozaj vládou Božou. Pri horiacom kre Boh prikázal Mojžišovi, aby svoj ľud vyviedol z Egypta. Boh vyslobodil Izraelcov z egyptskej krajiny pomocou znamení, divov a mnohých veľkých zázrakov. Viedol ich cez púšť a nakoniec ich doviedol do zasľúbenej krajiny. Tam im vládol prostredníctvom sudcov „až do čias proroka Samuela“, ktorého Boh oslovil ešte ako dieťa a jeho prostredníctvom oznamoval ľudu svoju vôľu. Vtedy sa ľud začal dožadovať kráľa. Boh splnil toto prianie ľudu. Vyvolil Saula, ktorého potom Samuel pomazal za izraelského kráľa. Saul však nežil podľa Božej vôle, a keď nedbal na Hospodinovo slovo, Hospodin ho ako kráľa zavrhol a poslal Samuela, aby za izraelského kráľa pomazal Dávida. Dávidov trón mal trvať navždy. Keď po Dávidovi nastúpil na trón jeho syn Šalamún, v Písme o tom čítame: „Tak zasadol Šalamún na trón Hospodinov ako kráľ na miesto Dávida, svojho otca, a mal úspech, takže ho poslúchal celý Izrael.“ 1. Paralipomenon 29,23. Dávidov trón bol Hospodinovým trónom a Šalamún sedel na tróne Hospodinovom ako kráľ Božieho kráľovstva na zemi. Na Dávidovom tróne vládli králi až k Sedekiášovi (Cidkija), ktorého porazil kráľ babylonský. Ten uzavrel pred Bohom zmluvu, že babylonskému kráľovi bude verný. Sedekiáš však túto zmluvu porušil a Boh mu potom povedal: PP 581.7
„Ty, knieža v Izraeli, znesvätený priestupník, ktorého deň prichádza k času konečného trestu: Takto vraví Hospodin Pán: Odlož turban! Zlož korunu! Nič neostane tak, ako je. Čo je nízke, bude vyvýšené, a čo je vysoké, bude znížené. Na trosky, trosky, trosky zmením mesto! Ani to však nezostane, keď príde ten, ktorému patrí súd, lebo jemu ho oddám.“ Ezechiel 21,25-27 (ROH); Ezechiel 21,30-32 (ECAV). (Pozri tiež 17,1-21). PP 582.1
Kráľovstvo potom zostalo v područí Babylona. Prvé „trosky“ boli pri páde Babylona, keď sa začalo obdobie médsko-perzskej ríše. Druhé „trosky“ boli po páde médsko-perzskej ríše pri nástupe Ríma, tretie „trosky“ boli pri ústupe gréckej ríše Rímu. Písmo ďalej hovorí: „Ani to však nezostane, keď príde ten, ktorému patrí súd, lebo jemu ho oddám.“ Kto je ten, kto má také právo? „Dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho, Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, naveky bude kraľovať nad Jákobovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ Lukáš 1,31-33. V noci, keď bol „tento prorok“ zradený, sám vyhlásil: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta.“ Tak prišiel tento svet o Hospodinov trón a nebude ho mať, kým nepríde ten, ktorý má naň právo, a vtedy ho dostane. Vtedy nastane koniec tohto sveta a začne sa svet budúci. PP 582.2
Spasiteľ povedal dvanástim apoštolom: „Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela.“ Lukáš 22,29.30. Z Matúšovho záznamu o Kristovom zasľúbení dvanástim učeníkom sa dozvedáme, kedy sa zaľúbenie naplní: „Pri obnovení sveta, keď Syn človeka zasadne na trón svojej slávy, aj vy, čo ste išli za mnou, zasadnete na dvanásť trónov a budete súdiť dvanásť kmeňov Izraela.“ Matúš 19,28. Kristus sám vystupuje v jednom podobenstve ako šľachtic, ktorý „odchádza do ďalekej krajiny prevziať kráľovstvo a potom sa mal vrátiť“. Lukáš 19,12. Kristus hovorí, čo bude potom, keď zasadne na trón slávy: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy.“ Matúš 25,31.32. PP 582.3
O tejto chvíli hovorí apoštol Ján, keď píše: „Kráľovstvo tohto sveta sa stalo kráľovstvom nášho Pána a jeho Pomazaného a bude kraľovať na veky vekov.“ Zjavenie Jána 11,15. Zo súvislosti je zrejmé, kedy sa to stane: „Národy sa rozhnevali, ale prišiel tvoj hnev a čas súdiť mŕtvych a odmeniť tvojich služobníkov, prorokov a svätých a tých, čo sa boja tvojho mena, malých i veľkých, a zničiť tých, čo kazia zem.“ Zjavenie Jána 11,18. Spravodliví budú pri poslednom súde odmenení a bezbožníci potrestaní, bude ustanovené Kristovo kráľovstvo. Tí, čo odporujú Kristovej nadvláde, zahynú a kráľovstvá tohto sveta sa stanú kráľovstvom nášho Boha a Krista. PP 583.1
Potom bude vládnuť Kristus, „Kráľ kráľov a Pán pánov“. Zjavenie Jána 19,16. „Kráľovstvo však a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho.“ „A svätí Najvyššieho dostanú kráľovstvo a udržia kráľovstvo na večnosť, ba na večné veky.“ Daniel 7,27.18. PP 583.2
Dovtedy nemôže byť na zemi zriadené Kristovo kráľovstvo. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Jeho vyznávači sú „na zemi iba cudzincami a pútnikmi“. Židom 11,13. Pavol píše: „Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista.“ Filipským 3,20. PP 583.3
Po zániku izraelského kráľovstva nepoveril Boh ani jednotlivca ani skupinu ľudí, aby súdili a vynášali rozsudky podľa Božieho zákona. „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím.“ Rimanom 12,19. Svetská správa sa týka vzťahov medzi ľuďmi a nemá nič spoločné s povinnosťami, ktoré vyplývajú zo vzťahu človeka k Bohu. PP 583.4
Okrem izraelského kráľovstva nebolo a nieto na zemi vlády, prostredníctvom ktorej by Boh usmerňoval záležitosti štátu. Keby sa človek niekedy pokúsil takú vládu utvoriť, potom by sa stal vykladačom Božieho zákona a jeho vykonávateľom. Osoboval by si právo dohľadu nad svedomím, a tým by sa zmocňoval výsostne Božej výsady. PP 583.5
V minulosti sa hriechy proti Bohu trestali časnými trestami. Súdy sa vykonávali nielen podľa Božieho ustanovenia, ale pod priamym Božím dohľadom a na jeho rozkaz. Čarodejníci a veštci mali byť trestaní smrťou a podobne aj modloslužobníci. Trest smrti postihoval aj rúhanie a svätokrádež. Vyhubené mali byť celé národy modlárov. Tieto tresty však prikazoval Boh, ktorý vie čítať v ľudskom srdci, ktorý pozná mieru previnenia a s ľuďmi zaobchádza múdro a milosrdne. Keby sa toho ujali ľudia pri svojej náruživosti a krehkosti, iste netreba dokazovať, že by sa rozpútala nespravodlivosť a teror. V Kristovom svätom mene by sa páchali tie najhoršie zločiny. PP 583.6
Dnes sa mnohí odvolávajú na izraelské zákony, ktoré trestali urážky voči Bohu, a dožadujú sa potreby trestať podobné previnenia. Robia to všetci prenasledovatelia, ktorí chcú ospravedlniť svoje skutky. Zásada, že Boh zveruje človekovi právo na dozor nad svedomím, je práve podstatou náboženskej tyranie a náboženského prenasledovania. Pri takomto uvažovaní sa však stráca zo zreteľa skutočnosť, že teraz žijeme v celkom iných pomeroch a v inom usporiadaní, než aké boli v Izraeli. Kráľovstvo Izraela bolo totiž predobrazom Kristovho kráľovstva, ktoré nebude zriadené pred jeho druhým príchodom, a že povinnosti, ktoré sa týkajú vzťahu človeka k Bohu, nemožno prikazovať či vynucovať ľudskou mocou. PP 584.1
Poznámka 9 (k str. 460). O tom, či Ráma Samuelova je totožná s Rámou Benjaminovou napísal Dr. Edersheim toto: „Zdá sa, že ide o dve miesta: Gibea, kde žil Saul, a Ráma, kde sa prvýkrát stretol so Samuelom. Ak je to tak, potom podľa všetkého nie je možné, aby sa vzhľadom k 1. Samuelova 10,2 mohla Ráma Samuelova stotožniť s Rámou Benjaminovou. Nemožno ju ani pokladať za dnešné mesto Nebi Samuel, ktoré leží štyri míle severozápadne od Jeruzalema.“ PP 584.2