Keď sa stavitelia babylonskej veže rozišli po celej zemi, takmer všeobecne sa rozšírila modloslužba. Hospodin dovolil, aby svojvoľníci pokračovali na ceste zla. Zo Sémovho rodu si kvôli budúcim pokoleniam za strážcu svojho zákona vybral Abraháma. Tento muž vyrastal v prostredí pohanských povier. Ba aj rodina jeho otca, v ktorej sa do istej miery zachovalo poznanie Boha, v prostredí hriešnych vplyvov podľahla a „slúžila iným bohom“, nie Hospodinovi. Pravá viera však nevymrela. Boh vie ochrániť tých, čo mu slúžia. Adam, Sét, Enoch, Matuzalem, Nóach a Sém v neprerušenom rade, z pokolenia na pokolenie, zachovávali vzácne zjavenie Božej vôle. Dedičom tohto posvätného odkazu sa stal Terachov syn. Márne ho zo všetkých strán lákalo modlárstvo. Zostal veriacim medzi nevercami, verným medzi odpadlíkmi a neochvejne vzýval jediného pravého Boha. „Blízky je Hospodin všetkým, ktorí ho vzývajú, všetkým, ktorí ho vzývajú v pravde.“ Žalm 145,18. Boh oznámil svoju vôľu Abrahámovi a zjavil mu požiadavky svojho zákona i spásu, ktorá sa uskutoční v Kristovi. PP 86.1
Abrahám dostal vzácne zasľúbenie o početnom potomstve a národnom rozmachu, čo malo mimoriadny význam pre vtedajších ľudí. „Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ 1. Mojžišova 12,2. Okrem toho dostal uistenie, obzvlášť cenné pre dedičov viery, že z jeho pokolenia vyjde Vykupiteľ sveta: „V tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.“ 1. Mojžišova 12,3. No prvou podmienkou naplnenia mala byť skúška viery; žiadala sa určitá obeť. PP 86.2
Abraháma oslovila Božia výzva. „Vyjdi zo svojej krajiny, zo zeme svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ 1. Mojžišova 12,1. Ak Boh chcel Abrahámovi zveriť vznešené poslanie a urobiť ho opatrovníkom posvätných výrokov, musel ho vyviesť zo spoločnosti, v ktorej žil. Vplyv príbuzenstva a priateľov by mu narúšal výchovu, ktorú chcel Hospodin poskytnúť svojmu vyvolenému služobníkovi. Takto sa Abrahám dostal do zvláštneho spojenia s nebom a časť svojho pozemského života býval na zemi ako cudzinec. V istom zmysle bude odlišný od ostatných ľudí. Sám nevedel vysvetliť svoje počínanie, aby ho priatelia mohli pochopiť. Duchovné veci treba posudzovať duchovne a jeho príbuzní uctievači modiel nemohli pochopiť jeho pohnútky a správanie. PP 86.3
„Vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo, išiel a ani nevedel, kam ide.“ Židom 11,8. Abrahámova neochvejná poslušnosť je jedným z najjasnejších príkladov viery, aký v Písme svätom nachádzame. Abrahámovi bola viera „základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ Židom 11,1. Abrahám sa spoľahol na Božie zasľúbenie, hoci nemal nijakú istotu, že sa splní; no predsa opustil domov, príbuzných i rodný kraj a poslušne šiel, kam ho chcel viesť Boh. „Vierou sa usadil v zasľúbenej krajine ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jákobom, spoludedičmi toho istého zasľúbenia.“ Židom 11,8. PP 87.1
Nebola to ľahká skúška, ktorou Abrahám prechádzal, a nežiadala sa od neho malá obeť. K domovine, k príbuzenstvu a k domácnosti ho viazali silné putá. On však neváhal výzvu poslúchnuť. Pochybovačne sa nevyzvedal, či pôda zasľúbenej krajiny je úrodná, či má zdravé podnebie, či ponúknutý kraj má pôvabné okolie a či sú predpoklady tam zbohatnúť. Oslovil ho Boh a služobníkovi zostalo len poslúchnuť; pre neho bolo totiž najšťastnejším miestom na zemi to prostredie, kde ho chcel mať Boh. PP 87.2
Mnohí sú dosiaľ skúšaní podobne ako Abrahám. Boh ich síce neoslovuje z neba, ale volá ich svedectvom svojho Slova a pôsobením svojej prozreteľnosti. Môžu počuť výzvu, aby sa zriekli pohody významného a blahobytného postavenia, aby opustili vzdelaných a užitočných spoločníkov, aby sa rozlúčili s príbuznými a šli cestou zdanlivo plnou sebazapierania, ťažkostí a obetí. Boh im pripravil určité dielo, pri ktorom by pohodlný život, vplyv priateľov a príbuzných mohli byť prekážkou rozvoja vlastností podstatne dôležitých pre Boží zámer. Povoláva ich z prostredia rôznych vplyvov a ľudskej podpory a vedie ich tak, aby cítili potrebu jeho pomoci, aby boli bezvýhradne závislí len od neho a aby sa im mohol sám zjaviť. Kto je ochotný prijať výzvu Božej prozreteľnosti, vzdať sa úspešného uskutočňovania predsavzatých zámerov a zrieknuť sa rodinných zväzkov? Kto sa odváži v novom poli ochotne a s pevným rozhodnutím konať dielo a pre Krista pokladať stratu za zisk? Kto sa k tomu odhodlá, ten má Abrahámovu vieru a bude mať s ním podiel na tej „nesmiernej hojnosti večnej slávy“, s ktorou „utrpenia terajšej doby nie sú rovné“. 2. Korinťanom 4,17; Rimanom 8,18. PP 87.3
Boží pokyn dostal Abrahám prvýkrát v „chaldejskom Ure“ (1. Mojžišova 11,28) a poslušne odišiel do Chárana. Až sem ho sprevádzala rodina jeho otca, ktorá popri uctievaní modiel vzývala aj pravého Boha. Tu zostal Abrahám až do Terachovej smrti. Abrahám počul Boží príkaz, aby opustil hrob svojho otca a pokračoval v ceste. Jeho brat Náchor aj s rodinou lipol na svojom domove a na svojich modlách. Okrem Abrahámovej ženy Sáry sa pre patriarchov pútnický život rozhodol len Lót, syn dávno mŕtveho Hárana. Nebola to však nejaká malá výprava, čo vyšla z Mezopotámie. Abrahám mal veľké stáda rožného statku – bohatstvo východu – viacero sluhov a pastierov. Opúšťal zem svojich otcov, do ktorej sa už nikdy nevrátil. Vzal si so sebou všetko, čo mal, „všetko svoje imanie, ktoré nadobudli, i ľudí, ktorých získali v Chárane“. 1. Mojžišova 12,5. Mnohí spomedzi nich mali aj vznešenejšie záujmy než len vlastný prospech. Kým Abrahám býval so Sárou v Chárane, obaja nabádali svojich blízkych, aby uctievali pravého Boha a aby mu slúžili. Tí sa potom pridali k patriarchovej rodine a sprevádzali ho do zasľúbenej krajiny. „Tak prišli do kanaánskej krajiny.“ 1. Mojžišova 12,6. PP 87.4
Prvou zastávkou na ceste bolo mesto Síchem. V tieni Móreho duba v širokom trávnatom údolí s olivovými hájmi a osviežujúcimi prameňmi, medzi vrchmi Hébal a Garizim, sa Abrahám rozhodol postaviť tábor. Abrahám prišiel do krásnej a úrodnej krajiny, „do krajiny potokov, prameňov a spodných vôd vyvierajúcich v údoliach i na výšinách, do krajiny pšenice, jačmeňa, vínnej révy, figovníka a granátovej jablone, do krajiny olív a medu.“ 5. Mojžišova 8,7.8. Boží ctitelia si však povšimli, že na zalesnených pahorkoch a úrodných rovinách spočíva ťažký tieň. „V tom čase boli v krajine Kanaánci.“ 1. Mojžišova 12,6. Abrahám po príchode k vytúženému cieľu našiel krajinu, ktorú obýval cudzí národ a zotročovala modloslužba. V hájoch stáli oltáre postavené falošným božstvám a na kopcoch sa prinášali ľudské obete. Aj keď Abrahám veril Božiemu zasľúbeniu, stan si staval v akejsi umáravej predtuche. „Tu sa Abrahámovi zjavil Hospodin a povedal: Tvojmu potomstvu dám túto krajinu.“ 1. Mojžišova 12,7. Toto ubezpečenie povzbudilo Abrahámovu vieru, že ho sprevádza Božia prítomnosť a že sa nemusí báť bezbožných ľudí. „Nato tam postavil oltár Hospodinovi, ktorý sa mu zjavil.“ 1. Mojžišova 12,7. Odtiaľ sa Abrahám pobral do blízkosti Bétela, kde postavil oltár a vzýval meno Hospodinovo. Abrahám, „Boží priateľ“, je nám dôstojným príkladom. Žil modlitebným životom. Tam, kde si zriadil príbytok, postavil aj oltár, ku ktorému zvolával k rannej a večernej obeti všetkých osadníkov tábora. Ak sa odsťahoval, oltár tam zostal. Keď neskôr šli tadiaľ Kanaánci, ktorých Abrahám poúčal o Bohu, podľa oltára poznali, kto tu pred nimi bol. Nejeden z nich si tu postavil stan, opravil oltár a vzýval živého Boha. PP 88.1
Abrahám potom pokračoval v ceste smerom na juh. Jeho viera sa znova ocitla v skúške. Keďže dlhší čas nepršalo, v potokoch nebolo vody, tráva v údoliach uschla. Stáda nemali potravu a celej výprave hrozil hlad. Mal teraz patriarcha zapochybovať o Božej prozreteľnosti? Zatúžil azda po úrodných chaldejských rovinách? Všetci dychtivo očakávali, čo si Abrahám počne, keď ho jedna rana stíha za druhou. Keď videli jeho neochvejnú dôveru, verili že je nádej. Boli presvedčení, že v Bohu má priateľa, ktorý ho stále vedie. PP 89.1
Abrahám teraz nevedel pochopiť Božie prozreteľné vedenie. Aj keď sa jeho očakávania nesplnili, neprestával veriť prísľubu: „Požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním.“ 1. Mojžišova 12,2. Modlil sa a uvažoval o možnostiach, ako sa postarať o živobytie svojich najbližších a pri živote zachovať aj stáda dobytka. Nechcel pripustiť, aby mu okolnosti otriasli vieru v Božie slovo. Rozhodol sa, že pred hladom odíde do Egypta. V tejto krajnej tiesni sa nevzdal Kanaánu, ani sa nevrátil do Chaldejska, odkiaľ prišiel a kde bolo dostatok chleba. Dočasné útočisko hľadal v oblasti, ktorá susedila so zasľúbenou krajinou. Robil to s úmyslom čoskoro sa vrátiť ta, kam ho povolal Boh. PP 89.2
Túto neľahkú skúšku prozreteľne dopustil na Abraháma sám Boh, aby ho naučil pokore, trpezlivosti a neochvejnej dôvere. To všetko sú cnosti, ktoré môžu pomôcť každému, kto sa ocitne v tiesni. Boh vedie svoje deti cestami, ktoré sú im neznáme, no nestráca zo zreteľa, ani nezavrhuje tých, čo mu dôverujú. Aj na Jóba prišlo súženie, ale Boh ho neopustil. Dovolil, aby milovaný apoštol Ján musel odísť na opustený ostrov Patmos, ale Boží Syn ho aj tam navštívil a jeho videnia nám sprístupňujú obrazy neskonalej krásy. Boh dopúšťa na svoj ľud skúšky, aby ho duchovne vyzbrojil vytrvalosťou a poslušnosťou a aby jeho príklad bol mnohým ľuďom zdrojom duchovnej sily. „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu a nie k nešťastiu“. Jeremiáš 29,11. Práve tie najtvrdšie skúšky, pri ktorých sa nám niekedy zdá, akoby nás Boh opustil, nás chcú priviesť bližšie ku Kristovi, aby sme mu k nohám zložili všetky svoje bremená a našli pokoj, ktorý nám chce za to dať. PP 89.3
Boh stále skúšal svoj ľud v ohnivej peci súženia, kde sa troska oddeľuje od pravého zlata a kde sa stvárňuje kresťanský charakter. Ježiš je svedkom tohto očistného procesu. Vie, čo treba na očistenie vzácneho kovu, aby odzrkadľoval lúče jeho lásky. Boh vychováva svojich služobníkov skúškami. Vie o ľuďoch obdarených silou, ktorí by svoju zdatnosť mohli použiť pre rozmach jeho diela. Preto ich podrobuje skúške, v ktorej za zvláštnych okolností skúša ich povahu. Odkrýva nedostatky a slabosti, o ktorých sami nevedeli. Poskytuje im možnosť odstrániť tieto nedostatky a chyby, aby mu mohli slúžiť. Poukazom na ne ich učí spoliehať sa len naňho, pretože len on môže byť ich pomocníkom a ochrancom. Tým sa jeho zámer splnil. V skúškach ich vychoval, vycvičil a pripravil na splnenie vznešeného poslania, pre ktoré dostali patričnú silu. Keď ich potom Boh zavolá, budú pripravení a môžu sa zapojiť do práce v záverečnom diele. PP 89.4
Počas Abrahámovho pobytu v Egypte sa ukázalo, že tento Boží muž má svoje ľudské slabosti a nedokonalosti. Keď Abrahám zatajil skutočnosť, že Sára je jeho žena, prejavil nedôveru v Božiu ochranu a nedostatok tej neochvejnej viery a odvahy, o ktorej za svojho života podal toľko jedinečných dôkazov. Sára bola krásna žena a Abrahám vedel, že usmievaví Egypťania zatúžia po peknej cudzinke a v snahe získať ju nijako nebudú váhať zabiť jej muža. Nazdával sa, že sa nedopustí nijakého podvodu, ak Sáru bude vydávať za svoju sestru, pretože bola dcérou jeho otca, no nie dcérou jeho matky. Toto zámerné zatajenie skutočného vzťahu medzi nimi bolo predsa len klamom. Boh nemôže súhlasiť s nijakou úchylkou od pravdy. Pre slabosť Abrahámovej viery sa v tomto prípade Sára ocitla vo veľkom nebezpečenstve. O jej kráse sa dozvedel egyptský faraón, dal si ju priviesť do svojho paláca a chcel si ju vziať za ženu. Božie veľké milosrdenstvo ochránilo Sáru a faraónovu rodinu stíhali tvrdé tresty. Keď faraón poznal, že bol oklamaný, nahnevane to Abrahámovi vyčítal a vrátil mu jeho ženu so slovami: „Čo si mi to urobil? Prečo si mi neoznámil, že je to tvoja žena? Prečo si mi povedal: To je moja sestra? Tak som si ju vzal za ženu. Teraz tu máš svoju ženu, vezmi si ju a choď!“ 1. Mojžišova 12,18.19. PP 90.1
Abrahám požíval u faraóna veľkú priazeň. Faraón ani po tom, čo sa stalo, nepripustil, aby Abrahámovi a jeho ľuďom niekto ublížil. Dal príkaz, aby ich stráže bezpečne vyviedli z jeho krajiny. V tom čase sa Egypťania podľa zákona nesmeli stýkať s cudzími pastiermi, ani s nimi jesť a piť. Faraón prepustil Abraháma priateľsky a veľkoryso, no prikázal mu, aby z Egypta odišiel, lebo sa neodvažoval predĺžiť mu pobyt v krajine. Celkom neúmyselne by bol Abraháma vážne poškodil, no priamy Boží zásah zachránil faraóna pred spáchaním veľkého hriechu. Faraón v tomto cudzincovi poznal Božieho muža a obával sa mať vo svojom kráľovstve niekoho, koho sa Boh tak zjavne zastal. Keby bol Abrahám zostal dlhší čas v Egypte, mohol by sa pre postupný rozmach svojho bohatstva a svoju vážnosť pravdepodobne stať terčom závisti Egypťanov a mohlo by sa mu prihodiť niečo, za čo by obviňoval faraóna a vládcovu rodinu by mohli postihnúť ďalšie rany. PP 90.2
Výstraha, ktorú dostal faraón, poslúžila Abrahámovi ako ochrana pri jeho ďalšom styku s pohanmi. Správa o príbehu sa rozniesla a ľudia pochopili, že Boh, ktorého vzýva Abrahám, chráni svojho služobníka a potresce každého, kto by mu nejako ublížil. Je nebezpečné škodiť ktorémukoľvek z detí nebeského Kráľa. Žalmista akoby mal na zreteli aj tento úsek Abrahámovho života, keď o vyvolenom národe napísal, že Boh „aj kráľov pre nich potrestal: Nedotýkajte sa mojich pomazaných, neubližujte mojim prorokom!“ Žalm 105,14.15. PP 91.1
Medzi Abrahámovými zážitkami v Egypte a skúsenosťami jeho potomkov o stáročia neskôr je pozoruhodná podobnosť. Tak Abrahám, ako aj jeho potomkovia odišli do Egypta, pretože im hrozil hlad, a zostali tam. Boh sa ich ujal a pre účinky Božích rán Egypťania dostali z nich strach. Títo pohania ich nakoniec bohato obdarili a mohli odísť s veľkým majetkom. PP 91.2