„Abrahám sa vrátil do Kanaánu veľmi bohatý, mal stáda, striebro a zlato.“ 1. Mojžišova 13,2. Spolu s Lótom prišiel do Bétela a utáborili sa pri oltári, ktorý tam svojho času postavili. Čoskoro zistili, že s pribúdaním majetku množí sa aj trápenie. V ťažkostiach a skúškach vedeli kedysi žiť v zhode, no s blahobytom hrozilo nebezpečenstvo, že medzi nimi nastanú spory. Pastva nestačila obidvom veľkým stádam a časté sváry medzi pastiermi museli riešiť ich majitelia. Bolo zrejmé, že sa budú musieť rozísť. Aj keď Abrahám predstihoval Lóta vekom, bohatstvom i postavením, predsa on navrhol, aby medzi sebou zachovali pokoj. Od Hospodina dostal síce celú zem, no veľkoryso sa zriekol svojho výhradného práva na ňu. PP 92.1
Povedal: „Nech nieto sváru medzi mnou a tebou, ani medzi tvojimi a mojimi pastiermi, veď sme príbuzní. Či nemáš pred sebou celú krajinu? Oddeľ sa teda odo mňa. Ak pôjdeš naľavo, ja sa budem držať napravo, ak ty pôjdeš napravo, ja sa budem držať naľavo.“ 1. Mojžišova 13,8.9. PP 92.2
Abrahám tu prejavil svoju šľachetnosť a veľkorysosť. Koľkí by za podobných okolností za každú cenu lipli na svojich osobných právach a výhodách! Koľko rodín už takto stroskotalo! Koľko cirkevných zborov sa rozdelilo! Abrahám povedal: „Nech nieto sváru medzi mnou a tebou... Veď sme príbuzní,“ nielen pokrvne, ale aj ako vyznávači pravého Boha. Božie deti na celom svete tvoria jednu rodinu a má ich ovládať ten istý duch lásky a zmierlivosti. „Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti.“ Rimanom 12,10. To patrí k podstate učenia nášho Spasiteľa. Polovica zla z nášho života by sa vytratila, keby sme k všetkým ľuďom boli zdvorilí a ochotní robiť im to, čo chceme, aby aj oni robili nám. Namyslenosť je satanská vlastnosť. V srdci plnom Kristovej lásky je vždy dostatok lásky k blížnemu, ktorá nevyhľadáva len vlastný záujem. Takí ľudia sa správajú podľa Božieho príkazu: „Nech nikto nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ Filipským 2,4. PP 92.3
Aj keď Lót vďačil za svoj blahobyt Abrahámovi, nijakú vďačnosť mu za to neprejavoval. Obyčajná slušnosť vyžadovala, aby možnosť voľby prenechal Abrahámovi, on však chcel získať všetky výhody. „Keď Lót pozdvihol oči, videl, že celé okolie jordánske až po Cóar malo hojnosť vlahy ako Hospodinov raj, ako krajina egyptská.“ 1. Mojžišova 13,10. Okolie Jordánu bolo najúrodnejším krajom v celej Palestíne a svojím vzhľadom pripomínalo stratený raj, čo sa krásou a úrodnosťou podobal rovinám v blízkosti Nílu, ktoré prednedávnom opustili. Boli tu aj pekné a bohaté mestá, ktoré svojimi rušnými trhoviskami ponúkali veľké príležitosti výhodného obchodovania. Výhľady hmotného zisku Lóta natoľko oslepili, že nevidel mravné a duchovné straty, ktoré ho môžu postihnúť. Obyvatelia sodomskej roviny boli totiž „veľmi zlí a hrešili proti Hospodinovi“. O tom však Lót nevedel, alebo, ak vedel, príliš o to nedbal. „Lót si vybral celé okolie Jordána...“ „Býval v mestách jordánskeho okolia a posunul si stany až po Sodomu“ 1. Mojžišova 13,11.12. Ako málo predvídal strašné následky svojej sebeckej voľby! PP 92.4
Abrahám po rozchode s Lótom dostal znova od Hospodina zasľúbenie, že bude vlastníkom celej zeme. Onedlho sa odsťahoval k Chebrónu, utáboril sa pri Mamreho duboch a neďaleko postavil Hospodinovi oltár. Na voľnom priestranstve týchto náhorných planím s olivovými hájmi a vinicami, s vlniacimi sa lánmi obilia a šírymi pastvinami okolitých pahorkov, žil Abrahám svojím jednoduchým, no celkom spokojným patriarchálnym životom. Lótovi prenechal nebezpečný blahobyt údolia Sodomy. PP 93.1
Okolité národy si vážili Abraháma ako mocné knieža a ako múdreho a schopného náčelníka. On sa pred nimi neuzatváral. Spôsobom svojho života sa veľmi líšil od tých, čo slúžili modlám, a celým svojím správaním šíril medzi nimi požehnaný vplyv pravej viery. Kým svojou neochvejnou vernosťou Bohu, láskavosťou a zhovievavosťou vzbudzoval priateľskú dôveru, svojou veľkorysosťou získaval úctu a vážnosť. PP 93.2
Abrahám nepovažoval svoje náboženstvo za taký poklad, ktorý by si mal pred ľuďmi žiarlivo strážiť a tešiť sa z neho len sám. Taká viera nezodpovedá ani zásadám evanjelia. Ak Kristus býva v srdci, potom svetlo jeho prítomnosti nemožno skrývať ani zatemňovať. Naopak, svetla jeho prítomnosti deň čo deň pribúda a žiarivé lúče Slnka spravodlivosti zaháňajú tmu sebectva a hriechu, ktorá obklopuje človeka. PP 93.3
Boží ľud predstavuje na zemi Boha, ktorý chce, aby veriaci boli svetlom v mravnej temnote tohto sveta. Sú Božími svedkami v krajine, vo veľkých i malých mestách i po dedinách, ktorí neveriacemu svetu oznamujú Božiu vôľu a divy jeho milosti. Podľa Božieho zámeru majú byť všetci účastníci slávneho spasenia jeho misionármi. Kresťanova zbožnosť je meradlom, podľa ktorého neveriaci ľudia posudzujú evanjelium. Dennodenne trpezlivo znášané skúšky, vďačne prijímané požehnania, krotkosť, prívetivosť, milosrdenstvo a láska – to sú svetlá, ktoré v ich povahe žiaria pred celým svetom a zjavne sa odlišujú od temnoty, ktoré šíri sebectvo nekresťanských sŕdc. PP 93.4
Abrahám sa vyznačoval nielen bohatou vierou, šľachetnou štedrosťou, neochvejnou poslušnosťou, skromnosťou a jednoduchosťou svojho pútnického života, ale aj múdrym prístupom k ľuďom, odvahou a bojovým umením. Aj keď bol známy ako učiteľ novej zbožnosti, traja kráľovskí bratia, vládcovia amorejskej roviny, v ktorej Abrahám býval, mu prejavili svoje priateľstvo a v záujme väčšej bezpečnosti mu ponúkli spojenectvo, pretože v krajine bolo plno násilia a útlaku. Abrahámovi sa čoskoro naskytla príležitosť, aby toto spojenectvo využil. PP 94.1
Štrnásť rokov predtým vtrhol do Kanaánu elámsky kráľ Kedorlaómer a vynucoval si od neho poplatky. Teraz sa niekoľko kniežat vzbúrilo a elámsky kráľ so svojimi štyrmi spojencami vtrhol znova do krajiny, aby si ju podmanil. Päť kanaánskych kráľov sa spojilo a ich obranné sily sa stretli s votrelcami v siddímskom údolí. Obranné vojská spojencov boli však porazené, veľká časť armády bola rozprášená a tí, čo unikli, utiahli sa do bezpečia vrchov. Víťazi vyplienili mestá a roviny a odvliekli bohatú korisť s mnohými zajatcami, medzi ktorými bol aj Lót so svojou rodinou. PP 94.2
O nešťastí svojho synovca sa Abrahám v pokojnom prostredí Mamreho dubov dozvedel od jedného z utečencov, ktorý mu rozpovedal priebeh boja. Abrahám nespomínal v zlom na Lótovu nevďačnosť. Zmocnil sa ho hlboký súcit s Lótom, takže sa rozhodol vyslobodiť ho. Predovšetkým prosil Boha o pomoc a chystal sa do boja. Z vlastného tábora pripravil doň tristoosemnásť bohabojných mužov, ktorí mu verne slúžili a vedeli zaobchádzať so zbraňou. Pripojili sa k nim Mamreho, Eškólovi a Anérovi bojovníci a spoločne začali prenasledovať votrelcov. Elámci so svojimi spojencami sa utáborili na severnej hranici Kanaánu, pri Dánovom území. Omámení víťazstvom sa bez obáv, že by ich porazení nepriatelia mohli napadnúť, venovali naplno zábavám. Patriarcha rozdelil svojich bojovníkov tak, aby nepriateľský tábor mohli prepadnúť zo všetkých strán a zaútočil naň v noci. V prudkom a nečakanom útoku na nepriateľa rýchlo zvíťazil. Elámsky kráľ prišiel v boji o život, jeho bojovníkov zachvátila panika a boli porazení. Víťazi oslobodili Lóta s jeho rodinou a všetkými zajatcami i s majetkom a získali bohatú korisť. Abrahám zvíťazil pod Božím vedením. Ctiteľ Hospodina preukázal významnú službu krajine, v ktorej sa osvedčil ako hrdina. Ukázalo sa, že spravodlivosť nie je zbabelosť a že viera viedla Abraháma k rozhodnutiu statočne obhajovať práva a brániť utláčaných. Jeho hrdinský čin mal veľký ohlas medzi susednými kmeňmi. Keď sa vracal z boja, vyšiel mu v ústrety sodomský kráľ so svojou družinou, aby sa mu poklonil ako víťazovi. Abrahámovi ponúkal majetok s prosbou, aby nebral zajatcov. Podľa vojnových zvyklostí víťazovi patrila korisť. Abrahám však nešiel do tohto boja kvôli zisku. Preto odmietol odniesť si niečo na úkor porazených. Žiadal len to, aby jeho spojenci dostali diel, na ktorý mali právo. PP 94.3
V podobnej skúške by len málokto prejavil takú šľachetnosť ako Abrahám. Len málokto by odolal pokušeniu odniesť si takú bohatú korisť. Jeho príklad je výčitkou sebeckým ziskuchtivým ľuďom. Abrahámovi šlo o spravodlivosť a ľudskosť. Svojím správaním spríkladnil biblickú zásadu: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ 3. Mojžišova 19,18. Abrahám povedal: „Dvíham ruku k Hospodinovi, najvyššiemu Bohu, Tvorcovi neba i zeme, že nevezmem ani nitky, ani sandálového remienka, ani ničoho, čo je tvoje, aby si nepovedal: ja som obohatil Abraháma.“ 1. Mojžišova 14,22.23. Abrahám si počínal tak, aby ho nikto nemohol upodozrievať, že do boja šiel kvôli zisku, alebo že mu blahobyt rozhojnili ich dary a ich priazeň. Boh sľúbil, že Abraháma požehná; víťazstvo je teda Božie. PP 95.1
Víťazného patriarchu šiel potom pozdraviť sálemský kráľ Melchisedek, ktorý doniesol chlieb a víno na občerstvenie jeho bojovníkov. „Ako kňaz najvyššieho Boha“, požehnal Abraháma a ďakoval Bohu za vyslobodenie, ktoré uskutočnil prostredníctvom svojho služobníka. „Abrahám mu dal desiatok zo všetkého.“ 1. Mojžišova 14,18.20. PP 95.2
Aj keď sa Abrahám vracal do svojho tábora a k svojim stádam šťastný, určité myšlienky ho predsa len znepokojovali. Bol mierumilovný a pokiaľ možno vyhýbal sa nepriateľstvu a sporom. S hrôzou si pripomínal prelievanie krvi, ktorého bol svedkom. Trápilo ho, že porazené národy z pomsty voči nemu určite znova napadnú Kanaán, keďže je zatiahnutý do národných sporov. Jeho život nebude pokojný. Okrem toho nezískal vládu nad Kanaánom. Nemohol ani dúfať, že by sa bez dediča mohlo splniť zasľúbenie, ktoré dostal. PP 95.3
V noci mal videnie a počul slová Kniežaťa kniežat: „Neboj sa, Abrahám, ja som ti štítom, čaká ťa veľmi veľká odmena.“ 1. Mojžišova 15,1. Abrahámova myseľ bola však predtuchami natoľko skľúčená, že teraz už nevedel prijímať zasľúbenie s takou neochvejnou dôverou, ako to bolo dosiaľ. Prosil o nejaký hmatateľný dôkaz, že prísľub sa splní. Ako sa však mal splniť, keď dosiaľ nemal syna? Povedal: „Pane, čo mi chceš dať, veď som bezdetný... a sluha, narodený v mojom dome bude mojím dedičom.“ 1. Mojžišova 15,2.3. Adoptívnym synom a dedičom svojho majetku chcel urobiť svojho verného sluhu Elíezera. Hospodin ho však ubezpečil, že jeho dedičom bude jeho vlastné dieťa. Potom ho vyviedol zo stanu a kázal mu podívať sa na nespočetné žiarivé hviezdy na nebi. Pritom počul slová: „Toľko bude tvojho potomstva.“ 1. Mojžišova 15,5. „Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť.“ Rimanom 4,3. PP 95.4
Patriarcha však na potvrdenie svojej viery znova prosil o nejaké zrejmé znamenie, ktoré by bolo ďalším pokoleniam dôkazom, že Boží vznešený zámer s nimi sa uskutoční. Pán sa k nemu znížil a so svojím služobníkom uzavrel zmluvu. Urobil to tak, ako bývalo zvykom pri potvrdzovaní slávnostných záväzkov. Abrahám na Boží pokyn obetoval trojročnú jalovicu, trojročnú kozu a trojročného barana. Rozpoltil ich telá a tieto časti pokládol v malej vzdialenosti naproti sebe. K nim priložil nerozdelenú hrdličku a nerozdeleného holúbka. Potom obradne prešiel medzi obetovanými čiastkami zvieracích tiel a slávnostne Bohu sľúbil večnú poslušnosť. Pri týchto mŕtvych telách zotrval, kým slnko nezapadlo, a bedlivo ich strážil, aby ich draví vtáci nezneuctili a neroztrhali. Pri západe slnka padol na Abraháma tvrdý spánok a „prepadla ho úzkosť z veľkej temnoty“. 1. Mojžišova 15,12. Vtedy počul Boží hlas, ktorý mu oznámil, že vlastníkom zasľúbenej krajiny sa nestane hneď a že jeho potomkovia pred príchodom do Kanaánu musia mnoho vytrpieť. Abrahám smel vidieť cestu spásy v smrti Božieho Syna, v jeho veľkej obeti a v jeho slávnom príchode. Abrahám smel zahliadnuť aj rajskú krásu novej zeme, ktorá bude večným vlastníctvom vykúpených a konečným splnením Božieho sľubu. PP 96.1
Ako záruka zmluvy medzi Bohom a ľuďmi sa Abrahámovi zjavila dymiaca pec a ohnivá fakľa, ktorá ako symbol Božej prítomnosti prešla medzi rozdelenými telami zvierat a pohltila ich. Abrahám znova počul hlas, ktorý potvrdzoval, že Kanaán dostanú jeho potomkovia „od rieky Egyptskej až po Veľkú rieku, po veľtok Eufrat“. 1. Mojžišova 15,18. PP 96.2
Keď Abrahám býval v Kanaáne už takmer dvadsaťpäť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal: „Ja som Boh všemohúci, kráčaj pod mojím dohľadom a buď bezúhonný.“ 1. Mojžišova 17,1. V posvätnej bázni padol Abrahám na tvár a Pán mu ďalej povedal: „Toto je moja zmluva s tebou: staneš sa otcom mnohých národov.“ 1. Mojžišova 17,4. Na znak splnenia tejto zmluvy dostal namiesto doterajšieho mena Abram meno Abrahám, čo znamená „otec mnohých národov“. Svoju ženu už nemal volať Sáraj, ale Sára, to jest Kňažná, pretože podľa Božieho zasľúbenia „stane sa matkou národov; z nej vyjdú králi národov“. 1. Mojžišova 17,16. PP 96.3
Abrahám v tom čase dostal príkaz obriezky „ako pečať spravodlivosti z viery.“ Rimanom 4,11. Patriarcha i jeho potomkovia pokladali obriezku za znamenie oddanej služby Bohu, a tým aj odlišnosti od tých, čo slúžili modlám. Bolo to znamenie, že Boh si ich obzvlášť cení. Tento obrad ich zaväzoval spĺňať podmienky zmluvy, ktorú Boh uzavrel s Abrahámom. S pohanmi nesmú uzatvárať manželstvo, inak im hrozí strata úcty k Bohu a jeho svätému zákonu. Stále ich budú pokúšať hriešne obyčaje okolitých národov a zvádzať ich k modloslužbe. PP 97.1
Boh preukázal Abrahámovi veľkú priazeň, keď poslal svojich anjelov na priateľský rozhovor s ním. Keď mal Boží trest postihnúť Sodomu, Boh svoj zámer oznámil Abrahámovi. Patriarcha sa vtedy prihováral u Boha za tých, čo pre svoju hriešnosť mali zahynúť. Jeho rozhovor s anjelmi je krásnym príkladom pohostinstva. PP 97.2
V letnej poludňajšej páľave sedel patriarcha pri dverách svojho stanu a díval sa na pokojnú krajinu. Vtom náhle spozoroval, ako sa traja pocestní blížia k jeho stanu. Skôr však ako prišli k nemu, zastavili sa, akoby sa spolu radili, čo majú robiť. Abrahám nečakal, kým ho požiadajú o nejakú láskavosť, ale hneď vstal, a keď videl, že chcú ísť iným smerom, ponáhľal sa za nimi a krajne zdvorilo ich žiadal, aby ho poctili svojou návštevou a prišli sa k nemu občerstviť. Sám priniesol vodu, aby si mohli umyť nohy; sám vybral, čím ich pohostí a dal to pripraviť. Kým v chládku odpočívali a jedli, zdvorilo stál pri nich pod stromom. Tento prejav úcty pokladal Boh za taký dôležitý, že ho dal zaznamenať vo svojom Slove. O stáročia neskôr sa o ňom zmienil inšpirovaný apoštol: „Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo niektorí takto prijali ako hostí anjelov, a ani o tom nevedeli.“ Židom 13,2. PP 97.3
Abrahám videl vo svojich hosťoch len troch unavených pútnikov, a ani ho nenapadlo, že medzi nimi je ten, ktorého môže vzývať bez toho, aby zhrešil. Čoskoro sa však prejavila pravá podstata nebeských hostí. Aj keď prišli na zem ako poslovia hnevu, s Abrahámom, mužom viery, sa zhovárali najprv o požehnaní. Hoci Boh prísne tresce bezbožnosť a hriech, nie je pomstivý. Večnej Láske je ničenie dielom „cudzím“. PP 97.4
„Hospodin má spoločenstvo s tými, ktorí sa ho boja.“ Žalm 25,14. Abrahám ctil Boha, teraz však Boh poctil jeho a zjavil mu svoje zámery. Povedal: „Či zatajiť pred Abrahámom, čo urobím?“ „Pretože je veľká ponosa na Sodomu a Gomoru a ich hriech je veľmi ťažký, zostúpim a uvidím, či všetci konali tak, ako zneje ponosa, ktorá došla ku mne. Ak nie, dozviem sa.“ 1. Mojžišova 18,17.20.21. Boh dokonale poznal mieru sodomských hriechov. Vyjadril sa po ľudsky, aby ľudia pochopili spravodlivosť jeho zásahu. Skôr ako nad hriešnikmi vynesie ortieľ, sám sa príde presvedčiť. Ak mieru Božieho zmilovania neprekročili, poskytne im čas na pokánie. PP 97.5
Dvaja z nebeských poslov odišli a Abraháma nechali samotného s tým, o ktorom teraz vedel, že je Boží Syn. Abrahám, muž viery, prosil za obyvateľov Sodomy. Kedysi ich oslobodil mečom, teraz ich chcel zachrániť modlitbou. V Sodome ešte stále býval Lót s rodinou a tá istá nesebecká láska, ktorá ho nútila zachrániť ho pred Elámcami, snažila sa ho teraz zachrániť – ak to bude Božia vôľa – pred zásahom Božieho súdu. PP 98.1
S veľkou úctou a pokorou prosil: „Odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom, i keď som len prach a popol.“ 1. Mojžišova 18,27. V týchto slovách nebolo ani stopy nejakej záslužníckej sebadôvery či vystatovačnej spravodlivosti. Nechcel nijaké výhody a neodvolával sa na svoju poslušnosť či obete, ktoré pri plnení Božej vôle prinášal. Hoci sám nebol bez hriechu, prosil za hriešnikov. Takto sa majú správať tí, čo veria v Boha. Abrahám bol ako dôverujúce dieťa pri rozhovore so svojím láskavým otcom. Pristúpil k nebeskému poslovi a vrúcne ho prosil. Lót býval síce v Sodome, no nezúčastňoval sa na sodomských bezbožnostiach. Abrahám sa nazdával, že v tomto veľkomeste sa nájdu aj ďalší ctitelia pravého Boha. Preto prosil: „Vystríhaj sa konať tak, aby si s bezbožným usmrtil aj spravodlivých... Vystríhaj sa toho! Či by ten, čo súdi celú zem, nemal konať spravodlivo?“ 1. Mojžišova 18,25. Abrahám neprosil len raz, ale mnohokrát. Keď na svoje otázky dostával odpoveď, osmelil sa a pokračoval, kým nemal uistenie, že mesto bude ušetrené, ak sa v ňom nájde čo len desať spravodlivých. PP 98.2
Láska k hynúcim nútila Abraháma modliť sa. Aj keď mu hriechy tohto skazeného mesta boli krajne odporné, chcel, aby hriešnici boli zachránení. Jeho hlboký záujem o obyvateľov Sodomy ukazuje, s akou úzkosťou máme pristupovať k zatvrdilým hriešnikom. Hriech máme nenávidieť, ale k hriešnikom máme cítiť ľútosť a lásku. Všade okolo nás sú ľudia, ktorí sa rútia do takej strašnej a beznádejnej záhuby, aká postihla Sodomu. Každodenne sa niekomu končí čas milosti. Každú hodinu niekto prekročí medze Božieho milosrdenstva. Kde sú však varovné hlasy a kde prosby, ktoré by upozorňovali hriešnika, aby unikol strašnému súdu? Kde sú ruky, ktoré ho chcú vytrhnúť z objatia smrti? Kde sú tí, čo sa pokorne, vytrvalo a s neochvejnou vierou prihovárajú zaňho u Boha? PP 98.3
Abrahám bol preniknutý Kristovým duchom. Sám Boží Syn je veľkým obhajcom hriešnikov u Otca. Ten, ktorý zaplatil cenu za ich vykúpenie, pozná hodnotu človeka. Kristovi sa protivilo zlo, ako sa môže protiviť len nepoškvrnenej čistote. Prejavil však lásku k hriešnikom, akú môže prejaviť len nekonečná dobrota. V smrteľnej úzkosti na kríži, pod strašným bremenom hriechov celého sveta, prosil za tých, čo sa mu posmievali a nakoniec ho zabili: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Lukáš 23,34. PP 99.1
O Abrahámovi čítame, že: „Bol nazvaný Božím priateľom“ (Jakoba 2,23) a že je „otcom všetkých, ktorí veria“. Rimanom 4,11. Boh o tomto vernom patriarchovi povedal: „Abrahám poslúchol môj hlas a zachovával moje nariadenia, moje príkazy, moje ustanovenia a zákony.“ 1. Mojžišova 26,5. „Lebo jeho som si vyhliadol, aby prikazoval svojim synom a svojmu domu zachovať po jeho smrti cestu Hospodinovu, konať spravodlivosť a právo, aby tak splnil Hospodin Abrahámovi, čo mu zasľúbil.“ 1. Mojžišova 18,19. Pre Abraháma to bola veľká česť, že bol vyhliadnutý za otca ľudu, ktorý bude po celé stáročia strážcom a opatrovníkom Božej pravdy na svete – ľudu, z ktorého vyjde zasľúbený Mesiáš na požehnanie všetkým národom sveta. Touto poctou ho uznal za hodného ten, ktorý ho k tejto úlohe povolal. Bol to sám Boh, ktorý prehovoril. Ten, ktorý rozumie nevysloveným myšlienkam a správne vie posúdiť ľudí, povedal: „Jeho som si vyhliadol,“ teda „poznám ho“. Abrahám nezradí pravdu kvôli sebeckým záujmom. Bude zachovávať Boží zákon a bude sa patrične spravodlivo správať. Bohabojný bude nielen sám, ale o službu Bohu bude dbať v celej rodine. Bude ju učiť spravodlivosti. Boží zákon bude v jeho domácnosti pravidlom života. PP 99.2
Abrahámovu domácnosť tvorilo viac ako tisíc ľudí. Tí, čo žili podľa jeho rád a uctievali jediného Boha, našli v jeho tábore domov. V tejto škole sa naučili toľko, že mohli byť spoľahlivými predstaviteľmi pravej viery. Na Abrahámovi spočívala veľká zodpovednosť. Vychovával tých, čo sa neskôr mali stať predstaviteľmi rodín a v nich mali zavádzať správne metódy. PP 99.3
V dávnych dobách býval otec rodiny vládcom a kňazom a mal moc nad svojimi deťmi aj vtedy, keď už mali vlastné rodiny. Jeho potomkovia prichádzali k nemu ako k náčelníkovi tak v záležitostiach náboženských, ako aj svetských. Tento patriarchálny systém sa Abrahám snažil natoľko upevniť, aby sa v ňom zachovalo poznanie Boha. Medzi členmi domácnosti sa vyžadovala taká zomknutosť, aby mohla byť hrádzou proti hlboko zakorenenému a veľmi sa šíriacemu modlárstvu. Abrahám sa všemožne snažil ochrániť príslušníkov svojho tábora pred stykom s pohanmi a účasťou na modloslužbe, lebo vedel, že to povedie k narúšaniu zásad. Najviac dbal o to, aby sa v nijakej podobe nepestovalo falošné náboženstvo a aby každý mal na zreteli vznešenosť a slávu živého Boha, ako jediného, ktorý zasluhuje úctu. PP 99.4
Sám Boh chcel týmto svojím múdrym usporiadaním čo najviac zabrániť styku svojho ľudu s pohanmi, a preto z neho urobil národ zvláštny, vydelený z ostatných národov. Abraháma oddelil od modlárskeho príbuzenstva, aby mohol učiť a vychovávať svoju rodinu bez pokušenia rôznych zvodov, ktoré v Mezopotámii doliehali zo všetkých strán. Jej potomkovia mali z pokolenia na pokolenie zachovávať pravú vieru v neporušenej čistote. PP 100.1
Láska k vlastným deťom a k rodine nútila Abraháma, aby strážil ich vieru a učil ich poznávať Božie prikázania ako najcennejší odkaz, ktorý im mohol zanechať a ktorý mali sprostredkovať aj svetu. Abrahám ich učil, že všetci podliehajú vláde nebeského Boha. Rodičia nesmú utláčať deti a deti musia poslúchať rodičov. Boží zákon určoval každému určitú povinnosť a len poslušnosť môže zabezpečiť šťastie a blaho. PP 100.2
Vplyv Abrahámovho každodenného príkladného života pôsobil trvale. Aj v rodine prejavoval tú istú poctivosť, láskavosť a nesebeckú vľúdnosť, ktorými si získal obdiv a úctu okolitých vládcov. Jeho život sprevádzala zvláštna vôňa prívetivej šľachetnosti. Každému mohlo byť zrejmé, že má spojenie s nebom. Nevšímavo neprešiel ani popri tom najposlednejšom sluhovi. V jeho domácnosti platili rovnaké práva pre pána i pre sluhu, neuprednostňoval bohatých a neponižoval chudobných. K všetkým sa správal spravodlivo a súcitne ako k spoludedičom milosti života. PP 100.3
Boh si vyhliadol Abraháma, „aby prikazoval svojim synom a svojmu domu“. Vedel, že pri náprave škodlivých náklonností svojich detí nebude ľahostajný a nebude ich nerozvážne rozmaznávať. Zmysel pre povinnosť neustúpi pred nesprávne chápanou láskou. Všetci dostanú náležitú výchovu podľa správnych a spravodlivých zákonov. PP 100.4
Dnes sa len málokto riadi Abrahámovým príkladom. Mnohých rodičov ovláda zaslepená sebecká precitlivenosť, ktorú mylne nazývajú láskou. Prejavuje sa tým, že deti s nezrelým úsudkom a neskrotenými záľubami bývajú prenechané vlastnej svojvôli. To je najväčší zločin voči mládeži a najväčšia krivda voči spoločnosti. Slabosť rodičov narúša poriadok v rodine i vo svete. Mladých ľudí necháva v zajatí vlastných záľub namiesto toho, aby ich učila poslúchať Božie požiadavky. Mládež sa potom zdráha plniť Božiu vôľu a neskôr prenáša svoje nesprávne predstavy na deti a vnukov. Rodičia by mali dávať patričné príkazy svojim deťom a celej domácnosti, ako to robil Abrahám. Deti treba viesť, aby poslúchali rodičov, pretože to je prvý krok k tomu, aby sa naučili poslúchať Boha. PP 100.5
Malú úctu k Božiemu zákonu predstavujú aj cirkevní predstavitelia, čo je zdrojom mnohého zla. Dnešný všeobecne rozšírený názor, že Božie prikázania už nie sú pre ľudí záväzné, má na morálku ľudí rovnaký vplyv ako modlárstvo. Tí, čo zľahčujú požiadavky svätého Božieho zákona, podkopávajú základy v rodinách i v spoločnosti. Kresťanskí rodičia, ktorí nezachovávajú Božie prikázania, nevedú svoju domácnosť Božou cestou. Boží zákon sa im nestal pravidlom života. Keď si ich deti založia vlastnú domácnosť, nebudú cítiť nijakú povinnosť viesť vlastné deti cestou, ktorou sami nikdy nešli. Preto je toľko neveriacich rodín, a preto je mravný úpadok taký hlboký a rozšírený. PP 101.1
Kým sami rodičia nebudú celým srdcom poslúchať Boží zákon, nebudú vedieť správne vychovávať ani svoje deti. V tomto ohľade je potrebná prenikavá a rozsiahla náprava. Takúto obnovu potrebujú rodičia i kazatelia. V ich domácnostiach má prebývať Boh. K žiaducej zmene v súčasnom stave rodín môže napomôcť Božie slovo, ktoré majú rodičia prijať za svojho poradcu. Mali by poúčať svoje deti, že Písmo sväté je Boží hlas, ktorý ich oslovuje a ktorý treba bezpodmienečne poslúchať. Svoje deti by mali trpezlivo, s láskou a vytrvalo učiť žiť podľa Božej vôle. Len deti z takých rodín sú pripravené obstáť v pokušení rôznych nevereckých názorov. Len Písmo môže dať ich viere základ, ktorý nezmätie nijaký príval pochybností. PP 101.2
V mnohých domácnostiach sa zanedbáva modlitba. Rodičia bývajú presvedčení že na ranné a večerné pobožnosti nemajú dosť času. Nenájdu si ani chvíľu na to, aby poďakovali Bohu za dary jeho milosti – za blahodarný slnečný svit a všeobecne prospešný dážď, ako aj za to, že ich chránia svätí anjeli. Nevedia si nájsť čas na modlitbu o Božiu pomoc a usmernenie; neprosia o to, aby v ich domácnosti bol Kristus trvalým hosťom. Do práce chodia ako nemá tvár bez jedinej myšlienky na Boha a nebeské záujmy. Boží Syn si ich natoľko váži, že obetoval svoj život, aby nemuseli zahynúť. Jeho veľkú dobrotu si však sotva cenia viac než hynúce zvieratá. PP 101.3
Dnešní veriaci ľudia by mali mať svoj duchovný oltár všade tam, kde sa nachádzajú, ako ho mali patriarchovia. Ak niekedy bolo treba, aby v každom dome znela modlitba, potom dnes zvlášť. Otcovia a matky by mali pokorne prosiť Boha za seba i za svoje deti. Otec ako kňaz rodiny by mal svoju rannú a večernú obeť prinášať na Boží oltár a jeho žena a deti by sa mali spoločne modliť a ďakovať Bohu. V takej domácnosti Ježiš rád zostane. PP 102.1
Z každého kresťanského domu by malo žiariť svetlo viery. Aj v tých najmenších prejavoch nesebeckého a zdvorilého správania by mala byť zjavná láska. Sú rodiny, kde sa táto zásada zachováva, kde Boha ctia a kde vládne skutočná láska. V takých domácnostiach bývajú ranné a večerné modlitby k Bohu ako príjemná vôňa kadidla a požehnanie Božej milosti padá na hlavu členov rodiny ako ranná rosa. PP 102.2
Usporiadaná kresťanská domácnosť je nezvratným dôkazom pravosti kresťanského náboženstva, ktorý neveriaci ľudia nemôžu poprieť. Každému je zrejmé, že v rodine pôsobí na deti určitý vplyv a že Boh Abrahámov je s nimi. Keby kresťanské domovy boli preniknuté živou vierou, šírili by mocný blahodarný vplyv. Boli by naozaj „svetlom sveta“. Kiežby o každom kresťanskom rodičovi platilo to, čo Boh povedal o Abrahámovi: „Jeho som si vyhliadol, aby prikazoval svojim synom a svojmu domu zachovávať po jeho smrti cestu Hospodinovu, konať spravodlivosť a právo, aby tak splnil Hospodin Abrahámovi, čo mu zasľúbil.“ 1. Mojžišova 18,19. PP 102.3