Prípravy na predpovedané obdobie hladu sa robili hneď od začiatku rokov úrodných. Na Jozefov pokyn boli na hlavných miestach po celej egyptskej krajine postavené objemné sýpky a urobili sa rozsiahle opatrenia na zabezpečenie prebytkov očakávanej žatvy. Keďže tieto opatrenia platili počas celých siedmich rokov hojnosti, zásoby v sýpkach uskladneného obilia boli obrovské. Po úrodných rokoch malo podľa Jozefovej predpovede prísť obdobie siedmich rokov hladu. „I nastal hlad vo všetkých krajinách, ale v celej egyptskej krajine bolo chleba dosť. Keď však aj celá egyptská krajina trpela hladom a volala k faraónovi o chlieb, faraón povedal celému Egyptu: Choďte k Jozefovi a čo vám povie, urobte! Keď sa hlad rozšíril na celú krajinu, Jozef otvoril všetky obilnice a predával Egypťanom obilie.“ 1. Mojžišova 41,54-56. PP 161.1
Hlad zasiahol aj kanaánsku krajinu a ťažko ho pociťovali obyvatelia oblasti, kde žil Jákob. Keď jeho rodina počula o bohatých zásobách egyptského panovníka, vypravili sa do Egypta desiati Jákobovi synovia nakúpiť obilia. Len čo ta prišli, poslali ich k zástupcovi kráľa. Išli sa teda s ostatnými žiadateľmi predstaviť správcovi krajiny. „Poklonili sa mu tvárou až po zem.“ „Jozef poznal svojich bratov, ale oni ho nepoznali.“ Jozef si v Egypte zmenil židovské meno a prijal to, ktoré mu určil kráľ. Okrem toho sa ako prvý minister Egypta už pramálo podobal mládencovi, ktorého predali Izmaelcom. Keď Jozef videl, ako sa jeho bratia pred ním koria a vzdávajú mu poctu, pripomenulo mu to jeho sny a prebudilo spomienky na dávnu minulosť. Pozorne si ich všímal a zistil, že medzi nimi nie je Benjamin. Nestal sa azda aj on obeťou krutej nenávisti týchto bezcitných ľudí? Chcel sa dozvedieť pravdu. Prísne teda povedal: „Vyzvedači ste, prišli ste si obzrieť nechránené miesta krajiny.“ 1. Mojžišova 42,6.8.9. PP 161.2
Oni mu však odvetili: „Nie, pane, tvoji sluhovia prišli si nakúpiť potravín. Všetci sme synovia jedného otca; sme statoční. Tvoji sluhovia nie sú vyzvedači.“ Jozef chcel vedieť, či ešte stále sú takí bezočiví ako vtedy, keď žil s nimi. Rád by sa bol niečo dozvedel aj o pomeroch doma, hoci vedel, že ich odpovede nemusia byť pravdivé, preto trval na svojom obvinení. Bratia odpovedali: „My, tvoji sluhovia, sme dvanásti bratia, synovia to jedného muža v kanaánskej krajine; najmladší je teraz pri otcovi a jedného už niet.“ 1. Mojžišova 42,10-13. Jozef predstieral nedôveru v pravdivosť ich rozprávania a naznačoval, že ich stále pokladá za vyzvedačov a že je rozhodnutý podrobiť ich skúške. Kým sa jeden z nich smie vrátiť domov, aby priviedol najmladšieho brata, všetci musia na jeho príkaz zostať v Egypte. Ak nebudú s týmto návrhom súhlasiť, zostanú v podozrení vyzvedačstva, a tak sa s nimi aj naloží. S týmto návrhom však Jákobovi synovia nemohli súhlasiť, pretože bol časovo náročný; zatiaľ by ich rodiny veľmi trpeli hladom. Napokon, kto z nich by sa odvážil sám sa vydať na dlhú cestu a bratov nechať vo väzení? Akoby v takom prípade mohol obstáť pred otcom? Podľa ich predstáv čakala ich tu len smrť alebo otroctvo; a ak privedú Benjamina, ani jeho údel nebude iný. Rozhodli sa radšej zostať a trpieť spoločne, než aby otca pripravili o jediného syna, ktorý mu zostane, a spôsobili by mu ďalšie trápenie. Po tomto rozhodnutí zostali tri dni uväznení. PP 161.3
Odvtedy, čo Jozef naposledy videl svojich bratov, povaha Jákobových synov sa zmenila. Kedysi to boli závistliví, neposlušní, podvodní, krutí a pomstychtiví muži. V terajšej núdzi a tiesni prejavili nezištnosť, svornosť, oddanosť otcovi a úctu k jeho autorite. PP 162.1
V trojdňovom egyptskom väzení mali čas uvažovať o svojich neprávostiach; no boli to aj chvíle trpkého zármutku. Ak neprivedú Benjamina, určite budú odsúdení ako vyzvedači. Bolo málo pravdepodobné, že by otec súhlasil a Benjamina pustil z domu. Na tretí deň si Jozef dal predviesť svojich bratov. Neodvažoval sa ich dlhšie zdržiavať. Otec a rodinní príslušníci bratov už môžu trpieť nedostatkom potravy. Povedal im: „Urobte toto a ostanete nažive. Ja sa totiž bojím Boha. Ak ste statoční, jeden váš brat nech zostane sputnaný vo vašom doterajšom väzení. Vy však choďte a zaneste obilie svojim domácim na ukojenie hladu. Potom mi dovediete svojho najmladšieho brata, aby sa tak potvrdili vaše reči a aby ste nemuseli zomrieť.“ 1. Mojžišova 42,18-20. Bratia s návrhom súhlasili, aj keď málo dúfali, že by otec dovolil, aby sa Benjamin s nimi vrátil. Jozef sa s bratmi rozprával prostredníctvom tlmočníka, zatiaľ čo bratia sa spolu zhovárali celkom otvorene v predstave, že miestodržiteľ im nerozumie. Prejavili ľútosť, že kedysi tak bezcitne zaobchádzali s Jozefom. „Veru, previnili sme sa proti svojmu bratovi. Lebo hoci sme videli úzkosť jeho duše, keď nás úpenlivo prosil, nepočúvli sme ho; preto prišlo na nás toto súženie. Rúben, ktorý mal v úmysle Jozefa v Dótane zachrániť, dodal: Nepovedal som vám: Neprehrešte sa proti chlapcovi!? Ale neposlúchli ste. Teraz nás berú na zodpovednosť za jeho krv.“ 1. Mojžišova 42,21.22. Keď to Jozef počul, neovládal sa, odišiel od nich a plakal. Potom rozkázal Simeona v putách odviesť do väzenia. Simeona vybral preto, že bol hlavným strojcom úkladov proti nemu a najkrutejšie s ním zaobchádzal. PP 162.2
Skôr ako Jozef svojich bratov prepustil, vydal rozkaz, aby im naplnili vrecia obilím a do každého vreca dali navrch peniaze, ktorými platili. Bratia dostali aj krmivo pre zvieratá na spiatočnú cestu. Jeden z nich cestou vrece rozviazal a užasol, keď v ňom našiel strieborné peniaze. Povedal to ostatným a všetci boli znepokojení. Jeden druhého sa pýtali: „Čo nám to Boh urobil?“ 1. Mojžišova 42,28. Nevedeli, či to majú pokladať za dobré znamenie od Pána, alebo je to predzvesť trestu za ich neprávosti a čaká ich ďalšie nešťastie. Uvedomovali si, že Boh vedel o ich hriechu a teraz ich zaň tresce. PP 163.1
Jákob úzkostlivo očakával príchod svojich synov. Keď sa vrátili, všetci sa zišli okolo nich a napäto počúvali, keď otcovi rozprávali o svojich zážitkoch. Správy vyvolali u všetkých obavy a zlú predtuchu. Akoby v správaní egyptského miestodržiteľa badali zlé náznaky. Ich obavy sa potvrdili pri rozväzovaní vriec, keď v každom z nich našli peniaze. Zostarnutý otec bolestne zvolal: „Pripravíte ma o deti; Jozefa niet, ani Simeona niet a Benjamina mi chcete vziať. To všetko dolieha na mňa. Vtedy povedal Rúben svojmu otcovi: Môžeš usmrtiť mojich dvoch synov, ak ti Benjamina neprivediem späť.“ Tieto unáhlené slová však nezbavili Jákoba starostí. Odpovedal: „Môj syn s vami nepôjde, lebo jeho brat zomrel a on ostal sám. Keby ho na ceste, ktorou pôjdete, zastihla nehoda, zniesli by ste moje šediny so žiaľom do záhrobia.“ 1. Mojžišova 42,36-38. PP 163.2
Sucho však neprestávalo a zásoby obilia dovezeného z Egypta sa pomíňali. Jákobovi synovia vedeli, že vrátiť sa do Egypta bez Benjamina by bolo zbytočné. No vedeli aj to, že sa im sotva podarí zmeniť otcovo rozhodnutie a museli teda bezradne vyčkávať, ako všetko dopadne. Keďže prízrak hladu sa čoraz viac blížil a patriarcha na ustaraných tvárach obyvateľov tábora pozoroval útrapy z biedy, napokon povedal: „Choďte nám znova nakúpiť niečo potravín.“ 1. Mojžišova 43,2. PP 163.3
Júda odpovedal: „Ten muž nás dôrazne napomínal: Neukážte sa mi na oči, ak váš brat nebude s vami. Ak pošleš nášho brata s nami, pôjdeme a nakúpime ti potravín. Ak ho však nepošleš, nepôjdeme, lebo ten muž nám povedal: Neukážte sa mi na oči, ak váš brat nebude s vami.“ Keď Júda videl, že otec v rozhodnutí váha, dodal: „Pošli chlapca so mnou, tak sa vyberieme a pôjdeme, aby sme ostali nažive a nepomreli ani my, ani ty, ani naše deti.“ 1. Mojžišova 43,3-5.8. Zaručil sa za svojho brata a vzal na seba prípadnú vinu, ak by sa Benjamin k otcovi nevrátil. PP 163.4
Jákob už ďalej svoj súhlas odkladať nemohol, preto prikázal svojim synom, aby sa pripravili na cestu a tiež, aby vládcovi vzali nejaké dary, aké môže poskytnúť hladom strápená krajina – „niečo balzamu, niečo medu, vzácnu živicu, pistáciové orechy a mandle“ a dvojnásobné množstvo peňazí. „Pojmite si aj brata, vyberte sa a vráťte sa k tomu mužovi.“ Keď sa synovia chystali na neistú cestu, patriarcha vstal, zodvihol k nebu ruky a modlil sa: „Všemohúci Boh nech vám dá dôjsť milosrdenstva u toho muža, aby vám prepustil druhého brata i Benjamina. Ja však, keď som už bez detí, bez detí ostanem.“ 1. Mojžišova 43,11.13.14. PP 164.1
Znova teda odišli do Egypta a prišli k Jozefovi. Ten pri pohľade na Benjamina, syna svojej vlastnej matky, bol hlboko dojatý. Stlmil však svoje pohnutie a rozkázal, aby ho uviedli do príbytku a aby sa ako pozvaní hostia pripravili na hostinu. Keď boli privedení do miestodržiteľovho paláca, Jozefovi bratia prichádzali v obave, že budú braní na zodpovednosť za peniaze, ktoré našli vo svojich vreciach. Nazdávali sa, že do vriec im ich vložili zámerne, aby bol dôvod urobiť z nich otrokov. Preto sa radili so správcom domu, pričom mu rozprávali o svojej prvej ceste do Egypta. Vysvetlili, že peniaze, ktoré našli vo svojich vreciach, prinášajú späť na dôkaz svojej neviny. Ďalšie peniaze majú na nový nákup potravín. Povedali: „Nevieme, kto nám vložil naše peniaze do vriec.“ Správca však povedal: „Upokojte sa, nebojte sa! Váš Boh a Boh vášho otca vložil vám poklad do vriec. Vaše peniaze sa dostali ku mne.“ 1. Mojžišova 43,22.23. Bratia sa trochu upokojili a keď k nim prišiel z väzenia prepustený Simeon, pocítili, že Boh je k nim naozaj milostivý. PP 164.2
Pri druhom stretnutí pokorne ponúkli miestodržiteľovi dary a „poklonili sa mu až po zem“. Jozef si spomenul na svoje sny; pozdravil svojich hostí a hneď sa opýtal: „Či sa má dobre váš staručký otec, o ktorom ste mi hovorili? Či ešte žije?“ „Tvoj sluha, náš otec sa má dobre; ešte žije,“ odpovedali a znova sa poklonili. Potom jeho pohľad utkvel na Benjaminovi a povedal: „Je to váš najmladší brat, o ktorom ste mi hovorili? Boh ti buď milostivý, syn môj!“ Potom sa rozcitlivel a zmĺkol. „Vošiel do zadnej izby a tam sa vyplakal.“ 1. Mojžišova 43,27-30. PP 164.3
Po chvíli sa vrátil a začali hodovať. Kastovné zákony zakazovali Egypťanom jesť spolu s ľuďmi inej národnosti. Preto Jákobovi synovia jedli pri jednom stole, miestodržiteľ ako vysoký hodnostár jedol zvlášť a Egypťania jedli tiež oddelene. Bratia boli prekvapení, že za stolom boli posadení podľa veku. Jozef „dal nosiť jedlá, čo boli pred nimi“. 1. Mojžišova 43,34. Benjamin však dostal päťkrát viac než ostatní. Pri tejto priazni mali bratia príležitosť prejaviť závisť a nenávisť voči Benjaminovi, ako kedysi, keď závideli jemu. Bratia si stále mysleli, že Jozef ich jazyku nerozumie, a preto sa spolu voľne zhovárali. Z ich rozhovoru mal Jozef možnosť poznať ich skutočné zmýšľanie. Chcel ich však podrobiť ďalšej skúške, a preto prikázal, aby pred ich odchodom do vreca najmladšieho brata bol vložený jeho vlastný strieborný pohár. PP 164.4
Bratia sa s veselou mysľou vydali na spiatočnú cestu. Bol s nimi Simeon i Benjamin. Ich zvieratá boli plne naložené obilím a všetci boli šťastní, že sa im podarilo vyviaznuť z hroziaceho nebezpečenstva. Len čo však opustili mestské brány, dobehol ich správca domu a rázne sa ich opýtal: „Prečo ste sa zlým odplatili za dobré? Ukradli ste mi strieborný pohár. Veď je to ten, čo môj pán píjava z neho a aj veští z neho! Zle ste urobili, keď ste tak urobili.“ 1. Mojžišova 44,4.5. O tomto pohári sa vedelo, že keď sa doň naleje tekutina, pozná sa, či je jedovatá. Bol to teda drahocenný pohár, lebo chránil svojho majiteľa pred smrťou otrávením. PP 165.1
Na správcovo obvinenie bratia odpovedali: „Prečo hovorí môj pán takéto reči? Božechráň, aby tvoji sluhovia urobili niečo tak! Pozri, peniaze, ktoré sme našli vo svojich vreciach navrchu, priniesli sme ti naspäť z kanaánskej krajiny; ako by sme teda mohli ukradnúť z domu nášho pána striebro alebo zlato? U koho sa z tvojich sluhov nájde, ten nech zomrie a my budeme otrokmi môjmu pánovi. On im povedal: Áno, nech je tak, ako ste vraveli: U koho sa nájde, ten mi bude otrokom, vy však budete slobodní.“ 1. Mojžišova 44,7-10. PP 165.2
Začali teda hneď hľadať. „Zložili chytro všetci svoje vrecia na zem a každý otvoril svoje vrece.“ Správca začal prehliadať každé z nich, od Rúbenovho až po Benjaminovo, v ktorom sa pohár aj našiel. PP 165.3
Bratia si roztrhli rúcha na znamenie najhlbšieho zármutku a pozvoľna sa vracali do mesta. Podľa ich vlastného vyjadrenia sa mal Benjamin stať otrokom. Správca ich odviedol do miestodržiteľovho paláca. Keď miestodržiteľ vošiel, všetci pred ním padli na zem. „Tu im Jozef povedal: Čo za skutok ste to spáchali? Či neviete, že muž ako som ja, dozvie sa to veštením?“ Jozef od nich žiadal priznanie viny. Vedel, že nie je jasnovidcom, no v bratoch vyvolal zdanie, že vie čítať tajomstvá ich života. PP 165.4
„Nato povedal Júda: Čo môžeme povedať môjmu pánovi, čo rozprávať, čím sa ospravedlniť? Boh našiel vinu tvojich služobníkov, sme teda otrokmi môjho pána, tak my ako aj ten, u ktorého sa pohár našiel. On však odpovedal: Božechráň urobiť niečo také! Len ten muž, u ktorého sa našiel pohár, bude mi otrokom, vy však môžete odísť v pokoji k svojmu otcovi.“ 1. Mojžišova 44,11.15-17. PP 165.5
Krajne zarmútený pristúpil k miestodržiteľovi Júda a zvolal: „Prosím, pane môj, dovoľ svojmu služobníkovi prehovoriť slovo k sluchu svojho pána, a nech nevzbĺkne tvoj hnev na tvojho služobníka, veď ty si ako faraón.“ Dojímavo opisoval otcov zármutok nad Jozefovou stratou i jeho zdráhanie dať súhlas, aby Benjamin mohol s nimi odísť do Egypta, pretože to je jediný syn, čo zostal po Ráchel, ktorú Jakob tak veľmi miloval. „Ale ak teraz prídem k tvojmu sluhovi, svojmu otcovi, a chlapec, na ktorom visí celou dušou, nebude s nami, a uvidí, že chlapca niet, zomrie. A tak znesú tvoji služobníci šediny tvojho služobníka, svojho otca, v žiali do hrobu. Veď tvoj sluha sa zaručil otcovi za chlapca, keď povedal: Ak ti ho neprivediem, ponesiem navždy vinu pred svojím otcom. Teraz však, nech smie tvoj služobník ostať miesto chlapca za otroka môjmu pánovi, a chlapec nech odíde so svojimi bratmi. Veď ako by som mohol odísť k svojmu otcovi, keby chlapec nebol so mnou. Nemohol by som sa dívať na trápenie, ktoré by postihlo môjho otca.“ 1. Mojžišova 44,18.30-34. PP 166.1
To Jozefovi stačilo. Poznal opravdivú ľútosť u svojich bratov. Keď vypočul Júdovu šľachetnú ponuku, prikázal, aby všetci okrem bratov z miestnosti odišli, a potom sa dal do hlasitého plaču a zvolal: „Ja som Jozef. Či ešte žije môj otec?“ PP 166.2
Jeho bratia boli ohromení, od strachu a úžasu onemeli. Ich brat Jozef, ktorému závideli, ktorého chceli zabiť a ktorého nakoniec predali do otroctva, je vládcom Egypta! Mysľou im prebehlo všetko zlé, čo mu spôsobili. Spomenuli si, ako sa vysmievali jeho snom a ako chceli prekaziť ich splnenie a napokon ich sami pomáhali naplniť. Keď sú teraz celkom v jeho moci, určite sa im vypomstí za všetko príkorie. PP 166.3
Jozef pozoroval ich úľak a prívetivo povedal: „Pristúpte bližšie ku mne.“ Keď k nemu pristúpili, pokračoval: „Ja som Jozef, váš brat, ktorého ste predali do Egypta. Teraz sa však netrápte a nech vás to nemrzí, že ste ma predali, lebo Boh ma poslal pred vami, aby som vás zachoval nažive.“ Cítil, že už dosť vytrpeli za svoju krutosť, s akou s ním zaobchádzali, a preto sa veľkodušne snažil rozptýliť ich obavy a uľahčiť im trpkosť výčitiek svedomia. PP 166.4
Jozef pokračoval: „Už dva roky trvá hlad v krajine a ešte päť rokov nebude ani orby ani žatvy. Boh ma poslal zachovať vás ako zvyšok na zemi a udržať vás nažive pre veľké vyslobodenie. Teda nie vy ste ma sem poslali, ale Boh; on ma urobil faraónovi otcom a pánom jeho celého domu i panovníkom nad celou egyptskou krajinou. Chytro choďte domov k môjmu otcovi a povedzte mu: Tak hovorí tvoj syn Jozef: Boh ma urobil pánom nad celým Egyptom; poď ku mne a nemeškaj! Budeš bývať v krajine Góšen a budeš blízko mňa, ty aj tvoji synovia, aj synovia tvojich synov, tvoje ovce i tvoj dobytok, i všetko, čo máš. Budem ťa živiť, lebo ešte päť rokov potrvá hlad, aby si nevyšiel na mizinu; ani ty ani tvoja domácnosť so všetkým, čo máš. Na vlastné oči vidíte, i môj brat Benjamin vidí, že sám osobne hovorím s vami.“ „Na to padol okolo šije svojmu bratovi Benjaminovi a plakal; aj Benjamin plakal na jeho šiji. I pobozkal všetkých svojich bratov a plakal v ich objatí. Potom sa bratia rozprávali s ním.“ 1. Mojžišova 45,3-12.14.15. Bratia skrúšene vyznali svoj hriech a prosili Jozefa o odpustenie. Dlho ich už trápil žiaľ a výčitky svedomia; teraz sa potešili, že Jozef žije. PP 166.5
Správa o tom, čo sa stalo, doniesla sa rýchlo ku kráľovi, ktorý v snahe vyjadriť Jozefovi svoju vďačnosť schválil pozvanie celej jeho rodiny do Egypta a povedal: „Najlepšia časť egyptskej krajiny bude vaša.“ Bratia sa vydali na cestu s veľkými vozmi plnými zásob všetkého, čo budú potrebovať na presťahovanie svojich rodín a služobníctva do Egypta. Jozef obdaril Benjamina vzácnejšími darmi než ostatných bratov. V obave, aby sa bratia cestou nedostali do rozporov, Jozef im pred odchodom radil: „Nevaďte sa po ceste!“ PP 167.1
Jákobovi synovia sa vrátili k otcovi s radostnou správou: „Jozef ešte žije, ba panuje nad celou egyptskou krajinou.“ Patriarchu správa spočiatku ohromila; nemohol uveriť tomu, čo počul. Keď potom videl dlhý rad vozov a zvierat s nákladom a keď sa znova objal s Benjaminom, uveril a jeho šťastie nemalo konca. Od radosti zvolal: „Stačí mi, že môj syn Jozef ešte žije! Pôjdem a uvidím ho prv, ako zomriem.“ 1. Mojžišova 45,20.24.26.28. PP 167.2
Ešte jedno pokorenie museli bratia podstúpiť. Priznali sa otcovi, že ho podviedli a dopustili sa krutosti voči nemu, čo im dlhé roky strpčovalo život. Z tak podlého činu by ich Jákob nebol nikdy podozrieval. Videl však, že všetko sa obrátilo na dobré, odpustil im a svoje zblúdilé deti požehnal. PP 167.3
Onedlho sa otec so synmi a s ich rodinami, stádami a s početným služobníctvom vydali na cestu do Egypta. Po šťastnom príchode do Beér-Šeby patriarcha priniesol Bohu obeť vďaky a prosil ho o uistenie, že ich bude sprevádzať. V nočnom videní počul Božie slovo: „Neboj sa odísť do Egypta, lebo tam urobím z teba veľký národ. Ja pôjdem s tebou do Egypta a privediem ťa zase sem.“ 1. Mojžišova 46,3.4. PP 167.4
Uistenie „Neboj sa odísť od Egypta, lebo tam urobím z teba veľký národ,“ bolo príznačné. Abrahám dostal prísľub o hviezdnom počte svojho potomstva, no vyvoleného národa dosiaľ len pomaly pribúdalo. Kanaánska krajina teraz neposkytovala možnosť obživy na rozmach takého početného národa, ako to predvídal prísľub. Krajinu ovládali mocné pohanské kmene, ktoré z nej vyhnalo len „štvrté pokolenie“ vyvoleného ľudu. Ak by z Izraelových potomkov mal byť v tejto zemi početný národ, museli by obyvateľov zeme vyhnať, alebo žiť medzi nimi. Urobiť to prvé im Boh neprikázal a spoločenstvo s Kanaáncami ich mohlo zviesť k modloslužbe. Egypt im však poskytoval podmienky potrebné na splnenie Božieho zámeru. V dobre zavodnenej a úrodnej časti krajiny mohli hospodáriť a v priaznivých podmienkach sa rýchlo rozmáhať. Odpor, ktorý svojím zamestnaním v Egypťanoch vzbudzujú – lebo „všetci pastieri oviec sú totiž v opovržení u Egypťanov“ – im len umožnil zostať zvláštnym a oddeleným národom a chránil ich pred nákazou egyptskej modloslužby. PP 168.1
Po príchode do Egypta šli rovno do kraja Góšen, kam za nimi prišiel Jozef vo svojom miestodržiteľskom voze v sprievode kniežacej družiny. Na nádheru svojho sprievodu a na vznešenosť svojho postavenia teraz nemyslel, túžil len po jedinom, a o tom premýšľal. Pri pohľade na prichádzajúcich neovládol po celé roky potláčané city. Zoskočil z voza a ponáhľal sa privítať otca. „Padol mu okolo hrdla a plakal mu ešte aj na hrudi. Vtedy povedal Izrael Jozefovi: Teraz môžem umrieť, lebo som videl tvoju tvár a že ešte žiješ.“ 1. Mojžišova 46,29.30. PP 168.2
Jozef potom šiel faraónovi predstaviť svojich piatich bratov a prevziať výmer pôdy pre ich budúci domov. Faraón ich z vďačnosti voči svojmu prvému ministrovi hodlal ich ustanoviť za štátnych úradníkov, ale Jozef, verný Bohu, chcel svojich bratov ušetriť pokušenia na pohanskom dvore. Preto im poradil, aby vládcovi na jeho otázku otvorene povedali, čím sa zamestávajú. Jákobovi synovia poslúchli radu a povedali kráľovi, že do krajiny prišli len na určitý čas, nie natrvalo, a vyhradili si právo vrátiť sa, keď budú chcieť. Kráľ splnil, čo sľúbil, a v Góšene im dal „najlepšiu časť egyptskej krajiny“. PP 168.3
Krátko nato Jozef predstavil vládcovi aj svojho otca. Patriarcha bol na kráľovskom dvore prvýkrát. Keďže uprostred nádhernej prírody mával spoločenstvo s mocnejším Panovníkom, s vedomím nadradenosti zodvihol ruky a faraóna požehnal. PP 168.4
Jákob pri svojom prvom stretnutí s Jozefom hovoril tak, akoby po takom radostnom zavŕšení dlhých rokov prežitých v úzkostiach chcel už zomrieť. V pokojnom ústraní Góšena prežil však ešte sedemnásť rokov. Boli to roky celkom iné než predchádzajúce. Bol svedkom úprimnej kajúcnosti svojich synov. Svoju rodinu videl žiť v podmienkach, ktoré jeho potomstvu umožnili stať sa veľkým národom a vierou pochopil zasľúbenie o budúcom návrate do Kanaánu. Bol obklopený prejavmi lásky a priazne, aké mu len mohol poskytnúť prvý minister Egypta. Šťastný v blízkosti svojho dlho strateného syna pokojne čakal na smrť. PP 169.1
Krátko pred svojou smrťou poslal patriarcha po Jozefa. V neochvejnej viere v naplnenie Božieho prísľubu o návrate do Kanaánu povedal: „Nepochovaj ma v Egypte. Rád by som ležal pri svojich otcoch, odnes ma teda z Egypta a pochovaj ma v ich hrobke.“ 1. Mojžišova 47,29.30. Jozefov sľub, že otcovo prianie splní, Jákobovi nestačil. Žiadal posvätnú prísahu, že ho pochová k otcom v machpélskej jaskyni. PP 169.2
Ešte jednej dôležitej záležitosti bolo treba venovať pozornosť: Jozefovi synovia mali byť zaradení medzi synov Izraela. Na svoj posledný rozhovor s otcom priviedol Jozef aj svojich dvoch synov Efrajima a Menaššeho. Po matke mali títo synovia rodinných príbuzných v najvyšších kruhoch egyptského kňazstva. Postavenie ich otca im otvorilo cestu k bohatstvu a k hodnostiam, ak sa rozhodnú pripojiť sa k Egypťanom. Jozef však túžil, aby patrili k vyvolenému národu. Svoju vieru v zmluvné zasľúbenie osvedčil tým, že sa v záujme svojich synov zriekol všetkých pôct egyptského dvora za česť patriť k opovrhovanému pastierskemu kmeňu, ktorému bolo zverené Božie slovo. PP 169.3
Jákob povedal: „Tvoji dvaja synovia, ktorí sa ti narodili v egyptskej krajine pred mojím príchodom k tebe do Egypta, totiž Efrajim a Menašše, budú moji, budú mi teraz ako Rúben a Simeón.“ Jákob ich teda prijal za svojich vlastných synov. Oni sa stanú náčelníkmi samostatných kmeňov. Tak dostal Jozef jedno z práv prvorodenstva, ktoré Rúben ľahkomyseľne stratil. PP 169.4
Pre svoj starobou zoslabnutý zrak Jákob už nevidel, že chlapci stoja neďaleko. Len čo však spozoroval obrysy ich postáv, spýtal sa: „Kto sú títo?“ Keď dostal odpoveď, povedal: „Priveď ich ku mne, nech ich požehnám.“ Obaja pristúpili k nemu, patriarcha ich objal a pobozkal, položil im na hlavu svoje ruky a žehnajúc ich, modlil sa: „Boh, pred ktorým chodili otcovia moji, Abrahám a Izák, Boh, ktorý bol mojím pastierom po celý môj život až podnes, a anjel, ktorý ma vykúpil z každej tiesne, nech chlapcov požehná.“ 1. Mojžišova 48,5.8.9.15.16. PP 169.5
V jeho slovách nebol ani náznak sebadôvery či spoliehania sa na ľudskú silu alebo schopnosť. Ochranou a oporou mu bol vždy Boh. Nesťažoval sa na minulé dni, plné úzkostí a starostí. Nespomínal prežité skúšky a utrpenia ako niečo, čo bolo „proti nemu“. Pripomínal si len milosť, lásku a Božie milosrdenstvo, ktoré ho sprevádzali po jeho dlhej životnej púti. PP 170.1
Keď Jákob chlapcov požehnal, ubezpečil Jozefa odkazom, v ktorom budúcim pokoleniam na dlhé roky ich poroby a utrpenia zanechal svedectvo svojej viery: „Ja umieram, ale Boh bude s vami a navráti vás do krajiny vašich otcov.“ PP 170.2
Naposledy sa zišli všetci Jákobovi synovia pri smrteľnom lôžku svojho otca. Patriarcha ich oslovil a povedal: „Dajte sa dovedna..., synovia Jákobovi, a počúvajte svojho otca, Izraela!“ „Oznámim vám, čo vás v budúcnosti čaká.“ 1. Mojžišova 48,21; 49,2.1. Jákob neraz úzkostlivo uvažoval o ich budúcnosti a predstavoval si jednotlivé kmene. V tomto napätom očakávaní jeho posledného požehnávania detí, preniknutý prorockým duchom a víziou budúcnosti svojich potomkov, Jákob začal rad-radom oslovovať synov. Keď každému z nich stručne pripomenul povahové rysy, predpovedal aj budúci údel jeho kmeňa. PP 170.3
„Ty, Rúben, si môj prvorodený,
moja moc a prvotina mojej mužskosti,
vrchol dôstojnosti, vrchol sily.“ PP 170.4
Tieto otcove slová vystihujú, čím prvorodený syn Rúben mal byť. Následkom hanebného hriechu, ktorý spáchal v Édere, nedostal požehnanie prvorodenstva. Jákob dodal: PP 170.5
„Prekypel si ako vody,
nebudeš mať prednosť.“ PP 170.6
Kniežatstvo bolo pridelené Lévimu, kráľovstvo a zasľúbenie Mesiáša Júdovi a dvojnásobný diel dedičstva Jozefovi. Rúbenov kmeň už v Izraeli nikdy nevynikol, nebol tak početný, ako kmeň Júdov, Jozefov či Dánov a medzi prvými sa dostal do zajatia. PP 170.7
Po Rúbenovi prišli na rad Simeon a Lévi, vekom mladší. Obaja sa dopustili krutosti na Síchemčanoch a mali najväčší podiel na predaji Jozefa do otroctva. Otec o nich povedal: PP 170.8
„Rozdelím ich Jákobovi
a rozptýlim ich v Izraeli.“ PP 171.1
Pri sčítaní Izraelcov, krátko pred ich príchodom do Kanaánu, Simeoncov bolo najmenej. O Simeonovi sa Mojžiš vo svojom poslednom požehnaní vôbec nezmieňuje. Po usídlení v Kanaáne mal tento kmeň len nepatrnú časť Júdovho podielu. Rodiny, ktoré sa neskôr rozrástli, bývali v samostatných osadách na území mimo hraníc zasľúbenej krajiny. Ani Lévi nedostal územný podiel, okrem štyridsiatich ôsmich miest roztrúsených po krajine. Tento kmeň zostal Bohu verný aj vtedy, keď iné pokolenia odpadli. Pre túto vernosť sa mal starať o bohoslužbu vo svätostánku, čím sa zlorečenstvo zmenilo na požehnanie. PP 171.2
Vrcholné požehnanie prvorodenstva dostal Júda. Význam jeho mena – ktoré znamená chválu – objasňuje proroctvo o budúcnosti tohto kmeňa: PP 171.3
„Ó Júda, nech ťa chvália tvoji bratia,
tvoja ruka nech spočinie na šiji tvojich nepriateľov,
nech sa ti klaňajú synovia tvojho otca.
Júda je mladý lev,
z lúpeže sa povzniesol, syn môj!
Skrčil sa, ľahol si ako lev a ako levica;
ktože ho donúti povstať?
Nevzdiali sa berla od Júdu,
ani veliteľské žezlo od jeho nôh,
dokiaľ nepríde panovník,
ktorého národy budú poslúchať.“ PP 171.4
Lev, kráľ lesa, je výstižným symbolom tohto kmeňa, z ktorého vyšiel Dávid a jeho potomok Sílo, pravý „lev z Júdovho kmeňa“, pred ktorým sa sklonia všetky mocnosti a ktorý budú velebiť všetky národy. PP 171.5
Väčšine svojich detí predpovedal Jákob šťastnú budúcnosť. Nakoniec došlo na Jozefa a otcovské srdce prekypovalo keď zvolával požehnanie na „hlavu toho, ktorý bol odlúčený od svojich bratov“. PP 171.6
„Jozef je plodný strom,
plodný strom nad prameňom,
výhonky ktorého pnú sa ponad múr.
Roztrpčujú ho a podstreľujú,
útočia naňho lukostrelci, jeho luk však ostáva pevný,
a obratné sú paže jeho rúk,
zásahom Mocnára Jákobovho,
pre meno Pastiera, Skaly Izraela,
pre Boha tvojho otca – on ti pomáhaj! –
pre Boha všemohúceho, – on ťa požehnaj! –
požehnaním nebies zhora,
požehnaním prahlbiny, ktorá leží dolu,
požehnaním pŕs a materského lona.
Požehnania tvojho otca prevyšujú
požehnania večných vrchov
a vzácnosť odvekých výšin;
kiež spočinú na hlave Jozefovej,
a na temeni vznešeného medzi bratmi.“ 1. Mojžišova 49,22-26. PP 171.7
Jákob bol muž hlbokého vrúcneho citu, jeho láska k synom bola silná a nežná. Jeho svedectvo na smrteľnom lôžku nebolo prejavom náklonnosti k jednému či neľúbosti k druhému. Všetkým odpustil a miloval ich až do konca. V svojej prirodzenej otcovskej láske by im povedal len slová povzbudenia a nádeje; no pod vplyvom Božieho ducha musel vysloviť aj bolestnú pravdu. PP 172.1
Po vyslovení posledného požehnania Jákob zopakoval svoj príkaz, kam ho majú pochovať: „Budem pripojený k svojmu ľudu; pochovajte ma k svojim otcom... do jaskyne na poli Machpéla... tam pochovali Abraháma i jeho ženu Sáru, tam pochovali aj Izáka a jeho ženu Rebeku, tam som pochoval aj Leu.“ 1. Mojžišova 49,29-31. Posledným prejavom jeho života bolo vyznanie viery v naplnenie Božieho zasľúbenia. PP 172.2
Posledné Jákobove roky možno prirovnať k večeru, keď človek po dni plnom únavy a starostí v pokojnej pohode odpočíva. Jeho životnú cestu zatieňovali mraky, no západ jeho slnka bol vyjasnený a posledné chvíle života mu osvecovali žiarivé nebeské lúče. V Písme čítame: „Vo večernom čase bude svetlo.“ Zachariáš 14,7. „Pozoruj nevinného a hľaď na statočného, lebo muž pokoja má budúcnosť.“ Žalm 37,37. PP 172.3
Jákob zhrešil a veľmi za to trpel. Mnohé roky útrap, lopoty a bolesti mu boli údelom odvtedy, čo pre svoju neprávosť musel z otcovho stanu utiecť. Stal sa tulákom bez domova, odlúčený od svojej matky, ktorú už živú nikdy neuvidel. Sedem rokov pracoval za tú, ktorú miloval, a nakoniec bol hanebne oklamaný. Dvadsať rokov strávil v namáhavej službe chamtivého a nenásytne ziskuchtivého príbuzného. Dožil sa bohatstva a videl dorastať svojich synov; no málo radosti zažil v svárlivej a rozdelenej domácnosti. Trápilo ho pohanenie jeho dcéry, následná pomsta jej bratov, Ráchelina smrť, Rúbenov hanebný čin, Júdov hriech a krutá zloba a závisť proti Jozefovi. Akého dlhého radu nešľachetností musel byť svedkom! Stále znova musel okúšať trpké plody svojho prvého zlého činu. Ustavične znova musel vidieť, ako jeho synovia opakujú hriechy, ktorých sa dopustil sám. Nech však už bola skúška sebatrpkejšia, splnila svoje poslanie. Ťažké údery priniesli „upokojujúce ovocie spravodlivosti“. Židom 12,11. PP 172.4
Písmo verne zaznamenáva chyby tých, ktorých Boh poctil svojou priazňou. Ich nedostatky uvádza vlastne oveľa podrobnejšie než ich cnosti. Mnohí sa tomu divia a neveriacim je to zámienka na zosmiešňovanie Písma. Je to však jeden z najvierohodnejších dôkazov pravdivosti Písma, že nepríjemné skutočnosti neskrášľuje a hriechy svojich hlavných postáv nezakrýva. Ľudská myseľ podlieha predsudkom do tej miery, že nie je možné, aby ľudské dejiny boli celkom nestranné. Keby boli Bibliu písali ľudia bez Božieho vedenia, iste by povahu jednotlivých osobností predstavili v priaznivejšom svetle. Keďže však biblické knihy vznikali z Božieho vnuknutia, nachádzame v nich spoľahlivý záznam o živote jej postáv bez akýchkoľvek príkras. PP 173.1
Ľudia, ktorým bol Boh obzvlášť priaznivo naklonený a ktorým zveril veľkú zodpovednosť, často podľahli pokušeniu a zhrešili. Podobne zápasíme aj my, klátime sa a často sa mýlime. Písmo poukazuje na všetky chyby a nerozvážnosti svojich význačných ľudí. Chce tým varovať, ale aj povzbudiť. Keby ich Písmo predstavovalo bez chýb, museli by sme si pre svoju hriešnu prirodzenosť, nedostatky a nezdary zúfať. Keď však vidíme, že aj iní bojovali s malovernosťou tak ako my, že pokušeniu podliehali rovnako ako my, no napriek tomu sa vzchopili a z Božej milosti zvíťazili, dodáva nám to odvahy v našom úsilí o spravodlivosť. Podobne ako tí, čo po porážke vstali a Boh ich požehnal, v Ježišovej moci môžeme zvíťaziť aj my. Na druhej strane záznam o ich živote nám je výstrahou. Ukazuje, že Boh nekajúceho hriešnika nijakým spôsobom neospravedlní. On vidí hriech aj v tých, ktorým preukázal najviac priazne, a odsudzuje ho v nich oveľa prísnejšie než v tých, čo nedostali toľko svetla a zodpovednosti. PP 173.2
Po Jákobovom pohrebe boli Jozefovi bratia znova vyľakaní. Keď si uvedomili svoju vinu, začali ho podozrievať a nedôverovali ani napriek tomu, že Jozef bol k nim láskavý. Obávali sa, že Jozef bral ohľad na otca a svoju pomstu len oddialil; teraz však ich môže za ich neprávosti potrestať. Neodvážili sa prísť k nemu osobne, preto poslali odkaz: „Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť, prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca.“ Jozef bol dojatý k slzám. Bratia prišli k Jozefovi a padli pred ním so slovami: „Hľa, sme tvojimi sluhami.“ Jozef miloval svojich bratov vrelo a nesebecky a ťažko mu bolo pri pomyslení, že bratia si myslia, že sa im bude pomstiť. On im však povedal: „Nebojte sa, či ja tu stojím namiesto Boha? Vy ste, pravda, zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak urobil, čo je dnes zjavné; totiž aby mnohých ľudí zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti.“ 1. Mojžišova 50,16.17.19-21. PP 173.3
Jozefov život je predobrazom Kristovho života. Bola to závisť, čo Jozefových bratov dohnala k tomu, aby ho predali do otroctva. Nazdávali sa, že tým pokoria jeho výnimočnosť. Keď bol Jozef odvedený do Egypta, tešili sa, že ich už nebudú znepokojovať jeho sny a že znemožnili ich naplnenie. Boh však prekazil ich zámery, takže sa stalo práve to, čomu chceli zabrániť. Aj židovskí kňazi a starší žiarlili na Krista a obávali sa, že odvráti pozornosť ľudí od nich na seba. Vydali ho na smrť, aby sa nestal kráľom, ale práve tým sa ním stal. PP 174.1
Jozef sa práve v egyptskom otroctve stal záchrancom rodiny svojho otca; to však nijako nezmenšuje vinu jeho bratov. Podobne sa aj Kristus ukrižovaním stal vykupiteľom ľudstva, spasiteľom padlého ľudského rodu a vládcom celého sveta; no zločin jeho vrahov je rovnako odporný, aj keby božská ruka Prozreteľnosti nebola riadila udalosti v záujme väčšej Božej slávy a pre dobro človeka. PP 174.2
Tak ako Jozefa predali pohanom jeho vlastní bratia, aj Krista predal jeho úhlavný nepriateľ, jeden z jeho učeníkov. Ako Jozefa krivo obvinili a vrhli do väzenia pre jeho cnostný život, tak nenávideli a zavrhli aj Krista, pretože svojím spravodlivým a sebazapieravým životom karhal ich hriech; a hoci sa nedopustil ničoho zlého, bol odsúdený na základe výrokov falošných svedkov. Jozefova trpezlivosť a krotkosť v bezpráví a útlaku, ochota odpúšťať a ušľachtilá veľkorysosť k jeho krutým bratom sú predobrazom Spasiteľovej neochvejnej trpezlivosti voči zlu a utŕhaniu bezbožníkov. Takisto sú predobrazom aj jeho odpúšťania nielen jeho vrahom, ale všetkým, čo mu prichádzajú vyznať svoje hriechy a prosiť ho o odpustenie. PP 174.3
Jozef žil po smrti svojho otca ešte päťdesiatštyri rokov. Videl ešte „tri pokolenia Efrajimových synov; ba aj synovia Menaššeho syna Máchira sa narodili na Jozefových kolenách.“ 1. Mojžišova 50,23. Jozef bol svedkom rozvoja a blahobytu svojho ľudu a po celý život si zachoval neochvejnú vieru, že Izrael znova dostane Bohom prisľúbenú krajinu. PP 175.1
Keď videl, že sa blíži jeho koniec, zhromaždil okolo seba všetkých príbuzných. Aj keď v krajine faraónov získal všetky pocty, Egypt mu vždy bol len krajinou vyhnanstva; svojím posledným činom dal jasne najavo, že jeho údel je spätý s Izraelom. Svedčia o tom aj jeho posledné slová: „Ja umriem, ale Boh sa vás ujme a vyvedie vás z tejto krajiny do zeme, o ktorej prisahal Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi.“ Slávnostnou prísahou zaviazal Izraelcov, aby vzali jeho kosti so sebou do kanaánskej krajiny. „Potom Jozef umrel stodesaťročný; zabalzamovali ho a položili do rakvy v Egypte.“ 1. Mojžišova 50,24. Táto rakva ako spomienka na Jozefove posledné slová po celé ďalšie stáročia pripomínala Izraelcom, že ich pobyt v Egypte je len dočasný a nabádala ich, aby svoju nádej upierali k zasľúbenej krajine, lebo čas vyslobodenia určite príde. PP 175.2