Apoštol Pavol písal svoj prvý list cirkevnému zboru v Korinte na sklonku svojho pobytu v Efeze. O žiadny iný zbor neprejavil tak hlboký záujem a o žiadny iný sa tak nepostaral ako o veriacich v Korinte. Pracoval medzi nimi poldruha roka, zvestoval im ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa ako jedinú cestu k spáse a nabádal ich, aby sa bezvýhradne spoliehali na premieňajúcu moc jeho milosti. Skôr ako do cirkevného spoločenstva prijal tých, čo sa prihlásili ku kresťanstvu, dôkladne ich poučil o prednostiach a povinnostiach veriacich kresťanov a všemožne sa im snažil pomáhať, aby svojmu krstnému sľubu zostali verní. SA 180.1
Pavol veľmi dobre vedel, aký zápas musí každý človek podstúpiť proti mocnostiam zla, ktoré ho ustavične chcú zviesť a dostať do svojich osídiel, preto sa neúnavne snažil posilniť a utvrdiť tých, čo len prednedávnom uverili. Úprimne ich prosil, aby sa bezvýhradne odovzdali Bohu. Vedeli totiž, že ak to neurobia, hriech nebude umŕtvený, záľuby a vášne budú chcieť znova získať nadvládu a pokušenia budú miasť svedomie. SA 180.2
Človek sa musí odovzdať Bohu úplne. Každý slabý, pochybujúci a zápasiaci človek, ktorý sa bezvýhradne odovzdá Pánovi, dostáva sa do priameho spojenia so silami, ktoré mu pomôžu zvíťaziť. Človek sa priblíži k nebu a v každej skúške či tiesni smie počítať s podporou a pomocou nebeských poslov. SA 180.3
Členovia korintského zboru žili v modlárskom a najzvodnejšou zmyselnosťou priam nabitom prostredí. Kým bol apoštol s nimi, tieto vplyvy len slabo pôsobili na nich. Pavlova pevná viera, jeho vrúcne modlitby, vážne poučenia a predovšetkým jeho zbožný život im pomáhali zapierať sa pre Krista a nenachádzať záľubu v hriešnych radostiach. SA 180.4
Po Pavlovom odchode sa však situácia zhoršila; medzi pšenicou vzišiel kúkoľ nepriateľskej sejby a zakrátko začal prinášať svoju zhubnú úrodu. Pre korintský zbor to bol čas ťažkej skúšky. Apoštol už nebol medzi nimi, aby v nich roznietil horlivosť a pomohol im v úsilí žiť v súlade s Bohom, takže mnohí pozvoľna strácali záujem, ľahostajneli a podľahli prirodzeným záľubám a sklonom. Ten, ktorý ich tak často nabádal, aby sa snažili dosiahnuť vznešené ideály čistoty a spravodlivosti, už nebol s nimi, a nemálo z tých, čo sa pri svojom obrátení zriekli zlých návykov, vrátili sa k ponižujúcim hriechom pohanstva. SA 180.5
Pavol napísal zboru a napomenul veriacich, aby „sa nestýkali“ (1. Korinťanom 5,9) s členmi, ktorí žijú samopašne. Mnohí veriaci však apoštolovu mienku prekrútili a skutočný zmysel jeho slov obišli v snahe obhájiť svoj nevšímavý postoj k jeho radám. SA 181.1
Cirkevný zbor poslal Pavlovi list, v ktorom ho žiadal o radu ohľadne rôznych záležitostí, no ani slovom sa nezmienil o závažných hriechoch, ktoré sa v zbore vyskytli. Apoštol však z vnuknutia Ducha Svätého jasne rozpoznal, že skutočný stav zboru mu bol zatajený a že pisatelia sa týmto listom snažili získať od neho výroky, ktoré by poslúžili ich zámerom. SA 181.2
Asi v tom čase prišli do Efezu členovia z domácnosti Chloe, dobropovestnej kresťanskej rodiny v Korinte. Pavol sa ich povypytoval na tamojšie pomery a dozvedel sa, že v cirkevnom zbore je rozkol. Nezhody, ktoré sa v ňom vyskytli počas Apollovej návštevy, sa značne prehĺbili. Falošní učitelia zvádzali členov k tomu, aby na Pavlove rady nedbali. Prekrúcali učenie a ustanovenia evanjelia. Medzi tými, čo kedysi za kresťanský spôsob života horlili, stále viac sa rozmáhala pýcha, modloslužba a zmyselnosť. SA 181.3
Z toho, čo sa apoštol dozvedel, usúdil, že skutočnosť predstihla jeho najhoršie obavy. No napriek tomu nepodľahol myšlienke, že by jeho úsilie bolo márne. „V úzkosti srdca cez mnoho sĺz“ hľadal radu u Boha. Rád by bol okamžite navštívil Korint, keby to bolo to najmúdrejšie riešenie. Vedel však, že veriaci by z takého rozhodnutia nemali nijaký úžitok. Preto k nim poslal najprv Tita, aby pripravil cestu k neskoršej návšteve apoštola. Apoštol potom napísal korintskému zboru ten najobsažnejší, najpoučnejší a najúčinnejší zo všetkých svojich listov, pričom potlačil osobné pocity nad správaním tých, ktorých počínanie bolo krajne zvrátené, a bezvýhradne sa spoľahol na Boha. SA 181.4
S pozoruhodnou jasnosťou zodpovedal rôzne otázky, ktoré mu pisatelia listu položili, a uviedol všeobené zásady, ktoré ich povznesú na vyššiu duchovnú úroveň, ak sa ich v zborovom živote budú pridŕžať. Veriaci boli ohrození a apoštol si nevedel predstaviť, žeby členom nemal prehovoriť do srdca. Úprimne ich varoval pred nebezpečenstvom a pokarhal ich za hriechy. Opäť im poukázal na Krista a znova sa snažil roznietiť v nich horlivosť počiatočnej oddanosti Bohu. SA 181.5
Apoštolovu veľkú lásku k veriacim v Korinte prezrádza už jeho vľúdny pozdrav, ktorý poslal tomuto zboru. Zmienil sa o ich skúsenosti, ktorú zažili, keď sa odvrátili od modloslužby a začali uctievať pravého Boha a slúžiť mu. Pripomenul im dary Ducha Svätého, ktoré dostali, a poukázal na prednosť stáleho rastu v kresťanskom živote, skôr ako dosiahnu Kristovu čistotu a svätosť. Napísal: „Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, tak, ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus. On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista“ 1. Korinťanom 1,5-8. SA 182.1
Pavol písal otvorene o rozporoch, ktoré vznikli v korintskom zbore a členov napomenul, aby spor ukončili. Napísal: „Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalými v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku“ 1. Korinťanom 1,10. SA 182.2
Apoštol sa otvorene zmienil o tom, ako a od koho dostal informácie o rozkole v zbore. „Z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili, že sú medzi vami sváry“ 1. Korinťanom 1,11. SA 182.3
Pavol bol inšpirovaný apoštol. Pravdy, ktoré hlásal, mal „zo zjavenia“; Pán mu, pravda, vždy nezjavil, v akom stave sa jeho ľud nachádza. V tomto prípade apoštola o situácii informovali tí, ktorým záležalo na prosperite korintského zboru a ktorí si uvedomovali, aké zlo sa medzi veriacich vkráda, a na základe zjavenia, ktoré dostal predtým, mohol posúdiť povahu týchto udalostí. Aj keď mu Pán nedal v tomto zvláštnom prípade nijaké nové zjavenie, tí, čo skutočne hľadali svetlo, prijali jeho posolstvo ako výraz Kristovho ducha. Pán mu ukázal, aké ťažkosti a nebezpečenstvá sa môžu v zbore vyskytnúť. Keď sa tieto rozpory objavili, apoštol postihol ich význam. Boh ho povolal, aby obhajoval zbor a nad veriacimi bdel ako zodpovedný strážca, ktorý mu má vydať počet. Nebolo teda dôsledné a správne, že vzal na vedomie chýry o neporiadkoch a rozporoch medzi nimi? Určite bolo, a pokarhanie, ktoré im poslal, bolo určite napísané z vnuknutia Božieho Ducha ako ktorýkoľvek z jeho ostatných listov. SA 182.4
Apoštol sa vôbec nezmienil o falošných učiteľoch, ktorí sa snažili zmariť ovocie jeho práce. Keďže tento cirkevný zbor zatienila temnota a vnútorný rozkol, rozvážne sa vyvaroval narážok, ktoré by ich mohli podráždiť, v obave, aby sa niektorí celkom neodvrátili od pravdy. Pripomenul im svoje pôsobenie medzi nimi ako rozvážneho staviteľa, ktorý položil základy na ktorých stavali ďalší. Tým sa však nijako nevyvyšoval, pretože vyhlásil: „My sme Boží spolupracovníci“ 1. Korinťanom 3,9. Netvrdil, že má nejakú vlastnú múdrosť, ale uznal, že jedine božská moc mu umožnila zvestovať pravdu tak, aby sa to ľúbilo Bohu. Spojený s Kristom, najväčším zo všetkých učiteľov, mohol Pavol oznamovať Božiu múdrosť, odpovedajúcu potrebám všetkých vrstiev a spoľahlivú pre všetky časy, všetky miesta a za každých okolností. SA 183.1
Medzi najzávažnejšie zlá, ktoré sa rozšírili medzi veriacimi v Korinte, bol návrat k mnohým ponižujúcim zvyklostiam pohanstva. Jeden z obrátených členov upadol natoľko, že jeho neviazanosť pohoršovala aj pohanov na nízkej mravnej úrovni. Apoštol žiadal cirkevný zbor, aby „zlého spomedzi seba“ vylúčili. „Neviete, že trocha kvasu prekvasí celé cesto? Vyčistite starý kvas, aby ste boli novým cestom. Ste totiž akoby nekvasený chlieb“ 1. Korinťanom 5,13.6.7. SA 183.2
V zbore sa vyskytlo ďalšie vážne zlo; niektorí bratia sa totiž navzájom obžalovali pred súdom. Na urovnanie vzájomných nezrovnalostí mali dostatok možností. Sám Kristus jasne poučil svojich nasledovníkov, ako treba podobné záležitosti riešiť. Spasiteľ radil: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, vyber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ Matúš 18,15-18. SA 183.3
Veriacim v Korinte, ktorí stratili zo zreteľa túto jasnú radu, Pavol poslal veľmi zrozumiteľné napomenutia a pokarhania. Spýtal sa: „Kto z vás sa odváži, keď má s iným spor, súdiť sa pred nespravodlivými, a nie pred svätými?! Vari neviete, že svätí budú súdiť svet?! A ak vy máte súdiť svet, či nie ste vhodní rozsúdiť maličkosti?! Neviete, že budeme súdiť anjelov? O čo viac potom veci všedného dňa! Ak sa teda potrebujete súdiť vo veci všedného života, rozhodnete sa pre takých sudcov, ktorí nie sú pred cirkvou ničím? Na vaše zahanbenie to hovorím. Vari nie je medzi vami nik múdry, kto by mohol rozsúdiť svojich bratov? Ale brat s bratom sa súdi – a to pred neveriacimi?! Už vôbec to je u vás chyba, že sa súdite medzi sebou. Prečo radšej nestrpíte krivdu. Ale vy krivdíte a škodíte, a to bratom! Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva?“ 1. Korinťanom 6,1-9. SA 183.4
Satan sa ustavične snaží medzi Božím ľudom prebúdzať nedôveru, podnecovať vzájomné odcudzenie a nenávisť. Ustavične budeme v pokušení nazdávať sa, že nám niekto obmedzuje práva, aj keď na to nie sú nijaké skutočné dôvody. Tí, čo seba milujú viac než Krista a jeho dielo, budú klásť na prvé miesto vlastné blaho a každý prostriedok im bude dobrý, aby hájili a presadzovali vlastný záujem. Ba aj mnohým na pohľad svedomitým kresťanom bráni pýcha a sebavedomie ísť osobne k tým, ktorých podozrievajú z omylu, aby sa s nimi v Kristovom duchu porozprávali a spolu sa jeden za druhého pomodlili. Ak sa nazdávajú, že bratia im ukrivdili, radšej sa obracajú na súd miesto toho, aby sa riadili Spasiteľovým pravidlom. SA 184.1
V prípade možných nedorozumení medzi členmi cirkvi, kresťania sa nemajú obracať na svetské súdy. Také nedorozumenia si majú urovnať medzi sebou alebo v zbore, a to podľa Kristovej rady. Aj keby sa stala nejaká nespravodlivosť, nasledovník tichého a pokorného Ježiša bude skôr znášať krivdu, než by pred svetom odkrýval hriechy svojich spolubratov. SA 184.2
Súdne spory medzi bratmi znevažujú pravdu. Kresťania, ktorí sa vzájomne obžalovávajú pred súdom, vystavujú cirkev posmechu nepriateľov a mocnostiam temnosti dávajú príležitosť víťaziť. Znova križujú Krista a vystavujú ho zjavnej potupe. Prehliadaním zborovej autority pohŕdajú Bohom, ktorý cirkev splnomocnil. SA 184.3
Pavol sa v tomto liste do Korintu snažil veriacich upozorniť, že Kristova moc ich môže zachrániť pred zlom. Vedel, že ak splnia podmienky, moc Všemohúceho ich posilní. V snahe pomôcť im vymaniť sa z otroctva hriechu a v Božej bázni sa utvrdzovať vo svätosti, Pavol im pripomínal požiadavky toho, ktorému pri svojom obrátení zasvätili svoj život. Upozornil ich, že patria Kristovi a vyhlásil: „Nepatríte sebe. Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ 1. Korinťanom 6,19.20. SA 184.4
Apoštol im jasne vyznačil aj následky, keď sa človek odvráti od čistoty a svätosti k zvrhlým pohanským zvyklostiam. Napísal: „Nemýľte sa: ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci. ani zlodeji, ani chamtivci, ani opilci, ani utŕhači, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva.“ Prosil ich, aby ovládli svoje nízke vášne a záľuby. „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha?“ 1. Korinťanom 6,9.10.19. SA 185.1
Pavol mal rozsiahle rozumové schopnosti, jeho život sa vyznačoval silou vzácnej múdrosti, ktorá mu umožňovala druhého človeka rýchlo pochopiť a vcítiť sa do jeho položenia, čím sa dostával do úzkeho styku s ľuďmi a mohol v nich podnietiť vzácne stránky prirodzenosti a nadchnúť ich, aby túžili po lepšom živote. Jeho srdce oplývalo úprimnou láskou k veriacim v Korinte. Túžil, aby sa v nich prejavila vnútorná zbožnosť, ktorá by ich chránila pred pokušeniami. Vedel, že na každom kroku svojho kresťanského života budú narážať na odpor satanských síl a že ich čaká každodenný boj. Budú sa musieť mať na pozore pred blížiacim sa nepriateľom a odrážať nápor starých zvyklostí a prirodzených sklonov; budú musieť stále bdieť a modliť sa. Pavol vedel, že vysoký kresťanský cieľ možno dosiahnuť len trvalo bdelým modlitebným životom, a preto na to stále upozorňoval. Vedel však aj to, že v ukrižovanom Kristovi im bola ponúknutá dostačujúca moc na obrátenie človeka a božsky uspôsobená na to, aby mohli odolať všetkým pokušeniam zla. S výbavou viery v Boha a vyzbrojení jeho Slovom získajú vnútornú moc, ktorá im pomôže odraziť útoky nepriateľa. SA 185.2
Veriaci v korintskom zbore potrebovali hlbšiu skúsenosť v Božích veciach. Ešte stále plne nepochopili, čo to znamená hľadieť na Božiu slávu a prežívať zmenu z jedného povahového stupňa na druhý. Dosiaľ zahliadli len prvé lúče ranného úsvitu onej slávy. Pavol túžil, aby ich „naplnila Božia plnosť celá“ (Efezským 3,19), aby stále viac poznali toho, ktorého „príchod je istý ako ranná zora“ (Hozeáš 6,3), aby ho potom ďalej poznávali, kým nedosiahnu plnosť dokonalej viery. SA 185.3