Apoštol Pavol chcel presvedčivo osloviť veriacich v Korinte, aby si zapamätali význam prísneho sebaovládania, dôslednej striedmosti a neochabujúcej horlivosti v Kristovej službe, preto im vo svojom liste pripodobnil boj kresťana k behu o závod, ktorý sa občas konal neďaleko Korintu. Gréci a Rimania pokladali beh o závod za jednu z najstarších a najobľúbenejších hier. Bežecké preteky sledovali králi, šľachtici a štátnici. Zúčastňovali sa ich mladí ľudia zo vznešených a bohatých rodín, ktorí v snahe získať cenu vynaložili krajné úsilie a podriadili sa nutnej disciplíne. SA 186.1
Závodilo sa podľa prísnych pravidiel, ktoré nepoznali nijakú výnimku. Tí, čo chceli patriť medzi uchádzačov o cenu, museli sa najprv podriadiť prísnemu prípravnému výcviku. Škodlivá povoľnosť chuti či iným pôžitkom, ktoré by znižovali duševnú alebo telesnú zdatnosť, boli prísne zakázané. Kto chcel v tejto skúške sily a rýchlosti zvíťaziť, musel mať silné a pružné svalstvo a dôkladne si musel ovládať nervovú sústavu. Každý pohyb musel byť spoľahlivý, každý krok patrične rýchly a rozhodný; telesná zdatnosť musela mať vrcholnú úroveň. SA 186.2
Po príchode závodníkov sa čakajúci dav dozvedel ich mená, ako aj pravidlá závodenia. Po štarte napätá pozornosť divákov pobádala bežcov k víťazstvu. Rozhodcovia sedeli pri cieli tak, aby mohli pozorovať beh od začiatku po jeho koniec a cenou odmeniť skutočného víťaza. Ak by bol niekto do cieľa dobehol síce prvý, no porušil by niektoré pravidlo, cenu by nezískal. SA 186.3
Závodenie nebývalo bez veľkého rizika. Nejeden pretekár sa z veľkého telesného vypätia už nikdy nezotavil. Neraz sa stalo, že závodníci na dráhe padli, krvácali z úst i nosa, ba niekedy závodník padol mŕtvy vo chvíli, keď siahal po cene. No ani prípadné celoživotné následky či smrť neboli pre závodníkov príliš veľkou cenou, aby ich odradili od účasti na pretekoch, v porovnaní s poctou prejavenou víťaznému závodníkovi. SA 186.4
Keď víťaz dobehol do cieľa, zaburácal potlesk diváckeho davu a jeho ozvena sa od okolitých kopcov a vrchov vracala späť. Rozhodca pred celým davom odovzdal víťazovi symbol – vavrínový veniec a palmovú ratolesť, ktorú mal víťaz držať vo svojej pravej ruke. Jeho víťazstvo ospevovala celá krajina, pocta sa preukazovala aj jeho rodičom a mesto, v ktorom víťaz býval, sa tešilo veľkej vážnosti. SA 186.5
Pavol chcel na príklade závodníkov poukázať na boj kresťana a zdôrazniť význam prípravy na úspešný závod – disciplínu, striedmosť v jedle a zdržanlivosť. „Každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého“ 1. Korinťanom 9,25. Závodníci sa museli zrieknuť všetkých pôžitkov, ktoré sa mohli stať prekážkou vrcholného výkonu telesných síl. Len prísny, vytrvalý výcvik svalstva mohol byť zárukou potrebnej sily a odolnosti tela v prípade krajného zaťaženia. Oveľa dôležitejšie je, aby kresťan, ktorému ide o večné hodnoty, podriadil svoje pudy a záujmy rozumu a Božej vôli! Nemal by pripustiť, aby mu pozornosť rozptyľovali zábavy, rozkoše či pohodlie. Všetky návyky a sklony musí čo najprísnejšie držať na uzde. Musí sa podriadiť kontrole rozumu osvieteného Božím Slovom a vedeného Božím duchom. SA 187.1
Keď sa tak stane, kresťan musí v záujme víťazstva vynaložiť krajné rezervy. Závodníci v Korinte vyčerpávali svoje sily do krajnosti, len aby dodržali žiaducu rýchlosť. Tak musí aj kresťan pred cieľom prejaviť väčšiu horlivosť a rozhodnosť než na začiatku svojho kresťanského života. SA 187.2
Pavol poukazuje na rozdiel medzi vencom z vädnúceho vavrína, ako odmenou víťaza v bežeckom závode, a vencom večnej slávy, ktorý získa ten, kto zvíťazí v kresťanskom behu o závod. Pavol píše: „Oni preto, aby dosiahli porušiteľný veniec, my však neporušiteľný“ 1. Korinťanom 9,25. SA 187.3
V závode o pominuteľnú cenu, sa grécki zápasníci nevyhýbali nijakej námahe či sebazapieraniu. Nám však ide o cenu neskonale hodnotnejšiu – o korunu večného života. Tým svedomitejšia musí byť teda naša snaha a tým ochotnejšie musíme znášať obete a sebazaprenie! SA 187.4
V liste Židom je predstavený žiadúci cieľ, ktorý dáva zmysel kresťanovmu závodu o večný život: „Zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ Židom 12,1.2. Závisť, zloba, podozrievanie, ohováranie, chamtivosť – to všetko sú bremená, ktorých sa kresťan musí zbaviť, ak chce v behu o nesmrteľnosť zvíťaziť. Každý zlozvyk či sklon k hriechu, čo zneuctieva Krista, treba odložiť, nech by to bolo akokoľvek ťažké. Nebeské požehnanie nespočinie na nikom, kto prestupuje večné zásady práva. Jediný obľúbený hriech môže znehodnotiť celú povahu a ohroziť iných. SA 187.5
Spasiteľ povedal: „Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, ak vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa. Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla“ Marek 9,43-45. Ak sa má odťať noha alebo ruka, či vylúpnuť oko, aby sa pred smrťou zachránilo telo, o čo opravdivejšie sa musí kresťan usilovať o to, aby odvrhol hriech, ktorý zabíja dušu! SA 188.1
Pri všetkej prísnej disciplíne a sebazapieraní si však závodníci nemohli byť istí víťazstvom. Pavol sa pýta: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dosiahne víťaznú cenu?“ 1. Korinťanom 9,24. Pri všetkom úsilí a horlivosti závodníkov cenu mohol získať len jeden z nich. Vytúžený veniec mohla prevziať len jedna ruka. Mnohých pri vynaložení krajného úsilia o získanie ceny predsa len o okamžik predstihol niekto iný a získal žiadúci poklad. SA 188.2
V zápase kresťanskej viery to tak nie je. Ktokoľvek splní podmienky, nebude nakoniec sklamaný. Ani jediný, kto opravdivo a vytrvalo beží, nebude porazený. Nezávodí sa o rýchlosť, ani o telesnú prevahu. Korunu večnej slávy môže rovnako získať najslabší svätý ako ten najsilnejší. Zvíťaziť môžu všetci, čo svoj život mocou Božej milosti uvádzajú do súladu s Kristovou vôľou. Život podľa zásad Božieho slova sa často podceňuje a prehliadajú sa veci zdanlivo bezvýznamné, z hľadiska cieľa však nič nie je podružné, čo by mohlo pomôcť alebo uškodiť. Každý skutok rozhoduje o víťazstve či porážke života. Víťazi budú odmenení podľa vynaloženého úsilia a horlivosti. SA 188.3
Apoštol sa sám prirovnal k závodníkovi, ktorý sa všemožne snaží získať cenu. „Ja teda tak bežím, nie ako na neisto, tak bojujem, nie akoby som bil do vetra. Ale krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý“ 1. Korinťanom 9,26.27. Ak v kresťanskom závodení nemal bežať nadarmo, apoštol sa podrobil prísnej disciplíne. Zmyslom „krotím svoje telo“ je vlastne prísne ovládanie žiadostí, pudov a vášní. SA 188.4
Pavol sa obával, aby napriek svojej ochote kázať iným, sám nebol zavrhnutý. Vedel, že ak by podľa poznaných a zvestovaných zásad nežil, všetko záslužné úsilie o záchranu iných bude márne. Jeho výroky, vplyv a sebazapieravé odriekanie musia svedčiť o tom, že mu nejde len o nejakú zbožnú zvesť, ale o každodenné, živé spoločenstvo s Bohom. Na zreteli mal jediný cieľ, šlo mu o „spravodlivosť z Boha, založenú na viere“ Filipským 3,9. SA 188.5
Pavol vedel, že jeho boj proti zlu sa neskončí dotiaľ, kým len bude žiť. Vedel, že musí stále bdieť a ovládať sa, aby svetské žiadosti nezvíťazili nad duchovnou horlivosťou. Zo všetkých síl bojoval proti svojim sklonom. Stále myslel na cieľ, ktorý chcel dosiahnuť ochotnou poslušnosťou Božiemu zákonu. Vláde Božieho Ducha podriaďoval svoje slová, správanie a city. SA 189.1
Pavol chcel, aby sa v živote korintských veriacich prejavila podobná úprimná túžba zvíťaziť v závode o večný život. Vedel, že ak budú chcieť dosiahnuť Kristov ideál, nevyhnutne ich čaká celoživotný boj. Prosil ich, aby sa tento cieľ snažili dosiahnuť a aby dennodenne žili zbožnejšie a mravnejšie. Nabádal ich, aby odhodili všetku záťaž a sledovali cieľ dokonalosti v Kristovi. SA 189.2
Pavol poukázal korintským veriacim na skúsenosť starého Izraela a pripomenul požehnania, ktoré tento ľud dostal ako odmenu za poslušnosť, pričom nezabudol upozorniť aj na súdy, ktoré ho stíhali za prestúpenia. Spomenul obdivuhodný spôsob, akým Boh vyviedol Židov z Egypta, keď ich oblakom chránil cez deň a ohnivým stĺpom v noci. Tak boli bezpečne prevedení cez Červené more, zatiaľ čo Egypťania, ktorí chceli toto more rovnako prekročiť, všetci sa v ňom zatopili. Týmito činmi Boh uznal Izraela za svoju cirkev. „Všetci jedli ten istý duchovný pokrm a všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus“ 1. Korinťanom 10,3.4. On bol neviditeľným vodcom Hebrejcov po celý čas ich putovania. Skala, ktorú udrel Mojžiš, predstavovala Krista, ktorý bol ranený za hriechy ľudstva a stal sa prameňom spásy pre všetkých. SA 189.3
Napriek toľkej priazni z Božej strany Hebrejcov postihli súdy pre ich nerozvážnu túžbu po takom blahobyte, ktorý opustili v Egypte, ako aj pre ďalšie hriechy a vzburu. Apoštol napomínal veriacich v Korinte, aby pamätali na poučenie z dejín Izraela. „To sa stalo ako predobraz pre nás, aby sme neboli žiadostiví zla, ako boli žiadostiví oni“ 1. Korinťanom 10,6. Ukázal im, ako záľuba v pohodlí a radovánkach pripravila cestu hriechom, ktoré podnietili Božiu príkladnú odvetu. Stalo sa to vtedy, keď sa Izraelci utáborili, jedli, pili, a začali sa zabávať, pričom celkom zabudli na Božiu bázeň, ktorú pri prijímaní zákona pociťovali, takže nakoniec si utvorili zlaté teľa, ktoré sa im stalo božstvom a ktoré začali uctievať. Po nerozvážnom a nespútanom hýrení na počesť modle Baal-Peor padlo mnoho Hebrejcov. Vtedy sa totiž rozplamenil Boží hnev a za jediný deň ich zahynulo „dvadsaťtritisíc“. SA 189.4
Apoštol zaprisahal korintských veriacich: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol!“ Keby sa vystatovali a boli príliš sebaistí, takže by začali zanedbávať modlitbu a prestali by bdieť, upadli by do hriechu a privolali by na seba Boží hnev. Pavol ich tým nechcel zmalomyseľniť a odradiť. Ubezpečil ich: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať“ 1. Korinťanom 10,12.13. SA 190.1
Apoštol žiadal svojich bratov, aby uvážili, aký vplyv budú mať ich slová a skutky na iných, a aby sa nedopúšťali niečoho, z čoho by niekto mohol usúdiť, že schvaľujú modloslužbu, alebo čo by ľudí vo viere slabších mohlo pohoršiť. „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu. Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani Božej cirkvi“ 1. Korinťanom 10,31.32. SA 190.2
Apoštolove varovné slová korintskému zboru platia v každej dobe, obzvlášť však v súčasnosti. Pre Pavla modloslužba neznamená len uctievanie modiel, ale aj uctievanie samých seba, záľubu v pohodlnom živote, uspokojovanie chúťok a holdovanie vlastným záľubám. Slovným vyznaním Krista sa človek nestane kresťanom práve tak, ako ním nebude ten, kto sa honosí svojou znalosťou pravdy. Náboženstvo, ktoré chce uspokojiť oko, ucho, chuť či sebecké záľuby, nie je Kristovým náboženstvom. SA 190.3
Apoštol prirovnal cirkev k ľudskému telu, čím výstižne znázornil úzky a harmonický vzťah, aký by mal byť medzi členmi Kristovej cirkvi. Napísal: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. Všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov. A keby noha povedala: Nie som ruka, nepatrím k telu, tým ešte neprestáva patriť k telu. A keby povedalo ucho: Nie som oko, nepatrím k telu, tým ešte neprestalo patriť k telu. Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy, každý jeden z nich, v tele, ako chcel. Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo? No takto je mnoho údov, ale iba jedno telo. A oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! Ani hlava nohám: Nepotrebujem vás!. Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť, aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ 1. Korinťanom 12,13-27. SA 190.4
A potom slovami, ktoré od toho dňa až po naše časy sú ľuďom zdrojom povzbudenia a odvahy, Pavol vyzdvihol význam tej lásky, ktorou by sa mali vyznačovať Kristovi nasledovníci: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ 1. Korinťanom 13,1-3. SA 191.1
Pravým Kristovým učeníkom nemôže byť ten, koho srdce nie je plné lásky k Bohu a k blížnemu, aj keby vieru vyznával sebahorlivejšie. Aj keby mal veľkú vieru i moc konať divy, jeho viera bez lásky nemá cenu. Aj keby bol veľmi štedrý a na nasýtenie chudobných by porozdával všetko svoje imanie, ani tak nezíska Božiu priazeň, ak to urobil z iných pohnútok ako z pravej lásky. A aj keby vo svojej horlivosti podstúpil mučenícku smrť z nejakého iného dôvodu ako z lásky, pred Bohom by bol zvedeným nadšencom alebo ctibažným pokrytcom. SA 191.2
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa“ 1. Korinťanom 13,4. Láska, ktorá sa chce podobať láske Kristovej, podkladá pohnútkam a činom iných ľudí najlepšie úmysly. Zbytočne neodhaľuje ich chyby, nepočúva ohováranie, ale skôr sa snaží pripomínať ich dobré vlastnosti. SA 191.3
Láska „sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ 1. Korinťanom 13,6-8. Nikdy nemôže stratiť svoju cenu; je to nebeská vlastnosť. Kto ju má, vojde s ňou ako s drahocenným pokladom bránami Božieho mesta. SA 191.4
„A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tie tri; no najväčšia z nich je láska“ 1. Korinťanom 13,13. SA 191.5
Keď klesla mravná úroveň veriacich v Korinte, vyskytli sa medzi nimi takí, čo začali popierať niektoré základné rysy svojej viery. Ba podaktorí zašli tak ďaleko, že prestali veriť v zmŕtvychvstanie. Pavol vystúpil proti tomuto bludu jasným svedectvom, ktoré bolo nezvratným dôkazom Kristovho zmŕtvychvstania. Vyhlásil, že Kristus po svojej smrti „bol tretieho dňa vzkriesený podľa písem“, potom „sa zjavil Kéfasovi a potom dvanástim. Ďalej sa naraz zjavil viac ako päťsto bratom“, z ktorých v Pavlovej dobe väčšina ešte žila a podaktorí už zomreli. „Potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom a poslednému zo všetkých ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne“ 1. Korinťanom 15,4-8. SA 191.6
Pavol presvedčivo vyložil slávnu pravdu o zmŕtvychvstaní. Dôvodil: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera. A potom sa zistí, že sme falošnými Božími svedkami, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak mŕtvi naozaj nevstávajú. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí. Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ 1. Korinťanom 15,13-20. SA 192.1
Apoštol usmernil myseľ veriacich v Korinte na víťazoslávny úsvit zmŕtvychvstania, keď všetci zosnulí svätí budú prebudení, aby od tej chvíle žili večne so svojím Pánom. Apoštol vyhlásil: „Poviem vám tajomstvo: Nie všetci umrieme, ale všetci sa premeníme: razom, v jednom okamihu, na zvuk poslednej poľnice. Lebo keď zaznie, mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. A keď si toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?. Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista“ 1. Korinťanom 15,51-57. SA 192.2
Slávne je víťazstvo, ktoré čaká verných! Apoštol si uvedomoval možnosti veriacich v Korinte, a preto im chcel ukázať to, čo ľudí povznáša nad sebectvo a zmyselnosť a čo zvelebuje život nádejou na život. S celou vážnosťou ich nabádal, aby boli verní svojmu vznešenému povolaniu v Kristovi. Prosil ich: „Moji milovaní bratia, buďte pevní, neochvejní, stále horlivejší v Pánovom diele, veď viete, že vaša námaha nie je daromná v Pánovi“ 1. Korinťanom 15,58. SA 192.3
Takto sa apoštol snažil čo najrozhodnejšie a najdôraznejšie odstraňovať nesprávne a nebezpečné predstavy a návyky, ktoré sa rozmáhali v korintskom zbore. Hovoril otvorene, no z jeho slov vanula láska. V jeho výstrahách a výčitkách ich osvecovalo svetlo z Božieho trónu a zjavovalo skryté hriechy, ktoré poškvrňovali život. Ako ich len prijmú? SA 193.1
Pavol sa po odoslaní listu začal obávať, aby jeho posolstvo príliš nezranilo tých, ktorým chcel urobiť dobre. Ľakal sa ďalšieho odcudzenia a rád by bol odvolaním slov všetko napravil. Tí, čo ako apoštol Pavol cítia zodpovednosť za zbory a všetko čo k nim patrí, najlepšie pochopia skľúčenosť jeho ducha i obžaloby seba samého. Boží služobníci, ktorí v dnešných časoch nesú bremeno Kristovho diela, prežívajú tie isté pocity v práci, v boji a úzkostnej starostlivosti, ktoré boli údelom veľkého apoštola. Zarmucoval ho rozkol v zbore, narážal na nevďačnosť a zradu tých, od ktorých očakával pomoc a podporu; uvedomoval si nebezpečenstvo ohrozujúce zbory, ktoré zhovievavo trpia neprávosti, a preto bol nútený karhať ich za hriechy ráznym a prenikavým svedectvom; pritom však cítil obavy, že azda postupoval príliš prísne. S chvením a úzkosťou očakával správy, ako bolo jeho posolstvo prijaté. SA 193.2