Keď prenasledovanie vyhnalo učeníkov z Jeruzalema, evanjelium sa rýchlo rozšírilo za hranice Palestíny a v mnohých významných strediskách vznikli skupiny veriacich. Niektorí z učeníkov „došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie... a zvestovali im Pána Ježiša“ Skutky apoštolov 11,19.20. Obvykle sa misijne zaujímali len o Židov a gréckych Židov, ktorí v tom čase tvorili veľké kolónie takmer vo všetkých mestách sveta. Antiochia bola v tom čase hlavné mesto Sýrie. Rozsiahle obchodné styky tohto rušného strediska privádzali do mesta mnoho ľudí rôznych národností. Okrem toho Antiochiu vyhľadávali ako rekreačné mesto milovníci pohodlia a zábav; bola totiž známa svojou zdravou polohou, prekrásnym okolím, bohatstvom, kde žili vzdelaní a kultivovaní ľudia. Antiochia za čias apoštolov bola však predovšetkým mestom prepychu a neresti. SA 97.1
V Antiochii verejne hlásali evanjelium niektorí z tých, čo sem prišli z Cypru a Cyreny a „zvestovali Pána Ježiša“. „Pánova ruka bola s nimi“ a ich úprimné úsilie malo úspech. „Veľmi mnohí uverili a obrátili sa k Pánovi“ Skutky apoštolov 11,21. SA 97.2
„Zvesť o tom sa dostala aj do uší jeruzalemskej cirkvi; a vyslali do Antiochie Barnabáša.“ Keď Barnabáš po príchode na svoje nové pôsobisko videl, aké veľké dielo sa tu z Božej milosti už vykonalo, „zaradoval sa a povzbudzoval všetkých, aby vytrvali v Pánovi“ Skutky apoštolov 11,22.23. SA 97.3
Barnabášovo pôsobenie v Antiochii sprevádzalo hojné požehnanie a počet veriacich tam značne vzrástol. Pri tomto rozmachu diela Barnabáš cítil potrebu vyhľadať primeranú pomoc, ak mal zužitkovať Božou prozreteľnosťou ponúknuté možnosti. Pre to šiel do Tarzu vyhľadať Pavla, ktorý pred časom odišiel z Jeruzalema a pôsobil v končinách Sýrie a Cilície, kde teraz „hlása vieru, ktorú predtým nivočil“ Galaťanom 1,21-23. Barnabáš našiel Pavla a podarilo sa mu získať ho za spolupracovníka. SA 97.4
V preľudnenej Antiochii našiel Pavol skvelé pôsobisko. Jeho vzdelanie, múdrosť a horlivosť mocne ovplyvnili obyvateľov a návštevníkov tohto kultúrneho mesta. Pavol bol pomocník, akého Barnabáš práve potreboval. Títo dvaja učeníci verne spolupracovali a mnohým ľuďom priniesli spásne poznanie Ježiša Nazaretského, Vykupiteľa sveta. SA 97.5
Práve v Antiochii boli učeníci prvýkrát nazvaní kresťanmi. Toto meno dostali preto, že hlavnou témou ich kázania, učenia a rozhovorov bol Kristus. Stále znova rozprávali o tom, čo sa dialo za Kristovho pozemského pôsobenia, keď sa učeníci tešili z jeho osobnej prítomnosti. Neúnavne rozprávali o jeho učení a divotvornom uzdravovaní chorých. S rozochveným hlasom a slzami v očiach hovorili o jeho smrteľnom zápase v záhrade, o tom, ako bol zradený, o súde a ukrižovaní, o jeho trpezlivosti a pokore, s akou znášal urážky a mučenie, ktoré mu pripravili jeho nepriatelia, i o jeho božskom súcite, keď sa modlil za tých, čo ho prenasledovali. Obzvlášť radi svedčili o jeho vzkriesení, nanebovstúpení a prostredníckom diele v nebi v záujme hriešneho ľudstva. Právom ich teda pohania mohli nazývať kresťanmi, veď kázali Krista a prostredníctvom neho vysielali svoje modlitby k Bohu. SA 98.1
Bol to vlastne sám Boh, kto im dal meno kresťania. Je to kráľovské meno a patrí všetkým, čo sa pripojili ku Kristovi. O tomto mene Jakub neskôr napísal: „Neutláčajú vás práve bohatí a nevláčia vás práve oni po súdoch? A nerúhajú sa práve oni vznešenému menu, ktoré sa vzývalo nad vami?“ Jakoba 2,6.7. Peter vyhlásil: „Kto však trpí ako kresťan, nech sa nehanbí, ale nech oslavuje Boha týmto menom.“ „Keď vás hanobia pre meno Kristovo, ste blahoslavení, lebo Duch slávy, a Boží na vás spočíva“ (1. Petra 4,16.14). SA 98.2
Veriaci v Antiochii poznali, že to Boh pôsobí, aby „aj chceli aj konali nad svoju dobrú vôľu“ Filipským 2,13. Preto, že žili medzi ľuďmi, akoby sa len málo starali o večné záujmy, snažili sa upútať pozornosť aspoň tých úprimných a poskytnúť im jasné svedectvo o tom, ktorého milovali a ktorému slúžili. Pri svojom jednoduchom pôsobení sa naučili bezvýhradne sa spoliehať na pomoc Ducha Svätého, ktorý slovu života dáva moc. Denne teda vydávali svedectvo v rôznych životných situáciách. SA 98.3
Príklad Kristových nasledovníkov v Antiochii by mal byť vzpruhou všetkým veriacim vo veľkých mestách dnešného sveta. Podľa Božieho poriadku treba síce posvätených a nadaných ľudí posielať do misijnej práce vo významných strediskách, ale Božím zámerom je aj to, aby členovia cirkvi v týchto mestách uplatnili svoje vlohy, ktorými ich Boh obdaril, a usilovali sa zachraňovať hynúcich. Hojné požehnanie čaká tých, čo sa bezvýhradne oddajú Božej službe. Títo pracovníci v úsilí získať ľudí pre Ježiša zistia, že mnohí dosiaľ zvesti nijako neprístupní sú ochotní v osobnom styku vypočuť rozvážne dôvody. SA 98.4
Božie dielo na zemi dnes potrebuje živých zástupcov pravdy Písma. Sami vysvätení kazatelia nestačia na zodpovednú úlohu varovať obyvateľov veľkomiest. Boh vyzýva nielen kazateľov, ale aj lekárov, zdravotných zamestnancov, knižných evanjelistov, biblických pracovníkov a iných posvätených členov cirkvi rôzneho nadania, ktorí sú oboznámení s Božím slovom, a okúsiť moc Božej milosti, aby sa zamysleli nad tým, ako naliehavo treba mestám zvestovať varovné posolstvo. Čas rýchlo plynie a treba ešte veľa vykonať. Do diela treba zapojiť všetky prostriedky, aby sa terajšie možnosti mohli rozumne vyložiť. SA 99.1
Pavlova spolupráca s Barnabášom v Antiochii utvrdila Pavla aj v presvedčení, že Pán ho povolal konať zvláštne dielo v pohanskom svete. V čase Pavlovho obrátenia Pán oznámil, že bude kázať pohanom, „otvárať im oči, aby sa od tmy obrátili k svetlu a od satanovej moci k Bohu, a tak dosiahli odpustenie hriechov a podiel medzi posvätenými vierou vo mňa“ Skutky apoštolov 26,18. Ten, ktorý sa zjavil Ananiášovi, o Pavlovi povedal: „Jeho som si vyvolil za nádobu, aby zaniesol moje meno pohanom aj kráľom i synom Izraela“ Skutky apoštolov 9,15. A Pavla samého, už ako kresťana, počas modlitby v Jeruzalemskom chráme navštívil nebeský anjel a vyzval ho: „Choď, lebo ťa pošlem ďaleko medzi pohanov“ Skutky apoštolov 22,21. SA 99.2
Týmto sám Pán poveril Pavla, aby šiel pracovať na šíre misijné pole pohanského sveta. Prípravu na túto rozsiahlu a neľahkú činnosť Pán začal tým, že sa mu dal poznať a jeho udivenému zraku zjavil obraz nebeskej slávy a krásy. Pavol mal oznamovať „tajomstvo, ktoré bolo od večnosti skryté“ (Rimanom 16,23), – „tajomstvo (Božej) vôle“ (Efezským 1,9), ktoré „v iných pokoleniach nebolo ľuďom známe tak, ako sa teraz v Duchu zjavilo jeho svätým apoštolom a prorokom: že pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi“. A Pavol pokračuje: „Ja som sa stal jeho služobníkom... Ja, najmenší zo všetkých svätých, dostal som tú milosť zvestovať pohanom Kristovo nevyspytateľné bohatstvo a všetkým oznámiť, aký je plán tajomstva odvekov skrytého v Bohu, ktorý všetko stvoril, aby sa teraz skrze cirkev kniežatstvám a mocnostiam v nebi stala známou Božia mnohotvárna múdrosť, podľa odvekého rozhodnutia, ktoré uskutočnil v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ Efezským 3,5-11. SA 99.3
Boh potom hojne požehnával Pavla i Barnabáša v práci, ktorú vykonali za rok, čo strávili medzi veriacimi v Antiochii. Dosiaľ však do kazateľskej služby nebol ani jeden z nich obradne uvedený. No teraz vo svojom kresťanskom živote dospeli do tej miery, že Boh im hodlal zveriť závažnú misijnú úlohu. Jej splnenie si vyžiada veľkú podporu zo strany cirkvi. SA 100.1
„V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen... a Saul. Ako slúžili Pánovi a postili sa povedal Duch Svätý: Oddeľte mi Barnabáša a Saula na dielo, na ktoré som ich povolal“ Skutky apoštolov 13,1.2. Skôr než boli títo apoštolovia vyslaní ako misionári medzi pohanov, slávnostne boli zasvätení Bohu pôstom, modlitbou a kladením rúk. Týmto úkonom ich cirkev splnomocnila záujemcov o pravdu nielen vyučovať, ale ich aj krstiť a zakladať cirkevné zbory, pretože cirkev im na to dala plnú moc. SA 100.2
V tom čase kresťanská cirkev vstúpila do významného obdobia. Zvestovanie evanjelia medzi pohanmi malo teraz mocne napredovať, aby cirkev nakoniec početne zosilnela prílivom novoobrátených členov. Apoštolovia budú v tomto diele vystavení podozrievaniu, predsudkom a žiarlivosti. Ich učenie o zborení „priehradného múru“ (Efezským 2,14), ktorý tak dlho oddeľoval židovský svet od sveta pohanov, bude teraz dôvodom podozrievať ich z kacírstva, a ich splnomocnenie ako kazateľov evanjelia budú spochybňovať mnohí horliví pravoverní Židia. Boh predvídal ťažkosti, ktoré budú musieť jeho služobníci prekonávať. Aby však ich dielo nebolo ohrozené, svojím zjavením upozornil cirkev, aby ich pre túto zvestnú službu verejne oddelila. Ich vysvätením cirkev zjavne potvrdila, že Boh ich poslal zvestovať pohanom radostné posolstvo – evanjelium. SA 100.3
Pavol a Barnabáš už dostali poverenie od samého Boha a obradné kladenie rúk samo osebe im nepridalo nijakú novú milosť, ani nové schopnosti. Išlo skôr o uznávaný spôsob uvedenia do úradu a splnomocnenia v tomto úrade. Cirkev týmto spôsobom dala svoju pečať na Božie dielo. SA 100.4
Židia tomuto úkonu pripisovali veľký význam. Keď židovský otec svoje deti žehnal, zbožne im na hlavu položil svoje ruky. Keď bolo nejaké zviera vyhliadnuté za obeť, splnomocnený kňaz položil na jeho hlavu ruku. Tak teraz služobníci antiochijského zboru veriacich kládli ruky na Pavla a Barnabáša, prosili tým Boha, aby vyvoleným apoštolom udelil svoje požehnanie, aby mohli konať zvláštne dielo, pre ktoré boli určení. SA 100.5
V neskorších dobách bol obrad kladenia rúk veľmi zneužitý; úkonu sa prisudzoval neoprávnený význam, ako keby na takto ordinovaných jednotlivcov ihneď prechádzala nejaká moc, ktorá by ich okamžite uspôsobila zastávať akýkoľvek duchovenský úrad. Nikde nečítame, žeby kladenie rúk na Pavla a Barnabáša sprostredkovalo týmto učeníkom aj nejaké zvláštne schopnosti. V Písme je len záznam o ich ustanovení a o význame, ktorý malo pre ich budúcu prácu. SA 101.1
Okolnosti, za ktorých Duch Svätý Pavla a Barnabáša oddelil pre určitú službu, jasne ukazujú, že Pán vo svojej organizovanej cirkvi pôsobí prostredníctvom tých, ktorých k zodpovednej službe v cirkvi povolal. Keď pred niekoľkými rokmi sám Spasiteľ zjavil Pavlovi svoj božský zámer s ním, Pavol sa hneď na to dostal do spojenia s členmi novoorganizovanej cirkvi v Damasku. Okrem toho sa miestny cirkevný zbor čoskoro dozvedel o tom, čo obrátený farizej sám zažil. Keď teraz mal splniť božský príkaz, Duch Svätý, ktorý opätovne dosvedčil, že Pavol je vyvolenou nádobou na zvestovanie evanjelia pohanom, poveril cirkev, aby Pavla a jeho spolupracovníka splnomocnila konať určité dielo. Keď predstavitelia cirkvi v Antiochii „slúžili Pánovi a postili sa, povedal Duch Svätý: Oddeľte mi Barnabáša a Saula na dielo, na ktoré som ich povolal“ Skutky apoštolov 13,2. SA 101.2
Boh určil svoju pozemskú cirkev za šíriteľku svetla; prostredníctvom nej oznamuje svoje zámery a svoju vôľu. Nikomu zo svojich služobníkov neposkytuje nejakú nezávislú skúsenosť, ktorá by odporovala skúsenosti cirkvi samej. Ani svoj zámer s celou cirkvou nezjavuje jednotlivcovi tak, aby cirkev – Kristovo telo – o tom neupovedomil. Boh vo svojej prozreteľnosti privádza svojich služobníkov do úzkeho spojenia so svojou cirkvou, aby sa menej spoliehali na seba a viac dôverovali tým, ktorý pomáha pri šírení jeho diela. SA 101.3
V cirkvi boli vždy jednotlivci s trvalým sklonom k nezávislému postupu. Títo ľudia akoby nevedeli pochopiť, že duchovná nezávislosť ľahko zvedie človeka k prílišnej sebadôvere a spoliehaniu sa skôr na vlastný úsudok, než aby si vážil radu a vysoko cenil úsudok svojich bratov, obzvlášť tých, ktorým Boh zveril povinnosť usmerňovať jeho ľud. Boh vybavil svoju cirkev zvláštnou autoritou a mocou a nikto ju nemá právo znevažovať či prehliadať. Ten, kto tak robí, pohŕda Božím hlasom. SA 101.4
Kto má sklon riadiť sa len vlastným úsudkom, vážne ohrozuje sám seba. Práve takýchto ľudí chce satan zámerne odtrhnúť od služobníkov svetla, skrze ktorých Boh budoval a šíril svoje dielo na zemi. Prehliadať a znevažovať tých, ktorým Boh zveril šírenie pravdy, znamená odmietať nástroje, ktoré Boh sám určil ako pomoc, povzbudenie a posilu svojmu ľudu. Ak niektorý pracovník v Božom diele týchto ľudí prehliada a nazdáva sa, že svetlo môže prijímať bezprostredne, priamo od Boha, toho môže nepriateľ ľahko oklamať a premôcť. Pán to vo svojej múdrosti zariadil tak, aby veriaci udržiavali medzi sebou úzke vzťahy, ktoré by spájali kresťana s kresťanom a zbor so zborom. To je predpoklad spolupráce medzi človekom a nebom. Pritom bude každý kresťan podriadený Duchu Svätému a všetci veriaci sa zapoja do zjednoteného a správne zameraného úsilia oznámiť svetu radostnú zvesť o Božej milosti. SA 102.1
Pavol pokladal svoje obradné ustanovenie za apoštola za začiatok nového a dôležitého úseku svojho životného diela. Túto chvíľu označil neskôr za začiatok svojho apoštolstva v kresťanskej cirkvi. SA 102.2
Zatiaľ čo svetlo evanjelia v Antiochii jasne žiarilo, dôležité dielo vykonali aj apoštolovia, ktorí zostali v Jeruzaleme. Každoročne sa na sviatky prichádzalo do jeruzalemského chrámu pomodliť mnoho Židov zo všetkých krajín. Medzi návštevníkmi boli mnohí veľmi zbožní muži, ktorí sa úprimne zaujímali o proroctvá. Tí očakávali príchod zasľúbeného Mesiáša, nádej Izraela, a túžili po ňom. Pobyt týchto cudzincov v Jeruzaleme bol pre apoštolov príležitosťou odvážne a smelo zvestovať Krista, aj keď si uvedomovali, že tým vystavujú svoj život stálemu nebezpečenstvu. Duch Boží potvrdzoval ich dielo a mnohí uverili. Tí po návrate domov v rôznych častiach sveta šírili semeno pravdy medzi národmi a ľuďmi všetkých spoločenských vrstiev. SA 102.3
Medzi tými, ktorí konali toto dielo, vynikol Peter, Jakub a Ján. Títo apoštolovia boli pevne presvedčení, že Boh ich povolal za tým účelom, aby svojim krajanom zvestovali Krista. Pracovali verne a rozvážne svedčili o tom, čo videli a počuli; pritom sa odvolávali na spoľahlivé „prorocké slovo“ 2. Petra 1,19. Chceli presvedčiť „celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého“ Židia „ukrižovali, Boh urobil aj ich Pánom aj Mesiášom“ Skutky apoštolov 2,36. SA 102.4