Bratia v Antiochii ustanovili Pavla a Barnabáša za apoštolov. „Vyslaní Duchom Svätým došli do Saleucie a stade sa preplavili na Cyprus“ Skutky apoštolov 13,4. To bol začiatok prvej misijnej cesty týchto apoštolov. SA 103.1
Cyprus bol jedným z miest, kam sa veriaci z Jeruzalema po Štefanovej smrti utiekali pred prenasledovaním. Z Cypru potom podaktorí prišli do Antiochie, kde „zvestovali Pána Ježiša“ Skutky apoštolov 11,20. Barnabáš bol „rodom Cyperčan“ (Skutky apoštolov 4,36), a teraz on a Pavol, spolu s Jánom Markom, Barnabášovým príbuzným, navštívili toto ostrovné misijné pole. SA 103.2
Markova matka prijala kresťanstvo a v jej jeruzalemskom dome našli učeníci útočisko. Tam mali istotu, že sú vítaní a nájdu chvíľu odpočinku. Keď raz apoštolovia navštívili tento dom, Marek navrhol Pavlovi a Barnabášovi, či by ich na misijnej ceste nemohol sprevádzať. Cítil v srdci pôsobenie Božej milosti a chcel sa celkom venovať hlásaniu evanjelia. SA 103.3
Keď apoštolovia prišli do Salaminy „hlásali Božie slovo v židovských synagógach... A keď prešli celým ostrovom až do Pafu, stretli istého čarodejníka, falošného proroka, Žida menom Barjezu. Bol u prokonzula Sergia Pavla, ktorý bol rozumný muž. Ten si pozval Barnabáša a Saula, lebo chcel počuť Božie slovo. Ale Elymas, čarodejník – lebo tak sa prekladá jeho meno – im odporoval a usiloval sa odvrátiť prokonzula od viery“ Skutky apoštolov 13,5-8. SA 103.4
Satan nepripustí, aby sa na zemi bez boja budovalo Božie kráľovstvo. Sily zla ustavične broja proti ustanoveným šíriteľom evanjelia, a tieto mocnosti temna sú najaktívnejšie vtedy, keď sa pravda zvestuje ľuďom váženým a čestným. Tak to bolo aj vtedy, keď cyperský miestodržiteľ Sergius Paulus počúval posolstvo evanjelia. Miestodržiteľ si dal zavolať apoštolov; chcel totiž vedieť, aké posolstvo prišli hlásať. Sily zla, pôsobiace prostredníctvom čarodejníka Elymasa, chceli ho teraz zákerným našepkávaním odvrátiť od viery, a tak zmariť Boží zámer. SA 103.5
Takto pôsobí padlý nepriateľ v snahe udržať vo svojich radoch vplyvných ľudí, ktorí – v prípade, že by uverili – mohli by významne prospieť Božiemu dielu. Ten, kto je v diele evanjelia verný, nemusí sa báť, že ho nepriateľ porazí; prednostne sa smie spoľahnúť na pomoc z výsostí, ktorá mu pomáha odolať každému satanskému vplyvu. SA 103.6
Aj keď na Pavla satan tvrdo útočil, apoštol smelo pokarhal toho, skrze koho tu nepriateľ pôsobil. Apoštol „naplnený Duchom Svätým pozrel sa naňho a povedal: Diablov syn, plný každého podvodu a každého klamstva, nepriateľ akejkoľvek spravodlivosti, neprestaneš prevracať priame cesty Pánove? A teraz pozri, doľahne na teba ruka Pánova: oslepneš a istý čas nebudeš vidieť slnko. Vtom naňho padla mrákota a tma, tápal dookola a hľadal, kto by mu podal ruku. Keď prokonzul videl, čo sa stalo, žasol nad Pánovým učením a uveril“ Skutky apoštolov 13,9-12. SA 104.1
Čarodejník zatváral oči pred dôkazom evanjelijnej pravdy, Pán mu v spravodlivom hneve zatemnil zrak, aby nevidel denné svetlo. Táto slepota nebola trvalá, ale dočasná a varovná, aby sa kajal a prosil o odpustenie Boha, ktorého tak ohavne urazil. Zmätok, v ktorom sa ocitol, zmaril účinok jeho úskočných zvodov proti Kristovmu učeniu. Skutočnosť, že v slepote musel okolo seba tápať, bola dôkazom všetkým, že divy apoštolov, ktoré Elymas označoval za chytrácke triky, vykonala Božia moc. Miestodržiteľ, ktorý sa presvedčil o pravde apoštolského učenia, prijal evanjelium. SA 104.2
Elymas nebol síce muž vzdelaný, ale jedinečne sa hodil za satanovho spolupracovníka. Zvestovatelia Božej pravdy narazia na rafinovaného nepriateľa v rozmanitých podobách. Niekedy to bude v osobe človeka vzdelaného, no najčastejšie v ľuďoch nevedomých, z ktorých si satan urobil poddajné nástroje zvodu. Kristov služobník je povinný verne stáť na svojom mieste v bázni a sile Božej moci. Len takto môže zmiasť satanove zástupy a v Pánovom mene zvíťaziť. SA 104.3
Pavol potom so svojimi spoločníkmi pokračoval v ceste do mesta Perge v Pamfýlii. Bola to cesta namáhavá, plná prekážok, nedostatku a nebezpečenstva zo všetkých strán. V osadách i v mestách, ktorými prechádzali i na opustených cestách – všade boli ohrození zjavne i skryto. Pavol a Barnabáš už boli naučení spoliehať sa na to, že Božia moc ich vyslobodí. Srdcia im horeli úprimnou láskou k hynúcim. Ako verní pastieri hľadali stratené ovce a nemysleli na vlastný pokoj a pohodlie. Zabúdali na seba a ani v únave, hlade či zime neochabli. Na zreteli mali jediný cieľ: spásu tých, čo zablúdili ďaleko od ovčinca. SA 104.4
Vtedy však Marek, stiesnený strachom a znechutený, načas zakolísal vo svojom úmysle celým srdcom slúžiť Pánovmu dielu. Nebol zvyknutý znášať príkoria; skľučovali ho rôzne nebezpečenstvá a nedostatok na ceste. V priaznivých okolnostiach pracoval celkom úspešne, ale teraz v protivenstve a nebezpečenstve, ktoré ich tak často ohrozovali, nevydržal ťažkosti ako dobrý vojak kríža. Najprv sa musel naučiť odvážne čeliť nebezpečenstvu, prenasledovaniu a protivenstvu. Keď po ďalšom úseku cesty narazili ešte na väčšie ťažkosti, Marek bol krajne vystrašený, úplne stratil odvahu, odmietol ísť ďalej a vrátil sa do Jeruzalema. SA 105.1
Pavol tento Markov útek posudzoval nepriaznivo, ba do istého času veľmi prísne. Barnabáš bol k Markovi zhovievavejší, poukazoval na jeho neskúsenosť. Obával sa, aby Marek neopustil zvestovateľskú službu, lebo postrehol v ňom schopnosti užitočné v diele Kristovho služobníka. Jeho prianie sa neskôr nad očakávanie splnilo, lebo mladý Marek sa neskôr bezvýhradne odovzdal Pánovi a zvestovaniu evanjelia v nehostinných misijných oblastiach. Marka sprevádzalo Božie požehnanie a Barnabášove múdre pokyny mu pomohli stať sa užitočným pomocníkom. SA 105.2
Pavol sa neskôr s Markom zmieril a prijal ho za spolupracovníka. Odporučil ho aj Kolosanom ako „spolupracovníka na Božom kráľovstve“, ktorý mu bol „na potechu“ Kološanom 4,11. Krátko pred svojou smrťou Pavol povedal, že Marek mu je „užitočný v službe“ 2. Timoteovi 4,11. SA 105.3
Pavol a Barnabáš po odchode Marka navštívili Antiochiu v Pizidii a v sobotu vošli do synagógy a sadli si. „Po čítaní zo Zákona a Prorokov im predstavení synagógy odkázali: Bratia, ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud, hovorte! Tu Pavol vstal, rukou dal znamenie, aby bolo ticho a povedal: Mužovia, Izraeliti a vy všetci, čo sa bojíte Boha, počúvajte!“ Potom predniesol pozoruhodnú reč. Hovoril o tom, ako Pán zaobchádzal so Židmi odvtedy, čo ich vyslobodil z egyptského otroctva, a ako zasľúbil Spasiteľa zo semena Dávidovho. Apoštol smelo vyhlásil, že „z jeho potomstva dal Boh podľa prisľúbenia Izraelovi Spasiteľa, Ježiša. Pred jeho príchodom Ján hlásal všetkému Izraelskému ľudu krst pokánia. Keď Ján končil svoj beh, hovoril: Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách“ Skutky apoštolov 13,15.16.23-25. SA 105.4
Takto mocne kázal Pavol o Ježišovi ako o Spasiteľovi ľudstva, prorocky predpovedanom Mesiášovi. SA 106.1
Po tomto vyhlásaní Pavol povedal: „Bratia, synovia Abrahámovho rodu a tí, čo sa u vás boja Boha, nám bolo poslané toto slovo spásy. Lebo obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia ho nepoznali, odsúdili ho, a tak splnili reči prorokov, ktoré sa čítajú každú sobotu“ Skutky apoštolov 13,26-28. SA 106.2
Pavol sa nezdráhal povedať čistú pravdu o tom, ako židovský predstavitelia zavrhli Spasiteľa. Apoštol vyhlásil: „A hoci nenašli nič, za čo by si zasluhoval smrť, dožadovali sa od Piláta, aby ho dal zabiť. A keď splnili všetko, čo bolo o ňom napísané, sňali ho z dreva a uložili do hrobu. Ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych, a on sa mnoho dní zjavoval tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema, a teraz sú mu svedkami pred ľudom“ Skutky apoštolov 13,28-31. SA 106.3
Apoštol ďalej povedal: „A my vám zvestujeme, že zasľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil. A že ho vzkriesi z mŕtvych, aby sa už nikdy nevrátil do porušenia, to povedal takto: Dám vám Dávidove sväté veci, ktoré sú verné. A preto aj na inom mieste hovorí: Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie, lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôlu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie“ Skutky apoštolov 13,32-37. SA 106.4
Keď potom Pavol jasne prehovoril o vyplnení známych proroctiev o Mesiášovi, kázal im o pokání a odpustení hriechov skrze Ježiša, ich Spasiteľa. Povedal: „Nech je vám teda známe bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť zákon, v ňom je ospravedlnený každý, kto verí“ Skutky apoštolov 13,38.39. SA 106.5
Pavlove slová, ktoré sprevádzal Duch Boží, dotkli sa sŕdc poslucháčov. To, že sa apoštol odvolával na starozmluvné proroctvá a na ich vyplnenie v živote a diele Ježiša Nazaretského, presvedčilo mnohých, čo túžili po príchode zasľúbeného Mesiáša. A jeho uistenie, že evanjelium spásy je určené tak Židom, ako aj pohanom, potešilo a nádejou naplnilo tých, čo rodom nepatrili k Abrahámovmu potomstvu. SA 106.6
„Keď potom vychádzali, prosili ich, aby im o tom rozprávali aj nasledujúcu sobotu. A keď sa zhromaždenie rozišlo, mnoho Židov a nábožných prozelytov išlo za Pavlom a Barnabášom. A oni s nimi hovorili a povzbudzovali ich, aby vytrvali v Božej milosti“ Skutky apoštolov 13,42.43. SA 106.7
Záujem, ktorý v Pizickej Antiochii vzbudil Pavlov prejav, priviedol na budúcu sobotu do synagógy „skoro celé mesto... počúvať Pánovo slovo. Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol“ Skutky apoštolov 13,44.45. SA 107.1
„Tu Pavol a Barnabáš povedali smelo: Predovšetkým vám sa malo hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom, lebo tak nám prikázal Pán: Ustanovil som ťa za svetlo pohanom, aby si bol spásou až do končín zeme“ Skutky apoštolov 13,46.47. SA 107.2
Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo, uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život. „A Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji“ Skutky apoštolov 13,48.49. SA 107.3
O takej žatve pohanov písalo už inšpirované pero pred stáročiami; tieto prorocké výroky zostali len hmlisto pochopené. Hozeáš kedysi napísal: „Raz bude Izraelcov ako morského piesku, ktorý sa nedá zmerať ani spočítať. A miesto toho, ako volali: Vy nie ste môj ľud, dajú im meno: Synovia živého Boha.“ Hozeáš ďalej napísal: „Zasejem si ho v krajine, omilostím Loruchámu; Lóammimu poviem: Ľud môj si ty a on povie: Bože môj!“ Hozeáš 1,10 (ROH); Hozeáš 2,23 (ROH); Hozeáš 2,1 (ECAV); Hozeáš 2,25 (ECAV). SA 107.4
Sám Spasiteľ za svojho pozemského pôsobenia predpovedal rozšírenie evanjelia medzi pohanmi. V podobenstve o vinici povedal nekajúcim Židom: „Preto vám hovorím, že odníme sa vám kráľovstvo Božie a dá sa národu, ktorý bude prinášať jeho ovocie.“ Po svojom vzkriesení prikázal učeníkom, aby šli „do celého sveta“ a učili „všetky národy“. Nikto nemal ostať bez výstrahy, ale mali „kázať evanjelium všetkému stvoreniu“ Matúš 21,43; 28,19; Marek 16,15. SA 107.5
Aj keď pôsobili v Pizickej Antiochii medzi pohanmi, Pavol a Barnabáš Židov nikdy neobišli, kdekoľvek sa naskytla príležitosť osloviť ich. Pavol a jeho spolupracovníci kázali evanjelium Židom i pohanom v Tesalonike, Korinte, Efeze a v iných významných strediskách. Odvtedy však svoje hlavné úsilie zamerali na rozmach Božieho kráľovstva v pohanských oblastiach, medzi národmi, ktoré o pravom Bohu a jeho Synovi vedeli len málo alebo vôbec nič. SA 107.6
Srdce Pavlovo i srdcia jeho spolupracovníkov boli plné súcitu s tými, čo „v tom čase boli bez Krista, mimo Izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách s prisľúbením, bez nádeje a bez Boha na svete“. Len neúnavné úsilie apoštolov medzi pohanmi dopomohlo k tomu, že sa „cudzinci a prišelci“, ktorí „boli kedysi ďaleko“, dozvedeli, že sa stali „skrze Kristovu krv blízkymi“ a že skrze vieru v jeho zmierujúcu obeť sa môžu stať „spoluobčanmi svätých“ a patriť „do Božej rodiny“ Efezským 2,12.13.19. SA 108.1
V pevnej viere pracoval Pavol bez ustania na rozmachu Božieho kráľovstva medzi tými, ktorých učitelia Izraela obchádzali. Stále vyvyšoval Krista Ježiša ako „Kráľa kráľov a Pána pánov“ (1. Timoteovi 6,15) a napomínal veriacich, aby boli „v ňom zakorenení a na ňom budovaní, upevnení vo viere“ Kološanom 2,7. SA 108.2
Veriacim ľuďom je Kristus spoľahlivým základom. Na tomto živom kameni môžu stavať Židia i pohania. Dosť je široký pre všetkých a dosť pevný, aby uniesol váhu i bremeno starostí celého sveta. Túto skutočnosť jasne poznal sám Pavol. Keď v posledných dňoch svojho učiteľského pôsobenia písal istej skupine obrátených pohanov, ktorí vo svojej láske k pravde evanjelia zostali pevní, apoštol im pripomenul: „Teda už nie ste cudzinci ani prišelci; ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uhoľným kameňom je sám Ježiš Kristus“ Efezským 2,19.20. SA 108.3
Keď sa v Pizídii rozšírilo posolstvo evanjelia, neveriaci Židia z Antiochie vo svojej slepej zaujatosti „poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a mešťanov, podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja“ Skutky apoštolov 13,50. SA 108.4
Toto správanie apoštolov nezmalomyseľnilo; pripomenuli si slová svojho Majstra: „Blahoslavení ste, keď vás hanobia a prenasledujú a luhajú na vás všetko zlé pre mňa; radujte sa a veseľte sa, pretože vaša odplata hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami“ Matúš 5,11.12. SA 108.5
Posolstvo evanjelia sa šírilo a apoštolovia mali dôvod byť povzbudení. Ich misijné úsilie medzi obyvateľmi Antiochie v Pizídii bolo veľmi požehnané a veriaci, ktorých tam zanechali, aby v práci pokračovali zatiaľ sami, „boli naplnení radosťou a Duchom Svätým“ Skutky apoštolov 13,52. SA 108.6