Nadišiel čas, aby sa evanjelium začalo zvestovať za hranicami Malej Ázie. Pavlovi a jeho spoločníkom sa otvárala cesta do Európy. V Troade, na pobreží Stredozemného mora, „mal Pavol v noci videnie. Stál pred ním akýsi Macedónčan a prosil ho: Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“ Skutky apoštolov 16,9. SA 129.1
Výzva bola krajne naliehavá a nepripúšťala nijaký odklad. Lukáš, ktorý sprevádzal Pavla, Sílasa a Timoteja do Európy, napísal: „Hneď ako mal toto videnie, usilovali sme sa odísť do Macedónska, presvedčení, že nás Boh volá hlásať im evanjelium. Odplavili sme sa z Troady, priamym smerom sme prišli do Samotrácie, na druhý deň do Neapola a odtiaľ do Filíp. Je to prvé mesto tej časti Macedónska a kolónia“ Skutky apoštolov 16,10-12. SA 129.2
Ďalej čítame: „V sobotu sme vyšli za bránu k rieke, lebo sme predpokladali, že sa tam modlia. Sadli sme si a hovorili sme so ženami, čo sa tam zišli. Počúvala aj istá žena menom Lýdia, predavačka purpuru z mesta Tyatiry, ktorá si ctila Boha. Pán jej otvoril srdce“ Skutky apoštolov 16,13.14. Lýdia radostne prijala pravdu. Celá jej rodina uverila a bola pokrstená. Potom prosila apoštolov, aby sa ubytovali v jej dome. SA 129.3
Keď raz poslovia kríža pokračovali vo svojej misijnej práci, šla za nimi istá žena, posadnutá vešteckým duchom, a volala: „Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy. A robila to po mnoho dní“ Skutky apoštolov 16,17. SA 129.4
Táto žena bola zvláštnym nástrojom satanovým. Veštbami prinášala svojim pánom mnoho zisku. Svojím vplyvom podporovala modloslužbu. Satan vedel, že jeho kráľovstvo je ohrozené, a preto použil tento spôsob odboja proti Božiemu dielu v nádeji, že svoje klamstvá priodeje pravdami, ktoré zvestujú hlásatelia evanjelia. Pochvalné slová ženy pravdu len urážali, ľudí odvracali od učenia apoštolov a zneuctievali evanjelium. Mnohí totiž začali veriť, že tých, čo hovoria v Duchu a v moci Božej, ovláda ten istý duch ako túto satanovu služobnicu. SA 129.5
Apoštolovia to začas trpeli, ale Pavol z podnetu Ducha Svätého prikázal zlému duchu, aby ženu opustil. Jej okamžité umlčanie svedčilo, že apoštolovia sú Boží služobníci a že démon spoznal v nich Božích poslov a ich príkaz uposlúchol. SA 130.1
Keď sa žene, ktorú zlý duch musel opustiť, vrátil zdravý rozum, rozhodla sa nasledovať Krista. Jej pánov to vyľakalo, báli sa totiž o svoje zisky. Videli, že s jej predpovedaním a veštbami je koniec, a ak sa apoštolom aj ďalej dovolí šíriť evanjelium, zanikne im nádej na zisk. SA 130.2
V meste boli ešte mnohí, čo žili zo satanských klamstiev. Títo ľudia sa báli moci, ktorá im môže rázne prekaziť dielo, a preto spustili proti Božím služobníkom veľký pokrik. Priviedli apoštolov pred úradníkov a obvinili ich: „Títo ľudia búria naše mesto. Sú to Židia a šíria zvyky, ktoré my, ako Rimania, nesmieme ani prijímať, ani zachovávať“ Skutky apoštolov 16,20.21. SA 130.3
Dav sa v záchvate zúrivého vzrušenia zhŕkol proti učeníkom. Prevahu získala spodina spoločnosti za podpory úradníkov, ktorí apoštolom postŕhali šaty a rozkázali ich zbičovať. „Keď im vymerali veľa rán, vrhli ich do väzenia a strážcovi žalára prikázali, aby ich spoľahlivo strážil. On ich podľa tohto rozkazu vsadil do vnútorného žalára a nohy im privrel do klady“ Skutky apoštolov 16,23.24. SA 130.4
Apoštolovia v nepríjemnej polohe, v ktorej ich nechali, prežívali veľké muky, no nereptali. Naopak, v úplnej tme a bezútešnej cele sa vzájomne povzbudzovali modlitbou a chválospevom Bohu, že ich uznal za hodných trpieť preňho túto pohanu. Ich srdcia povzbudzovala hlboká a opravdivá láska k Vykupiteľovmu dielu. Pavol si pritom zaspomínal, ako sa sám zúčastňoval prenasledovania Kristových učeníkov. Teraz sa však tešil, že sa mu otvorili oči i srdce, aby videl a poznal, aká moc je skrytá v pravdách, ktorými kedysi opovrhoval. SA 130.5
Väzni v blízkych celách udivení počúvali hlas modlitby a spevu, čo zaznieval z útrob žalára. Obvykle odtiaľ počuli len výkriky a vzdychy, rúhanie a preklínanie, ktoré rušilo nočný pokoj; no ešte nikdy nepočuli, žeby z tejto temnej cely zaznieval hlas modlitby a chválospevu. Žasli stráže i väzni. Pýtali sa, čo sú to za ľudia, čo sa vedia v noci, v zime, vyhladnutí a v mukách ešte radovať. SA 130.6
Úradníci sa medzitým vrátili domov spokojní, že náhlym a ráznym zákrokom potlačili vzburu. Cestou sa však dozvedeli ďalšie podrobnosti o povahe a diele mužov, ktorých dali zbičovať a uväzniť. Videli ženu, vyslobodenú zo satanovho vplyvu, a prekvapil ich jej zmenený výzor i správanie. Neraz bola v meste príčinou rozruchu; no teraz bola krotká a pokojná. Keď si úradníci uvedomili, že vzhľadom na prísne rímske právo, najpravdepodobnejšie potrestali dvoch nevinných mužov, sami na seba boli rozmrzení. Rozhodli sa, že ráno rozkážu apoštolov tajne prepustiť a vyviesť z mesta do bezpečia pred násilím zo strany davu. SA 130.7
Zatiaľ čo sa ľudia správali kruto a pomstivo a svoju zodpovednosť trestuhodne zanedbali, Boh nezabudol prejaviť milosť svojim služobníkom. O tých, čo trpeli pre Krista, sa zaujímalo celé nebo a žalár navštívili Boží anjeli. Ich príchodom sa zachvievala zem. Bezpečne zamknuté dvere žalára sa roztvorili; z rúk a nôh väzňov spadli reťaze a okovy a väzenie sa naplnilo jasným svetlom. SA 131.1
Strážca žalára v údive počúval modlitby a spev uväznených apoštolov. Keď ich priviedli do väzenia, videl ich opuchnuté, krvácajúce rany a sám im dal kladou spútať nohy. Očakával, že začnú žalostne vzdychať a zlorečiť, no miesto toho počul radostný spev a chválorečenie. Tieto zvuky žalárnika uspali. Zo spánku ho prebudilo zemetrasenie a záchvevy väzenských stien. SA 131.2
Vyľakaný vyskočil a v úžase videl, že všetky väzenské dvere sú otvorené. Zhrozil sa pri pomyslení, že mu trestanci ušli. Spomenul si, s akým prísnym príkazom dostal predošlého večera Pavla a Sílasa do väzenskej opatery a uvedomil si, že ho čaká trest smrti za jeho údajnú nedbalosť. Vo svojom zúfalstve usúdil, že bude lepšie, ak zomrie vlastnou rukou, než aby mal byť potupne popravený. Vytiahol meč a hodlal sa zabiť. Zrazu začul Pavlove povzbudivé slová: „Neubližuj si, veď sme všetci tu!“ Skutky apoštolov 16,29. Každý zostal na svojom mieste. Všetkých zadržala Božia moc, ktorá sa prejavila prostredníctvom jedného spoluväzňa. SA 131.3
Apoštolovia neodplácali prísnosť strážcu žalára voči nim nenávisťou voči nemu. Pavla a Sílasa ovládal Duch Kristov, nie duch pomsty. V srdciach plných Spasiteľovej lásky nebolo miesta pre nenávisť k prenasledovateľom. SA 131.4
Strážca žalára pustil meč na zem, dal si doniesť svetlo a ponáhľal sa do vnútornej cely. Chcel vedieť, čo sú to za ľudia, ktorí mu jeho krutosť odplácajú láskavosťou. Keď prišiel k apoštolom, vrhol sa im k nohám a prosil ich o odpustenie. Potom ich vyviedol na dvor a spýtal sa ich: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Skutky apoštolov 16,30. SA 131.5
Strážca žalára sa rozochvel, keď v zemetrasení spoznával prejav Božieho hnevu; keď si uvedomil, že väzni mu ušli, neváhal spáchať sebevraždu. To všetko mu teraz pripadalo tak malicherné v porovnaní s novou neobvyklou obavou, ktorá ho v mysli znepokojovala. Zatúžil totiž dosiahnuť spokojnosť a radosť, akú v utrpení a mukách prejavili apoštolovia. V ich tvárach pozoroval nebeské svetlo; poznával, že Boh zázračne zasiahol a zachránil im život; obzvlášť živo mu v mysli znela ozvena slov posadnutej ženy: „Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy.“ SA 132.1
Strážca žalára pokorne žiadal apoštolov, aby mu ukázali cestu života. Oni odpovedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom! A zvestovali Pánovo slovo jemu aj všetkým, čo boli v jeho dome“ Skutky apoštolov 16,31.32. Strážca žalára potom vymyl apoštolom rany, obslúžil ich a dal sa pokrstiť s celou svojou domácnosťou. Obyvateľov väznice ovládol posväcujúci vplyv a oni boli ochotní počuť posolstvo pravdy, ktoré apoštolovia hlásali. Boli presvedčení, že z väzenia ich zázračne vyslobodil ten, ktorému títo muži slúžili. SA 132.2
Obyvateľov mesta Filipy zemetrasenie veľmi prestrašilo. Keď ráno väzenskí strážcovia rozprávali úradníkom, čo sa s nimi udialo, úradníci sa vyľakali a poslali drábov, aby apoštolov pustili na slobodu. Pavol však povedal: „Verejne a bez súdu nás zbili, hoci sme rímski občania. Vrhli do väzenia a teraz nás potajomky vyháňajú? Nie tak, ale nech prídu sami a oni nech nás vyvedú“ Skutky apoštolov 16,37. SA 132.3
Apoštolovia boli rímski občania a Rimana zbičovať alebo ho bez odsúdenia uväzniť bolo protizákonné, s výnimkou, že by spáchal nejaký závažný zločin. Pavol a Sílas boli verejne uväznení, a preto odmietli, aby ich prepustili tajne bez toho, že by súd podal riadne vysvetlenie. SA 132.4
Keď sa to dozvedeli úradníci, dostali strach, že by sa apoštolovia mohli sťažovať u cisára. Hneď teda šli do väzenia a za spáchané násilie sa Pavlovi a Sílasovi ospravedlnili. Keď ich sami vyvádzali zo žalára, prosili ich, aby odišli z mesta. Úradníci sa obávali vplyvu apoštolov na ľud; no báli sa aj Moci, ktorá zasiahla a zachránila týchto nevinných ľudí. SA 132.5
Apoštolovia sa riadili Kristovým poučením a nevnucovali svoju prítomnosť tam, kde nebola žiadúca. „Keď vyšli z väzenia, zašli k Lýdii, ponavštevovali bratov, povzbudili ich a odišli“ Skutky apoštolov 16,40. SA 133.1
Svoje úsilie vo Filipách apoštolovia nepokladali za márne. Narazili tam síce na veľký odpor a prenasledovanie, ale Boží prozreteľnostný zásah a obrátenie žalárnika i jeho rodiny im bolo odmenou za utŕženú potupu a prežité utrpenie. Zvesť o ich nespravodlivom uväznení a zázračnom vyslobodení sa rozniesla po celom tom kraji a upozornila na dielo apoštolov mnohých ľudí, ktorí by sa o ňom inak nedozvedeli. SA 133.2
Výsledkom Pavlovho pôsobenia vo Filipách bolo založenie cirkevného zboru, ktorému členov stále pribúdalo. Pavlova horlivosť, oddanosť a hlavne ochota pre Krista znášať utrpenie mali na obrátených veriacich hlboký a trvalý vplyv. Tí si cenili vzácne pravdy, pre ktoré apoštolovia toľko obetovali, a celým srdcom sa oddali dielu svojho Vykupiteľa. SA 133.3
Z jedného výroku Pavlovho listu tomuto cirkevnému zboru je zrejmé, že prenasledovanie neobišlo ani týchto veriacich. Apoštol napísal: „Veď vy ste dostali milosť nielen v Krista veriť, ale aj trpieť pre neho tým, že vediete ten istý zápas, ktorý ste videli na mne a teraz o mne počúvate.“ Ich stálosť vo viere bola taká, že Pavol im mohol napísať: „Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých, za vašu účasť na evanjeliu od prvého dňa až doteraz“ Filipským 1,29-30.3-5. SA 133.4
Vo významných strediskách, kam sú do diela posielaní zvestovatelia pravdy, sa medzi silami dobra a zla odohráva strašný boj. Pavol napísal: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohto temného sveta“ Efezským 6,12. Boj medzi Božou cirkvou a tými, ktorých ovládajú mocnosti zla, potrvá až do konca. SA 133.5
Prví kresťania sa často museli tvárou v tvár postaviť proti mocnostiam temnosti. Nepriateľ sa ich snažil prekrúcaním pravdy a prenasledovaním odvrátiť od pravej viery. V prítomnosti, keď sa všetkému pozemskému rýchlo blíži koniec, satan sa zúfalo snaží svet dostať do svojich osídiel. Vymýšľa mnohé plány ako zaujať myseľ ľudí a odvrátiť ich pozornosť od spásnych právd. Jeho služobníci pracujú v každom meste a horlivo zakladajú skupiny tých, čo odporujú Božiemu zákonu. Arcizvodca šíri zmätok, podnecuje odboj a v ľuďoch fanatizmus. SA 133.6
Bezbožnosť nadobudla také rozmery, aké sme dosiaľ nepoznali, no napriek tomu mnohí hlásatelia evanjelia volajú: „Pokoj a bezpečnosť!“ Boží verní poslovia musia však v diele vytrvalo pokračovať. V nebeskej výzbroji musia nebojácne a víťazne postupovať; v boji nesmú ochabnúť, kým každý človek, s ktorým prídu vo svojom okolí do styku, nedostane svedectvo o pravde pre dnešnú dobu. SA 134.1